priloženého platobného predpisu, v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Odôvodnenie
1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g/, h/, zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z.z. “), postupom
308/2000 Z.z. rozhodla tak, že navrhovateľke uložila
1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - pokutu určenú
3 písm. c/ uvedeného zákona vo výške 1 000,- € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Súčasne vyslovila, že
5 zákona č. 308/2000 Z.z. „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a
16 zákona č. 308/2000 Z.z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.
1 správneho poriadku. Takýto dôkazný prostriedok (obhliadku
1 správneho poriadku) nie je možné nahradiť analýzou ani prepisom, nakoľko tieto sú až druhotným, sprostredkovaným náhľadom na vec, navyše nie nestranným. Správne trestanie nie je možné, ak mu nepredchádza spravodlivé konanie, ktoré je založené na riadnom preskúmaní skutkového stavu veci a vykonanom dokazovaní, ktoré bez dôvodných pochybností preukazuje, že došlo k spáchaniu administratívneho deliktu. S ohľadom na špecifikum kolektívneho rozhodovania Rady, je teda zrejmé, že všetci členovia Rady, ktorí rozhodujú o administratívnom delikte sa musia osobne oboznámiť so všetkými dôkazmi a tieto v súlade s procesnými predpismi vykonať. Zo zisteného skutkového stavu nevyplýva, že by sa akýkoľvek člen Rady oboznámil s jedinými dôkazmi v konaní a taktiež nevyplýva, že ak sa aj oboznámil s predmetnými dôkazmi, tieto neboli vôbec vykonané, keďže o ich vykonaní nebola spísaná zápisnica. Vyhotovenie zápisnice z vykonania dôkazu v súlade s § 22 ods. 2 a 3 správneho poriadku je významnou procesnou zárukou, pretože táto je objektívnym popisom priameho pozorovania, formalizovaným súhrnom, ktorý obsahuje najmä súhrn formálnych údajov miesta, času a označenie úkonu, identifikáciu prítomných osôb, popis priebehu predmetného úkonu a ďalšie zákonné požiadavky
správneho poriadku. Zo samotnej povahy obhliadky ako procesného úkonu vyplýva, že práve bezprostrednosť a priamosť pozorovania je nenahraditeľným rysom v konaní pred Radou a nie je možné sa mu vyhnúť odkazom na sprostredkovanú analýzu/prepis/popis bez tohto, aby členovia Rady obrazovo-zvukový záznam, za ktorý môžu uložiť citeľnú sankciu, na vlastné oči videli. Namietala, že odporkyňa pri vykonávaní dôkazov postupovala v rozpore so správnym poriadkom, čím nedostatočne zistila skutkový stav veci, zistený skutkový stav je v rozpore s obsahom spisov a v konaní odporkyne bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V danej súvislosti dala do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu Nejvyššího správního soudu ČR sp.zn. 7As/57/2010-82 zo dňa
čl. 26 ods. 4 Ústavy SR alebo článku 10 ods. 2 Dohovoru, na základe ktorých je možné obmedziť slobodu prejavu a zároveň, ak by bolo takéto obmedzenie proporcionálne k sledovanému cieľu. Zdôraznila, že väčšinu základných práv možno obmedziť v akomkoľvek verejnom záujme. Sloboda prejavu sa neradí do takto spojenej väčšiny. Slobodu prejavu je možné obmedziť len v takom druhu verejných záujmov, ktoré sa výslovne uvádzajú v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR. Ak orgán verejnej moci zasahuje do základného práva navrhovateľky, alebo toto obmedzuje, je na ňom, aby preukázal, že na to existoval legitímny dôvod vychádzajúci z verejných záujmov vymedzený v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a takýto zásah bol zároveň proporcionálny. Odporkyňa skúmala, či je možné zasiahnuť do slobody prejavu len prostredníctvom osvedčenia formálnej podmienky tzn. či obmedzenie bolo ,,predpísané“ právnym predpisom o sile zákona a prostredníctvom osvedčenia len prvej materiálnej podmienky pre možné obmedzenie slobody prejavu. Obmedzovanie práva navrhovateľky vysielať audiovizuálny obsah bez jeho označovania grafickými symbolmi vhodnosti je potrebné kategorizovať ako obmedzenie jej práva na slobodu prejavu. Po osvedčení skutočnosti, tzn. existencii ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., už odporkyňa neskúmala, či je obmedzenie slobody prejavu proporcionálne, resp. ju skúmala nevhodne a nedostatočne. Napadnuté rozhodnutie je preto nedostatočne a nezrozumiteľne odôvodnené. Rozhodnutím odporkyne došlo síce k zásahu do slobody prejavu navrhovateľky na základe § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. (formálna podmienka) a tento zásah (obmedzenie) bol vykonaný na základe chráneného verejného záujmu ochrany mravnosti
čl. 26 ods. 4 Ústavy SR (prvá materiálna podmienka), ale nebol proporcionálny (druhá materiálna podmienka). Uviedla, že čl. 26 ods. 4 Ústavy SR a článok 10 ods. 2 Dohovoru predstavuje limitačnú klauzulu pre orgán verejnej moci ako aj všeobecný súd, ktorú nemôže prekračovať a to ani v prípade ak by akékoľvek ustanovenie zákona (napr. § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.) im dávalo kompetenciu nad jeho aplikovaním a vynucovaním. V tejto súvislosti dala súdu do pozornosti test proporcionality, aplikovaním ktorého vyvodila záver, že obmedzujúci zásah (napadnuté rozhodnutie) síce spĺňa kritérium vhodnosti (dostatočne dôležitého cieľa), nakoľko smeruje k ochrane mravnosti mládeže, avšak nespĺňa kritérium racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom zásahu, nakoľko obmedzením slobody prejavu nie je možné dosiahnuť akceptovateľný stav, ktorým je ochrana mládeže. Uviedla, že legitímny cieľ (ochrana mravnosti mládeže) je potrebné vnímať celoplošne v rámci prijímania všetkých informácií zo strany všetkých zdrojov, ktoré sú mládeži prístupné. Poukázala na to, že v dnešnej dobe plurality médií počnúc tlačenými a elektronickými médiami, internetovej a mobilnej siete, nových médií a sociálnych sietí uvedenú zákonnú požiadavku na označovanie programov grafickým symbolom vhodnosti pre určité vekové skupiny divákov vzťahujúcu sa výlučne len na informácie (programy) šírené len tými vysielateľmi, ktorí získali licenciu na vysielanie pre územie Slovenskej republiky a nevzťahujúcu sa na informácie šírené ostatnými zdrojmi informácií, ktoré sú mládeži dostupné najmenej v rovnakom rozsahu, nemožno odôvodniť všeobecnou ochranou mravnosti mládeže pretože takýmto spôsobom jej uplatňovania nie je možné dosiahnuť legitímny cieľ, ktorým má byť ochrana mravnosti celej mládeže na území Slovenskej republiky pred nevhodným audiovizuálnym obsahom. Aj pri skúmaní otázky nevyhnutnosti zásahu je preto potrebné konštatovať, že táto požiadavka nebola splnená. Uviedla, že predmetné obmedzenie slobody prejavu nie je proporcionálne tiež z dôvodu, že divákom je v súčasnosti prístupný ,,neoznačený“ obsah, pri ktorom sa neaplikuje označovanie programov na základe vyhlášky o Jednotnom systéme označovania v takej miere, že ohrozenie práv divákov vysielaním navrhovateľky je marginálne. Navrhovateľka má za to, že ochranu mravnosti mládeže zo strany štátu je možné vnímať výlučne v rovine primárnej povinnosti štátu, znamenajúcej povinnosť vytvorenia podmienok na jej napĺňanie (napr. zabezpečenie výchovy mládeže v rámci vzdelávacieho procesu). Ochrana mravnosti v sekundárnej rovine patrí výlučne osobám, ktoré sú zodpovedné (oprávnené) k výchove mládeže, čiže samotným rodičom. V tejto súvislosti poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 307/2014-45 zo dňa 18.12.2014. 5. Odporkyňa vo vyjadrení k opravnému prostriedku uviedla, že navrhovateľka podala opravný prostriedok oneskorene, nakoľko napadnuté rozhodnutie jej bolo doručené dňa 24.09.2015, pričom opravný prostriedok bol doručený najvyššiemu súdu až dňa 12.10.2015, t.j. po uplynutí 15-dňovej lehoty ustanovenej v § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z.. 6. K námietke navrhovateľky týkajúcej sa nezákonnosti vykonania dôkazu uviedla, že podkladom pre vydanie rozhodnutia sú
správneho poriadku všetky skutočnosti, ktoré môžu prispieť k zisteniu skutočného stavu veci. Záznam z vysielania je jedným z podkladov pre rozhodnutie v správnom konaní, na ktorom je jednoznačne zaznamenaný skutkový stav, pričom rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. Vzhľadom na právnu úpravu v § 34 ods. 3 správneho poriadku bola navrhovateľka povinná navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú jej známe. Poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu, mala odporkyňa za to, že poskytla navrhovateľke možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení, pričom navrhovateľka bola súčasne poučená, že pokiaľ svoje práva nevyužije odporkyňa rozhodne aj bez jej stanoviska. Podkladmi pre vydanie rozhodnutia boli záznam vysielania a prepis/popis skutkového stavu. Odporkyňa pri rozhodovaní nepoužila žiadne ďalšie podklady, nakoľko dospela k záveru, že skutkový stav veci bol dostatočne a spoľahlivo zistený, a to preskúmaním vyššie uvedených podkladov pre rozhodnutie, súčasťou ktorého bolo aj zhliadnutie záznamov vysielania predmetného programu odporkyňou. Spochybnenie sledovania programu nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany navrhovateľky sú len nepodloženými tvrdeniami, ktoré sú navyše zavádzajúce. Odporkyňa súhlasí s tvrdením navrhovateľky, že písomný prepis/popis skutkového stavu nie je možné zamieňať ani stotožňovať so zápisnicou o vykonaní dôkazu, nakoľko písomný prepis/popis skutkového stavu je iba nevyhnutným prejavom zásady písomnosti správneho konania. Skutkový stav v tej najhodnovernejšej podobe je zachytený len v podobe záznamov vysielania, avšak vzhľadom na písomnosť správneho konania, ako aj jeho konečného výstupu vo forme písomného rozhodnutia, je nutné tento obsah preniesť do písomnej podoby, v ktorej je zaznamenaný text a popísané dianie, ktoré sa vyskytne v obrazovej zložke. Mala zato, že navrhovateľka v rámci správneho konania ani vo svojom písomnom stanovisku k predmetu správneho konania neuviedla žiadne konkrétne námietky voči podkladom pre rozhodnutie, nepovažovala záznam vysielania programu a jeho prepis/popis za sporný s poukazom na to, že ani sama navrhovateľka nenamietala rozpor medzi skutkovým stavom popísaným v napadnutom rozhodnutí a predmetným záznamom vysielania. V danej súvislosti dala do pozornosti okrem iných aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp.zn. 2Sž/3/2009, 3Sž/66/2009, 5Sž/8/2010, 3Sž/22/2012. 7. Vo vzťahu k námietke navrhovateľky, ktorou namietala nedostatočné odôvodnenie existencie a splnenia podmienok proporcionality na možné obmedzenie slobody prejavu, odporkyňa uviedla, že Dohovor v čl. 10 ako aj Ústava SR zakotvuje pre každého právo na slobodu prejavu, rovnako však ustanovujú možnosť obmedzenia slobody prejavu a práva na vyhľadávanie a šírenie informácií. Sloboda prejavu je garantovaná len do takej miery, pokiaľ nezasahuje do práv a slobôd iných. Obmedzenie slobody prejavu musí:
odmietol. V prípade, ak najvyšší súd zhodnotí, že opravný prostriedok bol podaný včas žiadala, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutie potvrdil. 8. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia odporkyne na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce správne konanie postupom
2 písm. a/ v spojení s §§ 250l a nasl. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov účastníkov konania na pojednávaní dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľky nie je dôvodný. 9.
1 S.s.p. konania
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti toho zákona sa dokončia
doterajších predpisov. 10.
6 zákona č. 308/2000 Z.z. proti rozhodnutiu o uložení sankcie
odseku 1 písm. c/ až e/ možno podať správnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia rady. 11.
1 až 4 zákona č. 308/2000 Z.z. poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie
tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými predpismi. Činnosť rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia rady a úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „kancelária“). 12.
1 písm. g/, h/, m/, n/ zákona č. 308/2000 Z.z. do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností
tohto zákona a
osobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na porušenie tohto zákona
. 13.
3 zákona č. 308/2000 Z.z. na základe klasifikácie programov
vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený
osobitného predpisu (ďalej len „jednotný systém označovania“). 14.
1 písm. a/ až e/ zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: upozornenie na porušenie zákona, odvysielanie oznamu o porušení zákona, pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti, pokutu, odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti. 15.
3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z.z. rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663,- € do 66 387,- € a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99,- € do 19 916,- €, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov alebo iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 3). 16.
3 zákona č. 308/2000 Z.z. pokutu rada určí
závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému. 17.
3 písm. k/ vyhlášky č. 589/2007 Z.z. audiovizuálne diela, multimediálne diela, programy poskytované prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programy alebo iné zložky televíznej programovej služby sa klasifikujú ako nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov, ak obsahujú slovnú agresivitu alebo expresívne vyjadrovanie, ktoré vzhľadom na ich kontextuálny výskyt, frekvenciu výskytu, spôsob a formu ich spracovania alebo zobrazenia a vzhľadom na charakter, druh, umelecké a morálne posolstvo diela alebo programu možno považovať za primerané vekovej skupine maloletých od 12 rokov. 18.
2 vyhlášky č. 589/2007 Z.z. audiovizuálne diela, zvukové záznamy umeleckého výkonu, multimediálne diela, programy poskytované prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, programy alebo iné zložky programovej služby, ktoré primárne nie sú vyrobené a určené maloletým a neobsahujú kritériá nevhodnosti alebo neprístupnosti, sa klasifikujú ako vhodné pre všetky vekové skupiny maloletých. 19.
17 vyhlášky č. 589/2007 Z.z. audiovizuálne diela, zvukové záznamy umeleckého výkonu, multimediálne diela, programy poskytované prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programy alebo iné zložky televíznej programovej služby klasifikované ako vhodné pre všetky vekové skupiny maloletých sa môžu označiť písmenom U v zelenej farbe; grafické zobrazenie symbolu označenia je uvedené v prílohe pod poradovým číslom 6. 20.
1 zákona č. 308/2000 Z.z. na konanie
tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní. 21.
1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 22.
2 správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny orgán spíše zápisnicu. 23.
1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 24.
správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. 27. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). 28.
2 O.s.p., ak správny orgán
osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie
tretej časti druhej hlavy.
1 písm. d/ zákona č. 308/2000 Z.z. sankciu - pokutu určenú
3 písm. c/ uvedeného zákona vo výške 1 000,- € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Súčasne vyslovila, že
5 zákona č. 308/2000 Z.z. „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a
16 zákona č. 308/2000 Z.z. je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí.
Prílohou oznámenia o začatí správneho konania bol aj prepis/popis skutkového stavu. Dňa 01.06.2015 bola navrhovateľke doručená opätovná výzva na vyjadrenie k podkladom pre rozhodnutie v lehote do 5 dní odo dňa jej doručenia. Navrhovateľka sa k predmetnej výzve odporkyne nevyjadrila. Podkladmi pre vydanie rozhodnutia odporkyne boli záznam vysielania programu Dobrodružstvo v tábore odvysielaného na programovej službe JOJ dňa 07.02.2015 v čase o cca 8:39 hod. a prepis/popis skutkového stavu. 33. K námietke navrhovateľky, že odporkyňa pri vykonávaní dôkazov postupovala v rozpore so správnym poriadkom, keď nevyhotovila zápisnicu o obhliadke záznamu predmetného vysielania, najvyšší súd uvádza, že zákonodarca v právnej norme § 22 ods. 1 správneho poriadku ustanovuje, že správny orgán spisuje zápisnicu pri ústnom podaní, pri dôležitom úkone v konaní, pri ústnom pojednávaní a ak vo veci koná a rozhoduje kolektívny správny orgán pri hlasovaní. Z gramatického výkladu uvedenej právnej normy je zrejmé, že je na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony v konaní bude považovať za dôležité a to
okolností danej veci, čo vyplýva z dikcie zákonom stanoveného „najmä“. Zápisnica predstavuje písomný záznam o vykonanom procesnom úkone, resp. konaní, o jeho výsledkoch, ktorý vyhotovuje zamestnanec správneho orgánu. Dôležitosť zápisnice spočíva v tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny (§ 37), pričom zápisnica je len jeden z možných dôkazov v správnom konaní (34 ods. 2), a preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu než iné dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade s § 34 ods.
čl. 26 ods.1 až 4 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon. Cenzúra sa zakazuje. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 38.
čl.10 ods.1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.
zákona o vysielaní a retransmisii a
osobitných predpisov, ako aj ukladať sankcie vysielateľom za porušenie právnej povinnosti (§ 5 ods.1 zákona č. 308/2000 Z.z.). 43. Vzhľadom k uvedenému najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú námietku navrhovateľky týkajúcu sa porušenia zásady proporcionality a údajnej diskriminácie navrhovateľky. Najvyšší súd v tejto súvislosti uvádza, že právo na slobodu prejavu nie je absolútne. Článok 26 ods. 4 Ústavy SR. ako aj článok 10 ods. 2 Dohovoru umožňuje obmedzenie tohto práva na základe zákona, ktorým v tomto prípade je zákon č. 308/2000 Z.z., sledujúc ochranu mravného vývoja maloletých, ktorý môže byť obsahom vysielaného programu ohrozený. Ustanovenie povinnosti v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. nepochybne odráža záujem spoločnosti na označovaní programov v televíznom vysielaní
vekovej vhodnosti. Pokiaľ sa týka zásady proporcionality, odporkyňa sa dostatočne vysporiadala s touto námietkou a je potrebné zdôrazniť, že existuje naliehavá spoločenská potreba na uplatňovanie Jednotného systému označovania, pretože rodič musí mať právo rozhodnúť sa
určitých kritérií, ktoré programy sú, alebo nie sú vhodné pre maloletých. Nemožno opomínať skutočnosť, že maloletí sú najnáchylnejšou skupinou na preberanie vonkajších vplyvov a vzorov pri formovaní svojho správania a vlastného rebríčka hodnôt, zvlášť z masmédií. Nie je preto želateľné, aby prezentovanú formu správania a vyjadrovania protagonistov posudzovaného programu, považovali maloletí diváci za normálne, prípadne hodné napodobňovania. Okrem toho v súvislosti s nastolenou problematikou najvyšší súd odkazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 3Sž/2/2012 zo dňa
názoru najvyššieho súdu odporkyňa v danej veci výšku pokuty náležite odôvodnila mierou zavinenia, rozsahom a dosahom vysielania, trvaním, následkami, spôsobom a závažnosťou, ktoré jednotlivé kritériá špecifikovala vzhľadom na daný prípad. Najvyšší súd výšku uloženej pokuty považoval taktiež za adekvátnu k porušeniu právnej povinnosti a nezistil dôvody na jej zníženie. Najvyšší súd preto rozhodnutie odporkyne č. RP/39/2015 zo dňa 25. augusta 2015
3 O.s.p. v spojení s § 492 ods. S.s.p. potvrdil ako vecne správne a zákonné. 45. O povinnosti navrhovateľky zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd
1 písm. a/ a § 5 ods. 1 písm. g/ a položky 10 písm. c/ Prílohy, zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch,
ktorého je navrhovateľka povinná zaplatiť na účet súdu súdny poplatok v sume 500,- €. Navrhovateľke sa týmto písomne vyhotoveným rozhodnutím ukladá povinnosť zaplatiť súdny poplatok na bankový účet
priloženého platobného predpisu, v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. 46. O náhrade trov konania súd rozhodol
1 a § 250k ods. 1 O.s.p. a § 492 ods. 1 S.s.p.. Navrhovateľke nepriznal náhradu trov tohto konania, pretože v tomto konaní nebola neúspešná.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.