Obsah (10)

§ 250j§ 74§ 2§ 205§ 221§ 156§ 91§ 155§ 224§ 492

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Sžf/65/2015 Identifikačné číslo spisu: 5014201383 Dátum vydania rozhodnutia: 27.04.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Jaroslava Fúrová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 250jods.

1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1100308/1/436755/2014 zo dňa 01. októbra 2014, ktorým žalovaný

§ 74ods.

4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 9513301/5/3176480/2014 zo dňa

1. júna 2014, ktorým tento žalobcovi vyrubil úrok z omeškania v sume 36,20 € za nezaplatenie preddavku na dani z motorových vozidiel v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške za zdaňovacie obdobie december
2. Krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom. Konštatoval, že v konaní nebolo sporné a žalobca to ani nenamietal, že žalobca podal daňové priznanie k dani z motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie roku 2012 dňa
3. januára 2013, pričom v tomto uviedol predpokladanú daň na rok 2012 a to konkrétne riadok 52 v sume 34 168,92 €. Uviedol, že v zmysle § 91 ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady (ďalej len „zákon č. 582/2004 Z. z.“) bol žalobca povinný platiť mesačné preddavky na daň z motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie roku 2013 v sume 2847,41 €, a to do konca príslušného kalendárneho mesiaca. Považoval za nesporné, že žalobca tento mesačný preddavok za december 2013 nezaplatil do
4. decembra 2013, kedy bol dátum jeho splatnosti. Správca dane vyčíslil úrok z omeškania z dlžnej sumy 2847,41 € do dňa platby preddavku dňa
5. januára
6. Následne vyslovil, že spornou nebola ani skutočnosť, že uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 2R/1/2013 bola povolená reštrukturalizácia dlžníka - žalobcu. Povolenie reštrukturalizácie dlžníka bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 202/2013 dňa
7. októbra
8. Uznesením Okresného súdu Žilina sp. zn. 2R/1/2013 zo dňa
9. mája 2014 súd potvrdil reštrukturalizačný plán a ukončil reštrukturalizáciu žalobcu. Uvedené skutočnosti vyplývajú z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Žilina. Ďalej uviedol, že žalobca v žalobe poukazuje na ustanovenia zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „zákon č. 7/2005 Z. z.“) v súvislosti so vznikom pohľadávky a prihlasovaním pohľadávky v reštrukturalizácii, pričom dáva do pozornosti aj rozdiel v ustanoveniach týkajúcich sa konkurzu a reštrukturalizácie v už zrušenom zákone č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) a v súčasnosti platnom daňovom poriadku. Na to uviedol, že správne orgány v danom prípade vec po právnej stránke posúdili správne. Dodal, že žalovaný sa nemohol v preskúmavanom rozhodnutí venovať námietkam, ktoré žalobca uplatňuje v žalobe, nakoľko tieto neuvádzal vo svojom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. Mal za to, že postup správcu dane pri vyrubení predmetného úroku z omeškania a teda aj postup žalovaného, ktorý potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane bol súladný so zákonom, nakoľko v prejednávanej veci je potrebné poukázať na to, že správca dane vyrubil predmetný úrok z omeškania s poukazom na ustanovenia daňového poriadku, teda citácia jednotlivých ustanovení zákona č. 511/1992 Zb. zo strany žalobcu je aj

názoru súdu prvého stupňa absolútne bezpredmetná. Doplnil, že pohľadávkou na účely konkurzu a reštrukturalizácie je v nadväznosti na § 158 ods. 1 daňového poriadku daňový nedoplatok, ktorým je

§ 2písm.

f/ daňového poriadku dlžná suma po lehote splatnosti dane. Úrok z omeškania je v daňovom poriadku upravený v piatej časti označenej „zodpovednosť za porušenie povinností“ ako jedna zo sankcií, pričom z § 156 ods. 1 písm. b/ daňového poriadku vyplýva, že správca dane je túto sankciu povinný vyrubiť, okrem iného aj v prípade, ak daňový subjekt nezaplatí v ustanovenej lehote alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške preddavok na daň. Následne poukazujúc na § 2 písm. b/ daňového poriadku vyslovil, že každý nedoplatok je na účely konkurzu a reštrukturalizácie pohľadávkou bez ohľadu na to, či ide o daňový nedoplatok na dani

osobitných predpisov alebo o daňový nedoplatok na sankcii. Ďalej uviedol, že daňový poriadok ako osobitný predpis upravujúci vznik, povahu a vnútornú charakteristiku verejnoprávnych pohľadávok daňové nedoplatky s povahou sankcií za príslušenstvo pohľadávky nepovažuje a to ani na účely konkurzného a reštrukturalizačného konania. Taktiež pokladal za potrebné zdôrazniť, že zo žiadneho ustanovenia daňového poriadku nevyplýva povinnosť daňového subjektu zaplatiť úrok z omeškania momentom nezaplatenia dane, resp. v danom prípade preddavku na daň v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške bez toho, aby správca dane o vyrubení úroku z omeškania rozhodol. Naopak táto povinnosť - zaplatiť úrok z omeškania vznikne daňovému subjektu až momentom, keď správca dane úrok z omeškania vyrubí. Úrok z omeškania sa teda stane splatným až jeho vyrubením, t.j. až keď správca dane v rozhodnutí o vyrubení úroku z omeškania určí jeho výšku a splatnosť. Za dôvodnú nepovažoval ani námietku žalobcu, že úroky z omeškania sa týkajú obdobia spred začatia reštrukturalizačného konania, a že dodatočné vyrubenie úrokov z omeškania počas reštrukturalizačného konania je v rozpore s ustanoveniami zákona č. 7/2005 Z. z.. Zdôraznil, že úrok z omeškania za nezaplatenie preddavku dane motorových vozidiel za december 2013 bol vyrubený rozhodnutím č. 9513301/5/3176480/2014 zo dňa 30. júna 2014 a bol splatný do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, preto nemohol byť prihlásený ako pohľadávka

podmienok zákona č. 7/2005 Z. z., keď reštrukturalizačné konanie začalo dňa

1. októbra
2. V danom prípade nešlo ani o obdobie spred začatia reštrukturalizačného konania. Táto povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vznikla daňovému subjektu až momentom, keď správca dane úrok z omeškania vyrubil. Úrok z omeškania je splatný až jeho vyrubením, t.j. keď správca dane rozhodne o vyrubení úroku z omeškania a určí jeho výšku a splatnosť. S ohľadom na uvedené konštatoval, že záver žalovaného, že úrok z omeškania za nezaplatenie preddavku za december 2013, ktorý preddavok bol splatný
3. decembra 2013, zaplatený dňa
4. januára 2014, je vo vzťahu k žalobcovi výsledkom správneho právneho posúdenia veci. Vyslovil, že tento bol vyrubený v súlade so zákonom, pričom vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nemohol byť uplatnený prihláškou do reštrukturalizácie, keďže reštrukturalizačné konanie začalo dňa
5. októbra
6. Rovnako tak poukázal na to, že správca dane s účinnosťou od
7. januára 2013, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 440/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, mohol vyrubiť úrok z omeškania aj daňovému subjektu, ktorý je v reštrukturalizačnom konaní, a to s poukazom na § 156 ods. 6 daňového poriadku, keď predmetnou novelou bolo vypustené písm. d/ cit. ustanovenia,

ktorého sa úrok z omeškania nevyrubí daňovému subjektu, ktorý je v reštrukturalizačnom konaní. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu

§ 205ods.

2 písm. c/, d/ a f/ OSP a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 21S/211/2014-162 zo dňa 29. júla 2015 zrušil

§ 221ods.

1 písm. h/ a ods. 2 OSP a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V podanom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal žalobcom navrhované dôkazy a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávne zistenému skutkovému stavu. Uviedol, že navrhol vykonať dôkaz, a to pripojiť reštrukturalizačný spis žalobcu sp. zn. 2R/1/2013 v rozsahu reštrukturalizačného plánu, resp. prihlášky daňového úradu, ktorý dôkaz však krajský súd nevykonal, pričom v rozsudku len konštatoval, že vykonanie tohto dôkazu považoval za nadbytočné, čím sa

žalobcu napadnutý rozsudok stal nepreskúmateľným. Následne dal do pozornosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07, sp. zn. IV. ÚS 14/07, sp. zn. I. ÚS 265/05, sp. zn. I. ÚS 33/2012, sp. zn. I. ÚS 114/08, sp. zn. III. ÚS 311/07, sp. zn. I. ÚS 269/05 a sp. zn. III. ÚS 192/

1. Taktiež poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva Garcia Ruiz c. Španielsko z
2. januára 1999, Georiadis c. Grécko z
3. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z
4. februára 1998, Kraska c. Švajčiarsko z
5. apríla 1993, Suominen v. Fínsko z
6. júla 2003 a Tatishvili v. Rusko z
7. februára
8. Za základný rozpor označil moment vzniku daňovej pohľadávky a povinnosť prihlásenia, resp. neprihlásenia tejto pohľadávky do reštrukturalizácie žalobcu. Namietal, že dodatočné vyrubenie úroku počas reštrukturalizačného konania je v rozpore s ustanoveniami zákona č. 7/2005 Z. z.. Zároveň poukázal na postup žalovaného, ktorý

žalobcu nebol v súlade s účelom a režimom reštrukturalizačného konania, ktoré má viesť k ozdraveniu obchodnej spoločnosti formou pomerného uspokojenia prihlásených pohľadávok. Mal za to, že súd prvého stupňa sa nedostatočne zaoberal vyššie uvedenou argumentáciou a pri rozhodovaní dospel k nesprávnym právnym záverom. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu zo dňa

1. septembra 2015 žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/211/2014-162 zo dňa
2. júla 2015 potvrdil. Mal za to, že krajský súd postupoval zákonným spôsobom, keď navrhnutý dôkaz zo strany právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní, a to pripojenie reštrukturalizačného plánu resp. reštrukturalizačnej prihlášky žalobcu považoval za nadbytočný a irelevantný, a preto ho nevykonal. K reštrukturalizačnému plánu, na ktorý poukazuje žalobca, uviedol, že tento bol potvrdený a schválený súdom. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP) preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2, § 214 ods. 2 OSP s tým, že termín verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa
3. apríla 2017 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).

§ 156ods.

1 písm. b/ zákona č. 563/2009 Z. z. o správe dani a poplatkov, úrok z omeškania správca dane vyrubí

odseku 2, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane preddavok na daň.

§ 91ods.

1 zákona č. 582/2004 Z. z. v znení k 31. decembru 2014, preddavok na daň je platba na daň, ktorú je daňovník povinný platiť v priebehu zdaňovacieho obdobia.

§ 156ods.

4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe dani a poplatkov, ak preddavok na daň nebol zaplatený v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške alebo v lehote alebo vo výške určenej v rozhodnutí správcu dane, správca dane vyrubí úrok z omeškania

odseku 2 do dňa platby vrátane, najdlhšie do uplynutia lehoty na podanie daňového priznania.

§ 91ods.

3 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, daňovník, ktorého predpokladaná daň u jedného správcu dane presiahne 8292 €, je povinný platiť mesačné preddavky na daň na bežné zdaňovacie obdobie, a to vo výške jednej dvanástiny predpokladanej dane. Mesačné preddavky na daň sú splatné do konca príslušného kalendárneho mesiaca.

§ 91ods.

10 zákona č. 582/2004 Z. z. ak sa zmení skutočnosť, na základe ktorej bola predpokladaná daň vypočítaná, správca dane môže určiť platenie preddavkov na daň inak, ako je ustanovené v odsekoch 1 a

1. Správca dane môže určiť platenie preddavkov na daň inak aj na základe žiadosti daňovníka. Proti rozhodnutiu správcu dane o platení preddavkov na daň inak na základe žiadosti daňovníka sa nemožno odvolať. Odvolací súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalobca podal dňa
2. Januára 2013 daňové priznanie k dani z motorových vozidiel za zdaňovacie obdobie
3. V bode 52 daňového priznania uviedol predpokladanú daň na zdaňovacie obdobie 2013 vo výške 34 168,92 €. Správca dane následne s použitím ustanovenia § 91 ods. 3 zákona č. 582/2004 Z. z. vyčíslil výšku mesačného preddavku na sumu 2847,41 €. Vzhľadom k tomu, že žalobca sa za mesiac december 2013 dostal do omeškania s úhradou preddavku, správca dane mu za obdobie omeškania od
4. januára 2014 do dátumu podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie 2013 vyrubil úrok z omeškania vo výške 36,20 €.

žalobcu došlo k nesprávnemu určeniu momentu vzniku daňovej pohľadávky, ako aj povinnosti prihlásenia tejto pohľadávky do reštrukturalizácie žalobcu. Mal za to, že ak na základe reštrukturalizačného plánu potvrdeného súdom došlo

§ 155ods.

3 vety prvej zákona č. 7/2005 Z. z. k zmene výšky a lehoty splatnosti v ňom uvedených pohľadávok, potom pred uplynutím zmenenej lehoty splatnosti nemožno predpísať penále

osobitného zákona. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že u daňovníka, ktorému vznikla povinnosť platiť preddavky na daň, vznik ani zánik daňovej povinnosti v priebehu zdaňovacieho obdobia nemá vplyv na výšku platenia preddavkov na daň. To znamená, že daňovník, ktorému vznikla povinnosť platiť preddavky na daň

výšky predpokladanej dane k 01. januáru bežného zdaňovacieho obdobia, je povinný ich platiť do konca zdaňovacieho obdobia v nezmenenej výške, a to aj vtedy, ak v priebehu zdaňovacieho obdobia dôjde k zániku alebo novému vzniku daňovej povinnosti. Pri vzniku alebo zániku daňovej povinnosti v priebehu zdaňovacieho obdobia je možné výšku preddavkov na daň zmeniť alebo zrušiť, ale iba na základe rozhodnutia správcu dane. Rozhodnúť o určení platenia preddavkov na daň inak môže správca dane z úradnej moci alebo na základe písomnej žiadosti daňovníka. Správca dane v rozhodnutí o určení platenia preddavkov na daň inak nemôže zmeniť výšku preddavkov na daň, ktoré boli splatné pred vydaním tohto rozhodnutia. Výšku preddavkov na daň môže správca určiť inak iba u predpísaných preddavkov, ktoré ešte neboli splatné. Ani podanie dodatočného daňového priznania v priebehu zdaňovacieho obdobia, v ktorom došlo k zmene údaju o výške predpokladanej dane nemá vplyv na výšku platenia preddavkov na daň. To znamená, že daňovník, ktorému na základe údaju o predpokladanej dani uvedenej na riadku č. 52 daňového priznania vznikla povinnosť platiť preddavky na daň

výšky predpokladanej dane k

1. januáru bežného zdaňovacieho obdobia, je povinný ich platiť do konca zdaňovacieho obdobia naďalej v nezmenenej výške. Odvolací súd nemohol prihliadnuť na námietku žalobcu, v zmysle ktorej v prejednávanej veci základný rozpor súvisí so vznikom pohľadávky a povinnosťou prihlásenia pohľadávky v reštrukturalizácii žalobcu. Za rovnako nedôvodnú pokladal aj odvolaciu námietku, že dodatočné vyrubenie úroku počas reštrukturalizačného konania je v rozpore s ustanoveniami zákona č. 7/2005 Z. z.. V plnej miere sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval, že úrok z omeškania za nezaplatenie preddavku dane motorových vozidiel za december 2013, vyrubený rozhodnutím č. 9513301/5/3176480/2014 zo dňa
2. júna 2014 a splatný do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, nemohol byť prihlásený ako pohľadávka

podmienok zákona č. 7/2005 Z. z., nakoľko reštrukturalizačné konanie začalo dňa

1. októbra
2. Súd prvého stupňa taktiež správne poukázal na zákon č. 440/2012 Z. z., ktorým dochádza k novelizácii daňového poriadku tak, že z ustanovenia § 156 ods. 6 sa s účinnosťou od
3. januára 2013 vypúšťa písm. d/,

ktorého sa úrok z omeškania nevyrubí daňovému subjektu, ktorý je v reštrukturalizačnom konaní. S ohľadom na uvedené je preto potrebné prisvedčiť aj záveru súdu prvého stupňa, že v konaní bolo nadbytočné vykonať navrhnutý dôkaz, a to pripojiť reštrukturalizačný spis žalobcu sp. zn. 2R/1/2013 v rozsahu reštrukturalizačného plánu. K námietke žalobcu týkajúcej sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že krajský súd sa v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite vysporiadal s námietkami žalobcu, dostatočným spôsobom opísal a príslušnými zákonnými ustanoveniami právne zdôvodnil postup pri určení výšky úroku z omeškania, rozhodnutie tak spĺňa kritéria zrozumiteľnosti a presvedčivosti v zmysle § 157 ods. 2 OSP. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov v preskúmavanej veci postupovali v intenciách citovaných právnych noriem, dostatočne zistili skutkový stav, vec správne právne posúdili, ich závery sú dostatočne presvedčivé a preto je možné tieto rozhodnutia považovať za skutkovo podložené a súladné so zákonom. Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie krajského súdu neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli totožné s námietkami, ktoré žalobca namietal v prvostupňovom súdnom konaní, a s ktorými sa krajský súd náležite vysporiadal. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto s poukazom na vyššie uvedené dôvody, ako aj na všetky individuálne okolnosti daného prípadu, napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny

§ 250ja ods.

3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1, ods. 2 OSP potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol

§ 224ods.

1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému zo zákona náhrada trov konania neprináleží. Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval

ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť

1. júla
2. Dňom
3. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

§ 492ods.

2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania

piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia

doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval

doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.