Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Tdo/10/2016 Identifikačné číslo spisu: 5105010850 Dátum vydania rozhodnutia: 29.03.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Gabriela Šimonová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 371ods.

1 písm. c/ Trestného poriadku. Zásada „právo na obhajobu“ vyjadruje požiadavku, aby v trestnom procese bola zaručená ochrana práv a záujmov osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, a je teda nevyhnutým prostriedkom úspešného výkonu súdnictva smerom k ochrane základných práv a slobôd. Jej legislatívne vyjadrenie a reálne zabezpečenie svedčí v podstate nielen o stupni demokracie v trestnom procese daného štátu, ale vo svojej podstate jej realizácia v čo najširšom meradle je nielen v záujme osoby, proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti, pretože toto právo neplynie len z ochrany práv jednotlivca, ale aj zo záujmu štátu na zistenie pravdy. Podľa názoru dovolacieho súdu právo na obhajobu sa zaručuje ako základné právo fyzickej osoby, ktoré podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv a slobôd, a možno ho vnímať aj ako prostriedok nastoľujúci spravodlivú rovnováhu medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany. Zásada „právo na obhajobu“ obsahuje tri relatívne samostatné práva obvineného: - právo obhajovať sa osobne, alebo - právo obhajovať sa za pomoci obhajcu podľa vlastného výberu, alebo - právo na bezplatnú pomoc obhajcu, ak obvinený nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu a vyžadujú to záujmy spravodlivosti. Konštantná judikatúra právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku chápe ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu a zákonný postup pri reakcii orgánov činných v trestnom konaní a súdu na uplatnenie každého obhajovacieho práva. Platný Trestný poriadok obsahuje celý rad ustanovení, ktoré upravujú jednotlivé čiastkové práva obvineného, charakteristické pre príslušné štádium trestného konania. Prípadné porušenie len niektorého z nich, pokiaľ sa to zásadným spôsobom neprejaví na postavení obvineného v trestnom konaní, samo osebe nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku Zo znenia tohto ustanovenia totiž jednoznačne vyplýva, že len porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom je spôsobilé naplniť uvedený dovolací dôvod. V praxi to znamená, že o zásadné porušenie práva na obhajobu pôjde najmä vtedy, ak obvinený nemal v konaní obhajcu, hoci v jeho trestnej veci boli splnené dôvody povinnej obhajoby. Takéto pochybenie súdov nižšieho stupňa dovolací súd v konaní nezistil, teda nemožno zaujať stanovisko, že došlo k porušeniu práva na obhajobu obvineného V. W. zásadným spôsobom, a teda ku takej skutočnosti, ktorá už sama o sebe znamená naplnenie dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Napriek tomu sa dovolací súd zaoberal aj konkrétnymi námietkami, ktoré v rámci tohto dovolacieho dôvodu uviedol v písomných dôvodoch dovolania obvinený V. W.. Dovolací súd sa nestotožňuje s argumentáciou dovolateľa, podľa ktorej bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu tým, že mu nebolo umožnené nahliadnuť do súdneho spisu dňa

1. marca 2014, za účelom prípravy obhajoby na hlavné pojednávanie, ktoré sa konalo dňa
2. marca
3. Súdny spis sa v tom čase nachádzal u sudkyne na štúdium, ktorá ho mala u seba v rámci prípravy na hlavné pojednávanie. Dovolací súd poznamenáva, že od hlavného pojednávania z
4. februára 2014, ktoré predchádzalo hlavnému pojednávaniu z
5. marca 2014 nepribudol do spisu žiaden dôkaz. Dovolací súd taktiež poukazuje na skutočnosť, že obvinený dňa
6. februára 2014 využil právo nahliadnuť do spisu a robiť si z neho fotokópie (č. l. 1429). Po tomto dátume nasledovalo iba hlavné pojednávanie z
7. marca 2014 a tu dovolací súd poukazuje na fakt, že obvinený v rámci hlavného pojednávania z
8. marca 2014 nevyužil svoje právo o nahliadnutie do spisu tak, ako tomu učinil na predchádzajúcich hlavných pojednávaniach (viď. zápisnica z hlavného pojednávania z
9. marca 2014, č. l. 1431 - 1452), preto dovolací súd konštatuje, že k porušeniu práva na obhajobu zásadným spôsobom nedošlo. Taktiež nie je možné prihliadnuť k námietke obvineného, že mu nebolo umožnené nahliadnuť do spisu dňa
10. januára 2014, teda v dostatočnom časovom predstihu pred hlavným pojednávaním z
11. januára 2014, čím bolo porušené jeho právo na obhajobu. Pri tejto námietke dovolací súd konštatuje, že dňa
12. januára 2014, kedy sa obvinený dostavil na Okresný súd Žilina za účelom nahliadnutia do spisového materiálu, predmetný spisový materiál sa nachádzal na Ústavnom súde Slovenskej republiky, nakoľko bolo rozhodované o sťažnosti, ktorú na Ústavný súd Slovenskej republiky zaslal sám obvinený (úradný záznam č. l. 1393). Dovolací súd konštatuje, že obvinenému bola daná možnosť na nahliadnutie do spisového materiálu na hlavnom pojednávaní z
13. januára 2014, kde obvinený túto možnosť využil (č. l. 1395), preto nemožno dovolacím súdom konštatovať porušenie práva na obhajobu. Dovolací súd sa nestotožňuje ani s argumentáciou obvineného, že mu nebolo umožnené oboznámiť sa s celým spisovým materiálom, nakoľko
14. augusta 2015 v spisovej kancelárii Krajského súdu v Žiline mu bol predložený celý spis s výnimkou zvukových a obrazových záznamov, ktoré tvorili súčasť spisu a ktoré mu neboli sprístupnené počas celého konania, či prípravného alebo súdneho. Dovolací súd poukazuje na fakt, že obvinený mal možnosť oboznámiť sa s prepisom tohto záznamu, teda výsluchom osoby mladšej ako 15 rokov, G. W. a taktiež poukazuje na skutočnosť, že pri tomto výsluchu maloletého, z ktorého bol predmetný videozáznam vyhotovený, bol prítomný obhajca obvineného, čo potvrdil podpisom na zápisnicu o výsluchu G. W. z
15. februára 2005 (č. l. 611 - 615), a preto je nutné konštatovať, že táto námietka obvineného je irelevatná, právo obvineného na obhajobu zásadným spôsobom porušené nebolo ani v tomto prípade. Ďalšou argumentáciou obvineného, ktorou namietal porušenie jeho právo na obhajobu a s ktorou sa dovolací súd nestotožňuje, je vykonanie dokazovania čítaním svedeckých výpovedí, ktoré boli urobené na hlavných pojednávaniach pred vylúčenou sudkyňou JUDr. U.. K tejto námietke sa vyjadril Krajský súd v Žiline v uznesení z
16. januára 2013, sp. zn. 3To/134/2012, kde konštatoval, že do oznámenia zaujatosti dňa
17. augusta 2004, bola JUDr. U. zákonnou sudkyňou vo veci, a preto nebol dôvod nečítať tieto zápisnice z hlavných pojednávaní, ktoré viedla (č. l. 1276) a s touto argumentáciou Krajského súdu v Žiline sa dovolací súd stotožňuje. Námietka obvineného, že bol jeho duševný stav vyšetrený v roku 2005 na základe príkazu na vyšetrenie duševného stavu Okresného súdu Žilina z
18. marca 2002, sp. zn. 28To/44/02, ktorý už bol použitý na predchádzajúce skúmanie duševného stavu, je dôvodná. Vyšetrovateľka pri vydaní uznesenia o pribratí znalcov z
19. januára 2005 (č. l. 575) mala žiadať súd o nový príkaz na vyšetrenie duševného stavu, avšak treba poukázať aj na skutočnosť, že obvinený bol právne zastúpený, sťažnosť voči uzneseniu si podal, avšak nie z dôvodu, že nebol platný príkaz na vyšetrenie jeho duševného stavu, ale z dôvodu zaujatosti vyšetrovateľky. Dovolací súd s poukazom na uvedené skutočnosti uzatvára, že postupom súdu vyšetrovateľky, ktorá nežiadala okresný súd o vydanie nového príkazu na vyšetrenie duševného stavu, došlo k porušeniu práva obvineného V. W., ktoré však nie je možné kvalifikovať, s poukazom na okolnosti veci, za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom, tak aby to mohlo zakladať dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku.

§ 371ods.

1 písm. g/ Trestného poriadku. Existenciu tohto dovolacieho dôvodu obvinený odôvodňoval tým, že Okresný súd Žilina ako aj Krajský súd v Žiline založili svoje rozhodnutia na nezákonne vykonaných dôkazoch. Obvinený poukazuje na viacero pochybení v rámci prípravného konania a konanie pred súdom prvého stupňa. Ako prvé obvinený namieta znalecké posudky G. W. a F. W., ktoré boli podľa obvineného vyhotovené na základe nezákonných výpovedí svedka a poškodenej, pričom skutočnosť, že výpovede svedka a poškodenej z roku 2002 v rámci prípravného konania sú nezákonné, konštatoval Krajský súd v Žiline vo svojom uznesení z

1. júna 2004, sp. zn. 2To/196/
2. Dovolací súd sa nestotožňuje s námietkou obvineného, pretože znalci pri vyhotovovaní znaleckých posudkov vychádzali z vlastného ambulantného vyšetrenia, ktoré vykonávajú na základe psychologicko-diagnostického vyšetrenia skúmanej osoby. Výsluchy svedkov majú pre znalca iba informatívny charakter, nakoľko znalec sám počas vyšetrenia osoby vedie s osobou aj exploratívny rozhovor, v rámci ktorého sa s vyšetrovanou osobou sústreďuje na priebeh daného skutku respektíve na jej samotné prežívanie. Na základe uvedeného dovolací súd konštatuje, že hoci Krajský súd v Žiline vo svojom uznesení z
3. júna 2004, sp. zn. 2To/196/04 konštatoval, že výpovede svedka a poškodenej z roku 2002 sú nezákonné, tieto nemali vplyv na zákonnosť daných znaleckých posudkov a preto nemožno konštatovať, že súd prvého stupňa svoje rozhodnutie založil na dôkazoch, ktoré neboli zákonne vykonané. Ďalšou námietkou dovolateľa je čítanie výpovedí svedkov z prípravného konania, pri ktorých došlo k nesprávnemu poučeniu a preto nebolo možné tieto výpovede čítať na hlavnom pojednávaní a taktiež teda nemohli slúžiť ako dôkaz pre rozhodnutie súdu. Najvyšší súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline, sp. zn. 3To/134/2012, z
4. januára 2013, (č. l. 1273 - 1275), kde krajský súd správne vyložil namietané ustanovenia ako aj správne konštatoval, že hoci sa procesná chyba stala, sama o sebe nemá za následok neplatnosť úkonu a preto sa Najvyšší súd s argumentáciou krajského súdu plne stotožňuje. Ďalej dovolateľ namieta, že dňa
5. júna 2004 vzniesol námietku zaujatosti voči vyšetrovateľke Ing. O., o ktorej nebolo rozhodnuté. Dovolací súd poznamenáva, že z prílohy dovolania (č. l. 1916) vyplýva, že obvinený vzniesol námietku zaujatosti voči všetkým vyšetrovateľom Okresného riaditeľstva PZ v Žiline, Úradu justičnej a kriminálnej polície konajúcim v trestnej veci pod sp. č.: ČVS: OÚV-309/10-ZA-
6. Z uvedeného je teda zrejmé, že námietka zaujatosti bola vznesená voči všetkým vyšetrovateľom, hoci nebola nijako odôvodnená. Taktiež je potrebné poukázať na fakt, že okrem vyšetrovateľky Ing. O., nikto iný úkony v rámci prípravného konania nevykonával. Nakoľko o námietke nebolo rozhodnuté a úkony vykonávala namietaná, no v konečnom dôsledku nevylúčená osoba, nie sú nezákonným úkonom. Nakoľko obvinený po
7. júli 2004 zaujatosť vyšetrovateľky Ing. O. namietal počas konania ešte niekoľkokrát a o týchto námietkach bolo rozhodnuté o jej nevylúčení, úkony ňou vykonané boli legálne, a preto ani táto námietka dovolateľa nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku. Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku možno úspešne uplatňovať v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho) opravného prostriedku. Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku len vtedy, ak má, resp. mal negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere (solery or to a decisive extent) na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom, čo sa ale v predmetnej veci nestalo (pozri Mariana Marinescu proti Rumunsku, rozsudok č. 36110/03 z
8. februára 2010, Emen proti Turecku, rozsudok č. 25585/02 z
9. januára 2010, Van Mechelen a ďalší proti Holandsku , Visser proti Holandsku, rozsudok č. 26668/95 zo
10. februára 2002, Al - Khawaja a Tahery proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok č. 26766/2005 a č. 22228/06 z
11. decembra 2011 a ďalšie). V rámci dovolaním iniciovaného prieskumu odôvodneného dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Trestného poriadku môže najvyšší súd preskúmavať len to (ak dovolanie nepodal minister spravodlivosti Slovenskej republiky podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku), či jediný usvedčujúci dôkaz alebo viaceré rozhodujúce usvedčujúce dôkazy boli vykonané zákonným spôsobom. Ak dospeje k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania najvyšší súd nemôže spochybňovať skutkové zistenia, prehodnocovať vykonané dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Spôsob hodnotenia dôkazov vykonaných zákonným spôsobom súdmi nižších stupňov nemôže najvyšší súd v rámci dovolacieho konania iniciovaného obvineným prehodnocovať ani spochybňovať, pretože by tak neprípustným spôsobom zasahoval do výlučnej kompetencie týchto súdov bez právneho podkladu a napokon i v rozpore so samotnou podstatou dovolacieho konania, pretože dovolanie nemôže nahrádzať riadne opravné prostriedky a jeho podanie nie je prípustné v rovnako širokom rozsahu (čo do dôvodov okruhu napadnuteľných rozhodnutí, oprávnených osôb, atď.) aký je charakteristický pre riadne opravné prostriedky. Dovolanie a rozhodnutie o ňom znamená prelom do právoplatných rozhodnutí, a preto spravidla narušuje stabilitu konečného a vykonateľného rozhodnutia súdu. Z toho dôvodu možno dovolania aplikovať iba v prípadoch ak je to odôvodnené závažnosťou pochybenia napadnutého rozhodnutia súdu alebo jemu predchádzajúceho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov.

§ 371ods.

1 písm. i/ Trestného poriadku. K uplatnenému dovolaciemu dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku, dovolací súd uvádza, že jedným z dôvodov, podľa ktorého dovolanie v trestnom konaní možno podať, je, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. K tomuto dovolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že pri posudzovaní oprávnenosti tvrdenia existencie tohto dovolacieho dôvodu, je dovolací súd vždy viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy nižšieho stupňa, a teda dôvodom dovolania nemôžu byť skutkové zistenia, čo vyplýva aj z dikcie ustanovenia § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi nižšieho stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať. Vo vzťahu ku skutkovému stavu zistenému súdmi nižšieho stupňa, vyjadrenému v tzv. skutkovej vete výroku, môže obvinený v dovolaní uplatňovať iba námietky právneho charakteru, nikdy nie námietky skutkové. Za skutkové námietky sa pritom považujú námietky, ktoré smerujú proti skutkovým zisteniam súdov, proti rozsahu vykonaného dokazovania, prípadne i hodnoteniu vykonaných dôkazov súdmi nižšej inštancie. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní na súde prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, resp. korigovať iba odvolací súd v rámci odvolacieho konania. Dovolací súd nie je odvolacou inštanciou zameranou na preskúmavanie rozhodnutí súdu druhého stupňa. Dovolací súd primárne zdôrazňuje, že podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní bol subsumovaný pod správnu skutkovú podstatu trestného činu upravenú v Trestnom zákone. Len opačný prípad (nesprávna subsumcia) odôvodňuje naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku. Po analýze dovolania obvineného V. W. dovolací súd ustálil, že vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku obvinený uplatnil výlučne námietky, ktorými zjavne vybočil z deklarovaného dovolacieho dôvodu. Jeho námietky smerujú proti odôvodneniu rozsudku odvolacieho súdu tak, že odvolací súd sa nezoberal jeho vlastným hodnotením dôkazov ako ani dôkazmi, ktoré predložil. Skutočnosť, že súdy nižšieho stupňa si neosvojili hodnotenie dôkazov podľa predstáv obvineného, nie je naplnením zákonného dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Trestného poriadku. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací, reagujúc na viaceré námietky uvedené v dovolaní o tom, že odvolací súd stroho odôvodnil svoje rozhodnutie nad rámec dodáva, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa. Ako uvádza obhajoba v písomných dôvodoch dovolania, obvinený odvolanie založil na opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jeho právnymi námietkami sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.

§ 371ods.

1 písm. k/ Trestného poriadku. Dôvodom podania dovolania je okolnosť, že proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie napriek tomu, že bolo neprípustné. Neprípustnosť trestného stíhania je vyjadrená v § 9 Trestného poriadku. Ustanovenie § 9 ods. 1 písm. e/ je premietnutím čl. 50 ods. 5 ústavy, podľa ktorého nikoho nemožno trestne stíhať za čin, za ktorý už bol právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby. Samozrejme, že musia byť splnené podmienky, že ide o ten istý skutok a toho istého obvineného. Tú istú osobu pre ten istý skutok možno opätovne trestne stíhať len vtedy, keď predtým vydané právoplatné rozhodnutie bolo v predpísanom konaní zrušené. Námietke dovolateľa, že sa proti nemu viedlo trestné stíhanie, ktoré bolo neprípustné, nemožno vyhovieť, pretože nie je naplnený ani jeden bod z ustanovenia § 9 Trestného poriadku, kde je explicitne dané, za akých okolností je trestné stíhanie neprípustné. S námietkou, že bolo odvolanie prokurátorkou zahlásené priamo do zápisnice na hlavnom pojednávaní a jeho odôvodnenie bolo podané oneskorene nezakladá dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. k/. Nad rámec uvedeného však najvyšší súd dodáva, že zahlásiť odvolanie priamo do zápisnice na hlavnom pojednávaní bolo možné aj podľa Trestného poriadku, zák. č. 141/1961 Zb., čo využil aj sám obvinený ako aj jeho právny zástupca na hlavnom pojednávaní z

1. februára 2015 (č. l. 1724). Taktiež je potrebné uviesť, že bola doručená výzva na odôvodnenie odvolania na Okresnú prokuratúru Martin (č. l. 1251) a k namietanému odvolaniu sa mal možnosť vyjadriť obvinený, čo aj urobil prostredníctvom svojho právneho zástupcu (č. l. 1259), avšak túto skutočnosť vôbec nenamietal. V týchto súvislostiach dovolací súd uzatvára, že skutkové okolnosti, obsiahnuté v opise skutku rozsudku súdu prvého stupňa, poskytujú spoľahlivý podklad pre naplnenie všetkých zákonných znakov skutkovej podstaty v bode 1) z trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do
2. augusta 2002 a v bode 2) z trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v znení účinnom do
3. augusta 2002, z ktorých trestných činov bol obvinený V. W. uznaný za vinného. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že v rozsahu námietok obvineného nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c/, písm. g/, písm. i/ a písm. k/ Trestného poriadku uplatnené obvineným, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 382 písm. c/ Trestného poriadku dovolanie obvineného V. W. na neverejnom zasadnutí odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.