← Slovensko

určenie hranice susediacich pozemkov

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 4Cdo/157/2016 Identifikačné číslo spisu: 5103899669 Dátum vydania rozhodnutia: 24.04.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Eva Sakálová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:5103899669.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu M. C., bývajúceho v A. XX, zastúpeného JUDr. Magdou Poliačikovou, advokátkou so sídlom Advokátskej kancelárie Národná 17, Žilina, proti žalovaným 1/ V. T., bývajúceho v A. XX, zastúpenému JUDr. Mgr. Štefanom Buchom, advokátom so sídlom Advokátskej kancelárie Nám. M. R. Štefánika 1, Žilina, 2/ O. T., bývajúcemu v A. XX, o určenie hranice, vedenom na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 27 C 180/2003, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z

  1. októbra 2015 sp. zn. 5 Co 414/2015, takto rozhodol: Dovolanie odmieta. Žalovaní majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie
  2. Okresný súd Žilina rozsudkom z
  3. apríla 2014 č. k. 27 C 180/2003-576 žalobu o určenie hranice susediacich pozemkov zamietol s tým, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Uviedol, že vo veci rozhodoval na základe naposledy pripustenej zmene žaloby (uznesenie z
  4. marca 2014 č. k. 27 C 180/2003-532), na základe ktorej žalobca žiadal, aby súd určil hranicu medzi pozemkami účastníkov konania kat. územie A., a to pozemkami žalobcu, zapísané na LV č. XXX ako pozemky KN C parcelné číslo XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX., XXX a XXX a pozemkami žalovaných, zapísané na LV č. XXX KN C parcelné číslo XXX, XXX, XXX, XXX, tak ako sú špecifikované podľa vytyčovacieho náčrtu č. 17/2014 V. A. z
  5. februára
  6. Právne svoje rozhodnutie zdôvodnil § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 80 písm. c/ O.s.p. s tým, že v konaní postupoval podľa § 120 ods. 1 a § 132 O.s.p. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenej skutočnosti, že hranica medzi pozemkami účastníkov je tvorená bodmi tak, ako to vyplýva z vytyčovacieho náčrtu V. A.. Zdôraznil, že žalobca počas konania viackrát menil žalobu a tvrdil navzájom si odporujúce skutočnosti ohľadne priebehu hranice a teda uvádzal rozdielne skutočnosti ohľadne vlastníctva sporného pozemku. Na základe vykonaného dokazovania, (inak podrobne uvedeného v dôvodoch rozhodnutia) a zároveň aj s prihliadnutím na to, že výmery pozemno-knižných parciel podľa pozemkovej knihy nie sú podľa názoru súdu prvej inštancie záväzné, pre súd vyplynulo, že nie je možné určovať hranicu medzi pozemkami účastníkov totožné, ako to žiadal žalobca podľa geometrického plánu z roku
  7. Podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo zrejmé a žalobca ani tieto rozpory neodstránil, ktoré pozemno-knižné parcely sú totožné s pozemkami tak, ako sú označené v upravenom petite žaloby a žalobca nepredložil žiaden dôkaz na stotožnenie pozemno-knižného stavu a stavu podľa katastra nehnuteľností a už s prihliadnutím len na rozdielne výmery podľa predložených listinných dôkazov vyplýva, že nemožno tvrdiť, že ide o totožnú hranicu medzi pozemkami účastníkov sporu, zameranú v roku
  9. Krajský súd v Bratislave na odvolanie žalobcu rozsudkom z
  10. októbra 2015 sp. zn. 5 Co 414/2015 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil s tým, že o trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie. V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, ktorý po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho súdu z
  11. marca 2011 sp. zn. 5 Co 64/2011 doplnil dokazovanie a tak dostatočným spôsobom zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade § 157 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia (§219 ods. 2 O.s.p.), s odkazom na § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 80 písm. c/ O.s.p. a vykonané dokazovanie uzavrel, že v konaní nebolo preukázané, že by žalovaní, ktorí sú vlastníkmi susediacich pozemkov zasahovali alebo porušovali vlastnícke právo žalobcu tým, že by zasahovali do jeho pozemku a tento neoprávnene užívali. Odvolací súd pokiaľ žalobca vyvodzoval odňatie možnosti konať pred súdom zo skutočnosti, že oba znalecké posudky (znalecký posudok Ing. Krnáča č. 11/2006 a Ing. Pavla Krišpinského č. 24/2010) sú nesprávne, zdôraznil, že i keď má znalecké dokazovanie špecifický charakter a zvláštne postavenie medzi dôkaznými prostriedkami, zostáva jedným z možných dôkazov. Uvedené znalecké posudky a ich závery vzal súd prvej inštancie do úvahy pri vyhodnotení jednotlivých dôkazov. Odvolací súd mal tiež ta to, že nebolo možné prisvedčiť ani ďalším argumentom, na ktorých žalobca založil svoje odvolanie a ktoré by mali spôsobiť pre žalobcu iné rozhodnutie k akému dospel súd prvého stupňa. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
  12. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Nesúhlasil s rozhodnutím, považoval ho za nedostatočne odôvodnené, nezrozumiteľné a zároveň nepreskúmateľné. Bol preto toho názoru, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. V danej veci takýmto postupom súdu je samotné rozhodnutie, ktoré považoval za vydané v rozpore so zákonom, konkrétne § 157 ods. 2 O.s.p., pretože nespĺňa podmienky, ktoré zákon pre jeho odôvodnenie ukladá. Vyčítal súdom nižších inštancií, že pri rozhodovaní nebrali do úvahy geometrický (polohopisný) plán z
  13. apríla 1962 č. 123/62-212-920 vyhotoviteľa Ing. Malynovského, keď v tomto geometrickom pláne boli jednoznačne špecifikované výmery ako i dĺžka a šírka jednotlivých parciel, hranice boli označené kameňmi. Odvolací súd túto skutočnosť nebral do úvahy a z odôvodnenia rozhodnutia nevyplýva aké okolnosti ho k tomu viedli. Žiadal rozsudok krajského súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaný 1/ považoval dovolanie žalobcu za nedôvodné. Žalovaný 2/ sa k dovolaniu nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [(§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.")], po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu (žalobca, ďalej aj dovolateľ) zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 C.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C.s.p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ C.s.p.). Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané
  14. januára 2016, t. j. pred
  15. júlom 2016, za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 1 a 2 C.s.p., na základe ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 a § 238 O.s.p. v znení účinnom do
  16. júla
  18. Dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie. Rozsudky odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, boli uvedené v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. Dovolanie žalobcu nesmeruje proti rozsudku, ktorý je uvedený v týchto ustanoveniach; prípustnosť dovolania preto z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nevyplýva. Predmetné dovolanie by bolo prípustné iba ak v konaní došlo k procesným vadám, ktoré boli uvedené v § 237 O.s.p. Žalobca poukazoval vo svojom dovolaní, že konanie je zaťažené vadou, ktorá bola uvedená v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., jej existencia však nevyšla v dovolacom konaní najavo. Dovolateľ mal za to, že odvolací súd zaťažil konanie vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. spočívajúcou v odňatí možnosti konať pred súdom, keď súdy rozhodnutie dostatočne neodôvodnili a nevysporiadali sa s jeho námietkami a dôkazmi, ktoré spochybňovali argumenty žalovaného. Najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach uvádzal, že pre záver o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. nie je významný subjektívny názor strany, ktorá namieta, že sa súdy nižších inštancií dopustili takej vady, rozhodujúcim je len záver dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 2 Cdo 609/2015, 3 Cdo 409/2015, 4 Cdo 143/2015, 5 Cdo 238/2015, 6 Cdo 30/2016, 7 Cdo 371/2015, 8 Cdo 34/2016). Pod odňatím možnosti pred súdom konať treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu znemožní realizácia jej procesných práv, priznaných jej v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jej práv a právom chránených záujmov (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, vykonávať svoje práva a povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu, právo na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia, právo na doručenie odvolania, právo na možnosť vyjadriť sa k podanému odvolaniu, právo na doručenie vyjadrenia k odvolaniu a pod.). Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán; postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07). Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania") nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Na rokovaní občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré sa uskutočnilo
  19. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. 17 Občianskeho súdneho poriadku". Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. Dodáva, že obsah spisu neposkytuje žiadny podklad pre to, aby sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém" (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl" (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003). V danom prípade obsah spisu nedáva žiadny dôvod, aby na preskúmavanú vec bola aplikovaná druhá veta uvedeného stanoviska. V preskúmavanej veci preto dovolateľ nedôvodné namietal, že mu v dôsledku jeho tvrdených nedostatkov odôvodnenia napadnutého rozsudku bola odňatá možnosť pred súdom konať. Nevykonanie navrhnutých dôkazov, prípadne nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Rozhodnutie odvolacieho súdu môže byť z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osebe prípustnosť dovolania nezakladá (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo 149/2010, 6 Cdo 60/2012). Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobkyne podľa § 447 písm. c/ C.s.p. ako procesné neprípustné odmietol. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá C.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:
  20. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.