5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu Humenné č. 703/230/28122/11/SurT zo dňa
zákona č. 511/1992 Zb. neplynuli, nakoľko konanie bolo prerušené. Daňová kontrola začala dňa
čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Taktiež súdu prvého stupňa vyčítal, že napadnutý rozsudok nie je v súlade s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), z ktorého vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie. Ďalej uviedol, že požiadavky na spravodlivý proces nemôžu byť naplnené tým, že súd sa v rozsudku obmedzí len na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí žalovaného bez toho, aby uviedol konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili relevantné tvrdenia žalobcu uvedené v jeho žalobe. Mal za to, že takéto rozhodnutie je nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie, avšak súd prvého stupňa v konaní takéto záruky nerešpektoval a
žalobcu sa s jeho argumentáciou vysporiadal len formálne. Súdu prvého stupňa ďalej vyčítal, že z odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva, že len zrekapituloval závery žalovaného, aby ich potom bez bližšieho logického odôvodnenia prezentoval ako svoj záver. Namietal, že takýto postup nie je v súlade s príkazom na presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 OSP, nakoľko žalobcovi ako účastníkovi konania neponúka žiadne dôvody, aby zistil prečo jeho argumenty, ktoré vytvárajú výkladový rámec pre aplikáciu sporných ustanovení § 2, § 15 ods. 5 písm. e/, f/ a § 25a zákona č. 511/1992 Zb. neboli správne. Zdôraznil, že v súdnom konaní bolo potrebné vysporiadať sa s námietkou žalobcu o zákonnosti prerušenia daňovej kontroly. Uviedol, že od odpovede na túto otázku záviselo nielen posúdenie dodržania lehoty na ukončenie daňovej kontroly, ale aj samotnej zákonnosti prvostupňového rozhodnutia. Tvrdil, že prerušenie kontroly je podmienené existenciou prekážok, pričom musí ísť o prekážky, ktoré správcovi dane dočasne bránia v konaní. Doplnil, že ak žiadosť o podanie vysvetlenia znalca bola skutočnosťou, ktorá mala rozhodujúci vplyv na posúdenie otázky súvisiacej s dopravou tovaru do Maďarska, potom je
žalobcu zrejmé, že nešlo o žiadnu inú skutočnosť rozhodujúcu pre vydanie rozhodnutia, ale išlo o skutočnosť, ktorej riešenie prislúchalo výlučne správcovi dane. Rovnako tak dal do pozornosti, že v zmysle § 29 zákona č. 511/1992 Zb. má správca dane v konaní rovnaké oprávnenie ako orgány činné v trestnom konaní, nebol viazaný znaleckým posudkom zabezpečeným iným subjektom, pričom takýto posudok ho nezbavil zodpovednosti v súlade s § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. zistiť presne a úplne skutočný stav veci, za tým účelom si obstarať potrebné doklady pre rozhodnutie a v ňom vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu. Preto namietal, že hoci správca dane si nemohol urobiť úsudok o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin, bol povinný
511/1992 Zb. vykonať vlastné dokazovanie vo veci a za tým účelom mohol a aj mal požiadať znalca o vypracovanie znaleckého posudku, resp. podanie vysvetlenia. Ďalej namietal, že na prerušenie kontroly neboli zákonné dôvody, čoho dôsledkom bolo prekročenie maximálnej dĺžky trvania daňovej kontroly, teda išlo o nezákonnú kontrolu a následne vydaný dodatočný platobný výmer bol rovnako nezákonný. Vo vzťahu k záveru súdu prvého stupňa, že nedošlo k porušeniu procesných práv žalobcu upravených v § 15 ods. 5 písm. e/, f/ zákona č. 511/1992 Zb., dôkazy boli zabezpečené zákonným spôsobom a skutkový stav bol zistený presne a úplne, uviedol, že dokazovanie oprávnenosti nároku na odpočítanie dane je vždy v prvom rade vedené k preukazovaniu uskutočnenia dodania tovaru alebo služby, teda vzniku daňovej povinnosti z dodaného tovaru alebo služby. Namietal, že v preskúmavanej veci ostalo sporné a bolo potrebné preukázať len dodanie tovaru pre odberateľa TAMP TRADE HUNGARY Kft., resp. splnenie podmienok oslobodenia od dane
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z. z.“). Ďalej uviedol, že listiny z iných konaní môžu byť podkladom pre rozhodnutie v daňovom konaní len pri splnení určitých podmienok, predovšetkým musia byť zabezpečené nezávisle na príslušnom daňovom konaní a nesmú byť v inom konaní zabezpečené účelovo preto, aby sa správca dane vyhol povinnosti umožniť daňovému subjektu uplatniť svoje práva
5 písm. e/, f/ zákona č. 511/1992 Zb. Následne namietal, že listinné dôkazy z trestného konania neboli zabezpečené nezávisle na daňovej kontrole a na daňovom konaní, ale boli zabezpečované výlučne pre potreby daňovej kontroly, pričom boli rozhodujúce pre vydanie rozhodnutia. Správnemu orgánu prvého stupňa vyčítal, že jeho konanie bolo účelové a správca dane sa vyhol povinnosti umožniť žalobcovi uplatniť svoje práva
5 písm. e/, f/ zákona č. 511/1992 Zb. Zároveň namietal, že žalobca nemal možnosť klásť znalcovi otázky, znalecký posudok bol zabezpečený procesne chybným spôsobom a v rozpore so základnými zásadami daňového konania a nie je možné ho osvedčiť za zákonný dôkaz. Dodal, že práva žalobcu uvedené v § 15 ods. 5 písm. e/, f/ zákona č. 511/1992 Zb. nie sú naplnené tým, že správca dane oboznámi žalobcu s výsledkami daňovej kontroly a spíše o tom zápisnicu. Mal za to, že správca dane oboznamoval žalobcu len s účelovo selektovanými zisteniami orgánov činných v trestnom konaní. Na to uviedol, že z tohto dôvodu nie je možné, aby dôkazy, ktoré majú pôvod v trestnom konaní boli jedinými rozhodujúcimi dôkazmi, na ktorých správca dane založí svoje tvrdenie o porušení § 43 ods. 5 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. tým, že žalobca nepreukázal dodanie tovaru do iného členského štátu. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že nedošlo k porušeniu § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. žalovaným, nakoľko tento sa vysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu. Dal do pozornosti, že v žalobe namietal, že na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií nebolo možné preverovať dodávku sušeného mlieka do Maďarska, keďže správca dane v čase výmeny informácií o nej nevedel a je otázne ako zistil, že sušené mlieko sa malo uskladniť v byte. Súčasne poukázal aj na záver žalovaného, že vyjadrenie J. Q., že tovar bol vyskladnený nie v byte, ale v sklade nijako neprispelo k vyjasneniu, kde bol tovar vyskladnený a to aj napriek tomu, že jedným z ťažiskových argumentov správcu dane bolo to, že spoločnosť TAMP TRADE HUNGARY Kft. nemá registrované priestory a jej registrovanou centrálou je v skutočnosti byt, kde sa nemohlo uskladniť sušené mlieko. Ďalej poukázal na záver súdu prvého stupňa, že žalovaný sa vysporiadal aj s otázkou vyskladnenia mlieka, keď uvádza, že maďarská spoločnosť TAMP TRADE HUNGARY Kft. nemá registrované priestory a jej registrovanou centrálou je v skutočnosti byt, kde nemohol byť uskladnený preverovaný tovar. Na základe uvedeného je
žalobcu zrejmé, že ak súd prvého stupňa napriek tvrdeniu J. Q., že tovar bol vyskladnený v sklade a nie v byte, zotrval na tom, že registrovanou centrálou maďarského odberateľa je v skutočnosti byt, kde nemohol byť uskladnený preverovaný tovar, je zjavné, že ani žalovaný sa s touto námietkou nevysporiadal. Zároveň žalobca poukázal aj na vnútorné rozpory v znaleckom posudku Ing. M., čím sa žalovaný tiež nezaoberal. Taktiež súdu prvého stupňa vyčítal, že sa v napadnutom rozsudku nezmieňuje o bodoch žaloby uvedených v čl. IV a konštatuje, že žalovaný vo vyjadrení k žalobe zotrval na skutkovej a právnej argumentácii uvedenej v preskúmavanom rozhodnutí. Rovnako tak sa nezaoberal stanoviskom žalobcu zo dňa
222/2004 Z. z. Avšak z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že za zistenú skutkovú okolnosť považovali zistenie, že tovar existoval, čo právne posúdili tak, že nebolo preukázané jeho dodanie do iného členského štátu v zmysle § 43 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. a pri jeho dodaní v tuzemsku vznikla žalobcovi daňová povinnosť. Taktiež poukázal na skutočnosť, že Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 4To/45/2014 zo dňa
1 zákona č. 511/1992 Zb. Použitím nezákonne získaného dôkazného prostriedku a to protokolu z daňovej kontroly sa v konaní vyskytla taká vada, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a správcu dane. Súčasne poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-419/14 WebMindLicences Kft. zo dňa
ktorých správca dane má stanovený limit rozsahu dokazovania, a to, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane boli zistené čo najúplnejšie, pričom môže použiť všetky prostriedky, ktorými tieto skutočnosti možno zistiť a objasniť, ale musia byť získané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Zdôraznil, že je štandardným a zákonným postupom správcu dane, ak získava dôkazné prostriedky od orgánov činných v trestnom konaní, ako sa stalo aj v prejednávanej veci. Ďalej ku namietanej zákonnosti prerušenia daňovej kontroly uviedol, že v súvislosti s aplikáciou tohto inštitútu
511/1992 Zb. je potrebné poukázať na tú skutočnosť, že správcovi dane vo všeobecnosti umožňoval prerušiť daňovú kontrolu § 15 ods. 16 cit. zákona. Taktiež zdôraznil, že prerušiť daňovú kontrolu
zákona bolo možné aj z iných dôvodov - nepomenovaných, ako sú v zákone uvedené. Mal za to, že krajský súd správne konštatoval, že na prerušenie daňovej kontroly boli zákonné dôvody, v dôsledku čoho došlo k dodržaniu zákonnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly a aj dodatočný platobný výmer bol vydaný v súlade so zákonom. Vyjadril sa aj k namietaným dôkazným prostriedkom, ktoré získal správca dane od orgánov činných v trestnom konaní, teda znalecký posudok Ing. M. a výpoveď p. Q., v spojitosti s ktorými žalobca odkázal na závery rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 5 Afs 37/2008-71 a č. k. 5 Afs 5/2008-75, a uviedol, že ak žalobca tvrdí, že listinné dôkazy z trestného konania neboli zabezpečené nezávisle na daňovej kontrole a na daňovom konaní, nie je mu známe, čo viedlo žalobcu k tvrdeniu, že orgány činné v trestnom konaní vykonali dôkaz - znalecký posudok Ing. M. a výpoveď Q. účelovo, aby sa správca dane vyhol povinnosti umožniť daňovému subjektu byť prítomný na výsluchu znalca a svedka a klásť im otázky. Pokladal za zrejmé, že ak orgány činné v trestnom konaní vyšetrujú, či bol spáchaný trestný čin,
vlastných procesných pravidiel zisťujú potrebné skutočnosti. Preto potvrdil zákonnosť takto získaných dôkazných prostriedkov. K námietkam týkajúcim sa rozhodnutia Okresného súdu Humenné sp. zn. 1T/49/2011 zo dňa 11. júna 2014 uviedol, že aj v tomto súdnom konaní vypovedal súdny znalec Ing. M., ktorý v plnom rozsahu potvrdil závery vyplývajúce zo znaleckých posudkov č. 8/2009 a č. 9/2009 a skonštatoval, že ani v jednom prípade nezistili, že by tachograf ako prístroj zaznamenal na tachografický krúžok priebeh dráhy. Dodal, že tachografické krúžky v dvoch autách vykazovali veľmi podobné priebehy záznamov rýchlosti, ktoré navyše nie sú typické pre bežnú prevádzku motorového vozidla, a boli zistené manuálne zápisy, čo
okresného súdu nasvedčovalo, že tieto záznamy nezodpovedali skutočnosti a boli vykonané, aby skutočnosť len predstierali. Doplnil, že aj na základe týchto záverov je nedôvodné tvrdenie žalobcu, že daňové orgány a súd predčasne a nepodložene konštatovali, že preprava nebola vykonaná. Ohľadom výpovede p. C. v trestnom konaní uviedol, že žalobca na jednej strane odmieta dôkazy využité správcom dane z trestného konania ako dôkazy nezákonne získané, pričom na druhej strane iné dôkazy považuje za „povinné“ pre účely daňového konania. Preto sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že daňové orgány porušili § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb., a že úmyselne marili účel daňového konania, v dôsledku čoho by malo byť rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací
2 v spojení s § 250ja OSP preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania
1 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten, o koho práva v konaní ide. Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, po posúdení relevantnosti odvolacích námietok, nedá rozhodnúť inak, a to aj s prihliadnutím na rešpektovanie zásady hospodárnosti konania, ako zrušiť napadnutý rozsudok a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie pre závažné procesné pochybenie spočívajúce v nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia. Z obsahu odvolania žalobcu je zrejmé, že o.i. namietal skutočnosť, že krajský súd sa vo svojom rozhodnutí dostatočne nevysporiadal s otázkou posúdenia zákonnosti prerušenia daňovej kontroly, a to z pohľadu existencie dôvodov na takýto postup, ako aj skúmania, či bola zachovaná lehota na ukončenie daňovej kontroly. Zároveň mu vyčítal, že sa v potrebnej miere nezaoberal okolnosťami vzniku daňovej povinnosti z dodania tovaru, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku tiež absentuje jeho záver vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa vyskladnenia dodaného tovaru u odberateľa TAMP TRADE HUNGARY Kft. v Maďarsku. Napokon namietal, že súd prvého stupňa opomenul reagovať na námietku žalobcu o vnútorných rozporoch v znaleckom posudku Ing. M..
2 OSP (v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Citované zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je založené. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie
čl. 46 ods. 1 ústavy je teda aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 a sp. zn. III. ÚS 60/04 - www.concourt.sk). Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“. (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva ale zároveň tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani c. Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B). Aj
judikatúry ústavného súdu odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010 a sp. zn. II. ÚS 537/2010 - www.concourt.sk). Vychádzajúc z uvedeného aj v správnom súdnictve nesporne obsahom práva na súdnu ochranu
čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo žalobcu, ako účastníka preskúmavacieho konania na také odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré bude odpovedať na jeho primárne námietky obsiahnuté v žalobe žalobcu voči napadnutému rozhodnutiu. Zhora definovanému právu na riadne odôvodnenie rozhodnutia nezodpovedá, že krajský súd odôvodnenie výroku napadnutého rozsudku založil v prevažnej miere na opise skutkového stavu, citovaní jednotlivých zákonných ustanovení - paragrafových znení - na vec sa vzťahujúcich právnych predpisov a konštatovaní správnosti dôvodov preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, pričom vlastnému právnemu odôvodneniu záverov v napadnutom rozsudku venoval pozornosť v minimálnom rozsahu. Krajský súd opomenul dostatočne a presvedčivo sa vysporiadať s otázkou posúdenia zákonnosti prerušenia daňovej kontroly, a to z pohľadu existencie dôvodov na takýto postup, ako aj z pohľadu skúmania, či bola zachovaná lehota na ukončenie daňovej kontroly. Zároveň sa v potrebnej miere nezaoberal okolnosťami vzniku daňovej povinnosti z dodania tovaru, pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku tiež absentuje jeho záver vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa vyskladnenia dodaného tovaru u odberateľa TAMP TRADE HUNGARY Kft. v Maďarsku. Rovnako tak nevenoval pozornosť námietke žalobcu o vnútorných rozporoch v znaleckom posudku Ing. M.. Ohľadom postupu súdu prvého stupňa, ktorý do odôvodnenia svojho rozsudku v prevažnej miere prevzal závery preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu, považuje odvolací súd za potrebné zdôrazniť, že v správnom súdnictve je (krajský) súd viazaný obsahom jednotlivých bodov žaloby a v odôvodnení rozhodnutia sa musí s nimi vyporiadať. Len Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky ako odvolaciemu súdu v správnom súdnictve zákon umožňuje, ak sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, v odôvodnení sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (§ 219 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta OSP); ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie (§ 250ja ods. 7 OSP). Citované zákonné ustanovenia sa na krajský súd ako súd prvého stupňa v správnom súdnictve nevzťahujú a nerešpektovaním platných princípov na riadne odôvodnenie rozhodnutia krajský súd v správnom súdnictve odníma účastníkovi možnosť náležite skutkovo a aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (rozsudku krajského súdu), voči ktorému má právo podať opravný prostriedok (odvolanie). Vychádzajúc z vyššie citovaných zákonných ustanovení a zásad, súd v správnom súdnictve je oprávnený a povinný vysporiadať sa s námietkami žalobcu uvedenými v žalobe, ako aj námietkami žalovaného uvedenými v jeho vyjadrení. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky musel konštatovať, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu nie je súladné s § 157 ods. 2 OSP. Ak teda v posudzovanej veci
názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa zrejmé, akými úvahami sa súd riadil pri utváraní záveru o skutkovom stave, prečo nepovažoval za dôvodnú právnu argumentáciu žalobcu v žalobe a prečo považuje námietky žalobcu za neopodstatnené, postupoval krajský súd nedôsledne, a preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu
3 veta druhá a § 221 ods. 1 písm. f/ OSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 OSP), v ktorom krajský súd po opätovnom vysporiadaní sa s námietkami žalobcu znova vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie náležite (teda dostatočne konkrétne) odôvodní tak, aby ústavnému právu na spravodlivé súdne konanie bolo urobené zadosť. V novom rozhodnutí rozhodne prvostupňový súd i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou OSP).
4 OSP súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazané právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.