Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/180/2015 Identifikačné číslo spisu: 8712201731 Dátum vydania rozhodnutia: 28.03.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Lubor Šebo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:201

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [

tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“, sp. zn. PL. ÚS 36/1995].

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
2. Podľa právneho stavu účinného do
3. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (

§ 236ods.

1 O.s.p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. (s účinnosťou od

1. januára 2015 § 237 ods. 1 O.s.p.).
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v tomto prípade najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťal. Pokiaľ dovolanie smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu, bol tento opravný prostriedok prípustný, ak smeroval proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.), alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), alebo ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) alebo uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§ 239 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Podľa ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatili, ak išlo o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhodovalo uznesením. Dovolanie žalobcu teda v zmysle § 239 O.s.p. nevyvolalo účinky, ktoré by podľa právneho stavu do
3. júna 2016 umožňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum.
4. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale zaoberal sa i otázkou, či konanie nebolo postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Ak bolo konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých bolo inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Vada konania uvedená v ustanovení § 237 písm. f/ O.s.p. namietaná bola, avšak pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nebol významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim bolo, či k tejto procesnej vade skutočne došlo.
5. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumel taký závadný procesný postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznával za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv -

napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)]. O vadu, ktorá bola z hľadiska ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. významná, išlo len v tom prípade, ak bol postup súdu nesprávny (z hľadiska zachovania postupu súdu určeného zákonom alebo ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi) a ak sa tento postup súdu prejavil v priebehu konania, t. j. v činnosti, ktorá vydaniu konečného súdneho rozhodnutia predchádzala. Odňatím možnosti konať sa rozumel aj taký procesný postup súdu, ktorým bola odmietnutá žaloba po neodstránení vád podania návrhu na začatie konania, napriek tomu, že neboli splnené podmienky na tento procesný postup, o čo však v danom prípade nešlo.

1. Dovolateľ videl naplnenie tejto vady v tom, že odvolací súd neakceptoval tú skutočnosť, že výšku bezdôvodného obohatenia mohol stanoviť súd po vydaní medzitýmneho rozsudku o danosti základu predmetu sporu na podklade znaleckého posudku, pričom v tomto prípade nejde o vady žaloby, ktoré by bolo potrebné odstraňovať. V tejto súvislosti je treba zdôrazniť, že predmetnú námietku dovolateľa je potrebné subsumovať pod dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., v zmysle ktorého bolo dovolanie možno odôvodniť len tým, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (rovnako túto vadu posúdil aj odvolací súd). Dôsledkom inej vady konania je vecná nesprávnosť rozhodnutia, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Navyše je v tomto smere potrebné upozorniť na tú skutočnosť, že po vyslovení zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu sa vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, ktorý vytýkanú vadu napraví a v danom konaní sa bude ďalej pokračovať.
2. Civilné sporové konanie (rovnako tak podľa predchádzajúcej právnej úpravy občianske súdne konanie) má slúžiť k nachádzaniu (hľadaniu) hmotného práva a spravodlivému riešeniu sporov, avšak v prvom rade sa predpokladá, že zákonodarcom stanovené procesné pravidlá, ktorými sa strany majú riadiť, budú dodržiavané. Pokiaľ tak strany v konaní v konkrétnom prípade neurobia, logickým dôsledkom môže byť neúspech v spore, a to bez ohľadu na hmotné právo. Uvedené zodpovedá klasickej právnej zásade vigilantibus iura scripta sunt (nech si každý stráži svoje práva) a zároveň je v súlade so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania.
3. S procesnými vadami zakladajúcimi zmätočnosť spájal Občiansky súdny poriadok priamo prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p., pričom vady tejto povahy boli zároveň aj prípustným dovolacím dôvodom podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. Aj niektorým ďalším vadám inej procesnej povahy majúcim za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. iným vadám) pripisoval Občiansky súdny poriadok význam (teda aj predmetnej vade podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak na rozdiel od taxatívne vymenovaných vád len v tom zmysle, že ich považoval za relevantný dovolací dôvod, ktorý možno uplatniť iba v takom dovolaní, ktoré je procesne prípustné. Vada takejto povahy sama osebe však prípustnosť dovolania nezakladala. Vzhľadom na vyššie uvedené závery dovolacieho súdu je dovolanie žalobcu podľa právnej úpravy účinnej do
4. júna 2016 procesne neprípustné, a preto ho najvyšší súd bez meritórneho dovolacieho prieskumu odmietol.
5. Vo vzťahu k námietkam dovolateľa o rozdielnej judikatúre v posúdení danej otázke nižšími súdmi, ako aj samotným Najvyšším súdom Slovenskej republiky, dovolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné. Rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému, resp. každého súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva. Z judikatúry Ústavného súdu v tomto smere vyplýva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej argumentácii (bližšie pozri nález Ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 325/2016). Na nápravu tohto nežiaduceho stavu pozná právny poriadok celý rad právnych prostriedkov i spôsobov na usmernenie judikatúry. Zákonnú právomoc zjednocovať in abstracto judikatúru je podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o súdoch) zverená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky. Zákonnou podmienkou využitia právomoci jednotlivých kolégií podľa § 21 ods. 3 písm. a/ zákona o súdoch je zistenie, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach veľkých senátov kolégií (veľký senát rozhoduje v prípade rozdielnosti právnych názorov senátov kolégia -

ustanovenie § 48 CSP) a v zmysle § 21 ods. 3 písm. b/ zákona o súdoch, že došlo k výkladovým rozdielnostiam v právoplatných rozhodnutiach súdov nižšieho stupňa. Z uvedeného vyplýva, že senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri rozhodovaní o dovolaní in concreto nepatrí právomoc posudzovať a zjednocovať rozhodnutia nižších súdov v iných konaniach, ktoré neboli súčasťou inštančného postupu v rámci danej veci (

dovolateľom poukázané na rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 145/2013 a Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Co 194/2013).

1. Napriek odkazu dovolateľa na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok z
2. júla 2008, sp. zn. 3 Cdo 219/2007), je treba konštatovať, že predmetné rozhodnutie sa nevzťahuje na daný prípad, i keď objasňuje výklad ustanovenia § 79 ods. 1 O.s.p., a to z nasledovných dôvodov. Dovolací súd určil, že účastníkom konania bola odňatá možnosť konať tým, že súd prvej inštancie odmietol žalobu, keďže súd nesprávne posúdil náležitosti žaloby, a to najmä v časti čoho sa žalobcovia domáhajú. Žalobcom v danom prípade išlo práve o určenie spôsobu výpočtu výšky náhrady, a nie o určenia práva na poskytnutie náhrady, v súvislosti s ktorou ich žiadal súd prvej inštancie o odstránenie vád žaloby aj (okrem iného) o určenie peňažného plnenia. Z právneho názoru vysloveného v danej veci, a to že z ustanovenia § 79 O.s.p. nevyplýva, aby žalobca po stránke formálnej do najmenších podrobností formuloval návrh budúceho výroku súdneho rozhodnutia, vyplýva potreba vyhnúť sa prepiatemu formalizmu v snahe upustiť od reštriktívneho výkladu tohto ustanovenia, že účastník konania by bol povinný urobiť presný návrh znenia výroku rozsudku súdu.
3. Ďalej je potrebné k námietke dovolateľa o nedostatočnom, nekonzistentnom a neodôvodnenom rozhodnutí odvolacieho súdu uviesť, že namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ale za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (

R 111/1998). Na tom zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016, ktorého právna veta znie „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.“; obsah spisu teda nedáva žiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska - v dovolaním napadnutom rozhodnutí sú zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody. 18. Najvyšší súd už v minulosti konštatoval, že ak je niektoré rozhodnutie (prípadne) nepreskúmateľné, neznemožňuje sa tým účastníkovi konania uskutočňovať jemu patriace procesné oprávnenia; ani vtedy nezostáva „procesne bezbranným“ (

napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 1367/2015). Vo viacerých rozhodnutiach tiež uviedol, že ak je účastník konania presvedčený, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nedostatočne odôvodnené alebo preskúmateľné, má plne zachované právo namietať túto nesprávnosť v procesne prípustnom opravnom prostriedku (porovnaj rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 89/2011, 3 Cdo 145/2012, 3 Cdo 158/2012, 3 Cdo 648/2015, resp. 1 ECdo 10/2014).

1. Ústavný súd sa v náleze z
2. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 „väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
3. Z dôvodov uvedených vyššie (

1. až 19.) dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu, ktoré bolo podľa právnej úpravy účinnej do
2. júna 2016 procesne neprípustné, nevyvolalo účinok umožňujúci uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu, ktorý by zostal zachovaný aj po tomto dni (§ 470 ods. 2 CSP). Najvyšší súd preto jeho dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.
3. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
4. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
6. V časti výroku o trovách dovolacieho konania rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 2 :
7. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.