1 písm.
1 písm. c) zákona č. 543/2002 Z.z. na pohyb mimo vyznačeného turistického chodníka alebo náučného chodníka za hranicami zastavaného územia obce“. V ostatných častiach zostal výrok prvostupňového rozhodnutia nezmenený. O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Súd preskúmal rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov a obsah súvisiaceho administratívneho spisu a dospel k záveru, že svojvôľu žalovaného i prvostupňového správneho orgánu pri rozhodovaní o udelení výnimky zo zákazov podľa zákona o ochrane prírody v danom prípade možno vylúčiť. Z administratívneho spisu je zrejmé, že správny orgán sa dostatočne vysporiadal so všetkými žalobcovými námietkami a preskúmavané rozhodnutie vydal opierajúc sa o súhlasné stanovisko Štátnej ochrany prírody SR, Správy chránenej krajinnej oblasti Latorica, keď rozhodol tak, že povolil žiadateľovi predmetnú výnimku z podmienok územnej ochrany v zmysle zákona o ochrane prírody, a to z dôvodu, že plánovanú ťažbu nemôže žiadateľ realizovať iným spôsobom a realizácia uvedenej činnosti nie je v priamom rozpore s predmetom ochrany Národnej prírodnej rezervácie Bačkovská dolina. V danom prípade súd poukázal hlavne na skutočnosť, že išlo o dočasnú inštaláciu adaptéru lanového systému v Národnej prírodnej rezervácii Bačkovská dolina. Súd zdôraznil, že v danom prípade nejde o žiadne územie európskeho významu. Žalovaný konštatoval, že krajský úrad mal žiadateľovi vo výroku prvostupňového rozhodnutia povoliť výnimku aj z podmienok územnej ochrany podľa § 16 ods. 1 písm. a)
1 písm. c) zákona č. 543/2002 Z.z. na pohyb mimo vyznačeného turistického chodníka alebo náučného chodníka za hranicami zastavaného územia obce v NPR Bačkovská dolina, ktorá je územím s piatym stupňom ochrany. So zreteľom na vyššie uvedené žalovaný v súlade s ust. § 59 ods. 2 správneho poriadku zmenil prvostupňové rozhodnutie krajského úradu a toto rozhodnutie doplnil. Žalobca v priebehu správneho konania, rovnako ako ani v žalobe, neuviedol žiadne konkrétne argumenty proti povoleným činnostiam a vyjadril len všeobecný kategorický nesúhlas s akýmikoľvek zásahmi v územiach s piatym stupňom ochrany. Súd konštatoval, že žalovaný správny orgán pri vydávaní predmetného rozhodnutia vychádzal zo zákonných ustanovení § 3 zákona o správnom konaní, ako aj z ust. § 13, § 16, § 82, § 67 zákona o ochrane prírody a krajiny. Podľa názoru súdu obe preskúmavané rozhodnutia, ako aj postup správnych orgánov boli v súlade so zákonom o ochrane prírody, správnym poriadkom, a preto žalobu s poukazom na ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. II. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, v ktorom uviedol, že ho považuje za nesprávny, pretože krajský súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ OSP) a zároveň rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ OSP). Žalobca uviedol, že v žalobe namietal predovšetkým skutočnosť, že napriek tomu, že v predmetnom konaní bola udelená výnimka zo zákazov v národnej prírodnej rezervácii, ktorá podľa § 2 ods. 2 zákona o ochrane prírody a krajiny je súčasťou najvýznamnejšieho prírodného dedičstva štátu, predstavujúcej nadregionálne biocentrum, pričom záujem na ochrane prírodných hodnôt v tomto chránenom území je vyjadrený piatym - najprísnejším stupňom ochrany, ani v jednom z rozhodnutí nemožno nájsť žiadnu správnu úvahu, z ktorej by vyplynulo ako sa vysporiadali orgány ochrany prírody so záujmom na ochrane prírody vyjadreným zaradením predmetného územia do piateho stupňa ochrany a vyhlásením ho za národnú prírodnú rezerváciu v porovnaní so záujmom na realizácii činnosti žiadateľom. Zdôraznil, že ani rozhodnutie súdu prvého stupňa neprinieslo žiadne hodnotenie, ktoré by bolo možné považovať za odpoveď na žalobcom predkladané argumenty v rámci správneho konania a aj v žalobe. Z uvedeného dôvodu žalobca naďalej trval na tom, že napadnuté rozhodnutia trpia absolútnym nedostatkom odôvodnenia. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie, napadnuté rozhodnutie žalovaného aj prvostupňového správneho orgánu zruší, vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a žalobcovi prizná náhradu trov konania. III. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave ako vecne správny potvrdil. IV. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10, § 246c a § 250ja OSP preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, a to bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja ods. 2 OSP a dospel k záveru, že konanie je potrebné zastaviť. Predmetom súdneho preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovaného z 20. júla 2012 č. 6035/2012-2.2, ktorým žalovaný na základe odvolania žalobcu zmenil rozhodnutie Krajského úradu životného prostredia Košice č. 2012/178 zo dňa 18. apríla 2012, ktorým povolil výnimky z podmienok územnej ochrany ustanovených v § 16 ods. 1 písm. a)
1 písm.
1 písm.
1 písm. h) OSP a s § 246c ods. 1 rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a konanie podľa § 104
1 OSP zastavil, pretože konaniu a rozhodnutiu vo veci bránila neodstrániteľná prekážka konania, ktorou je nedostatok právomoci súdu na preskúmanie rozhodnutia, ktoré na základe zákona stratilo platnosť a účinnosť. O náhrade trov konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 246c OSP
1 a s § 146 ods. 1 písm. c) OSP. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože konanie bolo zastavené a u žiadneho z účastníkov nezistil zákonný nárok na ich náhradu. Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť dňa 01.07.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.