Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/16/2016 Identifikačné číslo spisu: 8113228767 Dátum vydania rozhodnutia: 27.04.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Lenka Praženková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 391ods.

2 Obchodného zákonníka v súvislosti s námietkou premlčania vznesenou žalovaným), reakciu žalobcu na túto výzvu a stanovisko odvolacieho súdu k veci.

1. K prípustnosti dovolania žalovaný uviedol, že dovolanie je prípustné z dôvodu postupu odvolacieho súdu pri vydávaní rozhodnutia v predmetnej právnej veci. Odňatie možnosti konať pred súdom vidí žalovaný v tom, že odvolací súd neurčitou výzvou zo dňa
2. júla 2015 vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k možnému použitiu ust. § 340 ods. 1,

§ 391ods.

2 Obchodného zákonníka. Išlo o aplikáciu právneho predpisu, ktorý pri doterajšom rozhodovaní veci nebol použitý. Na základe takto neurčitej výzvy, odvolací súd po vyjadrení strán sporu aplikoval ustanovenie § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka a právoplatne rozhodol, pričom jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení, voči ktorému žalovaný nemá možnosť podať riadny opravný prostriedok. Odvolací súd nebol podľa zákona oprávnený aplikovať ust. § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka v predmetnej právnej veci, aplikáciu tohto ustanovenia nesprávne právne posúdil, žalovanému doručil nezrozumiteľnú výzvu na vyjadrenie, nenariadil vo veci pojednávanie a nezákonne rozhodol. Ust. § 340 Obchodného zákonníka sa môže aplikovať na situácie, kedy plnenie dlžníka spočíva v nepeňažnom plnení. Predmetom tohto konania bolo peňažné plnenie za poskytnuté právne služby na základe Zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa

1. novembra 2005 a na základe Zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa
2. februára
3. Ustanovenie § 340 Obchodného zákonníka o čase plnenia, sa vzťahuje na nepeňažné plnenie, ktoré poskytuje dodávateľ tovarov alebo služieb (napr. predávajúci z kúpnej zmluvy, zhotoviteľ zo zmluvy o dielo a pod.). Odvolací súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom ak predmet sporu posúdil na základe § 340 Obchodného zákonníka, ktorý v doterajšom konaní nebol aplikovaný. Išlo o nesprávne právne posúdenie a nesprávnu aplikáciu ustanovenia právneho predpisu odvolacím súdom, voči ktorému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný. Odvolací súd nielenže aplikoval ustanovenie, ktoré sa na daný spor nevzťahuje, ale na základe neurčitej výzvy odňal žalovanému možnosť konať pred súdom. O skutočnosti, že išlo iba o formálne splnenie povinnosti odvolacím súdom, vyplývajúcej z ust. § 213 ods. 2 O. s. p., vyplýva aj z neprihliadnutia odvolacieho súdu na vyjadrenie žalovaného k tejto výzve zo dňa
4. júla 2015, na ktorú odvolací súd reagoval len tak, že ide o pokus produkovania nových skutočností, na ktoré odvolací súd v systéme neúplnej apelácie podľa § 205a O. s. p. nemôže prihliadať.
5. V ďalšom texte dovolania poukázal dovolateľ na ust. § 571 Obchodného zákonníka a uviedol, že z uvedené zákonného ustanovenia vyplýva, že splatnosť odmeny mandatára vzniká momentom riadneho vykonania dohodnutej činnosti. V danom prípade právoplatným ukončením súdneho konania, v ktorom žalobca zastupoval žalovaného, ako advokát, došlo k riadnemu vykonaniu činnosti, na ktorú bol poverený na základe osobitného plnomocenstva, pre to ktoré súdne konanie. Právoplatnosťou rozhodnutia vznikol žalobcovi nárok na odmenu za činnosť, v tomto prípade za právne zastúpenie v súdnom konaní. Uvedená splatnosť nároku na odmenu žalobcu voči žalovanému vyplýva priamo zo zákona a keďže v zmluvách nebola osobitne medzi účastníkmi dohodnutá, je nutné vychádzať zo zákonnej úpravy. Je nesprávny postup odvolacieho súdu, ak uviedol, že splatnosť a začatie plynutia premlčacej doby nemohla začať plynúť skôr, než došlo k úkonu, ktorým žalobca vyzval žalovaného na úhradu odmeny za právne služby, t. j. odmenu vyúčtoval. Ak veriteľ môže vyvolať splatnosť dlhu sám (názor odvolacieho súdu), potom môže svoje právo ako protiklad dlhu aj vykonať. Z toho dôvodu ustálená súdna prax judikuje, že v týchto prípadoch je prvá objektívna možnosť na vykonanie práva, daná už okamihom, keď veriteľ mohol najskôr požiadať o splnenie. Inak povedané, pre začiatok plynutia premlčacej doby je rozhodujúci deň bezprostredne nasledujúci po dni kedy došlo k vzniku tohto práva, nie teda až deň kedy došlo k splatnosti dlhu na základe výzvy veriteľa. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade sa nie je možné; stotožniť s argumentáciou odvolacieho súdu, ktorá spočívala na nesprávnom právnom posúdení veci. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že prvá objektívna možnosť na vykonanie práva, bola daná už okamihom, keď žalobca mohol žalovaného požiadať o zaplatenie odmeny, t. j. nasledujúci deň po právoplatnom rozhodnutí, v tej ktorej právnej veci a v daný deň začala plynúť aj premlčacia doba. Odvolací súd pri rozhodovaní opomenul ust. § 340a Obchodného zákonníka. Zmena právnej úpravy účinná od
6. februára 2013 vyplývajúca z prijatej smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/7/EÚ zo dňa
7. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (prepracované znenie), ktorá je publikovaná v úradnom vestníku Európskej únie. Zmluvné strany si majú možnosť dohodnúť lehotu na plnenie peňažného záväzku v rámci limitácie stanovenej v § 340a Obchodného zákonníka. Poukázal na § 365 ods. 2, 3 Obchodného zákonníka upravujúceho lehotu na plnenie v prípadoch peňažného záväzku. Ak si zmluvné strany v zmluve nedohodli lehotu na plnenie peňažného záväzku je stanovená tým spôsobom, že zákon po márnom uplynutí lehoty 30 dní (uvedenej v odseku 2), konštruuje omeškanie dlžníka. Zákonná 30-dňová lehota na plnenie peňažného záväzku plynie od okamihu, keď veriteľ poskytol dlžníkovi plnenie (tovar alebo služby). Ust. § 365 Obchodného zákonníka je kogentné teda strany sa od neho nemôžu dohodou odchýliť a akékoľvek dohody o odklade splatnosti odmeny za poskytnuté právne služby sú absolútne neplatné právne úkony a súd na nich nemôže prihliadať.
8. Na základe nezákonného postupu odvolacieho súdu a jeho nesprávneho právneho posúdenia veci pri aplikácii zákonného ustanovenia, ktoré sa na daný spor nedá použiť, ako aj na rozdielne skutkové závery súdu prvej a druhej inštancie, žalovaný navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov dovolacieho konania.
9. K dovolaniu žalovaného sa žalobca vyjadril písomne. Uviedol, že navrhuje dovolanie ako neprípustné odmietnuť, prípadne, aby pre neexistenciu danosti dovolacích dôvodov a vád konania, dovolanie zamietol. K nároku na náhradu trov dovolacieho konania v prípade jeho úspechu v dovolacom konaní výslovne uviedol, že si túto náhradu trov dovolacieho konania neuplatňuje.
10. Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací‚ [§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C. s. p.“)], po zistení, že dovolanie bolo podané včas, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ C. s. p.).
11. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred
12. júlom 2016, t. j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. - Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.“), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 C. s. p. (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované), a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O. s. p.
13. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p. v znení účinnom v čase podania dovolania).
14. V zmysle § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p.
15. V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie. Dovolací súd v zmysle § 451 ods. 3 C. s. p. stručne uvádza, že dovolateľom napadnutý rozsudok nevykazuje znaky žiadneho z rozsudkov uvedených v § 238 O. s. p. Dovolanie žalovaného preto podľa § 238 O. s. p. prípustné nie je.
16. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p. (v znení účinnom v čase podania dovolania) ukladajúce dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. (či už to strana v konaní namieta alebo nie), Najvyšší súd Slovenskej republiky sa neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 ods. 1 O. s. p.
17. Podľa § 237 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom v čase podania dovolania) dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
18. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu, avšak v zmysle § 237 ods. 2 O. s. p. s vylúčením rozhodnutí v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia majúcich za následok tzv. zmätočnosť rozhodnutia. Ak je totiž konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O. s. p. možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 239 O. s. p. vylúčené.
19. Vzhľadom na uvedené, dovolací súd skúmal, či je daný dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 ods. 1 O. s. p. Žalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/, g/ O. s. p. nenamietal, pričom existencia vád tejto povahy ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
20. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytknutej vady, ktorej sa mal odvolací súd dopustiť, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či v konaní nedošlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a teda, či sa žalovanému postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
21. Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle O. s. p. treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi (strane sporu) znemožnilo realizovať jeho procesné práva, ktoré sú mu priznané v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Táto vada konania znamená porušenie základného práva strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
22. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal strane sporu jej procesné práva, ktoré jej právny poriadok priznáva.
23. Žalovaný v dovolaní namietol, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že odvolací súd mu svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom. Žalovaný v konaní nemal možnosť dostatočným spôsobom brániť svoje práva, pričom odvolací súd rozhodol na základe právneho posúdenia veci, ku ktorému sa žalovaný nemal možnosť náležite vyjadriť a nenariadil pojednávanie vo veci. Žalovaný namietol, že: a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 ods. 1, b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Odňatie možnosti konať pred súdom vidí žalovaný v tom, že odvolací súd neurčitou výzvou zo dňa
24. júla 2015 vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k možnému použitiu ust. § 340 ods. 1,

§ 391ods.

2 Obchodného zákonníka. Išlo o aplikáciu právneho predpisu, ktorý pri doterajšom rozhodovaní veci nebol použitý. Na základe takto neurčitej výzvy, odvolací súd po vyjadrení strán sporu aplikoval ustanovenie § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka a právoplatne rozhodol, pričom jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení, voči ktorému žalovaný nemá možnosť podať riadny opravný prostriedok. Namietol tiež, že na reakciu žalovaného na výzvu odvolacieho súdu podľa § 213 O. s. p. odvolací súd pri svojom rozhodovaní neprihliadol.

1. K dovolacej námietke nesprávneho posúdenia veci dovolací súd uvádza, že nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo o sebe, ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vadách konania podľa § 237 ods. 1 O. s. p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Posúdenie, či súdy (ne)použili správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretovali alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodili (ne)správne právne závery, by tak prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesné prípustné (v danom prípade podľa § 238 O. s. p.). O taký prípad v prejednávanej veci nejde, preto sa posúdením správnosti právneho posúdenia veci dovolací súd nemohol zaoberať.
2. K námietke odňatia možnosti konať pred súdom daním len formálnej výzvy podľa § 213 ods. 2 O. s. p. na vyjadrenie k možnej aplikácii ustanovenia právneho predpisu, ktoré nebolo dovtedy pri rozhodovaní použité, riadnym nevysporiadaním sa s odpoveďou na túto výzvu odvolacieho súdu a nenariadením pojednávania pred odvolacím súdom, dovolací súd uvádza, že nezistil existenciu takej vady konania pred odvolacím súdom, ktorá by odňala žalovanému právo konať pred súdom.
3. Podľa ust. § 213 ods. 2 O. s. p. (v znení účinnom v čase rozhodovania odvolacieho súdu) ak je odvolací súd toho názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
4. Výzva podľa § 213 ods. 2 O. s. p. je plnením osobitného druhu tzv. manudukčnej povinnosti opravného súdu. Podstatou tejto poučovacej povinnosti je zabrániť odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom, a teda zabezpečiť riadny prístup k spravodlivému procesu aj po podaní odvolania, čo je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Jeho účelom je zabrániť vydávaniu tzv. „nepredvídateľných“ rozhodnutí. Pokiaľ by odvolací súd nevyzval strany sporu v zmysle § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom od
5. októbra 2008, aby sa vyjadrili k možnému použitiu toho ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je podľa názoru odvolacieho súdu pre rozhodnutie vo veci rozhodujúce, odňal by účastníkovi konania možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
6. Odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného ust. § 213 ods. 2 O. s. p. obe strany sporu vyzval na vyjadrenie sa k možnej aplikácii § 340 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka (č. l. 251), ktoré ustanovenia súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí nepoužil. Výzva bola daná i formulovaná v súlade s ust. § 213 ods. 2 O. s. p. Obe strany sporu na uvedenú výzvu písomne reagovali, pričom žalovaný sa k možnej aplikácii týchto ustanovení konkrétne nevyjadril a uvádzal tvrdenia k skutkovému stavu, pričom rozoberal právny vzťah strán sporu a jeho obsah, so zameraním sa na čl. III Zmluvy o poskytovaní právnych služieb. Treba uviesť, že odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skutkových zistení súdu prvej inštancie a z dôkazov vykonaných v priebehu prvoinštančného konania. Ustanovenia § 340 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka a § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka doplnil k svojej úvahe o okamihu splatnosti predmetnej pohľadávky v súvislosti s posudzovanou námietkou premlčania sa nároku žalobcu, ktorou sa zaoberal aj súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí. V odôvodnení svojho rozhodnutia sa odvolací súd následne vysporiadal (i keď stručne) aj s obsahom reakcie žalovaného (aj žalobcu) na výzvu podľa § 213 ods. 2 O. s. p. Keďže z obsahu reakcie žalovaného na výzvu súdu vyplýva, že sa k aplikácii uvedených ustanovení Obchodného zákonníka vôbec nevyjadroval, dovolací súd mal následný postup odvolacieho súdu, ako aj jeho vysporiadanie sa s obsahom reakcie žalovaného na jeho výzvu za dostatočný a zodpovedajúci spravodlivému súdnemu procesu.
7. Z obsahu spisu vyplýva, že odvolací súd na prejednanie odvolania žalovaného nenariadil pojednávanie, ale svoje rozhodnutie dňa
8. septembra 2015 verejne vyhlásil (§ 214 ods. 2 O. s. p.). V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na ust. § 214 ods. 1 O. s. p. (v znení účinnom ku dňu
9. júna 2016, teda aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu), z ktorého vyplýva, že odvolací súd (predseda senátu odvolacieho súdu) je na prejednanie odvolania povinný nariadiť pojednávanie len vtedy, ak ide o prejednanie odvolania proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej a za predpokladu, že je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ďalej ak súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, ak ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania a ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. V ostatných prípadoch, než uvedených v § 214 ods. 1 O. s. p., možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.). Je teda na úvahe príslušného odvolacieho senátu, v ktorých prípadoch bude nariadenie pojednávania považovať za potrebné. S aplikáciou citovaného ustanovenia je spojený účel urýchlenia, zhospodárnenia a racionalizácie súdneho konania.
10. V danom prípade odvolací súd rozhodoval len na základe skutočností vyplývajúcich zo súdneho spisu, z vyjadrení strán sporu k namietaným skutočnostiam. Nerozhodoval o žiadnych tzv. novotách v konaní, nezohľadňoval nič iné ako to, čo už vyšlo najavo v konaní pred súdom prvej inštancie, pričom k všetkým skutočnostiam sa mali možnosť strany sporu vyjadriť. Pokiaľ odvolací súd využil zákonnú možnosť o odvolaní žalovaného rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, pričom nedoplňoval a ani neopakoval dokazovanie k veci samej, nemožno dospieť k záveru, že by odňal žalovanému právo konať pred súdom. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je dovolací súd toho názoru, že postup odvolacieho súdu bol zákonný, tento v konaní postupoval v súlade s procesnými právnymi predpismi a žalovanému neznemožnil uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho práv a oprávnených záujmov.
11. Vzhľadom na námietku odňatia možnosti konať pred súdom dovolací súd ďalej pre úplnosť uvádza, že súčasťou práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O. s. p.). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Ustanovenie § 157 O. s. p. sa uplatňovalo aj v odvolacom konaní (§ 211 ods. 2 O. s. p. v znení v čase rozhodovania odvolacieho súdu) s tým, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
12. Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (viď R 111/1998) zastáva názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ale ide len o tzv. inú vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.), ktorá však nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania. Tento názor je plne opodstatnený aj v prejednávanej veci a nie je dôvod odkloniť sa od tohto názoru. Právna kvalifikácia nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu ako dôvodu zakladajúceho len tzv. inú vadu konania pritom vyplýva tiež z rozhodnutí ďalších senátov najvyššieho súdu (porovnaj napríklad sp. zn. 1Cdo/140/2009, 1Cdo/181/2010, 2MCdo/18/2008, 2Cdo/83/2010, 4Cdo/310/2009, 5Cdo/290/2008, 5Cdo/216/2010, 6Cdo/25/2012, 7Cdo/52/2011, 7Cdo/109/2011).
13. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na Stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
14. decembra 2015 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. ( v znení v čase podania dovolania).
15. Z týchto dôvodov možno konštatovať, že prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia len vo výnimočných prípadoch. Dovolací súd má za to, že v danom prípade o takýto výnimočný prípad, ako je uvedený v Stanovisku občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016, nejde. Napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu obsahuje vysvetlenie podstatných dôvodov, pre ktoré vo veci rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil. Odôvodnenie obsahuje stanovisko odvolacieho súdu k jednotlivým odvolacím námietkam, ako aj k reakciu strán sporu na jeho výzvu podľa § 213 ods. 2 O. s. p. a svoje stanovisko k týmto vyjadreniam strán sporu.
16. Odvolací súd v napadnutom rozsudku dostatočne odôvodnil rozhodujúce skutočnosti , všetky rozhodujúce argumenty strán sporu i stanovisko k nim, nie je nelogické, ani nezrozumiteľné. Nemožno preto konštatovať, že by rozsudok odvolacieho súdu neobsahoval zásadné vysvetlenie podstatných dôvodov pre rozhodnutie odvolacieho súdu.
17. V zmysle vyššie uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom nedošlo a odvolacie konanie nie je zaťažené vadou v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ktorá by odôvodňovala prípustnosť podaného dovolania.
18. So zreteľom na vyššie uvedené preto dovolací súd dovolanie žalovaného podľa § 447 písm. c/ C. s. p. ako procesné neprípustné odmietol.
19. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania najvyšší súd odôvodňuje len stručne (§ 451 ods. 3 veta druhá C. s. p.), a to plným úspechom žalobcu v dovolacom konaní (§ 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p.) a jeho výslovným prejavom neuplatňovať si náhradu trov dovolacieho konania.
20. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
21. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.