1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) zamietol žalobu, nakoľko napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 43 960 023 15/5981-24259/Leg zo dňa 20.08.2015 bolo vydané v súlade so zákonom a námietky žalobcu neodôvodňovali jeho zrušenie. V odôvodnení poukázal na § 19 ods. 4 písm. b), písm. c), § 78 ods. 4 zákona č. 233/2001 Z.z. o odpadoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 223/2001 Z.z.“), z ktorých vyplýva, že ten, kto vykonáva zber odpadov vrátane ich výkupu, je povinný pri vykupovaní odpadu farebných kovov a iného kovového odpadu od fyzických osôb vyžadovať preukázanie totožnosti predložením dokladu totožnosti každej fyzickej osoby alebo zodpovedného zástupcu právnickej osoby. Údaje, ktoré je povinný získať, majú byť v rozsahu meno, priezvisko, adresa trvalého bydliska, rodné číslo a obchodné meno a sídlo právnickej osoby alebo miesto podnikania fyzickej osoby - podnikateľa, od ktorých sa kovový odpad vykupuje. Zároveň je osoba vykonávajúca zber odpadov vrátane ich výkupu povinná viesť a uchovávať evidenciu o vyššie uvedených údajoch. Z logického výkladu ustanovení § 19 ods. 4 písm. b), písm. c) zákona č. 223/2001 Z.z.
názoru krajského súdu vyplýva, že evidencia o osobách, od ktorých sa kovový odpad vykupuje, musí obsahovať aj údaj o rodnom čísle fyzickej osoby. Viesť a uchovávať evidenciu o osobách v celom rozsahu
4 písm. b) zákona č. 223/2001 Z.z. je povinný ten, kto vykonáva zber odpadov vrátane ich výkupu. Preukaz totožnosti zákon č. 223/2001 Z.z. v súvislosti s vyššie uvedenými evidenčnými povinnosťami spomína ako povinný doklad, ktorý má podnikateľ pri vykupovaní odpadu z farebných kovov a iného kovového odpadu vyžadovať od osôb, od ktorých sa kovový odpad vykupuje a zároveň hovorí o povinnosti takýchto osôb sa preukazom totožnosti preukázať. Zákon neukladá tomu, kto vykonáva zber odpadov vrátane ich výkupu, povinnosť evidovať čísla preukazov totožnosti, ani v takejto podobe evidenciu uchovávať.
názoru krajského súdu zákon jasne určuje okruh údajov o totožnosti fyzickej osoby, ktorých preukázanie bol žalobca povinný vyžadovať a následne o nich viesť a uchovávať evidenciu. Krajský súd ďalej uviedol, že žalovaný mal v konaní za preukázané, že žalobca v kontrolovanom období od 01.01.2013 do 30.04.2014 neviedol evidenciu o osobách, od ktorých vykupoval kovový odpad v úplnom rozsahu ustanovenom v § 19 ods. 4 písm. c) zákona č. 223/2001 Z. z. a žalobca túto skutočnosť ani nepopieral. Evidenciu v programe TP SOFT doplnil až v rámci doplnenia dokazovania podaním zo dňa 10.04.2015, v ktorom uviedol, že nakoľko fyzické osoby, ktoré odpad prinesú, prichádzajú opakovane, toho času máme evidenciu doplnenú o všetky chýbajúce rodné čísla.“ Z uvedeného je tak
názoru krajského súdu zrejmé, že žalobca neviedol evidenciu v rozsahu stanovenom zákonom a doplnil ju až cca po 9 mesiacoch od ukončenia kontroly. Týmto opomenutím sa žalobca dopustil správneho deliktu. Nad rámec žalobných dôvodov krajský súd poznamenal, že pokuta 7 000 € sa mu javí ako neprimeraná v porovnaní s prípadmi, kedy osoby vykonávajúce zber odpadov vrátane ich výkupu nevedú žiadnu evidenciu, v dôsledku čoho nie je možné identifikovať osoby, od ktorých kovový odpad vykupujú, avšak vzhľadom na preukázané porušenie § 19 ods. 4 písm. c) v nadväznosti na § 19 ods. 4 písm. b) zákona č. 223/2001 Z. z. žalobcom, nemohol krajský súd využiť moderačné právo a znížiť pokutu, ktorá bola uložená v dolnej hranici stanovenej zákonnej sadzby ani nemohol upustiť od jej uloženia. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že uvádzanie rodného čísla v evidencii vedenej
4 písm. c) zákona č. 223/2001 Z. z. by bolo porušením povinností
zákona č. 428/2002 Z. z., krajský súd poukázal na § 9 ods. 1 písm. a) zákona č. 428/2002 Z. z.,
ktorého možno výnimku zo zákazu spracúvania osobných údajov ustanoviť osobitným zákonom, ktorý ustanovuje zoznam osobných údajov, účely spracúvania a okruh dotknutých osôb. Špeciálnym zákonom k zákonu č. 428/2002 Z. z. je zákon č. 223/2001 Z. z.. Navyše, osobné údaje tvoriace súčasť dokumentácie a evidencie informácií súvisiacich s odpadovým hospodárstvom je žalobca povinný sprístupniť len orgánom štátneho dozoru v odpadovom hospodárstve. Krajský súd
jeho názoru nemohol prihliadnuť na argumentáciu žalobcu, že na „Potvrdenky na výkup odpadových surovín za hotové“ nevyznačoval rodné čísla len z dôvodu dobrého úmyslu dodržať zákon č. 428/2002 Z. z. s poukazom na stanovisko Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky zo dňa 19.11.2014, nakoľko žalobca o poskytnutie stanoviska požiadal až listom doručeným úradu dňa 30.10.2014, teda po vydaní prvostupňového rozhodnutia správneho orgánu o uložení pokuty. Stanovisko Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky zo dňa 19.11.2014 nemožno považovať za právne záväzné a krajský súd poukázal na to, že úrad v ňom odporučil žalobcovi obrátiť sa vo veci správnej aplikácie zákona č. 223/2001 Z. z. na príslušného gestora tohto zákona. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa znenia § 16 ods. 8 zákona č. 79/2015 Z. z., krajský súd sa oboznámil s novou právnou úpravou, avšak rozsah povinností v nej stanovených nie je možné vzťahovať na kontrolované obdobie od 01.01.2013 do 30.04.2014, nakoľko tento zákon nadobudne účinnosť až 01.01.2016. O trovách konania rozhodol krajský súd
1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal. Vo včas podanom odvolaní žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Pre prípad úspechu si žalobca uplatnil trovy prvostupňového aj odvolacieho konania. V odvolaní uviedol rovnaké skutočnosti ako v podanej žalobe a naďalej trvá na tom, že viedol evidenciu osôb, od ktorých kovový odpad vykupoval, aj s identifikátorom rodného čísla. Ďalej uviedol, že sa nestotožňuje s výkladom krajského súdu ohľadom naviazanosti ustanovenia § 19 ods. 4 písm. c) na § 19 ods. 4 písm. b) zákona č. 223/2001 Z.z. vo vzťahu s rozsahom vedenia evidencie.
žalobcu sa s takýmto výkladom v žiadnom prípade nemožno stotožniť, takýto výklad je v rozpore s požiadavkou právnej istoty (vo väzbe na obsah uloženej právnej povinnosti), s účelom povinnosti uloženej v ustanovení § 19 ods. 4 písm.
ustanovenia § 19 ods. 4 písm.
ustanovenia § 19 ods. 4 písm.
názoru žalobcu výklad ustanovení § 19 ods. 4 písm. b), písm.
ustanovenia § 19 ods. 4 písm.
ustanovenia § 19 ods. 4 písm. c) zákona č. 223/2001 Z.z. by preto bolo porušením povinností
zákona č. 428/2002 Z.z. Zároveň poukázal aj na vyjadrenie Úradu na ochranu osobných údajov, ktoré plne korešponduje s názorom žalobcu. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol odvolaciemu súdu, aby odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietol a napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil.
názoru žalovaného žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, a preto žalovaný trvá na svojich predchádzajúcich vyjadreniach a zisteniach. S názorom žalobcu týkajúceho sa nesprávneho právneho posúdenia veci krajským súdom sa žalovaný nestotožnil. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.03.2017 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).
1 O.s.p., v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t. j. najmä s hmotnoprávnymi a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu
procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.
4 písm. b) zákona č. 223/2001 Z.z., kto vykonáva zber odpadov vrátane ich výkupu je okrem povinností
odseku 1 povinný pri vykupovaní odpadu z farebných kovov, odpadu
písmen
4 písm. c) zákona č. 223/2001 Z.z., kto vykonáva zber odpadov vrátane ich výkupu je okrem povinností
odseku 1 povinný viesť a uchovávať evidenciu o osobách
písmen b), d) a e), o druhoch a množstve kovových odpadov od nich vykúpených a v prípade, že ide o odpad z farebných kovov, iný kovový odpad
písmen
4 zákona č. 223/2001 Z.z., pokutu od 7 000 do 16 000 eur uloží príslušný orgán štátnej správy odpadového hospodárstva právnickej osobe alebo fyzickej osobe - podnikateľovi, ktorá poruší zákaz ustanovený v § 18 ods. 3 písm. o) alebo povinností pri zbere kovových odpadov vrátane ich výkupu ustanovené v § 19 ods. 3 písm. b) až g).
2 zákona č. 223/2001 Z.z., pri ukladaní pokuty sa prihliada najmä na závažnosť a čas trvania protiprávneho konania, na rozsah ohrozenia zdravia ľudí a životného prostredia, prípadne na mieru ich poškodenia. Z administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že Slovenská inšpekcia životného prostredia, inšpektorát životného prostredia Bratislava, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 4396101215/1207-12386/Kos zo dňa 17.04.2015 uložila žalobcovi pokutu
4 zákona č. 223/2001 Z.z. vo výške 7 000 € za kontrolou zistené nedodržanie legislatívnych ustanovení zákona č. 223/2001 Z.z. v prevádzke žalobcu na ulici Ráztočná 8626, Bratislava, za to, že neviedol v zmysle § 19 ods. 4 písm. c) zákona č. 223/2001 Z.z. v období od 01.01.2013 do 30.04.2014 evidenciu o osobách, od ktorých kovový odpad vykupoval, v rozsahu
písm. b). Evidencia, ktorú viedol formou „Potvrdenky na výkup odpadových surovín za hotové“, neobsahovala povinný údaj - rodné číslo fyzických osôb, od ktorých kovový odpad vykupoval, čím porušil ust. § 19 ods. 4 písm.
4 zákona č. 223/2001 Z.z., a preto nie je dôvod na zmenu jej výšky, resp. jej zrušenie. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k odlišnému záveru ako krajský súd a žalovaný,
ktorých pokiaľ žalobca viedol a uchovával evidenciu o osobách, od ktorých vykupoval kovový odpad, bez údaju o rodných číslach, konal v rozpore s ustanoveniami § 19 ods. 4 písm.
4 písm. b) zákona č. 223/2001 Z.z., ale neustanovuje, v akom rozsahu sa má táto evidencia viesť a uchovávať. Tým, že žalobca viedol a uchovával evidenciu o osobách, od ktorých vykupoval kovový odpad, ale bez údaju o rodnom čísle, tak
názoru odvolaciemu súdu neporušil povinnosť uvedenú v § 19 ods. 4 písm.
ktorého by vedenie a uchovávanie evidencie osôb malo byť v rovnakom rozsahu ako evidencia osôb
4 písm.
názoru odvolacieho súdu jednoznačne spĺňa. Navyše vychádzajúc z dolnej hranice pokuty
4 zákona č. 223/2001 Z. z. vo výške 7 000 € možno usudzovať, že zákonodarca nemal v úmysle trestať takýto nepodstatný nedostatok v evidencii, ale závažné porušenia zákona, vylučujúce možnosť následnej identifikácie osôb, od ktorých boli odpady vykúpené. Aj z ustanovenia § 79 ods. 2 zákona č. 223/2001 Z. z., ktoré ukladá žalovanému povinnosť prihliadať pri ukladaní pokuty
4 na rozsah ohrozenia zdravia ľudí a životného prostredia, prípadne na mieru ich poškodenia, možno usudzovať, aké konanie má byť postihované pokutou v rozsahu od 7 000 do 16 000 €. K ústavne súladného výkladu sa venoval vo svojej judikatúre aj Ústavný súd SR, ktorý k výkladu práva v náleze sp. zn. III. ÚS 341/07 zo dňa 01.07.2008 konštatoval: „Pri výklade aplikácie ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (článok 152 ods. 4 Ústavy SR). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy SR totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie článku 2 ods. 2 Ústavy SR nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“. Odvolací súd ďalej uvádza, že pokuta
4 zákona č. 223/2001 Z.z. je právnym následkom za porušenie povinností pri zbere kovových odpadov vrátane ich výkupu a pri určení jej výmery má správny orgán postupovať v súlade so zásadou zákonnosti, primeranosti, individualizácie a je povinný prihliadnuť na závažnosť porušenia povinností ustanovených v § 19 ods. 4 písm. b) až g) zákona č. 223/2001 Z.z. Nakoľko však v prípade žalobcu nebolo preukázané porušenie povinnosti ustanovenej v § 19 ods. 4 písm. c) zákona č. 223/2001 Z.z., na uloženie pokuty
4 zákona č. 223/2001 Z.z. nie je zákonný dôvod. Na základe vyššie uvedeného najvyšší súd rozsudok krajského súdu
3 O. s. p. zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O. s. p. a § 246c ods. 1 O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech, priznal náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v celkovej výške 584,66 €. Žalobcovi vznikli trovy jednak z titulu zaplatených súdnych poplatkov za žalobu a odvolanie 2 x 70 € a jednak z titulu trov právneho zastúpenia
pripojeného vyčíslenia, a to v prvostupňovom konaní z titulu odmeny za tieto úkony právnej služby:
vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Prisúdenú náhradu je žalovaný povinný zaplatiť na účet advokáta žalobcu (§ 149 ods. 1 O. s. p.). S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní
predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.