Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/691/2015 Identifikačné číslo spisu: 7213233504 Dátum vydania rozhodnutia: 28.02.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Soňa Mesiarkinová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017:7213233504.2 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a JUDr. Mariána Sluka,PhD., v spore žalobkyne PhDr. R. Z., bývajúcej v G., zastúpenej JUDr. Annou Lacovou, advokátkou v Košiciach, Pražská 4, proti žalovaným 1/ U. G. bývajúcej v G., 2/ O. W., bývajúcemu v G., o zaplatenie 84 027,60 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 13 C 240/2013, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z
- júla 2015 sp.zn. 2 Co 360/2015, takto rozhodol: I. Dovolanie o d m i e t a. II. Žalovaní 1/, 2/ majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Odôvodnenie
- Okresný súd Košice II uznesením z
- júna 2015 č.k. 13 C 240/2013-91 zamietol návrh žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia, nakoľko dospel k záveru, že nemal osvedčený nárok na dočasnú úpravu pomerov požadovaným spôsobom, t.j. zákazom nakladať akýmkoľvek spôsobom s nehnuteľnosťami, označenými v návrhu na vydanie predbežného opatrenia žalovanému 2/.
- Krajský súd v Košiciach uznesením z
- júla 2015 sp.zn. 2 Co 360/2015 potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne. Po oboznámení sa s obsahom spisu a predloženými listinnými dôkazmi, sa stotožnil so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého uznesenia. Žalobkyňa v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia. Súd prvej inštancie v súlade so zákonom a po zohľadnení osobitnej povahy rozhodovania o predbežnom opatrení správne vychádzal zo skutočností uvedených žalobkyňou a dospel k správnemu záveru, že zatiaľ nebol osvedčený nárok na dočasnú úpravu pomerov vo vzťahu k žalovanému 2/.
- Proti uznesenia odvolacieho súdu podala
- septembra 2015 dovolanie žalobkyňa a navrhla, aby dovolací súd uznesenie zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na nové konanie. Uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne právne rozhodnutie vo veci. Mala za to, že právny názor odvolacieho súdu nie je správny a preto jeho rozhodnutie nie je zákonné, pričom týmto rozhodnutím bolo porušené jej právo na možnosť konať pred súdom a domáhať sa ochrany jej oprávnených nárokov.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) zistil, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP) a bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:
- Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len „C.s.p.“), ktorý nadobudol účinnosť
- júla 2016, platí, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p. (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 6.Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred
- júlom 2016, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP a procesnú prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237 a § 239 O.s.p.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky konštantne v svojich rozhodnutiach poukazuje na to, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa, sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred súdom, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011).
- Základná idea mimoriadnych opravných prostriedkov vychádzala za predchádzajúcej právnej úpravy (a naďalej vychádza) z toho, že právna istota a stabilita nastolené právoplatným rozhodnutím je v právnom štáte narušiteľná len mimoriadne a výnimočne. Úspešné uplatnenie tohto mimoriadneho opravného prostriedku dovolateľom je podmienené (primárnym) záverom dovolacieho súdu, že dovolanie je procesne prípustné a až následným (sekundárnym) záverom dovolacieho súdu, že tento opravný prostriedok je aj opodstatnený. Pokiaľ dovolací súd nedospeje k uvedenému (primárnemu) záveru, právna úprava mu neumožňuje postúpiť v dovolacom konaní ďalej a pristúpiť až k posúdeniu napadnutého rozhodnutia a konania, v ktorom bolo vydané; pokiaľ by dovolací súd posudzoval správnosť rozhodnutia napadnutého procesne neprípustným dovolaním, porušil by zákon. Ak preto dovolací súd dospeje k záveru, že dovolanie je procesne neprípustné, musí tento opravný prostriedok odmietnuť bez toho, aby sa zaoberal správnosťou napadnutého rozhodnutia..
- Žalovaná dovolaním napadla potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým bolo dovolanie prípustné, boli uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. ale ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatili (o.i.) vtedy, ak išlo o uznesenie o predbežnom opatrení.
- Dovolateľka napadla dovolaním uznesenie, ktorým odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým zamietol návrh na predbežné opatrenie.
- Takéto uznesenie bolo v § 239 ods. 3 O.s.p. zaradené medzi uznesenia, v prípade ktorých bola prípustnosť dovolania zákonom výslovne vylúčená. Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 239 ods. 1 a 2 vymenúval znaky tých uznesení odvolacieho súdu, proti ktorým bolo dovolanie procesne prípustné. Z právnej úpravy obsiahnutej v danom ustanovení bolo zrejmé, že zákonodarca v nej - zohľadňujúc mimoriadny charakter dovolania a možné dôsledky zrušenia rozhodnutia dovolacím súdom - vyjadril na jednej strane vôľu, aby určité uznesenia výnimočne (napriek tomu, že už nadobudli právoplatnosť) mohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní; na druhej strane tým ale zároveň vyjadril tiež vôľu, aby iné uznesenia (než sú ním výslovne uvedené) nemohli byť predmetom preskúmania v dovolacom konaní.
- Predmetné dovolanie by bolo prípustné len vtedy, ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p.
- Ak súdne konanie trpelo niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p., bolo možné dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých bolo inak dovolanie z hľadiska § 239 O.s.p. vylúčené. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nebola daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia.
- So zreteľom na dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou opodstatnenosti tvrdenia, že v predmetnej veci jej odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Dospel k záveru, že túto skutočnosť dovolateľka namietala neopodstatnene.
- Pod odňatím možnosti konať pred súdom bolo treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňali tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznával. O vadu konania, ktorá bola z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. významná išlo najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v preskúmavanej veci nejde.
- I keď žalobkyňa v dovolaní namietala, že jej odvolací súd „odňal právo konať pred súdom svojím nezákonným rozhodnutím“, z obsahového hľadiska je zrejmé, že odvolaciemu súdu vytýka nesprávne právne posúdenie veci v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na predbežné opatrenie, čo napokon i výslovne uvádzala ako dovolací dôvod vo svojom mimoriadnom opravnom prostriedku.
- K záveru, že nesprávne právne posúdenie nie je vadou podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. najvyšší súd dospel už dávnejšie vo viacerých rozhodnutiach - viď najmä R 54/2012, ako aj rozhodnutia sp.zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/
- Pokiaľ ďalej dovolateľka namietala, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala mať za následok nesprávne právne rozhodnutie vo veci, bez toho, aby uviedla, v čom túto tzv. inú vadu identifikovala, dovolací súd uvádza, že tzv. iná vadu konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), v súlade s doterajšou konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu prípustnosť dovolania nezakladala (pozri napr. sp.zn. 3 MCdo 16/2008 a 6 Cdo 84/2010, 5 MCdo 10/2010, 3 Cdo 166/2012, 4 Cdo 107/2011).
- Nakoľko prípustnosť dovolania v danom prípade nebolo možné vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p., dovolací súd dovolanie žalobkyne odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
- Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
- Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
- Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.