8 ods. 1 zák. č. 211/2000 Z.z. v spojení s § 17 ods. 8 zákona č. 46/1993 Z.z. o Slovenskej informačnej službe v znení účinnom ku dňu vydania napadnutých administratívnych rozhodnutí (ďalej len „zákon č. 46/1993 Z.z.“) a nevyhovel žiadosti o jeho sprístupnenie
ustanovenia § 17 ods. 8 zákona NR SR č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe (ak bol vydaný), a to jeho znenia v celom rozsahu alebo aspoň jeho ustanovení dotýkajúcich sa ochrany informačného systému alebo evidencie, v ktorej sa spracúvajú osobné údaje, oprávnenosti prístupu k nim, sprístupňovaní a poskytovaní údajov z nich, ako aj rozsahu, spôsobe a lehote zničenia údajov v tomto informačnom systéme alebo evidencií, v časti týkajúcej sa poskytnutia znenia predmetného interného predpisu alebo jeho ustanovení“. Krajský súd z administratívneho spisu zistil, že dňa 12.04.2013 požiadal žalobca 1/ podpísaný konateľom spoločnosti Mgr. Martinom Škublom, žalovaného o sprístupnenie informácií o tom, či bol vydaný interný predpis
8 zákona č. 46/1993 Z.z. a pokiaľ bol, žiada sprístupniť jeho znenie v celom rozsahu a pokiaľ to nebude možné, tak v rozsahu v akom sa dotýka ochrany informačného systému alebo evidencie, v ktorej sa spracúvali osobné údaje fyzických osôb, oprávnenosti prístupu k nim, sprístupňovaní a poskytovaní údajov z nich, ako aj rozsahu, spôsobe a lehote zničenia údajov v tomto informačnom systéme alebo evidencii Slovenskej informačnej služby. Odpoveďou na info - žiadosť zo dňa 19.04.2013 (č.p. 77/33-4-1/2013-SINF) adresovanú spoločnosti s uvedením aj mena konateľa na platnú adresu
aktuálneho výpisu z príslušného obchodného registra spoločnosti žalobcu, žalovaný oznámil, že takýto interný predpis vydaný bol.
rukou dopísanej poznámky uvedenú informáciu zaslal adresátovi e-mailom dňom 24.04.2013
jeho žiadosti na e-mailovú adresu offíce@skubla.sk titulovanú
žiadosti žiadateľa 1/. Rozhodnutím zo dňa 19.04.2013 (č.p.: 77/33-4-2/2013-SINF) žalovaný žiadosti žalobcu nevyhovel v časti týkajúcej sa poskytnutia znenia predmetného interného predpisu alebo jeho ustanovení a požadované informácie žiadateľovi v uvedenej časti neposkytol z dôvodu, že poskytnutie akejkoľvek časti interného predpisu, ktorý je utajovanou písomnosťou, by bolo vyhotovením kópie uvedeného interného predpisu, či už formou výpisu alebo odpisu, ktorú by rovnako SIS muselo označiť
8 vyhlášky Národného bezpečnostného úradu č. 453/2007 Z.z. rovnakým stupňom utajenia ako samotný interný predpis. Túto okolnosť preto vyhodnotil obmedzenie prístupu k informáciám v súlade s ustanovením § 8 ods. 1 zák. č. 211/200 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a žiadateľovi ju nesprístupnil. Krajský súd konštatoval, že jedným so zákonom definovaných trvalých obmedzení prístupu k informáciám je obmedzenie prístupu k informáciám týkajúcich sa utajovaných skutočností
osobitných predpisov. Pokiaľ oprávnená osoba žiada o sprístupnenie informácií týkajúcich sa utajovaných skutočností môže povinná osoba žiadosti vyhovieť len do tej miery, že sprístupní informáciu (v danom prípade oznámila žiadateľovi, že interný predpis existuje) avšak len za predpokladu, že sprístupnenie takejto informácie nezakazujú osobitné predpisy. Z obsahu žiadosti je zrejmé, že žalobca v čase jej podávania disponoval informáciou o tom, že bol vydaný interný normatívny akt. Bol teda informovaný o konkrétnej veci, o ktorú sa zaujímal, a to do takej miery, v akej jeho právo na prístup k informáciám tohto druhu garantujú ustanovenia zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám. Krajský súd bol toho názoru, že sprístupnenie obsahu tejto utajovanej skutočnosti prekračuje rámec zákona. Preto žalobu
1 O.s.p. zamietol. Proti rozsudku krajského súdu podali žalobca 1/ a žalobca 2/ včas odvolanie. Uviedli, že predmetom konania na krajskom súde boli hlavne dve právne otázky, a to: · prvá - formálna sa týkala toho, či žalovaný v dôsledku absencie uvedenia obchodného mena žiadateľa (žalobcu 1/) v prvostupňovom rozhodnutí, toto skutočne vydal voči nemu (alebo voči žalobcovi 2/), · a druhá bola materiálna, tzn. či druhostupňové rozhodnutie (resp. rozhodnutie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo) o nesprístupnení informácie je zákonné, tzn. či žalovaný preukázal a dostatočne odôvodnil, či a prečo je požadovaný Interný predpis utajovanou skutočnosťou (a príp. v akom rozsahu). Žalobcovia nemajú záujem na formálnom zrušení napadnutých rozhodnutí, ale na meritórnom vybavení veci, čiže žalobcovia majú záujem na definitívnom vyriešení otázky, či možno Interný predpis (alebo jeho časť) sprístupniť. Rozsudok krajského súdu je
žalobcov 1/ a 2/ nepreskúmateľný, keďže prvostupňový súd sa nevyjadril k hlavnej otázke, či odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia (resp. jemu predchádzajúceho rozhodnutia) je alebo nie je postačujúce. Súd prvého stupňa sa len obmedzil na strohé konštatovanie, že „je treba poukázať na to, že žalobca 1/ nie je objektívne tou osobou, ktorá by bola spôsobilá uvedenú informáciou získať alebo zasahovať do uvedených kompetencií pôvodcu rozhodnutia o stupni utajenia utajovanej skutočnosti“. Z takéhoto konštatovania nevyplýva žiaden konkrétny dôvod, ako k tomuto záveru krajský súd dospel. Žalobcom nie je zrejmé, ako by mohli zasiahnuť do kompetencií pôvodcu rozhodnutia o stupni utajovanej skutočnosti. Žalobcovia len uvádzali, že žalovaný nepreukázal a neodôvodnil, že Interný predpis (resp. jeho časť) je utajovanou skutočnosťou, pričom
názoru žalobcu 1/ tu existujú také skutočnosti, z ktorých je objektívne zrejmé, že Interný predpis (resp. jeho časť) utajovaný nemôže byť. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/1/2009 zo dňa 03.11.2009 žalobcovia uviedli, že pokiaľ povinná osoba odmietne sprístupniť požadované informácie s odvolaním sa na ochranu utajovaných skutočností, potom je nutné, aby sa v rozhodnutí náležite vysporiadala tak s formálnou, ako aj s materiálnou podmienkou utajenia.
názoru žalobcov neboli ani jedna z uvedených podmienok z nižšie uvedených dôvodov splnená, pričom v tomto smere najskôr poukázali na nesplnenie materiálnej podmienky utajenia, t.j. k reálnej existencii záujmu Slovenskej republiky, ktorý by sprístupnením tejto informácie mohol byť ohrozený. Pokiaľ ide o existenciu materiálnej podmienky utajenia, žalobcovia ju videli v tom, že záujem Slovenskej republiky, ktorým žalovaný zdôvodňoval potrebu chrániť požadovaný Interný predpis neexistuje, keďže - žalovaný ho v napadnutých rozhodnutiach nijako nepreukázal (dokonca v konaní pred súdom prvého stupňa zotrval na názore, že tak učiniť ani nemusí); - tento sa minimálne sčasti dotýka právneho postavenia tretích osôb, a tak v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z., zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 84/2014 Z.z. (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“), ale hlavne v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a princípov právneho štátu, musí byť aktívne zverejňovaný, resp. (aspoň) na žiadosť sprístupnený. Žalobcovia namietali, že tak prvostupňové, ako aj druhostupňové rozhodnutie nespĺňa kritéria, ktoré naň v tomto smere kladie rozhodovacia prax Najvyššieho súdu, ktorý v rozsudku sp. zn. 5Sži/1/2009 zo dňa 03.11.2009 vysvetlil, že: „pod pojmom materiálna podmienka označenia predmetnej informácie za utajovanú skutočnosť je nutné rozumieť objasnenie, prečo naozaj existuje potreba chrániť predmetnú zmluvu v záujme Slovenskej republiky, z čoho vychádza tvrdenie, že Slovenskej republike by mohla byť sprístupnením informácie spôsobená ujma“. V napadnutých administratívnych rozhodnutiach však nie sú konkretizované dôvody, prečo naozaj existuje potreba chrániť požadovaný interný predpis. Postup žalovaného, ktorý v celom rozsahu odmietol sprístupniť Interný predpis je nesprávny a je nielen v rozpore s § 5 ods. l písm. b/, d/ a e/ zákona č. 211/2000 Z.z., ktoré požadovaný Interný predpis výslovne ukladá aktívne zverejňovať, ale predovšetkým v rozpore so základnými princípmi právneho štátu. Tieto princípy akcentoval vo svojej judikatúre aj ESĽP v Štrasburgu, na rozhodovaciu činnosť ktorého žalobcovia v podanej žalobe poukázali, a s ktorým sa krajský súd v napadnutom rozsudku takisto nijako nevyrovnal. Žalobcovia tvrdili, že neexistujú dôvody pre utajenie (celého) Interného predpisu, keďže:
osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 215/2004 Z.z., nie konania
zákona č. 211/2000 Z.z. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/1/2009, na ktorí poukázali žalobcovia je
názoru žalovaného nesprávne interpretovaný a žalovaný v rámci svojho rozhodovacieho procesu v plnej miere zohľadnil ustálenú rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky a ESĽP. V nadväznosti na argumentáciu žalobcov týkajúcu sa judikatúry ESĽP žalovaný uviedol, že právny názor ESĽP je potrebné vykladať v kontexte právnych a skutkových okolností (vrátane časových okolností) konkrétnej prejednávanej veci. Žalovaný je štátny orgán sui generis, ktorému zákon č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností priznáva na účely
tohto zákona postavenie ústredného orgánu štátnej správy. Riaditeľ Slovenskej informačnej služby ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy, okrem iného, zodpovedá za ochranu utajovaných skutočností vytvorených, spracovaných alebo archivovaných v pôsobnosti žalovaného. O tom, či písomnosť alebo vec je utajovanou skutočnosťou, rozhoduje jej pôvodca. Pôvodcom na účely zákona č. 215/2004 Z.z. je aj žalovaný, ktorý ako jediný oprávnený subjekt môže rozhodnúť o tom, že písomnosť alebo vec vytvorená v jeho pôsobnosti je utajovanou skutočnosťou chránenou príslušným stupňom utajenia. Stupeň utajenia utajovanej skutočnosti určuje pôvodca na základe posúdenia následkov, ktoré by mohlo spôsobiť sprístupnenie predmetnej utajovanej skutočnosti nepovolanej osobe, t.j. na základe posúdenia materiálnych podmienok. Len pôvodca vie, v kontexte úloh, ktoré plní a informácií, ktorými disponuje, posúdiť záujem Slovenskej republiky na ochrane predmetnej utajovanej skutočnosti pred neoprávnenou manipuláciou. Na túto reálnu objektívnu nemožnosť iného subjektu objektívne posúdiť následky neoprávnenej manipulácie s predmetnou utajovanou skutočnosťou, reflektoval aj zákonodarca, keď ustanovil, že pôvodca utajovanej písomnosti určuje stupeň jej utajenia. Zároveň ustanovil, že aj o zmene stupňa utajenia utajovanej skutočnosti alebo o jeho zrušení môže rozhodnúť len jej pôvodca. Žalobcovia podali k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie zo dňa 13.10.2015, v ktorom uviedli, že napadnuté administratívne rozhodnutia nespĺňajú materiálnu a ani formálnu podmienku utajenia. Navyše v dôsledku absencie obchodného mena a identifikačného čísla žiadateľa v prvostupňovom administratívnom rozhodnutí nemožno vylúčiť vznik fiktívneho rozhodnutia.
názoru žalobcov súd prvého stupňa si pri otázke, komu bolo doručené druhostupňové rozhodnutie nesprávne vyhodnotil skutkový stav. K otázke judikatúry ESĽP žalobcovia uviedli, že Interný predpis, ktorý je predmetom tohto konania upravuje otázky (podrobnosti o ochrane, prístupe, sprístupňovaní, rozsahu, spôsobu a lehoty zničenia údajov žalovaného, ktoré sa nachádzajú v jeho informačných systémoch a evidenciách), ktoré sa dotýkajú súkromia tretích osôb, a tak
judikatúry ESĽP musia byť dostatočne konkrétne a predovšetkým verejnosti dostupné, keďže v opačnom prípade by došlo k porušeniu pozitívneho záväzku štátu
čl. 8 Dohovoru. ESĽP vo veciach tajného sledovania osôb uviedol, že vo vnútroštátnej legislatíve musia byť zabezpečené minimálne požiadavky, aby sa predchádzalo zneužitiu právomoci tajných služieb, okrem iného musí byť stanovený, a teda aj prístupný (
(§ 10 ods. 1 písm. b/ zákona č. 46/1993 Z.z.). Na základe tohto je potom evidentné, že nezverejnenie týchto ustanovení Interného predpisu v žiadnom prípade nemôže byť v súlade s požiadavkami kladenými Dohovorom tak, ako ho interpretuje ESĽP. Pre rozhodnutie odvolacieho súdu žalobcovia považujú za kľúčové, aby sa správny súd vyrovnal aj s nasledovnou judikatúrou štrasburského súdu, ktorý vo veci:
čl. 8 Dohovoru možno len v prípade, ak právna úprava stanovuje aj „spôsob použitia a skladovania údajov získaných utajeným spôsobom, opatrenia, ktoré je potrebné prijať pre poskytovanie údajov iným osobám a okolnosti, za ktorých môžu alebo musia byť takéto údaje zničené.“
ktorého sa odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona dokončia
doterajších predpisov, t.j.
zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozhodnutia zverejnené najmenej 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu www.nsud.sk
l O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
1 zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť
osobitného zákona alebo je predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva
osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny predpis.
9 zák. č. 46/1993 Z.z. - o Slovenskej informačnej službe na spracúvanie osobných údajov informačnou službou, na evidencie a informačné systémy informačnej služby a na sprístupňovanie údajov z nich sa nevzťahujú osobitné predpisy.
8 zák. č. 46/1993 Z.z. - o Slovenskej informačnej službe riaditeľ upraví interným predpisom podrobnosti o informačných systémoch a evidenciách, najmä o
zákona o slobode informácií.
č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. V prípade ochrany utajovaných skutočností materiálny znak obmedzenia prístupu k informáciám nemožno cez ustanovenia § 12 zákona o slobode informácii aplikovať. V tejto časti sa senát stotožňuje s vyjadrením žalovaného, že „materiálne dôvody, resp. správna úvaha, pre ktoré pôvodca rozhoduje o utajení určitej skutočnosti a o určení stupňa jej utajenia je súčasťou iného konania
osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 215/2004 Z.z., nie konania
zákona č. 211/2000 Z.z.“. Senát poukazuje na prejudikatúru, ktorú tvorí rozsudok NS vo veci 3 Sži/29/2013 zo dňa 11.02.2014 Danko c/a Ministerstvo vnútra SR, kde najvyšší súd uviedol, že „pokiaľ je písomnosť označená stupňom utajenia tak spôsob zabezpečovania aplikácie § 12 zák. č. 211/2000 Z.z. je vždy súčasne „manipuláciou s utajovanou písomnosťou“ v zmysle § 2 vyhlášky č. 453/2007 Z.z. o administratívnej bezpečnosti“. Je potrebné zdôrazniť, že uvedený pojem je vymedzený demonštratívne, preto významne zasahuje do možnosti aplikácie § 12 zákona č. 211/2000 Z.z. v oblasti ochrany utajovaných skutočností. Systém právnych predpisov SR tvorí nielen formálne, ale aj materiálne jednotný celok, v ktorom si právne predpisy neodporujú, ale sa vo svojich odkazoch dopĺňajú. Materiálna jednota právneho poriadku vylučuje vykladať právny predpis izolovane. Vzhľadom na to i ustanovenia zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám sú obmedzené osobitnými právnymi predpismi, ktoré určujú špeciálny právny režim pre poskytovanie informácii v osobitných prípadoch. Poskytovanie informácií sa uskutočňovalo v režime administratívneho konania
zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám. Žalobca 2/ je konateľom žalobcu 1/. Obsah vnímanej informácie preto žalobca 2/ nadobudol z prejavu vôle žalovaného 2/. Vzhľadom na to, najvyšší súd vyhodnotil, že krajský súd nepochybil keď preskúmal i žalobu žalobcu 2/. Potenciálna procesná vada spočívajúca v prieskume zákonnosti voči obom žalobcom nemá vplyv na zákonnosti jeho rozhodnutia. Je potrebné zdôrazniť, že ust. § 4 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám upravuje sprístupňovania informácií vo všeobecnom právnom režime a žiadateľom môže byť ktorákoľvek fyzická alebo právnická osoba. Vzhľadom na to sa neskúma aktívna legitimácia žiadateľa vo vzťahu k žiadanej informácii. Pokiaľ by bola konkrétna osoba dotknutá nezákonným zásahom pri nakladaní s informáciami v evidencii žalovaného ide o osobitné konania a rozhodne v individuálnych prípadoch súd, na základe žaloby proti inému zásahu orgánu verejnej správy.
6 zákona č. 46/1993 Z.z. ak údaje uchovávané v evidenciách už nie sú na plnenie ustanovených úloh potrebné, alebo ak je na to iný zákonný dôvod, je informačná služba oprávnená tieto údaje uložiť spôsobom, ktorý zabráni každému, okrem súdu, v prístupe k nim. Odvolací súd
1 O.s.p. potvrdil i napadnuté uznesenie, ktorým nebolo vyhovené návrhu žalobcov na doplnenie rozsudku. Krajský súd rozhodol o celom predmete konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd
250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. tak, že žalobcom, ktorí nemali úspech v odvolacom konaní, ich náhradu nepriznal. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.