Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Sžf/73/2015 Identifikačné číslo spisu: 3014200793 Dátum vydania rozhodnutia: 14.02.2017 Meno a priezvisko: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec Funkcia: sudca ECLI: ECLI:

§ 246cods.

1 O.s.p. potvrdil. 21. Na prvom mieste Najvyšší súd dáva do pozornosti, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods.

§ 205

O.s.p.) o nevyhovení žalobe a o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods.

§ 246cods.

1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.), a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej.

1. Ďalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 84/2007, sp. zn. 6 Sžo 98/2008, sp. zn. 1 Sžo 33/2008, sp. zn. 2 Sžo 5/2009, či sp. zn. 8 Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť.
2. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania) sa Najvyšší súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným správnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise.
3. Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k nepreukázaniu pôvodu a spôsobu nadobudnutia u žalobcu zisteného liehu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a aby nadbytočne neopakoval fakty pre účastníkov známe z prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa Najvyšší súd v svojom odôvodnení obmedzil na stručné zhrnutie skutkových okolností, zhodnotenie právnych záverov a námietok žalobcu, pričom na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa nasledovné.
4. Ako už bolo vyššie naznačené, základom pre posúdenie správnosti vyrubenia spotrebnej dane a z toho vyplývajúcej povinnosti žalobcu je preukázanie pôvodu a spôsobu nadobudnutia liehu, ktorý bol zistený pri miestnom zisťovaní u žalobcu 27.07.
6. V konaní pred správnym orgánom a následne v súdnom konaní žalovaný tvrdil, že lieh, ktorý bol u neho zistený pochádza zo zlievok vadného alkoholu (išlo o úkvapy a dokvapy) za 10 - 12 rokov prevádzkovania pálenice, čo však podľa názoru krajského súdu a rovnako aj Najvyššieho súdu nebolo žalobcom v konaní preukázané, resp. bolo vyvrátené vykonaným dokazovaním správneho orgánu.
7. Sám žalobca tvrdí, že boli u neho správcom dane vykonávané pravidelné kontroly, čo bolo potvrdené aj Daňovým úradom Partizánske ako pôvodným správcom dane, pričom z protokolov o vykonanej daňovej kontrole nevyplýval nález zásob liehu, pričom nie je dôvodné predpokladať, že by si správca dane takéto množstvo liehu nebol všimol, a teda tvrdenie žalobcu, že ide o zlievky za 10 až 12 rokov činnosti je nutné týmto považovať za vyvrátené. Taktiež nebolo preukázané, že išlo ani o lieh nadobudnutý na základe kúpnej zmluvy z 16.11.
9. Žalobca v odvolaní namietal, že sa krajský súd nezaoberal jeho argumentáciou, že mu daňová povinnosť nevznikla, nakoľko ide o lieh, ktorý prešiel kontrolným liehovým meradlom a bol už zdanený, a preto mu v súlade so zákazom dvojitého zdanenie nemôže byť vyrubená spotrebná daň a štát účelovo prenáša dôkazné bremeno na žalobcu, keď objektívne nie je schopný predložiť príslušné doklady.
10. K námietke týkajúcej sa neúmerného prenášania dôkazného bremena na žalobcu Najvyšší súd pripomína, že v daňovom konaní je to daňový subjekt, teda žalobca, na ktorom spočíva dôkazné bremeno preukazujúce nadobudnutie liehu v súlade so zákonom. Zo znenia ustanovenia § 12 ods. 2 písm. a) zák. č. 104/2005 Z.z. jednoznačne vyplýva, že jedinou skutočnosťou zakladajúcou daňovú povinnosť je zistenie držby liehu, ktorého pôvod a spôsob nadobudnutia nevie žalobca preukázať. Ak chýba dôveryhodný dôkaz o jeho nadobudnutí, ako tomu bolo v tomto prípade, vzniká daňová povinnosť osobe, u ktorej bol lieh zistený, teda žalobcovi. Zodpovednosť za preukázanie pôvodu a spôsobu nadobudnutia liehu v zmysle § 12 ods. 2 a 13 ods. 2 zák. č. 105/2004 Z.z. spočíva na právnickej alebo fyzickej osobe, ktorá má lieh v držbe (žalobca). Daňové resp. colného konanie je postavené na objektívnej zodpovednosti zistenia liehu, ktorého pôvod a spôsob nadobudnutia nevie fyzická alebo právnická osoba, u ktorej bol lieh zistený, preukázať.
11. Navyše má krajský súd a taktiež odvolací súd za to, že v prejednávanom prípade bol rozsiahlym dokazovaním preverovaný pôvod liehu, pričom nebolo preukázané, že ide o lieh zo zlievok (úkvapy a dokvapy), a v súvislosti s tým teda nie je preukázané, že bol lieh už zdanený a došlo tým k dvojitému zdaneniu.
12. Najvyšší súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu, že žalobca nepredložil žiadne doklady a dokumentáciu preukazujúcu spôsob nadobudnutia predmetného liehu a výpovedná hodnota žalobcom tvrdených skutočností bola spochybnená žalovaným nadobudnutými dôkazmi, preto neuniesol dôkazné bremeno. Tvrdenie o pôvode liehu, hoci potvrdené svedeckou výpoveďou, nemožno v danom prípade považovať za dostačujúce, ak nie je podopreté inými dôkazmi. Zo strany žalovaného bolo vykonané rozsiahle dokazovanie (aj na základe právneho názoru Najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 5Sžf/8/2010 v konaní o správnom delikte), ktoré slúžilo na verifikáciu skutočností a dokladov tvrdených žalobcom. Avšak na základe vykonaného dokazovania (aj toho doplneného) nebolo preukázané, že ide práve o lieh, ktorý vznikol ako odpad pri výrobe, a teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď objektívne a relevantne nepreukázal skutočnosť, že lieh nadobudol v súlade so zák. č. 105/2004 Z.z., čím mu vznikla daňová povinnosť a stal sa daňovým dlžníkom.
13. Ani námietka o uplatnení pravej retroaktivity právnych predpisov, keď žalobca nemal povinnosť uchovávať predmetnú evidenciu pre obdobie nasledovných desiatich rokov, nakoľko táto povinnosť bola koncipovaná až od 01.09.2002 (zákonom č. 467/2002 Z.z.) a všetku dokumentáciu odovzdal správcovi dane a námietka, že sa krajský súd sa nezaoberal zmenou spôsobu výkonu správy spotrebných daní v danom období a nesprávnym (neúplným) prebratím predmetnej správnej agendy novým správcom dane nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná. Dôvodom vzniku daňovej povinnosti nebola sankcia za neuchovanie daňovej resp. colnej evidencie. Je síce pravdou, že žalobca nemal povinnosť uchovávať daňové doklady z predmetného obdobia po dobu desiatich rokov, avšak vzhľadom na to, že mal v držbe lieh o objeme 12,4067 hl. a., ktorého pôvod a spôsob nadobudnutia bol povinný preukázať, mal si tieto doklady uchovať. Skutočnosť, že tak neurobil ho však nezbavuje povinnosti uhradiť spotrebnú daň z liehu a rovnako ani skutočnosť, že došlo k zmene výkonu správy. Uchovávanie daňových dokladov pre účely preukázania, že lieh, ktorý má v držbe nie je predmetom spotrebnej dane, spočíva na žalobcovi.
14. Vo svetle vyššie uvedeného má Najvyšší súd za to, že je v tejto súvislosti nutné sa prikloniť k názoru žalovaného, že bez ohľadu na to, či sa na žalobcu uvedená povinnosť viesť evidenciu vyrobeného liehu vzťahovala alebo nie, nič to nemení na skutočnosti, že dňa 27.07.2005 sa na neho vzťahovala povinnosť pre neho vyplývajúca z ustanovenia vtedy účinného právneho predpisu - zákona č. 105/2004 Z. z., konkrétne povinnosť podať daňové priznanie z takéhoto liehu, teda liehu, ktorého pôvod alebo spôsob nadobudnutia žalobca nevedel preukázať v súlade so zákonom č. 105/2004 Z.z.. Žalobca si mal byť vedomý, že ak má v držbe lieh, je povinný v záujme vyhnutiu sa sankčných opatrení vyplývajúcich mu zo zákona č. 105/2004 Z. z., mať k takémuto liehu príslušné nadobúdacie doklady (evidenciu, kúpne zmluvy, faktúry).
15. Vzhľadom na to, že kľúčovou otázkou pre posúdenie žalobcovej povinnosti zaplatiť spotrebnú daň za zistený lieh je práve preukázanie pôvodu a spôsobu nadobudnutia liehu, čo žalobca nesplnil, považuje Najvyšší súd ďalšie námietky za právne irelevantné.
16. Pre úplnosť považuje Najvyšší súd za potrebné uviesť, že žalobca uplatnil v odvolaní námietky a argumenty založené na rovnakých základoch ako v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré podľa neho preukazujú dôvodnosť zrušenia napadnutého rozhodnutia, pričom krajský súd sa s nimi dostatočným spôsobom vysporiadal.
17. Najvyšší súd má na základe vyššie uvedených záverov za preukázané, že krajský súd postupoval správne, keď žalobu zamietol. Je nutné konštatovať, že vydané prvostupňové a napadnuté rozhodnutie zodpovedajú zásadám logického myslenia a správneho uváženia, majú všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia, pričom vychádzajú a z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktorý je logicky vyhodnotený a v súlade so zákonom riadne právne posúdený. Uvedené možno konštatovať aj o rozhodnutí krajského súdu, ktoré spĺňa atribúty riadne odôvodneného rozhodnutia zaručujúceho právo na spravodlivý proces. Na základe týchto skutočností nie sú odvolacie námietky žalobcu spôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia krajského súdu.
18. V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). V.
19. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok žalobcu ako aj argumentácie žalovaného, rozhodol Najvyšší súd tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
20. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého neúspešnému žalobcovi právo na náhradu trov tohto konania nevzniklo.
21. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava povinnosti zaplatiť poistné je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).