Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/681/2015 Identifikačné číslo spisu: 1407210016 Dátum vydania rozhodnutia: 23.02.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Siebenstichová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:S

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 8.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôžu uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [

tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995]. 10. Podľa právneho stavu účinného v čase podania dovolania bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (

§ 236ods.

1 O.s.p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzovalo ustanovenie § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p.

1. V danom prípade je dovolaním napadnuté uznesenie, dovolanie ale nesmeruje proti uzneseniu so znakmi niektorého z uznesení uvedených § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
2. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu sa do
3. júna 2016 ustálila na názore, podľa ktorého zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu bolo možné napadnúť iba z dôvodov relevantných v zmysle § 237 O.s.p. (

judikát R 34/1995). Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ - e/ a g/ O.s.p. (v znení do

1. decembra 2014) v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
2. Zostalo preto posúdiť, či v konaní nebola dovolateľovi odňatá možnosť pred súdom konať. O procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. išlo v prípade procesne nesprávneho postupu súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožnila realizáciu jeho procesných oprávnení.
3. Dovolateľ tvrdil, že k odňatiu jeho možnosti konať pred odvolacím súdom došlo tým, že odvolací súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania v rozpore s § 214 ods. 1 O.s.p., hoci bolo potrebné doplniť dokazovanie novými listinnými dôkazmi, ktoré žalobkyňa pripojila k odvolaniu proti rozsudku súdu prvej inštancie . 14.
4. V zmysle ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. v znení platnom v čase rozhodovania, odvolací súd môže o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania, ak nejde o niektorý z prípadov uvedených v odseku 1 tohto ustanovenia, t.j. ak nejde o prípad, kedy je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (táto okolnosť závisí od úvahy odvolacieho súdu), alebo súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a O.s.p. bez nariadenia pojednávania alebo ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Pretože v preskúmavanej veci nešlo o žiaden z prípadov vyplývajúcich z § 214 ods. 1 O.s.p., odvolací súd bol oprávnený podľa odseku 2 tohto ustanovenia rozhodnúť o odvolaní bez nariadenia pojednávania. Postupom odvolacieho súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnená je preto námietka dovolateľa, že namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. 14.
5. Najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 208/2014 uviedol, že „ak odvolací súd v niektorej veci zruší rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 O.s.p. a vec mu vráti na ďalšie konanie, napriek tomu, že pre to neboli dané procesné predpoklady a namieste bolo iné rozhodnutie odvolacieho súdu (§ 219 O.s.p. alebo § 220 O.s.p.), ide o nesprávne rozhodnutie. Takéto nesprávne rozhodnutie ale nemožno stotožňovať s procesnou vadou konania odnímajúcou účastníkovi možnosť realizovať jemu patriace procesné oprávnenia v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Toto ustanovenie totiž dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu (procedúrou prejednania veci), nie s jeho rozhodovaním. Navyše, po vrátení veci na ďalšie konanie súd pokračuje v prejednávaní veci a účastníkom konania zostávajú zachované ich procesné oprávnenia. Otázka dopadov takéhoto nesprávneho rozhodnutia na rýchlosť a hospodárnosť konania je z pohľadu § 237 písm. f/ O.s.p. irelevantná“. I keby teda (prípadne) došlo v danej veci k nesprávnosti vytýkanej dovolateľom, nemalo by zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie za následok odňatie možnosti pred súdom konať.
6. Odňatím možnosti dovolateľa konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nie je ani samotné zrušenie pôvodne určeného termínu pojednávania, pretože uznesenie o odročení pojednávania je procesným uznesením, ktorým súd nie je viazaný.
7. Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd rozhodol na základe nových listinných dôkazov predložených žalobkyňou spolu s odvolaním, jeho námietka nie je opodstatnená. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že pri posudzovaní otázky vecnej legitimácie žalobkyne vychádzal z listinných dôkazov, ktoré boli predložené v konaní pred súdom prvej inštancie, z ustanovení zákona č. 161/2005 Z.z. a Základnej zmluvy uzavretej so Svätou stolicou, na základe ktorých dospel k záveru o aktívnej legitimácii žalobkyne v konaní; pre potvrdenie správnosti jeho záveru o vecnej legitimácii žalobkyne navyše poukázal aj na nové listinné dôkazy.
8. Obdobne do
9. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky umožňujúce meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (

najmä judikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).

1. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovaného 2/, ktoré bolo podľa právnej úpravy účinnej do
2. júna 2016 procesne neprípustné, nevyvolalo účinok sledovaný dovolaním (možnosť uskutočniť meritórny dovolací prieskum), ktorý by zostal zachovaný aj po tomto dni (§ 470 ods. 2 CSP). Najvyšší súd preto jeho dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.
3. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP). 20 . Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
4. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.