Obsah (4)

§ 470§ 236§ 447§ 211

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/192/2015 Identifikačné číslo spisu: 7712217363 Dátum vydania rozhodnutia: 23.02.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Daniela Sučanská Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 7.1., ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [

tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995].

1. Podľa právneho stavu účinného do
2. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (

§ 236ods.

1 O.s.p.). Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu, ak v konaní došlo k najzávažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p. Prípustnosť dovolania proti rozsudku upravoval § 238 O.s.p a proti uzneseniu § 239 O.s.p. 9. Dovolanie žalobcu smeruje proti „zmeňujúcemu“ rozsudku ako celku, v ktorom je obsiahnutých viacero výrokov. Prípustnosť dovolania proti nim posudzoval dovolací súd samostatne. Dovolací súd v ďalšom osobitne skúmal prípustnosť dovolania, pokiaľ smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v časti priznávajúcej žalobcovi náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 2 776,32 € (

body 10. až 12.), ako aj prípustnosť a opodstatnenosť dovolania v časti zamietajúcej žalobu (

body

1. až 16.).
2. Prípustnosť dovolania proti zmeňujúcemu rozsudku (§ 238 ods. 1 O.s.p.) je založená na rozdielnosti rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvej inštancie. O rozdielne rozsudky ide vtedy, ak oba súdy inak posúdili okolnosti významné pre rozhodnutie veci, v dôsledku čoho rozdielne určili alebo deklarovali práva a povinnosti účastníkov. Odlišnosťou sa pritom nemá na mysli rozdielne právne posúdenie veci, pokiaľ nemalo vplyv na obsah práv a povinností účastníkov, ale záver súdu odlišne konštituujúci alebo deklarujúci práva a povinnosti v právnom vzťahu účastníkov. Pre posúdenie, či ide o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, nie je významné formálne hľadisko (ako odvolací súd formálne rozhodol alebo ako formálne svoj výrok označil), ale obsahové hľadisko (vzájomný vzťah rozsudku odvolacieho súdu a rozsudku súdu prvej inštancie v tom zmysle, či práva a povinnosti účastníkov v danom právnom vzťahu posúdili odlišne). Významné nie je ani to, či vo výrokoch rozsudkov súdov oboch inštancií sú alebo nie sú zvolené rovnaké formulácie - aj v tomto zmysle je rozhodujúce obsahové hľadisko. Pokiaľ odvolací súd vo svojom rozsudku posúdil práva a povinnosti účastníkov daného právneho vzťahu rovnako (napríklad zhodne so súdom prvej inštancie priznal to isté, resp. zamietol to isté), nejde o zmeňujúci rozsudok, ale o potvrdzujúci rozsudok. 10.
3. Riešenie otázky prípustnosti dovolania žalobcu v zmysle § 238 ods. 1 O.s.p. bolo preto potrebné založiť na porovnaní (obsahu) rozsudkov súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu z aspektu nimi upravených práv a povinností účastníkov konania. 10.
4. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 6 940,80 € (spolu s úrokom z omeškania); odvolací súd túto náhradu znížil na sumu 2 776,32 €, ktorú mu rovnako priznal. To znamená, že rozsudok odvolacieho súdu je po stránke obsahovej „potvrdzujúci“ (i keď formálne označený ako „zmeňujúci“) v rozsahu priznanej sumy 2 776,32 € a „zmeňujúci“ v časti, ktorou bola jeho žaloba zamietnutá v rozsahu od 2 776,32 € do 6 940,80 € (vrátane úrokov z omeškania).
5. Vo vyššie citovanom ustanovení § 238 O.s.p. je vyjadrená objektívna stránka prípustnosti dovolania. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné. Na rozdiel od toho sa subjektívna stránka prípustnosti dovolania viaže na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie; takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím odvolacieho súdu bol dovolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery (

tiež R 50/1999). Záver o tom, že podané dovolanie je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti tak po stránke objektívnej, ako aj po stránke subjektívnej. Posúdenie subjektívnej prípustnosti dovolania ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti dovolania (pokiaľ dovolací súd dospeje k záveru, že dovolateľ nie je z určitého dôvodu subjektívne oprávnený podať dovolanie, nie je potrebné ďalej skúmať, či jeho dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu znaky niektorého z rozhodnutí uvedených v § 236 až § 239 O.s.p.). 11.

1. Rozsudkom odvolacieho súdu, ktorým bola žalobcovi priznaná náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 2 776,32 €, bolo jeho žalobe vyhovené; odvolací súd v tomto rozsahu rozhodol v jeho prospech. Rozhodnutím odvolacieho súdu v tejto časti teda dovolateľ po procesnej stránke nebol negatívne dotknutý a nebola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Žalobca preto nie je subjektívne oprávnený napadnúť dovolaním rozsudok odvolacieho súdu v tejto časti výroku. Navyše (dovolací súd to uvádza iba ako poznámku), táto časť dovolania žalobcu smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu majúcemu znaky potvrdzujúceho rozsudku neuvedeného v § 238 ods. 3 O.s.p.; preto prípustnosť tejto časti jeho dovolania (ani z objektívneho hľadiska) nevyplýva z § 238 O.s.p.
2. Najvyšší súd vzhľadom na to dovolanie žalobcu v uvedenej časti odmietol ako podané osobou, ktorá na dovolanie nie je oprávnená (

§ 447písm.

b/ CSP). 13. Ako už bolo uvedené vyššie (

10.

1. druhá veta), rozsudok odvolacieho súdu napadnutý v preskúmavanej veci dovolaním, je „zmeňujúci“ (§ 238 ods. 1 O.s.p.) nielen po stránke formálnej, ale tiež po stránke obsahovej v tej časti, ktorou bola zamietnutá žaloba v rozsahu od 2 776,32 € do 6 940,80 € (okrem časti úrokov z omeškania, ktorú žalobca dovolaním nenapadol). 13.
2. Dovolanie žalobcu smerujúce proti tejto časti rozsudku, vyvolalo v danom prípade účinok, ktorý zostáva zachovaný aj po
3. júli 2016 (§ 470 ods. 2 CSP) - dovolateľom napadnuté rozhodnutie bolo preto možné (a tiež potrebné) podrobiť meritórnemu dovolaciemu prieskumu.
4. Právny poriadok platný a účinný v čase podania dovolania ukladal dovolaciemu súdu (

ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p.), aby aj ex offo posúdil, či v konaní nedošlo k niektorej zo závažných procesných vád, ktoré sú uvedené v § 237 ods. 1 O.s.p. O procesnú vadu konania v zmysle tohto ustanovenia išlo vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ nepodal sa návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. 14.

1. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. 14.
2. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ namieta nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, ktoré nespĺňa požiadavky na jeho presvedčivosť kladené ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. 14.
3. K uvedenej námietke dovolací súd uvádza, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho súdu (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“) nezakladajúcu prípustnosť dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (

napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z

1. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. 14.
2. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo
3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. 14.
4. V zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., ktoré sa primerane vzťahuje aj na rozsudok odvolacieho súdu (

§ 211ods.

2 O.s.p.), v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 14.

1. Pri zmene rozhodnutia podľa § 220 O.s.p. odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím rozhodnutie súdu prvého stupňa, preto jeho rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstižné odôvodnenie (výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku). Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal. Účelom odôvodnenia je preukázať správnosť rozsudku a umožniť kontrolu správnosti rozhodnutia súdu v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. Len takéto rozhodnutie odvolacieho súdu možno označiť za preskúmateľné (§ 157 ods. 2 a 3 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.). 14.
2. V danom prípade dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemožno považovať za nepreskúmateľné. Napadnuté rozhodnutie uvádza podrobne skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, stanoviská oboch procesných strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania a právne predpisy, z ktorých vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Celkom jednoznačne z neho vyplýva, ako odvolací súd rozhodol, na ktoré skutkové okolnosti vzal zreteľ, k akým skutkovým zisteniam dospel a ako ich právne posúdil. Z jeho odôvodnenia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia relevantných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobcu. 14.
3. Žalobca teda neopodstatnene argumentuje tým, že rozsudok odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnený.
4. Žalobca tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. 15.
5. Právnym posúdením je pritom činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 15.
6. V zmysle § 1 zákona č. 437/2004 Z.z. tento zákon ustanovuje a/ podmienky priznania a poskytovania náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, b/ vydávanie lekárskeho posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia a jeho náležitosti, c/ zásady na hodnotenie bolesti a zásady na hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z. pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku. V zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %. 15.
7. Náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia stanovená na základe počtu bodov stanoveného v lekárskom posudku predstavuje jednorázové odškodnenie za bolesti spôsobené poškodením zdravia, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, za nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho osobných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Pre správne určenie výšky odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia je nevyhnutné najskôr zistiť, aké mal poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie v živote a v spoločnosti pred vznikom škody, a aké predpoklady má po vzniku škodovej udalosti. Z porovnania týchto predpokladov možno potom vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúžené alebo stratené možnosti uplatnenia sa v živote a spoločnosti. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia má vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre život a životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Sťažením spoločenského uplatnenia je preto potrebné rozumieť jednak vylúčenie, či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom živote, jednak sťaženie, či dokonca priamo znemožnenie výkonu či voľby povolania, voľbu životného partnera, prípadne možnosti ďalšieho sebavzdelávania. 15.
8. V platnom právnom režime o výške náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia rozhodujú dve skutočnosti - celkový počet bodov uvedený v lekárskom posudku (§ 5 ods. 1 zákona 437/2004 Z.z.) a v prípade sťaženia spoločenského uplatnenia aj zvýšenie náhrady ohodnotenej v lekárskom posudku súdom (§ 5 ods. 5 zákona 437/2004 Z.z.). Pre každý z týchto krokov zákon limituje priestor pre voľnú úvahu. V prípade mimoriadneho zvýšenia náhrady za zvýšenie spoločenského uplatnenia je súd viazaný zákonom stanovenou maximálnou hranicou zvýšenia, vyjadrenou 50 % základného bodového ohodnotenia. Táto možnosť je daná len v prípadoch osobitného zreteľa, kde súdna prax dospela k záveru, že uznanie invalidity v zmysle § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. je jedným, nie však jediným prípadom osobitného zreteľa (pozri aj sp. zn. 5 Cdo 212/2010 z
9. novembra 2011). Zároveň sa súdmi akceptovalo, že pre zvýšenie základného bodového hodnotenia a teda určenie, či ide o prípad hodný osobitného zreteľa, nie je podstatným, či lekár využil možnosť zvýšiť bodové ohodnotenie. Pri posudzovaní otázky, či ide o prípad hodný osobitného zreteľa a určovaní rozsahu odškodnenia súd musí dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo ako celok spravodlivé. Za spravodlivé rozhodnutie o nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia treba považovať také rozhodnutie, ktoré rešpektuje princíp proporcionality. Tento princíp vyžaduje, aby existoval vzťah primeranosti medzi priznanou výškou náhrady a spôsobenou ujmou (pozri aj sp. zn. 3 Cdo 464/2015 z
10. februára 2016). 15.
11. V prejednávanej veci súdy oboch inštancií vychádzali z rovnakých skutkových okolností a oba dospeli k záveru, že pri odškodnení žalobcu treba aplikovať § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. Dovolací súd po preskúmaní veci uvádza, že aj podľa jeho názoru treba prípad trvalého obmedzenia hybnosti ľavého kolena, majúceho za následok negatívne dopady na možnosti uplatnenia sa žalobcu v spoločenskom, rodinnom a pracovnom živote, aj s ohľadom na vek žalobcu a prognózu vývoja jeho zdravotného stavu do budúcna, považovať za prípad hodný osobitného zreteľa. Zásadnou (no nie jedinou) okolnosťou, pre ktorú dospel najvyšší súd k danému záveru, je významné zúženie možností pre uplatnenie sa v pracovnej sfére, či už by išlo o výkon štátnej služby, alebo pracovnú pozíciu v súkromnom sektore. 15.
12. Súdy nižších inštancií v danom prípade pri už uvedenej zhode odlišne vyjadrili mieru primeranosti zvýšenia odškodnenia. Odvolací súd za primeranú považoval náhradu nižšiu, ako žalobcovi priznal prvoinštančný súd. Vzhľadom aj na vyššie uvedené dovolací súd zastáva názor, že dôvod zasiahnuť do úvahy odvolacieho súdu o výške odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. dovolacím súdom by mohol byť daný len v prípade, ak by bola porušená zásada primeranosti. Ak odvolací súd mení súdom prvej inštancie priznanú výšku odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia z dôvodu, že za „primeranú“ považuje náhradu inú (nižšiu alebo vyššiu), musí v odôvodnení zmeňujúceho rozhodnutia v potrebnom rozsahu vysvetliť dôvod potreby zmeny náhľadu na „primeranosť“. To znamená, že musí poukázať na určité konkrétne právne relevantné skutkové okolnosti prejednávanej veci a s poukazom na ne vysvetliť, prečo a z akých dôvodov dospel k názoru, že „primeranou“ nie je náhrada, ktorú určil súd prvej inštancie, ale náhrada iná (nižšia alebo vyššia). Podľa názoru dovolacieho senátu zásada primeranosti pri posudzovaní zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia odvolacím súdom v prípade žalobcu porušená nebola a odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje dostačujúce vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odvolací súd v porovnaní so súdom prvej inštancie dospel k odlišným záverom v otázke, akú výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia treba považovať za primeranú. Na základe skutkových zistení a vykonaných posudkov nebolo preukázané obmedzenie žalobcu v osobnom, rodinnom, spoločenskom, športovom a pracovnom živote v takom rozsahu (či dokonca vylúčenie zo spoločenského života, prípadne znemožnenie výkonu akéhokoľvek výkonu povolania), aby išlo o výnimočný prípad hodný mimoriadneho zreteľa, ktorý by odôvodňoval odškodnenie na hornej hranici zákonom prípustnej miery zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia. Dovolací súd preto považuje závery odvolacieho súdu a úvahy im predchádzajúce za správne a korešpondujúce so zistenými skutkovými okolnosťami.
13. Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že v tejto časti žalobca nepodložene uplatnil dovolacie dôvody v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Vzhľadom na to dovolanie žalobcu smerujúce proti zamietajúcej časti rozhodnutia odvolacieho súdu zamietol ako neopodstatnené (§ 448 CSP).
14. Žalobca dovolaním napadol aj výrok rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania. Táto časť jeho dovolania smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je síce súčasťou rozsudku odvolacieho súdu, má ale charakter uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.). 17.
15. Vzhľadom na túto povahu rozhodnutia odvolacieho súdu o trovách konania treba prípustnosť dovolania smerujúceho proti uvedenému rozhodnutiu posudzovať podľa ustanovení, ktoré vymedzujú, kedy je prípustné dovolanie proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.). Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. V zmysle § 239 ods. 3 O.s.p. ale ustanovenia § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách konania. I keď odvolací súd mení prvoinštančné rozhodnutie o trovách konania, je dovolanie v tejto časti neprípustné. Zo spisu pritom nevyplýva, že by pri rozhodovaní o trovách konania došlo k procesným vadám uvedeným v ustanovení § 237 ods. 1 O.s.p.
16. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu smerujúce proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania, ktoré bolo podľa právnej úpravy účinnej do
17. júna 2016 procesne neprípustné, nevyvolalo účinok sledovaný dovolaním (uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu), ktorý by zostal zachovaný aj po tomto dni (§ 470 ods. 2 CSP). Najvyšší súd preto dovolanie v tejto časti odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.
18. Žalovaný bol v dovolacom konaní v plnom rozsahu úspešný (§ 255 ods. 1 CSP) a vznikol mu nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi. O nároku na náhradu trov rozhodol najvyšší súd podľa ustanovení § 453 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia dovolacieho súdu samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
20. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.