Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 2To/14/2016 Identifikačné číslo spisu: 9508100058 Dátum vydania rozhodnutia: 28.02.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Peter Paluda Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:201

§138písm.

1. b)Tr. zák. a § 141 písm.
2. a)Tr. zák., ktorý spáchal tak, že v presne nezistený deň koncom mesiaca január 2005 prišiel do podniku S. - T. v Senici Y. U. spoločne s T. Q., ako aj s ďalšími doposiaľ neustálenými osobami, za majiteľkou L. Q., pričom Y. U. ako vodca zločineckej skupiny oznámil majiteľke podniku, že mu bude pravidelne odvádzať z tržby finančnú hotovosť vo výške 5.000,- Sk (165,97 eur) za tzv. ochranu a T. Q. uviedol, že to môže byt pre ňu aj horšie, s čím však L. Q. nesúhlasila, a preto v mesiaci august 2005 ju opätovne so súhlasom Y. U. navštívili T. Q., A. V. spoločne s T.W., ktorí sa jej začali vyhrážať, že v prípade neplatenia môžu prísť do jej podniku "maďari alebo bratislaváci", ktorí budú robiť výtržnosti, môžu podpáliť podnik, a preto L. Q. zo strachu pravidelne mesačne až do mesiaca september 2006 vyplácala sumu vo výške 2.000,- Sk (66,39 eur) priamo do rúk T. Q., ktorý chodil túto sumu vyberať spoločne s T. U., pričom túto sumu si delili s vedomím Y. U. T. Q. a T. U. na polovicu (skutok č. 6), - obzvlášť závažného zločinu hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 3 písm. d), ods. 5 písm.
3. c)Tr. zák.

§138písm.

1. b)Tr. zák. a § 141 písm.
2. a)Tr. zák., ktorý spáchal tak, že v presne nezistenom období v priebehu mesiacov február až apríl 2006 zločinecká skupina na príkaz Y. U. nútila poškodeného I. T., aby za to, že kazí ceny mäsa v Sereďskom a Trnavskom regióne, zároveň platil aj za poskytovanie tzv. ochrany, pričom na prvom stretnutí s poškodeným I. T., ktoré sprostredkoval A. V. prostredníctvom A. G. sa zúčastnili v meste Q. T. Q., A. V. a A. G., kde T. Q. oznámil poškodenému I. T., že kazí ceny mäsa, a preto musí platiť za tzv. ochranu, čo poškodený odmietol a následne T. Q. po dohode s Y. U. sa opakovane stretol cez sprostredkovanie A. G., ktorý poškodenému telefonicky oznámil "že už to horí", s poškodeným I. T. v mieste jeho bydliska v meste U. - L. na T. ulici č. XXX, pričom na stretnutí sa zúčastnili aj A. G. s nezistenými osobami, kde T. Q. požadoval od poškodeného I. T. platiť sumu 100.000,­Sk (3.319,39 eur) mesačne za tzv. ochranu, ale poškodený I. T. odmietol platiť a ochranu tiež, na čo T. Q. oznámil postoj poškodeného I. T. Y. U. a následne I. T. navštívili neznáme osoby rómskeho pôvodu, že ich posiela Y., a že ho majú na starosti, a keď aj týchto odmietol, tak v nočných hodinách presne neustálení členovia zločineckej skupiny v mesiaci marec 2006 prehodili cez oplotenie jeho rodinného domu, v ktorom sa nachádza aj sídlo jeho firmy, tri zápalné fľaše s obsahom neznámej horľavej látky, ktoré sa po dopade na zem vznietili, čo spôsobilo vyhorenie stánku PNS nachádzajúcom sa na uvedenom pozemku v hodnote 70.000,- Sk (2.323,57 eur) a v priebehu mesiaca apríl 2006 opäť prehodili cez uvedené oplotenie dve zápalné fľaše, ktoré spôsobili poškodenie osobného motorového vozidla zn. BMW X3, so spôsobenou škodou cca 10.000,- Sk (331,94 eur), v dôsledku čoho získal I. T. dôvodnú obavu o život a zdravie seba a svojej rodiny, ako aj obavu o spôsobenie ďalších materiálnych škôd na svojom majetku (skutok č. 7), - obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm.
3. c)Tr. zák.

§ 141písm.

1. a)Tr. zák., ktorý spáchal tak, že 28. apríla 2006 na príkaz Y. U. ako vodcu zločineckej skupiny prišli do spoločnosti HBL, s. r. o. Senica v priemyselnom parku E. L. za T. N., T. Q. a T. U., ktorí sa mu začali vulgárne vyhrážať, že keď nechce mať problémy, musí sa vyrovnať s Y. U. za svoje dvojročné podnikanie, lebo inak ho môžu dobiť, pričom T. N. ako konateľ spoločnosti Q., s. r. o. L. v dôsledku reálnej obavy o svoj život a zdravie v tejto oblasti ukončil podnikanie (skutok č. 8), - obzvlášť závažného zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1, ods. 4 písm.
2. c)Tr. zák.

§ 141písm.

1. a)Tr. zák., ktorý spáchal tak, že v polovici mesiaca august v roku 2006 v katastri obce Sekule, na vodnej ploche Oširíd, C. A. na príkaz Y. U., ktorý mu sprostredkovali neznáme osoby a potvrdil T. Q., prišiel za Ing. R. Q., ktorý na uvedenej vodnej ploche jazdil na vodnom skútri, a tomuto oznámil, že za vozenie na vodnej ploche je potrebné platiť sumu vo výške 1.000,- Sk (33,19 eur) za deň alebo paušálny poplatok 10.000,- Sk (331,94 eur) za sezónu, pričom takto vybraté peniaze mali byt' pre vodcu zločineckej skupiny Y. U., čo Ing. R. Q. odmietol, následne na to C. A. odišiel a vrátil sa v sprievode T. Q., ako aj ďalších piatich doposiaľ presne neustálených osôb, ktorí ho obkolesili, s tým, že T. Q. sa mu vyhrážal, že ak nemieni rešpektovať príkazy Y. U. ohľadom platenia za vozenie sa na vodnej ploche Oširíd, má okamžite vodný skúter vytiahnuť z vody, čo Ing. R. Q. z obavy fyzického útoku aj možného poškodenia vodného skútra rešpektoval a telefonoval otcovi JUDr. R. Q., ktorý následne komunikoval s T. Q. a C. A. pri bufete, ktorý prevádzkoval C. A. pri vodnej ploche Oširíd, a títo JUDr. R. Q. po hádke povedali, že si to má riešiť s Y. U. (skutok č. 9), - obzvlášť závažného zločin podvodu podľa § 221 ods. 1, ods. 2, ods. 4 písm.
2. b)Tr. zák.

§ 141písm.

1. a)Tr. zák., ktorý spáchal tak, že 20. septembra 2006 v čase o 12.30 hod. C. A. doviezol osobným motorovým vozidlom zn. AUDI A6, ev. č. L. S. T. T., na zrušené benzínové čerpadlo spol. Benzinol na ul. M. R. Štefánika v Šaštíne - Strážoch, okres Senica, kde od T. T. M. S. spoločne s ďalšími najmenej 10 doposiaľ nezistenými osobami požadovali aj za použitia fyzického násilia vyplatenie sumy vo výške 1.000.000,- Sk (33.193,92 eur) do bližšie neurčeného termínu, ako pokuty za krádež a zničenie osobného motorového vozidla zn. BMW, čiernej farby, typu XXX, ev. číslo L., ktorého užívateľom bol M. S., ktoré mal v minulosti údajne odcudziť a následne podpáliť T. T., a to takým spôsobom, že minimálne dvakrát neznáma osoba udrela T. T. dlaňou do tváre so slovami "aby si vedel, že to myslíme vážne", na základe konania týchto osôb mal T. T. dôvodnú obavu o svoj život a zdravie, o čom sa ihneď' dozvedel T. Q., ktorý sa s Y. U. dohodol, že o tie peniaze T. T. oberú, pričom ho oklamali, že mu pokutu udelila silná bratislavská skupina tzv. T., o čom ho aj prostredníctvom C. A. a neskôr Y. Y. utvrdzovali s tým, že C. A. mu aj povedal, že Y. U. už vybavil zníženie pokuty na 550.000,- Sk (18.256,66 eur) a 100.000,- Sk (3.319,39 eur) bude odmena pre skupinu Y. U. za vybavenie zníženia pokuty, pričom sumu 650.000,- Sk (21.576,05 eur), mal T. T. vyplatiť' skupine Y. U. na vopred dohovorenom mieste v dvoch splátkach po 300.000,- Sk (9.958,18 eur) a 350.000,- Sk (11.617,87 eur), a tak dňa 03. októbra 2006 v čase o 10.45 hod. na parkovisku pri reštaurácii L. v L. Y. Y. na pokyn vedúceho zločineckej skupiny Y. U. prevzal od T. T. sumu 300.000,- Sk (9.958,18 eur) a potom na základe telefonických pokynov od vedúceho zločineckej skupiny Y. U. mal T. Q. prevziať túto sumu od Y. Y. o 11.55 hod. pred barom H. na Q. ul. v L., avšak k prevzatiu peňazí nedošlo (skutok č. 11). Ihneď po vyhlásení tohto rozsudku podal proti nemu prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „prokurátor“) odvolanie, ktorého rozsah vymedzil tak, že toto smeruje okrem iného proti výroku o treste u obžalovaného Y. U. a to v jeho neprospech. V dodatočne predložených dôvodoch poukázal prokurátor na to, že obžalovaný Y. U. bol uznaný za vinného z deviatich trestných činov, z toho z jedného zločinu (trestná sadzba 1 - 5 rokov), zo štyroch obzvlášť závažných zločinov (trestná sadzba 20 - 25 rokov alebo doživotie), z jedného obzvlášť závažného zločinu (trestná sadzba 10 - 15 rokov), z dvoch trestných činov s trestnou sadzbou 0 - 3 roky a z jedného trestného činu so sadzbou 1 - 3 roky. Zároveň zdôraznil, že práve tento obžalovaný založil zločineckú skupinu, vytváral ju, riadil, určoval činnosť, vydával súhlasy na páchanie trestnej činnosti, pričom šlo o dlhodobo cca 6 rokov páchanú trestnú činnosť so systematickým vytváraním strachu u obyvateľstva na území, na ktorom zločinecká skupina pôsobila. Prvostupňový súd pritom podľa odvolateľa správne konštatoval, že u tohto obžalovaného nedošlo k žiadnemu posunu v jeho vnímaní a chápaní svojej trestnej činnosti, ani pri záverečnej reči neoľutoval svoju trestnú činnosť, nepriznal sa k nej, čo podľa odvolateľa aj pri akceptovaní toho, že k tomu nemôže byť nijako donucovaný, je odrazom jeho vnútorného postoja, rovnako ako aj to, že sa vôbec nezaujíma o náhradu škody voči poškodeným. Súd prvého stupňa podľa prokurátora tiež správne konštatoval, že nie sú žiadne dôvody na mimoriadne znižovanie trestu. Nesúhlasí však s tým, že dôvodom na uloženie trestu pri spodnej hranici trestnej sadzby je to, že obžalovaný nevytváral súdu prekážky pri konaní (že sa riadne dostavil na pojednávanie), pretože toto je jeho povinnosť, a že nedošlo k spáchaniu žiadnej vraždy, ani právne relevantnému ublíženiu na zdraví. V tejto súvislosti poukazuje prokurátor na odsúdenie Y. F., ktorý bol rovnako vedúcim členom zločineckej skupiny a ktorému bol trest 21 rokov uložený za zločin a jeden obzvlášť závažný zločin, pri ktorom tak isto nebola spáchaná žiadna vražda. S poukazom na skladbu trestnej činnosti u obžalovaného Y. U. ako aj na jej približne rovnako dlhé trvanie, pokladá prokurátor tomuto obžalovanému uložený trest za celkom zjavne neprimerane nízky. Vzhľadom na dĺžku doby páchania trestnej činnosti, postavenie v zločineckej skupine, počet trestných činov a ich závažnosť považuje odvolateľ za primeraný pôvodne uložený trest odňatia slobody v trvaní 24 rokov. Ihneď po vyhlásení predmetného rozsudku podal proti nemu odvolanie aj obžalovaný Y. U.. V jeho dodatočne prostredníctvom obhajcu predložených dôvodoch cituje čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), § 39 ods. 1, ods. 3 písm.
2. b)Tr. zák. a poukazujúc na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) týkajúce sa práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tvrdí, že dĺžka trestného konania v jeho veci od vznesenia obvinenia do právoplatného rozhodnutia o vine bola neprimerane dlhá. V tejto súvislosti uvádza, že hoci v jeho prípade išlo o väzobnú trestnú vec, prípravné konanie trvalo od 3. októbra 2006 do 13. júna 2008 (jeden rok a osem mesiacov), konanie pred súdom prvého stupňa od 14. júna 2008 do 23. júna 2010 (vyše dva roky) a odvolacie konanie do 11. februára 2011 (takmer osem mesiacov). Podľa obžalovaného konanie o trestnom obvinení v dĺžke štyri roky a štyri mesiace, počas ktorého bol celú dobu vo väzbe, nemožno považovať za súladné s jeho právom na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pritom zdôraznil, že ESĽP už judikoval, že ani zložitosť veci a príslušnosť sťažovateľov k organizovanému zločinu, mafii alebo teroristom nemôže ospravedlňovať akúkoľvek dĺžku trestného konania a väzby. Zároveň vyslovil názor, že už od jeho pozbavenia osobnej slobody nekonali orgány činné v prípravnom konaní s osobitným urýchlením a v priebehu vyšetrovania vznikali zbytočné prieťahy, pričom poukazuje na prehľad obsahu vyšetrovacieho spisu. Rovnako ani súd prvého stupňa nekonal podľa obžalovaného urýchlene, keď ničím nemožno odôvodniť zbytočný prieťah trvajúci takmer päť mesiacov od podania obžaloby 13. júna 2008 do začatia hlavného pojednávania 11. novembra 2008 a ani následné nedostatočne urýchlené konanie v obdobiach od 15. decembra 2008 do 20. januára 2009, od 8. apríla 2009 do 12. mája 2009, od 15. mája 2009 do 17. júna 2009, od 30. júna 2009 do 9. septembra 2009, od 16. októbra 2009 do 25. novembra 2009 a v roku 2010, kedy sa do 27. mája 2010 uskutočnilo hlavné pojednávanie len počas ôsmich dní. Okrem toho nemožno podľa tohto odvolateľa opomenúť ani dĺžku konania o povolení obnovy konania, keď žiadosť v tom čase odsúdeného A. G. o povolenie obnovy konania, ku ktorej sa pripojil, bola podaná už 14. januára 2013 a obnova konania bola povolená až uznesením Špecializovaného trestného súdu z 15. júna 2015 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15. júla 2015 (po dvoch rokoch a šiestich mesiacoch). Ďalej dodáva, že je všeobecnou požiadavkou, aby trest nasledoval čo najrýchlejšie po spáchaní skutku a poukazuje na to, že odhliadnuc od prvého skutku bol tretí skutok spáchaný v decembri 2003 (takmer pred trinástimi rokmi) a posledný skutok 20. septembra 2006 (pred viac ako desiatimi rokmi). Napokon zdôraznil, že svojim správaním počas celého trestného konania nespôsobil zbytočné prieťahy. Podané odvolanie odôvodnil obžalovaný Y. U. aj priamo. Nad rámec už uvedeného žiada, aby odvolací súd pri výške jeho trestu zohľadnil aj to, že hoci bol odsúdený za násilnú trestnú činnosť (vydieranie a hrubý nátlak), tak násilie ako také nespáchali a nikomu nespôsobili fyzickú ujmu a ani nespáchali vraždu. Obžalovaný má za to, že výška jeho trestu je neadekvátna k skutkom, za ktoré bol odsúdený, a k ich následkom. Poukázal pritom na to, že ľudia, ktorí spáchali vraždu, dostali oveľa nižšie tresty ako on. Taktiež žiada zohľadniť fakt, že za deväť rokov vo výkone trestu nemal žiadne disciplinárne previnenie, jeho správanie bolo na požadovanej úrovni, zo strany väznice bolo hodnotené kladne, pričom po prepustení žil riadny rodinný život a nepáchal žiadnu trestnú činnosť. Chce sa zapojiť do riadneho spoločenského a rodinného života, pričom zdôraznil, že po prepustení dostal šancu obnoviť vzťahy s deťmi, v čom by chcel čím skôr pokračovať, a hoci bol vzatý do väzby, nemal v úmysle sa vyhýbať trestu, ani nechcel útekom riešiť jeho nepriaznivú situáciu. Nakoniec obžalovaný vyslovil ľútosť nad svojou trestnou činnosťou. V podstate z týchto dôvodov má obžalovaný Y. U. za to, že v jeho prípade sú splnené podmienky na použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia § 39 ods. 1 Tr. zák. a preto navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o jeho treste a uložil mu úhrnný trest odňatia slobody pod dolnú hranicu trestu ustanovenú Trestným zákonom s obmedzením uvedeným v ustanovení § 39 ods. 3 Tr. zákona a na jeho výkon ho zaradil do ústavu s príslušným stupňom stráženia. Zároveň navrhol odvolanie prokurátora ako nedôvodné zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako odvolací súd preskúmal na podklade uvedených odvolaní, ktoré boli podané oprávnenými osobami včas, v súlade s § 317 ods. 1 Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolania, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Urobil tak na verejnom zasadnutí, ktoré vykonal v neprítomnosti obžalovaného Miroslava U., ktorý požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti, a ktorého prítomnosť nepovažoval najvyšší súd za nevyhnutnú (§ 293 ods. 7 Tr. por.). Odvolací súd pritom konal za účasti náhradného obhajcu, ktorý bol obžalovanému ustanovený z dôvodu dlhodobej dočasnej pracovnej neschopnosti zvoleného obhajcu, aj v dôsledku ktorej už bolo zmarené predchádzajúce verejné zasadnutie najvyššieho súdu. Po vykonanom prieskume, nezistiac také odvolaniami nevytýkané chyby, ktoré by odôvodňovali podanie dovolania, a po doplnení konania dôkazmi nevyhnutnými na to, aby mohol o odvolaniach rozhodnúť, dospel najvyšší súd k záveru, že podané odvolania nie sú dôvodné. V prvom rade treba k veci uviesť, že konanie predchádzajúce napadnutému rozsudku netrpí žiadnymi podstatnými chybami, ktoré by bez ďalšieho odôvodňovali jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, pričom ani odvolatelia v tomto smere neuplatnili žiadne výhrady. Špecializovaný trestný súd vykonal zákonom predpísaným spôsobom dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom na jeho rozhodnutie a na jeho základe dospel k správnym záverom, ktoré v odôvodnení napadnutého rozsudku zároveň náležite odôvodnil. Odvolací súd preto odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým sa stotožnil, a so zreteľom na odvolateľmi uplatnené námietky k veci dodáva: Podstata podaných odvolaní je založená na tvrdení odvolateľov o neprimeranosti uloženého trestu. Kým prokurátor ho považuje za priveľmi mierny, obžalovaný namieta, že je nadmieru prísny. K tomu je potrebné najprv vo všeobecnej rovine uviesť, že neprimeraným trestom v zmysle § 321 ods. 1 písm.
3. e)Tr. por. sa rozumie taký trest, ktorý je z pohľadu zásad ukladania trestov uvedených v § 34 a nasl. Tr. zák. čo do jeho druhu alebo výmery príliš prísny alebo príliš mierny. Povedané inými slovami, odvolací súd môže z tohto dôvodu zrušiť výrok o treste a uložiť nový trest iba vtedy, ak je medzi uloženým trestom a trestom, ktorý by pri správnom postupe podľa uvedených zákonných ustanovení upravujúcich zásady ukladania trestov mal byť uložený, výrazný (prílišný) rozdiel. Najvyšší súd však takúto disproporciu v preskúmavanej veci nezistil. V posudzovanej veci treba mať predovšetkým na zreteli, že ide o rozhodovanie po povolení obnovy konania, v rámci ktorej bol predchádzajúci odsudzujúci rozsudok z 23. júna 2010 zrušený iba vo výrokoch o treste. Preto pokiaľ ide o spôsob spáchania jednotlivých trestných činov, ich následky, zavinenie, ale aj pohnútku obžalovaného ako kritérií určujúcich druh a výmeru trestu, je i odvolací súd viazaný právoplatným výrokom o vine a z neho plynúcimi skutkovými zisteniami. Ak sa obžalovaný Y. U. domáha uplatnenia § 39 ods. 1 Tr. zák., je potrebné uviesť, že pre mimoriadne zníženie trestu nie sú u neho splnené podmienky. Uplatnenie tohto inštitútu totiž predpokladá existenciu takých okolností alebo pomerov páchateľa, vzhľadom na ktoré by použitie trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom bolo pre páchateľa neprimerane prísne, pričom na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačí aj trest kratšieho trvania. Už len so zreteľom na vedúce postavenie obžalovaného Y. U. v ním založenej zločineckej skupine a mieru jeho účasti na jednotlivých trestných činoch páchaných touto zločineckou skupinou (ako to vyplýva z výroku o vine v pôvodnom rozsudku), nemožno dospieť k presvedčivému záveru o existencii takých mimoriadnych okolností prípadu, vo svetle ktorých by bolo uloženie trestu v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby neprimerane prísne. Pokiaľ ide o pomery obžalovaného, ani to, že pred spáchaním trestných činov, za ktoré bol odsúdený, viedol riadny život, plnil si a plní vyživovaciu povinnosť voči deťom ne­možno považovať za nič mimoriadne. Mimoriadne zníženie trestu neodôvodňuje napokon ani dĺžka doterajšieho trestného konania a čas, ktorý od spáchania trestných činov uplynul. K tomu je potrebné uviesť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá konanie o mimoriadnych opravných prostriedkoch, za ktoré treba považovať aj obnovu konania, pretože rozhodnutia o povolení obnovy konania alebo zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania priamo nesúvisia s rozhodnutím o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti adresátom práv podľa tohto ustanovenia dohovoru. Ten totižto neobsahuje právo na revíziu súdneho konania (pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. augusta 2014, sp. zn. I. ÚS 444/2014). So zreteľom na zložitosť prejednávanej veci, ktorá bola daná nielen charakterom a rozsahom stíhanej trestnej činnosti, ale i počtom obžalovaných (celkom deväť osôb) a množstvom dôkazov, ktoré boli v prípravnom konaní zabezpečené a následne pred prvostupňovým súdom vykonané, nemožno dĺžku pôvodného konania a ani dĺžku konania po povolení jeho obnovy považovať za tak neprimeranú, aby si vyžadovala mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody ako prostriedok nápravy v zmysle čl. 13 dohovoru. V posudzovanej veci bolo vedené konanie pre niekoľko obzvlášť závažných zločinov a ďalšie trestné činy spáchané v súbehu, z dôvodu prerokovania ktorých musel prvostupňový súd klásť veľký dôraz na prípravu hlavných pojednávaní tak, aby bolo možné vec čo najrýchlejšie prejednať a rozhodnúť. Preto konanie prvého hlavného pojednávania po piatich mesiacoch od podania obžaloby a aj ďalší obžalovaným namietaný postup prvostupňového súdu v pôvodnom konaní plne zodpovedal požiadavke prednostného a urýchleného vybavovania väzobných vecí (porovnaj napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 17. augusta 2016, sp. zn. I. ÚS 495/2016, body 10 a 11). Na druhej strane ale nemožno prehliadnuť, že dôvodom povolenia obnovy konania a zrušenia výroku o treste bola zmena právnej úpravy vyvolaná nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č. 428/2012 Z. z., ktorým bola vyslovená protiústavnosť tzv. asperačnej zásady v časti týkajúcej sa povinnosti súdu uložiť trest nad jednou polovicou sprísnenej trestnej sadzby. Ako vyplýva z odôvodnenia predmetného nálezu, napadnutá právna úprava neumožňovala dostatočnú individualizáciu trestu, keďže nezakotvovala možnosť, ale bezvýnimočnú povinnosť súdu v prípade zbiehajúcich sa trestných činov zvýšiť hornú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a zároveň uložiť páchateľovi trest nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby trestu odňatia slobody. V dôsledku toho potom, ak aj súd po prihliadnutí na spôsob spáchania zbiehajúcich sa trestných činov, ich následky, zavinenie, pohnútky, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy bol toho názoru, že primeraným a vo vzťahu k zbiehajúcim sa trestným činom náležite individualizovaným trestom by bol trest pri dolnej hranici trestnej sadzby trestného činu zo zbiehajúcich sa trestných činov najprísnejšie trestného, resp. by bol názoru, že primeraným by bol trest uložený pod polovicou sprísnenej trestnej sadzby, nemohol takýto trest uložiť a musel uložiť trest nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby, hoci takýto trest nezodpovedal uvedeným zákonným kritériám určujúcim výmeru trestu. Práve v takýchto prípadoch je po povolení obnovy konania namieste uloženie miernejšieho trestu. Z odôvodnenia pôvodného rozsudku Špecializovaného trestného súdu a naň nadväzujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že pôvodný trest vo výmere dvadsaťštyri rokov bol obžalovanému uložený nie preto, že to odôvodňoval spôsob spáchania zbiehajúcich sa trestných činov, ich následky, zavinenie, pohnútky, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a osoba obžalovaného, jeho pomery a možnosti nápravy, ale preto, že v tom čase účinný Trestný zákon stanovoval súdu povinnosť uložiť trest nad jednu polovicu sprísnenej trestnej sadzby. Za takéhoto stavu veci nie je požiadavka prokurátora, aby bol obžalovanému uložený trest v pôvodnej výmere opodstatnená. Pritom už len so zreteľom na dobu páchania trestnej činnosti obžalovaným Y. U. (cca šesť rokov) nie je odvolávanie sa na trestnú vec odsúdeného Y. F., ktorý páchal trestnú činnosť od roku 1998 do 16. februára 2010, náležité. Zohľadniac trestnú sadzbu, v rámci ktorej bol obžalovanému Y. U. ukladaný trest odňatia slobody (dvadsať až dvadsaťpäť rokov), ako aj skutočnosti týkajúce sa spôsobu spáchania jednotlivých trestných činov, ich následkov, zavinenia, pohnútok, priťažujúcich a poľahčujúcich okolností, osoby odsúdeného, jeho pomerov a možností nápravy, na ktoré konkrétne poukázal prvostupňový súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, dospel najvyšší súd k záveru, že uložený trest nie je ani príliš mierny a ani príliš prísny, ale tento je primeraný a aj vo vzťahu k obžalovanému Y. U. náležite (v súlade so zákonnými kritériami) individualizovaný. Tieto dôvody viedli najvyšší súd k tomu, že odvolania obžalovaného Y. U. a prokurátora ako nedôvodné zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je sťažnosť prípustná.