Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Sžo/56/2015 Identifikačné číslo spisu: 5013201120 Dátum vydania rozhodnutia: 23.02.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Jaroslava Fúrová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSS

§ 246cods.

1 OSP z dôvodu absencie výroku o postúpení veci, ak súd konanie zastavil. V uvedenom postupe krajského súdu videl odňatie možnosti konať pred súdom. V nadväznosti na uvedené poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/49/2012, rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 22Sp/60/2014, R 82/2002 a R 52/

1. Zdôraznil, že jeho podanie nie je žalobou, ale riadne a včas podaným opravným prostriedkom v konfiškačnom konaní, preto bolo podľa žalobcu povinnosťou súdu vec postúpiť odvolaciemu správnemu orgánu oprávnenému rozhodovať o opravných prostriedkoch, prípadne aj oneskorených. Rovnako tak poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/21/2010 zo dňa
2. januára 2011, v ktorom tento vyslovil, že správny súd je povinný v zmysle § 250j ods. 3 OSP z úradnej povinnosti skúmať, či napadnuté rozhodnutie vydal oprávnený orgán. Ak dôjde súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, zruší rozhodnutie správneho orgánu a konanie zastaví. Ďalej uviedol, že právoplatnosť rozhodnutí namieta v súvislosti s ich nulitou, ktorú je súd povinný skúmať vždy a bez procesnej lehoty prípustnosti žaloby. Súčasne označil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa za predčasné, keď mal za to, že súd prvého stupňa nezistil riadne skutkový stav, a preto nie je možné posúdiť či existuje alebo neexistuje rozhodnutie o odvolaní, resp. či bol takýto prostriedok v minulosti právnym predchodcom použitý. Vo vzťahu k záveru súdu prvého stupňa, že napadnuté rozhodnutie nenadobudlo účinnosť začínajúc dňom účinnosti zákona č. 519/1991 Zb., teda dňom
3. januára 1992, namietal extrémny formalizmus, ako aj protiústavnosť aplikáciou a interpretáciou podústavnej normy v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ale najmä s Medzinárodným paktom o občianskych a politických právach. Taktiež namietal, že vo veci konal a rozhodol nezákonný sudca miestne nepríslušného Krajského súdu v Žiline, ktorého rozhodnutie je protiústavné aj pre túto vadu konania, keď rozhodnúť vo veci mal Krajský súd v Bratislave, ktorú skutočnosť žalobca riadne a včas namietal pri prvom úkone. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1 OSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 2, § 214 ods. 2 OSP. Z podkladov súdneho spisu je zrejmé, že žalobca sa podaním zo dňa
4. mája 2012 označeným ako žaloba - odvolanie proti rozhodnutiu podľa § 250l a nasl. OSP domáhal zrušenia rozhodnutia Konfiškačnej komisie v Bratislave č. 11230/1948 zo dňa
5. a
6. mája 1948 pre nepreskúmateľnosť a zmätočnosť. Uviedol, že je právnym nástupcom po bývalých vlastníkoch hnuteľných a nehnuteľných vecí údajne skonfiškovaných štátom, a to napadnutým konfiškačným rozhodnutím. Ďalej uviedol, že konfiškácia smerovala proti nevlastníkom bez právnej spôsobilosti, čiže iné ako právne neplatné a neúčinné dôsledky nemohli nastať, z ktorého dôvodu je rozhodnutie zmätočné. Namietal, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. príslušným orgánom contra legem a nebolo právnym predchodcom žalobcu doručené. Krajský súd v odôvodnení napadnutého zastavujúceho uznesenia vyslovil, že v posudzovanej veci bolo potrebné postupovať podľa § 250d ods. 3 OSP z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie nie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti OSP. Konštatoval, že v danom prípade absentovalo splnenie procesnej podmienky, a síce, že napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť nepochybne skôr ako bol účinný zákon č. 519/1991 Zb. (dňom
7. januára 1992), ktorý do slovenského právneho poriadku zakotvil samotný inštitút správneho súdnictva. Odvolací súd dôvody krajského súdu považuje za správne. K týmto dôvodom uvádza, že konfiškačná komisia, ktorá podľa žalobcu mala napadnuté rozhodnutie vydať, bola kreovaná na základe nariadenia č. 104/1945 Sb. Podľa § 1 ods. 10 Nariadenia č. 104/1945 Sb. rozhodnutím Komisie alebo Sboru povereníkov sa majetok považuje za skonfiškovaný podľa ods. 1, 2, 3 alebo 3a tohto Nariadenia dňom
8. marca
9. Proti tomuto rozhodnutiu sťažnosť na Najvyšší správny súd sa nepripúšťa. Podľa § 1 ods. 13 Nariadenia č. 104/1945 Sb. rozhodnutia Komisie, vynesené po dni nadobudnutia účinnosti tohto Nariadenia, možno napadnúť odvolaním na Sbor povereníkov do 30 dní po ich vynesení. Podľa čl. III bod 4 písm. a/ zákona č. 519/1991 Zb. prejednávanie žalôb proti rozhodnutiam správnych orgánov podľa druhej hlavy piatej časti možno len pri tých správnych rozhodnutiach, ktoré po vyčerpaní prípustných opravných prostriedkov nadobudli právoplatnosť začínajúc dňom účinnosti tohto zákona. Podľa čl. III bod 4 písm. b/ zákona č. 519/1991 Zb. obmedzenie podľa písmena a/ neplatí, ak podľa predpisov doteraz platných možno žiadať o preskúmanie rozhodnutia správnych orgánov súdom, keď toto rozhodnutie bolo predtým preskúmané v správnom odvolacom konaní. Ak také konanie už prebehlo predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, postupuje sa v začatom konaní podľa § 247 až 250k; zastúpenie advokátom alebo komerčným právnikom nie je v týchto prípadoch potrebné. Odvolací súd sa stotožnil so záverom Krajského súdu v Žiline, že žalobca v žalobe napadol rozhodnutie, ktoré nie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti OSP. V zmysle cit. čl. III bodu 4 zákona č. 519/1991 Zb. konštatuje, že napadnuté rozhodnutie právneho predchodcu žalovaného tak, ako ho žalobca označil v podanej žalobe, nenapĺňa ustanovené zákonné predpoklady. V danom prípade sa nejedná o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní prípustných opravných prostriedkov nadobudlo právoplatnosť začínajúc dňom účinnosti zákona č. 519/1991 Zb. Splnená nie je ani podmienka, že takéto rozhodnutie malo byť podrobené predchádzajúcemu prieskumu v správnom odvolacom konaní. Zároveň nemohol prihliadnuť na odvolaciu námietku žalobcu, spočívajúcu v tvrdení, že vo veci konal a rozhodol nezákonný sudca miestne nepríslušného Krajského súdu v Žiline, keď rozhodnúť vo veci mal Krajský súd v Bratislave, ktorú skutočnosť žalobca riadne a včas namietal pri prvom úkone. Uvedenou námietkou sa odvolací súd v tejto veci zaoberal už vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 8Sžo/49/2012 zo dňa
10. októbra 2013 a sp. zn. 8Sžr/15/2014 zo dňa
11. novembra 2014, v ktorých konštatoval, že podľa § 246 ods. 1 v spojení s § 246a ods. 1 OSP na konanie o podaní žalobcu je síce vecne a miestne príslušný Krajský súd v Bratislave, avšak súčasne je nutné poukázať na § 105 ods. 1 vetu tretiu a štvrtú OSP, v zmysle ktorých súd skúma miestnu príslušnosť prv, než začne konať o veci samej. Neskôr ju skúma len na námietku účastníka, ak ju uplatní najneskôr pri prvom úkone, ktorý účastníkovi patrí. Vzhľadom na skutočnosť, že Krajský súd v Žiline v prejednávanej veci konanie začal, keď účastník miestnu príslušnosť najneskôr pri prvom úkone, ktorý mu patril, nenamietal, v danom prípade nastal procesnoprávny účinok založenia príslušnosti súdu. Preto bol správny postup, že vo veci ďalej konal a rozhodol Krajský súd v Žiline. Zároveň odvolací súd dodáva, že zo súdneho spisu zistil, že s jeho obsahom nekorešponduje tvrdenie žalobcu, že uvedenú skutočnosť riadne a včas namietal pri prvom úkone. Opodstatnená nie je ani odvolacia námietka žalobcu, ktorý krajskému súdu vyčítal porušenie § 2 ods. 3 zákona o súdoch v spojení s §

§ 246cods.

1 OSP z dôvodu absencie výroku o postúpení veci, ak súd konanie zastavil. Odvolací súd má za to, že v prejednávanej veci nie je dôvodné namietať porušenie § 2 ods. 3 zákona o súdoch, v zmysle ktorého súd rozhoduje o tom, či vec predložená súdu patrí do právomoci súdu. Súd nemôže vysloviť, že vec nepatrí do právomoci súdu, ak ju nemôže postúpiť na konanie a rozhodnutie inému orgánu verejnej moci. Je potrebné zdôrazniť, že citovanému zákonnému ustanoveniu nezodpovedá dôvod zastavenia konania v danom prípade, nakoľko súd prvého stupňa nevyslovil nedostatok právomoci na konanie, ale dôvodil, že napadnuté rozhodnutie nie je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Rovnako tak nie je opodstatnené namietať absenciu postupu podľa §

§ 246cods.

1 OSP, keďže krajský súd rozhodol o zastavení konania podľa § 250d ods. 3 vety prvej OSP. V nadväznosti na uvedené poukazuje na zásadu lex specialis derogat legi generali, t.j. špeciálny zákon alebo ustanovenie ruší všeobecný zákon alebo ustanovenie. Ustanovenie § 250d ods. 3 OSP je špeciálnym ustanovením, z dikcie ktorého vyplýva, že súd uznesením konanie zastaví, ak žaloba smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom. Taktiež zakotvuje možnosť napadnúť uznesenie o zastavení konania opravným prostriedkom - odvolaním. Neobsahuje však úpravu povinnosti postúpiť vec príslušnému orgánu po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania. Na základe horeuvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že odvolacie námietky neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého uznesenia. Krajský súd v Žiline postupoval správne, keď podľa ustanovenia § 250d ods. 3 OSP konanie zastavil, pretože napadnuté rozhodnutie právneho predchodcu žalovaného nie je rozhodnutím, ktoré by podliehalo súdnemu prieskumu v rámci správneho súdnictva. Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline č. k. 20S/149/2013-103 zo dňa

1. januára 2015 ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 OSP). O náhrade trov odvolacieho konania Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení s § 250k ods. 1 OSP, keď neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému v tomto druhu konania náhrada trov konania neprináleží. Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť
2. júla
3. Dňom
4. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
5. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.