ustanovenia § 250j ods. 2 písm. c/, d/ a e/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 1100301/1/1262961/2012/5014 zo dňa
563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“ alebo „zákona č. 563/2009 Z. z.“). Ďalej uviedol, že za nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie tiež možno považovať tvrdenie žalovaného, že žalobca dostatočne nepreukázal, že manažérske služby boli spoločnosťou CCB Management Services GmbH & Co. AG (ďalej len „CCB MS“) skutočne poskytnuté. Taktiež poukázal na ustanovenie § 17 ods. 5 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“), ktoré upravuje hmotnoprávne podmienky pre uznanie daňových výdavkov zahraničných závislých osôb na služby vynaložené osobou, voči ktorej je závislou osobou, avšak neustanovuje spôsob ich preukazovania. Doplnil, že pri preukazovaní splnenia týchto podmienok sa postupuje
zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“) a pokiaľ mal správca dane pochybnosť o tvrdeniach žalobcu a dôkazoch ním predložených, mal povinnosť žalobcovi uviesť, na základe akých zistení a správnej úvahy k týmto pochybnostiam dospel a umožniť žalobcovi uvedené pochybnosti odstrániť, k čomu však v danom prípade nedošlo. Správca dane mal úmysel určiť výšku dane
pomôcok, avšak k určeniu dane
pomôcok možno pristúpiť až po slnení v zákone presne špecifikovaných podmienok, predovšetkým ak daňový subjekt nesplní pri dokazovaní ním uvádzaných skutočností niektorú zo svojich zákonných povinností, v dôsledku čoho nemožno daňovú povinnosť správne určiť a daň sa neurčí ani dohodou
5 zákona č. 511/1992 Zb., alebo ak daňový subjekt vykonal úkony, ktoré svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu alebo ho obchádzali, a ktorých dôsledkom je zníženie základu dane. Zdôraznil, že správca dane nijakým spôsobom nekonkretizoval, ktorú svoju zákonnú povinnosť mal žalobca porušiť, ani ktorému osobitnému predpisu odporoval postup žalobcu. Doplnil, že z uvedeného zákonného ustanovenia je takisto zrejmé, že k určeniu dane
pomôcok je možné pristúpiť len v prípade, že daňovú povinnosť nemožno správne určiť. Ďalej uviedol, že žalovaný ani prvostupňový správny orgán nešpecifikovali dôvod, pre ktorý sa správca dane v protokole k daňovej kontrole domnieval, že daňovú povinnosť nemožno správne určiť, ba ani žiadnu skutočnosť, ktorá tento jeho náhľad zmenila, keď následne (už v Dodatku č. 1/2012 k protokolu z daňovej kontroly) mal za to, že daňovú povinnosť možno správne určiť dokazovaním, a to tak, že žalobcovi neuznal žiaden daňový výdavok na manažérske služby. V napadnutom rozhodnutí žalovaný iba zopakoval argumentáciu prvostupňového orgánu, ale s tvrdeniami sa nevysporiadal. Rovnako tak súd prvého stupňa vyslovil, že z rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov je zrejmé nedostatočné zistenie skutkového stavu, keď správca dane najskôr v Protokole k daňovej kontrole navrhol priznanie daňových výdavkov v pomere 50:50, avšak následne bez akéhokoľvek ďalšieho zisťovania skutkového stavu žalobcovi nepriznal daňové výdavky na manažérske služby v plnom rozsahu. Preto konštatoval, že pokiaľ by správca dane zistil skutkový stav dostatočne, nenavrhoval by určenie dane
pomôcok, ktoré však sám v Protokole nešpecifikoval, a pokiaľ mal za to, že výšku daňového výdavku nemožno určiť správne, čo je zákonný predpoklad určenia dane
pomôcok, keďže ide o subsidiárny postup pri určovaní dane, ktorý je možné použiť len ak nie je možné určiť daň dokazovaním, nie je zrejmé, čo správcu dane primälo k zmene názoru a určenie dane dokazovaním, pokiaľ už následne žiadne dokazovanie nevykonával. Zároveň mal za to, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť aj v zmysle § 250j ods. 2 písm. e/ OSP, nakoľko za vadu v konaní, ktorá mala vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia je potrebné považovať rozpor medzi skutkovými zisteniami vyplývajúcimi z Protokolu k daňovej kontrole a Dodatkom č. 1/2012 k tomuto Protokolu. Doplnil, že žalobca správne namietal, že dodatok k protokolu je súčasťou protokolu, a preto nemôže byť s ním v rozpore, keďže takýto protokol potom neobsahuje preukázané kontrolné zistenia, ako to ustanovuje § 15 ods. 11 písm. h/ zákona č. 511/1992 Zb., resp. obsahuje kontrolné zistenia, ktoré sú vzájomne rozporné a ako také nemajú výpovednú hodnotu pre meritórne rozhodnutie v daňovom konaní. Takýto protokol z daňovej kontroly je potom nezákonným dôkazom a nemôže byť v správnom konaní použitý. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie z dôvodu
2 písm. f/ OSP a domáhal sa, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/47/2013-69 zo dňa
popisu k jednotlivým faktúram konzultačné služby, spracovanie dát, právne, účtovnícke a iné podobné služby. Uviedol, že v zmysle § 2 písm. r/ zákona o dani z príjmov sú spoločnosti CCB SR, ktorá je rezidentom Slovenskej republiky a CCB MS, ktorá je rezidentom Rakúska, zahraničnými závislými osobami. Správca dane preto pri výkone daňovej kontroly preveroval transakcie medzi uvedenými spoločnosťami z hľadiska transferového oceňovania v zmysle ustanovenia § 17 ods. 5 a § 18 zákona o dani z príjmov a čl. 9 Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia. Pritom vychádzal aj zo Smernice OECD o transferovom oceňovaní pre nadnárodné spoločnosti a správu daní, ktorá je považovaná za všeobecne uznávaný doplnkový výkladový prostriedok k čl. 9 Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Dodal, že z dokladov a informácií predložených žalobcom v priebehu daňovej kontroly vyplýva, že okrem poplatku za poskytovanie manažérskych služieb, ktorý žalobca platil v roku 2005 spoločnosti CCB MS na základe zmluvy o poskytovaní manažérskych služieb uzavretej medzi žalobcom a spoločnosťou CCB MS v celkovej výške 509 887,62 € (19 764 305,58 Sk), platil žalobca spoločnosti CCB MS aj poplatok za vyslaných pracovníkov na základe zmluvy o poskytovaní zamestnaneckých služieb v celkovej výške 486 639,88 €. Ďalej žalobca uhradil v roku 2005 spoločnosti CCB MS poplatok za IT služby v celkovej výške 469 857,96 €. Celkovo za poskytovanie služieb za rok 2005 uhradil žalobca poplatky spoločnosti CCB MS vo výške 1 463 385,46 €. Poplatky za manažérske služby boli fakturované spoločnosťou CCB MS na základe zmluvy o poskytovaní manažérskych služieb č. SK-TBA-0000000014, ktorú spoločnosť CCB MS uzatvorila so žalobcom s účinnosťou od
žalovaného náklady na manažérske služby v celkovej sume 19 764 305,58 Sk v roku 2005 nie je možné zahrnúť do daňových výdavkov. Napokon sa nestotožnil ani so záverom súdu prvého stupňa, že z rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov je zrejmé nedostatočné zistenie skutkového stavu, ako ani s jeho záverom, že napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť aj v zmysle § 250j ods. 2 písm. e/ OSP. Namietal, že v priebehu daňovej kontroly žalobca správcovi dane neposkytol relevantné informácie o tom, že v roku 2005 manažérske služby v celkovej sume 19 764 305,58 Sk boli v skutočnosti poskytnuté. Ďalej namietal, že žalobca neposkytol informácie, aké úžitky z tejto sumy plynuli kontrolovanému daňovému subjektu, ani ďalšie nevyhnuté dôkazy preukazujúce, že cena týchto služieb bola stanovená v súlade s princípom nezávislého vzťahu. Uviedol, že správca dane akceptoval námietku žalobcu k použitiu pomôcok vznesenú vo vyjadrení k Protokolu, ktoré správca dane použil na určenie rozsahu daňovej povinnosti. Mal za to, že žalobca nesplnil podmienky na to, aby náklady vyfakturované spoločnosťou CCB MS za poskytovanie manažérskych služieb mohli byť uznané do daňových výdavkov, a keďže splnomocnený zástupca žalobcu vo svojom písomnom stanovisku k Protokolu zamietol možnosť uznať predmetné výdavky v pomernej časti (50% z celkovej fakturovanej sumy), správca dane pristúpil k tomu, že predmetné výdavky v zmysle § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov neuznal do daňových výdavkov v plnej výške. Z protokolu a jeho dodatku je teda
žalovaného zrejmé, že v prípade neuznania nákladov na manažérske služby fakturované spoločnosťou CCB MS nešlo zo strany správcu dane o použitie pomôcok. Doplnil, že táto skutočnosť je zrejmá aj z napadnutého dodatočného platobného výmeru č. 9900404/5/2369468/2012 zo dňa
právnej úpravy § 69 ods. 5 daňového poriadku platnej v roku 2012,
ktorej právo vyrubiť daň zaniklo. Tvrdil, že žalovaný nepostupoval v súlade s § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb., námietkou žalobcu, ktorá mala pre posúdenie veci rozhodujúci význam sa vôbec nezaoberal a z uvedeného dôvodu je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Mal za to, že v rozhodnutí žalovaného absentovali povinné náležitosti rozhodnutia o odvolaní, čo je neodstrániteľnou vadou konania a spôsobuje jeho arbitrárnosť, ktorú v odvolacom súdnom konaní nie je možné odstraňovať. Vo vzťahu k odvolacej námietke o nepreskúmateľnosti rozhodnutia z dôvodu nedostatočného odôvodnenia nepriznania daňového výdavku za poskytnutie manažérskych služieb uviedol, že ide o nesprávnu aplikáciu § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov na proces dokazovania. Ďalej uviedol, že toto ustanovenie neobsahuje povinnosť a ani spôsob preukazovania poskytnutých služieb zahraničnou osobou, ale ustanovuje hmotnoprávne podmienky pre uznanie týchto služieb ako daňových výdavkov. Doplnil, že na uvedenú skutočnosť poukazoval už v žalobe, pretože žalovaný, rovnako ako správca dane dorubenie dane odôvodňoval § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov, teda hmotnoprávnymi podmienkami, pričom pri preukazovaní splnenia týchto podmienok sa počas kontroly postupovalo výlučne
zákona č. 511/1992 Zb. Zdôraznil, že žalovaný sa v odvolaní nevyjadruje k záverom súdu v tejto otázke, ale argumentuje hmotnoprávnymi podmienkami vyplývajúcimi z § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov a smernicou OECD. Uviedol, že pri preukazovaní splnenia týchto podmienok sa v čase kontroly postupovalo
zákona č. 511/1992 Zb. a pokiaľ mal správca dane pochybnosť o tvrdeniach žalobcu a dôkazoch ním predložených, mal povinnosť žalobcovi uviesť, na základe akých zistení a správnej úvahy k týmto pochybnostiam dospel a umožniť žalobcovi tieto odstrániť, k čomu však v danom prípade nedošlo. Ohľadom námietky žalobcu o nedostatočne zistenom skutkovom stave poukázal na svoje vyjadrenie k protokolu, kde namietal, že správca dane nikde neuvádza, aké konkrétne úkony daňový subjekt vykonal, ktoré by svojím obsahom alebo účelom odporovali osobitnému predpisu, alebo ho obchádzali. Dodal, že si nie je vedomí žiadnych takýchto úkonov. Navyše zdôraznil, že určeniu dane
pomôcok musí obligatórne predchádzať pokus správcu dane uzavrieť dohodu o určení výšky dane. Ustanovenie § 29 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávňuje správcu dane na určenie dane
pomôcok až po neurčení dane
5 cit. zákona, teda po neúspešnom pokuse o uzavretie dohody s daňovým subjektom. Zdôraznil, že už v žalobe namietal, že postup správcu dane bol v tejto súvislosti poznamenaný množstvom závažných procesných chýb s dopadom na hmotnoprávne posúdenie veci. Žalovanému vyčítal, že nerozlišuje medzi daňou určenou dokazovaním, dohodou alebo
pomôcok. Mal za to, že z argumentácie žalovaného vyplýva, že išlo o návrh na dohodu, a keďže žalobca odmietol dohodu o uznaní pomernej časti nákladov, bol správcom dane sankcionovaný tak, že dokazovaním mu správca dane neuznal žiadne náklady. Doplnil, že vyhotovením dodatku k protokolu došlo k zmene právnej klasifikácie oproti protokolu a dodatok k protokolu bol v rozpore s protokolom. V danom prípade protokol nemôže byť zákonným podkladom pre rozhodnutie, pretože neobsahuje preukázané kontrolné zistenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP v spojení s § 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo (
1 veta prvá OSP v spojení s § 211 a nasl. OSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk . Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 23. februára 2017 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 OSP). Zákon č. 511/1992 Zb. v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z týchto zásad je zásada zákonnosti.
citovaného ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní.
4 daňového poriadku, daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto zákona sa dokončí
doterajších predpisov.
5 daňového poriadku, vyrubovacie konanie po daňovej kontrole začatej a neukončenej pred účinnosťou tohto zákona sa vykoná
doterajších predpisov.
3 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.
6 zákona č. 511/1992 Zb. pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane.
1, 2 zákona č. 511/1992 Zb. dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
3 zákona č. 511/1992 Zb., pri uplatnení medzinárodných zmlúv v oblasti daní, ktorými je Slovenská republika viazaná, možno daňovému subjektu vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane najneskôr do desiatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu, alebo nárok na vrátenie dane; v týchto prípadoch sa nepoužijú ustanovenia odsekov 1 a 2.
2 zákona č. 511/1992 Zb. odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne okolnosti odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri rozhodovaní prihliadnuť. Pritom nie je odvolací orgán viazaný len návrhmi odvolávajúceho sa a môže zmeniť rozhodnutie odvolaním napadnuté i v neprospech odvolávajúceho sa. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.
6 zákona č. 511/1992 Zb., rozhodnutie o odvolaní musí obsahovať odôvodnenie, ak sa v ňom nevyhovuje odvolaniu v plnom rozsahu. V odôvodnení sa musí odvolací orgán vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní.
čl. 9 Zmluvy o zamedzení dvojakého zdanenia, ak
2 zákona č. 1/1993 Z. z. o zbierke zákonov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej v texte rozsudku len „zákon o zbierke zákonov“), v Zbierke zákonov sa uverejňujú
zákon o zbierke zákonov, o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.
1 zákon o zbierke zákonov, medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, sa vyhlasujú v Zbierke zákonov, ak ide o
3 zákona č. 511/1992 Zb. Žiadnym spôsobom sa však nezaoberal argumentáciou žalobcu vznesenou v podanom odvolaní ohľadne aplikácie ustanovení daňového poriadku, hoc to bolo jeho povinnosťou v zmysle § 48 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. Odvolací súd taktiež zdôrazňuje, že z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nie je zrejmé, v akom zmysle bola v prejednávanej veci aplikovaná Zmluva o zamedzení dvojitého zdanenia. Samotný odkaz na jednotlivý článok zmluvy nemožno považovať za dostatočný, najmä pokiaľ práve použitie tejto zmluvy umožňovalo vyrubiť daň alebo rozdiel dane v „predĺženej“ lehote 10 rokov. Najvyšší súd Slovenskej republiky upriamuje pozornosť na čl. 9 Zmluvy o zamedzení dvojitého zdanenia, keď toto ustanovenie sa nečlení na odseky ako to nesprávne uvádzal žalovaný. Čl. 9 dotknutej zmluvy obsahuje úpravu týkajúcu sa spojených podnikov, pričom žalovaný vôbec nezdôvodnil, akým spôsobom právne dopadá tento článok na konkrétny skutkový stav, o aký sa jednalo vo veci samej. Výlučne existencia konkrétnej medzinárodnej zmluvy v oblasti daní, ktorou je Slovenská republika viazaná, neznamená aj jej uplatnenie v konkrétnej veci, tak ako to predpokladá § 45 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. Odkaz žalovaného na uvedenú zmluvu bol len formálny, bez bližšej právnej argumentácie vo vzťahu k jej aplikácii na prejednávanú vec. Pokiaľ žalovaný vo veci použil smernicu OECD o transferovom oceňovaní, táto nebola publikovaná v zbierke zákonov, a teda nejedná sa o záväzný prameň práva v zmysle slovenského právneho poriadku; touto smernicou nie sú viazaní adresáti práva ani štátne orgány. V tomto prípade sa nejedná o medzinárodnú zmluvu, ktorou je Slovenská republika viazaná, publikovanú v zbierke zákonov. Rovnaké závery platia aj pre komentár k modelovej zmluve OECD o zamedzení dvojitého zdanenia, ktorý nikdy nebol publikovaný v zbierke zákonov, má nezáväzný odporúčací charakter a môže mať efekt len pri výklade medzinárodných zmlúv. Vo vzťahu k namietanému rozporu obsahu protokolu o výsledku zistenia daňovej kontroly č. 9900404/5/2066540/2012 zo dňa
pomôcok neboli splnené zákonné podmienky, tak ako to uviedol aj správca dane v dodatku k protokolu. Z uvedeného sa môže javiť, že žalobca, pokiaľ využil svoje oprávnenie vyjadriť sa k protokolu v zmysle § 15 ods. 10 zákona č. 511/1992 Zb., fakticky privodil zmenu záverov daňovej kontroly vo vzťahu k nákladom za manažérske služby vo svoj neprospech. Ak správca dane ustálil, že služby poskytnuté boli (splnený § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov a contrario) a sporné ostalo to, v akej výške v zmysle § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov možno do daňových výdavkov zahrnúť pomernú časť výdavkov (nákladov) na služby, ktoré vynaložila iná osoba, nemohol súčasne (a to len na základe uplatnenej námietky žalobcu) dospieť k záveru, že poskytnutie služieb preukázané nebolo. Správca dane ako aj žalovaný zaťažili vyrubovacie konanie vadou, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia, keď pri vydávaní rozhodnutí vychádzali z dôkazného prostriedku, ktorý v podstatnej skutočnosti je vnútorne rozporný a zároveň tým, že uvedený rozpor neodstránili zaťažili svoje rozhodnutia nepreskúmateľnosťou pre nezrozumiteľnosť. Nemožno ohľadne určitej skutočnosti túto súčasne považovať za preukázanú a zároveň dostatočne nepreukázanú. V novom konaní správny orgán viazaný názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky po odstránení vytýkaných nedostatkov opätovne vo veci rozhodne, pričom vo svojom rozhodnutí sa predovšetkým vysporiada s otázkou zániku práva vyrubiť daň v predmetnej veci a s tým súvisiacou aplikáciou medzinárodnej zmluvy, ako aj ďalšími relevantnými námietkami vznesenými žalobcom. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie námietky žalovaného neboli spôsobilé spochybniť právny záver, ku ktorému dospel krajský súd, a preto napadnutý rozsudok prvostupňového súdu ako vecne správny potvrdil a v podrobnostiach naň poukazuje
3 vety druhej OSP v spojení s § 246c ods. 1 a s § 219 ods. 1, 2 OSP. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 vetou prvou OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu žalovaného. Tarifná odmena za tento úkon právnej služby predstavuje sumu 139,83 € (z výpočtového základu pre rok 2015 v sume 839 €)
3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška č. 655/2004 Z. z.“). Režijný paušál bol v sume 8,39 € (§ 16 ods. 3, § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.). Daň z pridanej hodnoty (§ 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) zo sumy 148,22 € (139,83 € + 8,39 €) bola v sume 29,64 € (20 % zo sumy 148,22 € ), spolu všetko 177,86 € (148,22 € + 29,64 €). Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi priznanú náhradu trov konania na účet advokáta, ktorý žalobcu v konaní zastupoval (§ 149 ods. 1 OSP). Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval
doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.