Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Cdo/139/2015 Identifikačné číslo spisu: 1207211638 Dátum vydania rozhodnutia: 19.01.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Siebenstichová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:S

§ 218ods.

1 písm. a/ až d/ O.s.p. (napríklad preto, lebo dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nebol tento opravný prostriedok prípustný)], vyvolali procesný účinok umožňujúci a zároveň prikazujúci dovolaciemu súdu uskutočniť meritórny dovolací prieskum. 8.

1. Tie dovolania podané do
2. júna 2016, v prípade ktorých bol podľa vtedy účinnej právnej úpravy daný dôvod na zastavenie dovolacieho konania alebo odmietnutie dovolania, tento procesný účinok nemali (porovnaj tiež I. ÚS 4/2011 a II. ÚS 172/03).
3. Zohľadňujúc vzájomnú koreláciu ustanovení § 470 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP dovolací súd konštatuje, že nová právna úprava vychádza síce z princípu okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem (viď § 470 ods. 1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní uvedených v bode 8.1., ktorý zostal zachovaný aj po
4. júni 2016 (viď § 470 ods. 2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od
5. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [viď tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995].
6. Podľa právneho stavu účinného do
7. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (viď § 236 ods. 1 O.s.p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k najzávažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p.
8. Dovolateľ podal dovolanie jednak proti výroku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie, jednak proti výroku, ktorým odvolací súd vo zvyšnej napadnutej časti rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
9. Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť dovolania bola do
10. júna 2016 vymedzená ustanoveniami § 236 až § 239 O.s.p.). Subjektívna stránka prípustnosti dovolania sa naopak viaže na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie. Pokiaľ taký (subjektívny) dôvod daný nie je, dovolací súd sa nezaoberá otázkou (objektívnej) prípustnosti dovolania.
11. Zmeňujúci výrok rozsudku, ktorým odvolací súd žalobcovi nad sumu priznanú už súdom prvej inštancie (t.j. nad sumu 62 378,01 €) priznal navyše ešte aj sumu 12 561,05 € (čo je spolu 74 939,06 €), predstavuje rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým nebolo negatívne zasiahnuté do postavenia žalobcu - naopak, odvolací súd rozhodol v jeho prospech. Vzhľadom na to žalobca nie je osobou subjektívne oprávnenou napadnúť tento výrok dovolaním (viď R 50/1999). Dovolanie v uvedenej časti bolo preto potrebné odmietnuť ako podané tým, kto ho nie je oprávnený podať (§ 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. b/ O.s.p.).

1. Dovolanie v časti, ktorou je napadnutý potvrdzujúci výrok rozsudku odvolacieho súdu, smeruje proti výroku, ktorý je „potvrdzujúci“ tak z hľadiska jeho formálneho označenia, ako aj z hľadiska jeho obsahu - odvolací súd považoval žalobu za neopodstatnenú v časti týkajúcej sa sumy nad 74 939,06 €; prvoinštančný súd ju takto posúdil v časti týkajúcej sa sumy (už) nad 62 378,01 €. Oba súdy teda dospeli k zhodnému záveru, že žaloba o zaplatenie sumy nad 74 939 € nie je dôvodná. Dovolanie žalobcu smerujúce proti tomuto výroku rozsudku odvolacieho súdu je teda v tejto časti podané proti takému rozsudku, ktorý nemá znaky tých rozsudkov uvedených v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p., proti ktorým je dovolanie prípustné. To znamená, že dovolanie žalobcu v tejto časti nevyvolalo účinky, ktoré by umožňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum. 14.
2. Dovolanie žalobcu v tejto časti by bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Žalobca tvrdí, že mu bola odňatá možnosť pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. tým, že rozsudok je nedostatočne odôvodnený do tej miery, že je nepreskúmateľný. Za právneho stavu do
3. júna 2016 sa odňatím možnosti konať pred súdom rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania. 14.
4. Dovolateľom namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania odnímajúcu možnosť pred súdom konať, ale za tzv. inú vadu, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (viď R 111/1998). Na zásade, že nejde o procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko R 2/
5. V danom prípade nie je žiadny dôvod, ktorý by opodstatňoval uplatnenie druhej vety tohto stanoviska. V dovolaním napadnutom rozhodnutí odvolací súd náležite vysvetlil všetky podstatné dôvody svojho rozhodnutia; zreteľne uviedol podstatné dôvody priznania náhrady mzdy v určenej výške, ďalej výpočet pravdepodobného zárobku žalobcu použitý pre výpočet náhrady mzdy, dôvody nepriznania náhrady mzdy presahujúcej 9 mesiacov a vysvetlil tiež dôvody nepriznania úroku z omeškania. K otázke právnych dôsledkov nepreskúmateľnosti dovolací súd pripomína, že ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 551/2012 konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“. 14.
6. Obdobne do
7. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky umožňujúce meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Na zásade, že nesprávne právne závery nezaklali prípustnosť dovolania, zotrvával najvyšší súd konštantne a jednotne (viď najmä judikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). 14.
8. Za dôvod zakladajúci prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nepovažovala rozhodovacia prax najvyššieho súdu do vyššie uvedeného dňa ani nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/
9. Dovolací súd pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97). 14.
10. K vyššie uvedenému treba uviesť, že aj ústavný súd zastáva názor, podľa ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.“ (viď IV. ÚS 196/2014). 14.
11. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že podľa právnej úpravy účinnej do
12. júna 2016 bolo dovolanie žalobcu v tejto časti procesne neprípustné. Do uvedeného dňa najvyšší súd dovolanie, ktoré smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nebolo dovolanie prípustné, odmietal podľa ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p.

§ 218ods.

1 písm. b/ O.s.p.

1. So zreteľom na body
2. a
3. najvyšší súd uzatvára, že dovolanie žalobcu v danom prípade nevyvolalo účinok umožňujúci uskutočniť meritórny dovolací prieskum, ktorý by zostal zachovaný aj po
4. júni 2016 (§ 470 ods. 2 CSP). Vzhľadom na to dovolanie odmietol podľa § 447 písm. b/ a c/ CSP.
5. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá).
6. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
7. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.