Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/6/2016 Identifikačné číslo spisu: 8114204211 Dátum vydania rozhodnutia: 25.01.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Marián Sluk Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017

§ 10ods.

1 zákona č. 71/1992 Zb. účinného do

1. decembra 2003, ak sa poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania nezaplatil celkom, a to ani dodatočne v lehote, ktorú súd vo výzve určil, uskutoční súd konanie a/ o odvolaní a o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov, b/ ak je v tej istej veci rozšírený návrh alebo podaný vzájomný návrh, c/ zrušené od
2. februára 1998.

§ 10ods.

1 zákona č. 71/1992 Zb. účinného od 1. januára 2004, ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania, odvolania alebo dovolania, súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú mu určí; ak poplatok nebol zaplatený ani v lehote určenej súdom, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník poučený.

§ 10ods.

1 zákona č. 71/1992 Zb. účinného v čase rozhodovania súdov, t.j. do 30 júna 2016, ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník vo výzve poučený. Súd vyzve poplatníka na zaplatenie poplatku splatného podaním návrhu na začatie konania predtým, ako nariadi pojednávanie tak, aby lehota od zaplatenia poplatku do pojednávania, vydania platobného rozkazu a rozkazu na plnenie alebo rozhodnutia bez nariadenia pojednávania nebola dlhšia ako dva mesiace; túto lehotu môže predseda súdu z dôležitých dôvodov predĺžiť.

1. Zmena právnej úpravy ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. od
2. januára 2004 ani platná právna úprava v čase rozhodovania súdov v tejto veci do
3. augusta 2015 (právny stav platný do
4. júna 2016) nepotvrdzuje úmysel zákonodarcu zmeniť dovtedajší náhľad (do
5. decembra 2003) na požiadavku zaplatenia súdneho poplatku v správne predpísanej (vyrubenej) výške pod následkom zastavenia konania. Podľa názoru dovolacieho súdu sa uvádzané zmeny právnej úpravy ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. po
6. decembri 2003 zamerali na spresnenie interpretácie textu právnej normy - „podaním návrhu na začatie konania“ - tento neskôr rozšírili už aj na - „ podaním návrhu na začatie konania, odvolania alebo dovolania“ - napokon ho zúžili už len na - „podaním návrhu na začatie konania alebo dovolania“, reagujúc na požiadavky o určitosti poplatkovo právnych noriem v kontexte nesplnenia poplatkovej povinnosti vznikajúcej podaním odvolania a dovolania. Pokiaľ by tu malo ísť o zmenu dovtedajšej filozofie právnej úpravy a jej judikatúry (trvajúcej na požiadavke riadneho a úplného splnenia poplatkovej povinnosti) táto by bola premietnutá jednak v dôvodovej správe k prijatým zmenám zákona, čo sa nestalo (porovnaj napr. dôvodovú správu k zákonu č. 531/2003 Z.z., číslo 61, parlamentná tlač. č. 531 dostupné na web/Default.aspx?sid =zakony/ cpt& Zak ZborID =13 & Cis Obdobia=3&ID=351) a súčasne by bol aspekt čiastočného splnenia poplatkovej povinnosti a jeho dopad na prípadné konanie (v možnosti jeho pokračovania v obmedzenom rozsahu) zreteľne vyjadrený v samotnom texte ustanovenia § 10 zákona č. 71/1992 Zb. (porovnaj právne úpravy v bode 16 tohto odôvodnenia). Je potrebné uviesť, že zákon o súdnych poplatkoch čiastočné splnenie poplatkovej povinnosti bez ďalšieho (automaticky) nepriradzuje k žiadnej časti uplatnenému nároku a to ani pokiaľ ide o peniazmi vyjadrené nároky, nehladiac na to, že napríklad pri žalobách o určení práva, či právneho vzťahu je to obzvlášť problematické. V sporovom konaní (čo je aj tento prípad) platí pravidlo, že so žalobou smie disponovať výlučne len žalobca (dominus litis), nie však súd. Pokiaľ právny predpis neustanovuje niečo iné, nemôže súd z čiastočného splnenia poplatkovej povinnosti vyvodzovať právne následky pre niektorú časť žalobou uplatneného nároku. V normatívnej rovine nenachádzame oporu pre prípadné názory, ktoré čiastočnému splneniu poplatkovej povinnosti pripisujú domnelé účinky späťvzatia žaloby nad rámec splnenej poplatkovej povinnosti spojené s oprávnením súdu zastaviť konanie len v určitej časti uplatneného nároku. Rešpektovanie tohto pravidla je vyjadrením zmyslu takej interpretácie pôvodnej i súčasnej právnej úpravy ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb., že pokiaľ nebude súdny poplatok zaplatený v súdom požadovanej (a zákonom zodpovedajúcej) výške, súd musí konanie o celom uplatnenom nároku zastaviť; pritom nie je významné v akej výške ešte zostal súdny poplatok neuhradený a ani to, či poplatníkovi (ne)bolo prípadne súdom priznané čiastočné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov (§ 138 O.s.p., resp. § 254 CSP). Dovolací súd v tejto veci rešpektuje doterajšiu judikatúru (R 22/98) a nenachádza dôvody, pre ktoré by sa mal od nej odkloniť; v dôsledku rozhodnutí najvyššieho súdu uvedených pod bodom 15 tohto odôvodnenia (sp.zn. 3 Cdo 20/2014, sp.zn. 4 Cdo 227/2014) ju považuje naďalej za ustálenú a neprekonanú (precedentnú). Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Cdo 1/2009 z
7. januára 2009 predstavuje ojedinelý prípad vybočenia z doterajšej judikatúry a jeho závery nezaznamenali podľa názoru dovolacieho súdu relevanciu hodnú nasledovania v rozhodovacej praxi všeobecných súdov. Napokon sa dovolací súd stotožňuje s názorom vysloveným v náleze Ústavného súdu Českej republiky zo
8. marca 2000 sp.zn. III. ÚS 59/2000, že platobná nedisciplína účastníka konania už je sama osebe očividne nežiaduca, okrem iného preto, lebo všeobecné súdy v ich agende zbytočne zaťažuje, a ak účastník konania v tejto nedisciplíne napriek výzve a upozorneniu na procesné dôsledky spojené s nedodržaním výzvy pokračuje, ide o konanie (opomenutie), za ktoré musí niesť procesnú zodpovednosť, najmä ak bola lehota ustanovená všeobecným súdom dostatočná. Povinnosť zaplatiť súdny poplatok v súvislosti s podaním žaloby k civilnému súdu nemôže byť považované za obmedzenie práva na prístup k súdu, ktoré by bolo v rozpore s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (napr. Kreuz proti Poľsku, rozsudok, z
9. júna 2001, č. 28249/95, § 60). ESĽP zároveň upozornil, že tí, ktorí zámerne „nafukujú“ výšku svojich nárokov na odškodnenie, nemôžu očakávať, že budú celkom oslobodení od súdnych poplatkov alebo od požiadavky prispieť primeranou čiastkou k nákladom konania o žalobe (napr. Kupiec proti Poľsku, rozsudok, zo
10. septembra 2010, č. 275/02, § 45). Súd prvej inštancie v súlade so zákonom vyzval žalobcu, aby v stanovenej lehote 10 dní zaplatil správne vyrubený súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 300 € (pri zohľadnení žalobcovho čiastočného oslobodenia od platenia súdnych poplatkov súdom) s poučením, že ak nebude poplatok v určenej lehote zaplatený, súd konanie zastaví (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.). Napriek tomu, že táto výzva bola žalobcovi riadne doručená do rúk jeho právneho zástupcu (viď č.l. 44 spisu), žalobca ju nerešpektoval. Súd prvej inštancie preto konanie správne zastavil. Za správne dovolací súd považuje aj rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý na tomto základe uzavrel, že odvolanie žalobcu nebolo dôvodné, a preto napadnuté uznesenie potvrdil.
11. V zmysle § 48 ods. 1 CSP platí, že ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny názor. Postúpenie veci veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 CSP ale neznamená, že trojčlenný senát musí postúpiť vec veľkému senátu najvyššieho súdu pri každom nestotožnení sa s názorom vyjadreným už skôr v inom rozhodnutí niektorého trojčlenného senátu. I keď by doslovné znenie tohto ustanovenia mohlo viesť k záveru, že ide o bezpodmienečnú povinnosť, nie je to tak. Bolo by v rozpore s účelom i zmyslom právnej úpravy ustanovenia § 48 ods. 1 CSP, pokiaľ by každá (minulá) aplikačná alebo interpretačná nejednotnosť, ktorá sa v rozhodovaní senátov najvyššieho súdu vyskytla pred
12. júlom 2016, bola však do tohto dňa prekonaná postupmi a mechanizmami vyplývajúcimi z vtedajšieho právneho poriadku (napríklad publikovaním judikátu alebo stanoviska v Zbierke), musela „nanovo“ viesť k procesu, ktorý predpokladá uplatnenie mechanizmov a postupov v zmysle tohto ustanovenia a je zavŕšený rozhodnutím veľkého senátu (viď Najvyšší súd Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 136/2016, 3 Cdo 174/2016). Účelom tohto ustanovenia bezpochyby nie je, aby bola veľkým senátom posudzovaná správnosť názoru trojčlenného senátu, podľa ktorého „nie je“ dôvod na zmenu doterajších právnych náhľadov a rozhodovacej praxe ustálenej v minulosti prijatím judikátu (alebo stanoviska) publikovaného v Zbierke, tak ako je tomu v prejednávanom prípade, keď od rozhodnutia publikovaného v Zbierke pod R 22/98 sa trojčlenný senát pri rozhodovaní tejto veci neodkláňa. 17.Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania žalobcu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie žalobcu podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné odmietol.
13. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania dovolací súd neodôvodňuje (§451 ods. 3 veta druhá CSP).
14. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
15. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.