Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7ECdo/1/2017 Identifikačné číslo spisu: 5314210783 Dátum vydania rozhodnutia: 23.02.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Lubor Šebo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2017

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [

tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“), sp. zn. PL. ÚS 36/1995].

1. Právne účinky úkonov, ktoré ostali zachované sa týkajú všetkých procesných úkonov, teda aj procesných úkonov súdu ako aj sporových strán a vyvolávajú procesnoprávne následky - účinky do budúcnosti, a to aj vtedy, ak novšia procesná úprava už s takýmto následkom nepočíta, prípadne ak by ich už procesný predpis pro futuro neuznával. Subjekty civilného súdneho konania (teda okrem sporových strán aj súd) nemožno v niekoľko rokov trvajúcom spore sankcionovať ex post nepriznaním právnych účinkov v danom čase platných procesných úkonov.
2. Dovolanie síce bolo podané po
3. júli 2016 za účinnosti Civilného sporového poriadku, avšak rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým tento súd pripustil podanie dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, bolo prijaté za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku
4. apríla
5. Dovolací súd preto postupoval v zmysle prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP, podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 a § 239 O.s.p. Na vysvetlenie uvedeného je treba predovšetkým poukázať na obsahovú rozdielnosť prípustnosti dovolania podľa § 421 CSP v porovnaní s § 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p., ktorý v danom prípade použil odvolací súd, keďže rozhodoval podľa vtedy platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku. Podľa novej právnej úpravy sa totiž odvolací súd k otázkam zásadného právneho významu vyjadrí len v odôvodnení svojho rozhodnutia (nezaloží prípustnosť dovolania vo výroku svojho rozhodnutia) a o prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie, bude rozhodovať len dovolací súd. Napriek tomu, že dovolateľka a rovnako tak odvolací súd, poukázali v konaní aj na ten aspekt, že ide o otázku právnu, ktorú dosiaľ dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi neriešil, čo je predpokladom na vyslovenie prípustnosti dovolacím súdom podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ CSP, dovolací súd v súlade so zásadou právnej istoty a legitímnych očakávaní strán založil prípustnosť dovolania už jej samotným vyslovením vo výroku rozhodnutia odvolacieho súdu. Z uvedeného teda vyplýva, že dovolací súd v zmysle súčasnej právnej úpravy nepreskúmaval prípustnosť dovolania, ale rozhodnutie odvolacieho súdu meritórne preskúmal v rámci pripustenej otázky a príslušných ustanovení § 236, § 237 a § 239 O.s.p.
6. Dovolanie je teda prípustné podľa § 239 ods. 2 písm. a/ O.s.p., t. j. len preto, že jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení odvolací súd podľa ustanovenia vtedy platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku, ktorý zároveň vymedzil v dôvodoch rozhodnutia otázku podľa neho po právnej stránke zásadného významu. Vzhľadom na odvolacím súdom vymedzený rámec právnej otázky, bola dovolateľka oprávnená jeho rozhodnutie napadnúť len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú odvolací súd dovolanie pripustil. Na riešenie skutkových otázok dovolací súd preto nie je oprávnený, pričom na ich riešenie nie je ani vybavený procesnými prostriedkami. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
7. Dovolateľka procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietala a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Uplatnila vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP, a to, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. V zmysle vyššie naznačených intencií teda súd posudzoval prípustnosť dovolania a namietanú procesnú vadu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. V tomto smere namietala, že súdy oboch inštancií náležitým spôsobom neodôvodnili svoje rozhodnutia.
8. Odňatím možnosti konať pred súdom sa v zmysle tohto ustanovenia rozumel procesne nesprávny postup súdu znemožňujúci účastníkovi konania realizáciu jeho procesných oprávnení [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv -

napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)], čo sa v danom prípade nepotvrdilo. 14. Namietaná nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ale za tzv. inú vadu konania, ktorá prípustnosť dovolania nezakladá (

R 111/1998). Na tom zotrvalo aj neskoršie zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 2/2016, ktorého právna veta znie „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.“; obsah spisu teda nedáva žiadny dôvod pre uplatnenie druhej vety tohto stanoviska - v dovolaním napadnutom rozhodnutí sú zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody. 15. Najvyšší súd už v minulosti konštatoval, že ak je niektoré rozhodnutie (prípadne) nepreskúmateľné, neznemožňuje sa tým účastníkovi konania uskutočňovať jemu patriace procesné oprávnenia; ani vtedy nezostáva „procesne bezbranným“ (

napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Cdo 1367/2015). Vo viacerých rozhodnutiach tiež uviedol, že ak je účastník konania presvedčený, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nedostatočne odôvodnené alebo preskúmateľné, má plne zachované právo namietať túto nesprávnosť v procesne prípustnom opravnom prostriedku (porovnaj rozhodnutia sp. zn. 3 Cdo 89/2011, 3 Cdo 145/2012, 3 Cdo 158/2012, 3 Cdo 648/2015, resp. 1 ECdo 10/2014).

1. Ústavný súd sa v náleze z
2. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 „väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
3. Obdobne do
4. júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo (a účinky umožňujúce meritórny dovolací prieskum nevyvolávalo) ani to, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (prípadne) spočívalo na nesprávnych právnych záveroch (

najmä judikát R 54/2012, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014).

1. Dovolaním napadnuté rozhodnutie, odôvodnenie ktorého nemožno posudzovať izolovane od odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), lebo konanie na súde prvej inštancie a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, uvádza v primeranom rozsahu skutkový stav, ktorý považoval odvolací súd za rozhodujúci, obsah odvolania, ako aj právne predpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory. Za vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľky.
2. Pokiaľ ide o otázku zásadného právneho významu, či zrušením právoplatného rozhodnutia vo veci samej dovolacím súdom dochádza k obnoveniu predbežného opatrenia nariadeného do skončenia uvedenej veci, zaniknutého pred rozhodnutím dovolacieho súdu podľa § 77 ods. 1 písm. c/ O.s.p., je potrebné konštatovať nasledovné.
3. Predbežné opatrenia boli jedným zo zabezpečovacích inštitútov občianskeho súdneho konania, ktoré mali za cieľ dočasnou úpravou eliminovať nepriaznivé následky, ktoré by mohli nastať, ak by sa takáto dočasná úprava nenariadila. Predbežné opatrenia treba vnímať ako dočasné procesné opatrenie súdu, trvanie ktorého bolo obmedzené a zaniklo v prípade splnenia zákonných predpokladov ex lege alebo mohlo byť za podmienok uvedených v zákone zrušené (

§ 77O.s.p.).

Dočasnosť tohto opatrenia ako jeho základný znak znamená, že nešlo o konečnú a definitívnu úpravu vzťahov medzi účastníkmi konania. Vzhľadom na to, že predbežné opatrenie malo nastoliť určitý stav len dočasne a bez ujmy na konečnú, definitívnu ochranu poskytovanú až rozhodnutím súdu o veci samej, vyznačovali sa procesné nesprávnosti súdov, ku ktorým dochádzalo pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie (zrušenie) predbežného opatrenia, nižšou intenzitou porušenia procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania. Dovolací súd v tejto súvislosti poukazuje tiež na to, že rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva vylučuje aplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na rozhodovanie v otázke predbežných opatrení (pozri rozhodnutie Apis versus Slovenská republika z 10. januára 2000, č. 39754/98). 21. Celková koncepcia predbežných opatrení umožňovala trvanie účinkov počas konania vo veci samej, ako aj pred jeho samotným začatím, pričom pri nariadení predbežného opatrenia bolo možné aj určiť dobu jeho trvania. Súd totiž mohol uložiť navrhovateľovi (ak tak neurobil sám navrhovateľ), aby v lehote, ktorú mu určil, podal návrh na začatie konania na súde (alebo rozhodcovskom súde), z čoho vyplývalo že tieto účinky boli ex lege vopred časovo obmedzené (

§ 77ods.

1 písm. a/ O.s.p.). Obdobné limitovanie trvania predbežných opatrení bolo stanovené aj v § 77 ods. 1 písm. b/ až d/ O.s.p., s účinkami ktorých zákon spájal zánik predbežných opatrení. Ustanovenie § 77 ods. 1 O.s.p. taxatívne vymenovával, v ktorých prípadoch zaniklo predbežné opatrenie zo zákona, pričom súd o tomto zániku osobitne nerozhodoval. Zánik predbežných opatrení ako dôsledok v zmysle § 77 ods. 1 písm. c/ O.s.p. (tak ako to bolo v danom prípade) nastal vtedy, ak sa návrhu vo veci samej vyhovelo a uplynulo 30 dní od vykonateľnosti rozhodnutia o veci; tento dôvod zániku sa uplatnil aj vtedy, ak sa vo veci samej vyhovelo len sčasti. Predpokladom na zánik predbežného opatrenia bolo to, že najprv uplynula lehota na plnenie a po nej následne ďalšia lehota 30 dní, po ktorej predbežné opatrenie zaniklo (tak ako správne uviedol aj odvolací súd). Takéto časové obmedzenie limitovalo poskytnutie súdnej ochrany priamo zo zákona. Skutočnosť, že následne došlo k zrušeniu takéhoto rozhodnutia v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch, ktorým sa zasiahlo do práva na právnu istotu nastolenú právoplatným a vykonateľným rozhodnutím odvolacieho súdu, nemení nič na tom, že následok obsiahnutý v ustanovení § 77 O.s.p., a teda zánik predbežného opatrenia už nastal.

1. Dovolací súd teda konštatuje, že zrušenie predchádzajúcich vydaných rozhodnutí v konaní o mimoriadnom opravnom prostriedku tým, že sa zasiahne do rozhodnutia vykazujúcemu atribúty záväznosti a nezmeniteľnosti nemá vplyv na takto zákonom vymedzený účinok zániku predbežných opatrení. Právne účinky predbežných opatrení boli a priori limitované (§ 77 ods. 1 O.s.p.) a v prípade ich zániku nemôže dochádzať k obnove zaniknutého právneho inštitútu bez akéhokoľvek podkladu výslovne zakotveného v zákone. V tomto smere je potrebné upozorniť aj na článok 2 ods. 2 Ústavy, ktorý zaväzuje štátne orgány (teda aj súdy) konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom zároveň limituje uplatnenie subjektívnych práv strany v konaní aj obmedzujúcimi ustanoveniami, napr. lehotami a podmienkami uplatnenia práva uvedenými v zákone.
2. Navyše v tejto súvislosti dovolací súd konštatuje (rovnako tak ako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia), že v dôsledku časového odstupu medzi zánikom predbežného opatrenia a rozhodnutím dovolacieho súdu môže dôjsť k takej zmene pomerov účastníkov konania a stavu veci, že pôvodne nariadené predbežné opatrenie nezodpovedá tomuto stavu veci a v dôsledku toho stráca svoje opodstatnenie.
3. Na záver k právnemu posúdeniu zániku predbežných opatrení je treba podotknúť, že aj keď zrušením právoplatného rozhodnutia vo veci samej dovolacím súdom nedochádza k obnoveniu predbežného opatrenia nariadeného do skončenia uvedenej veci, zaniknutého pred rozhodnutím dovolacieho súdu podľa § 77 ods. 1 písm. c/ O.s.p., nezakladá pôvodné právoplatné uznesenie o predbežnom opatrení procesnú prekážku rei iudicata pre nový návrh. V zmysle uvedených skutočností v takomto prípade je treba nový návrh aj identickej procesnej ochrany posudzovať tak, že bol uplatnený v rámci odlišného časového úseku (po zrušení rozhodnutia dovolacím súdom), a teda nevytvára prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
4. Z dôvodov uvedených vyššie (

1. až 24.) dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie dovolateľky v súvislosti s pripustenou dovolacou otázkou a uplatneným dovolacím dôvodom podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., nebolo opodstatnene podané, a preto predmetné dovolanie zamietol podľa ustanovenia § 448 CSP.
2. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania vyhodnotil tak, že povinný mal v dovolacom konaní úspech, a preto mu patrí právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 453 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP).
3. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
5. V časti výroku o trovách dovolacieho konania rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 2 :
6. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.