1 OSP zamietol ţalobu ţalobkyni, ktorou sa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia ţalovaného č. I/227/8869-75416/2008/994291-r zo dňa 30.9.2008, č.I/227/8018-76449/2008/990033-r zo dňa 29.9.2008, č. I/227/8018-76445/2008/990033-r zo dňa 30.9.2008, č. I/227/8018- 75182/2008/990033-r zo dňa 22.9.2008, č.I/227/8018-76450/2008/990033-r zo dňa 29.9.2008, č. I/227/8018-75226/2008/990033-r zo dňa 23.9.2008 a č. I/227/8018- 62721/2008/990033-r zo dňa 15.7.2008. Týmito rozhodnutiami ţalovaný potvrdil ku kaţdému vyššie uvedenému rozhodnutiu zodpovedajúce dodatočné platobné výmery Daňového úradu Dunajská Streda, ktorými správca dane vyrubil ţalobcovi rozdiel dane z príjmu a dane z pridanej hodnoty. Krajský súd v Trnave posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom rozhodovaní sa stotoţnil s názorom ţalovaného, ţe ţalobca v daňovom konaní nepreukázal, ţe došlo k zdaniteľnému plneniu a ţe na základe tejto skutočnosti bol oprávnený vystaviť faktúry. Ohľadne rozdielu dane z príjmov fyzických osôb vyrubeného rozhodnutím daňového úradu prvostupňový súd povaţoval obsahom spisu a rozhodnutia za dostatočne odôvodnený záver o tom, ţe ţalobkyňa mala vo svojom účtovníctve neoprávnene zaevidované faktúry osvedčujúce výdavky vo výške 7.686.260,- Sk, čo pri zníţení výdavkov o túto sumu sa prejavilo dovyrubením rozdielu dane z príjmov. V tejto súvislosti poukázal na nesprávne chápanie pojmu preukázania výdavku ţalobkyňou, keďţe
názoru súdu v daňovom konaní nepostačuje, aby tvrdený daňový výdavok bol preukázaný len formálne perfektným účtovným dokladom. Podstatné je, aby tento účtovný doklad odráţal reálne plnenie. Nie je teda moţné brániť sa v konaní tým, ţe nebolo zohľadnené formálne perfektné zdokladovanie výdavkov. V priebehu daňovej kontroly bolo jednoznačne preukázané a správne vyhodnotené, ţe tvrdené úhrady sporných faktúr č. 14/2002, 185/2002, 55/2002, 57/2002, 37/2002, 5/2002, 70/2002, 204/2002, 205/2002, 251/2002, 188/2002 a faktúry od subjektu I. V. – T., nekorešpondovali s reálne uskutočnenými transakciami a nebolo nimi preukázané vynaloţenie výdavkov v zmysle § 24 ods.1 zákona o dani z príjmov. 3 4Sţf/18/2010 K rozhodnutiam týkajúcim sa dovyrubenia DPH za príslušné zdaňovacie obdobia súd uviedol, ţe pri nich správca dane vychádzal z toho, ţe nepreukázaný daňový výdavok nemôţe byť ako daň na vstupe základom pre odpočet dane. Z ohľadom na nepreukázanie reálneho uskutočnenia zdaniteľných plnení, ktoré mali byť osvedčené vyššie uvedenými faktúrami a neunesenie dôkazného bremena ţalobkyňou v tomto zmysle upravil daňovú povinnosť platiteľky DPH. Aj tu poukázal na nedodrţanie podmienky zákona pre uplatnenie odpočtu DPH a povinnosť daňovníka preukázať osvedčenie rozhodujúcich skutočností, nie iba účtovným dokladom, ale aj dôkazmi, ktoré reálne nasvedčujú poţiadavke zákona, ţe k zdaniteľnému plneniu naozaj došlo. S ohľadom na obsah odvolania ako aj ţalobných dôvodov prvostupňový súd k namietaným procesným pochybeniam v súvislosti s vypočúvaním svedka Ľ. Š. ako fyzickej osoby, aj ako konateľa spoločnosti N. spol. s.r.o. uviedol, ţe ţalovaný nemá zo zákona ţiadnu moţnosť ovplyvniť, či a ako dlho bol Ľ. Š. v postavení chráneného svedka v trestnom konaní. Ľ. Š. bol ohľadne daňového konania vypočutý vyšetrovateľom Úradu Justičnej a kriminálnej polície v čase, keď jeho výsluch bol reálne moţný. Potvrdil, ţe predmetné faktúry podpísal, avšak k plneniu z nich nedošlo. Ak ţalobkyňa chcela vyvrátiť toto tvrdenie na preukázanie reálnych plnení mala predloţiť ďalšie relevantné dôkazy, k čomu nedošlo. Je v jej neprospech, ţe po vystúpení z programu ochrany svedkov sa Ľ. Š. zdrţoval na neznámom mieste a nebolo moţné vykonať jeho opakovaný výsluch, prípadne ho konfrontovať so ţalobkyňou. Naproti tomu však súd vyhodnotil dôkazy vykonané správnymi orgánmi tak, ţe v dôkaznej núdzi v akej sa ţalobkyňa nachádzala, by ani táto konfrontácia nemala ţiaden reálny význam. Dôsledok takejto situácie nie je potom moţné povaţovať za presúvanie dôkaznej povinnosti daňovým úradom na ţalobcu, ktorý by nemal oporu v zákone. Z ohľadom na vyhodnotené vykonané dokazovanie správnymi orgánmi, súd nepovaţoval za dôvodné a majúce oporu v obsahu spisu ani ţalobné námietky poukazujúce na nezákonnosť postupu a nedostatočne zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi. Takisto sa nezaoberal námietkou premlčania, keďţe nebola ţiadnym spôsobom upresnená a nie je zo ţaloby zrejmé, či a aký návrh sa mal premlčať. 4 4Sţf/18/2010 Vzhľadom na uvedené prvostupňový súd ţalobu ako nedôvodnú zamietol a o náhrade trov konania rozhodol v zmysle § 250k OSP tak, ţe procesne neúspešnej ţalobkyni nárok na náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie ţalobkyňa ţiadajúc, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie, alebo zmenil tak, ţe ţalobe v celom rozsahu vyhovie a ţalobkyni prizná právo na náhradu trov celého konania. V odvolaní namietal, ţe krajský súd nesprávne zistil a vyhodnotil skutkový stav veci. Z jeho strany došlo k zásadnému pochybeniu v tom, ţe neprihliadol na skutočnosť, ţe napriek záväznému právnemu názoru odvolacieho správneho orgánu o tom, ţe prvostupňový správny orgán má vykonať výsluch svedka Š. a dať moţnosť ţalobkyni sa vyjadriť k tomuto výsluchu, prípadne vykonať konfrontáciu so svedkom Š. k tomuto nedošlo a túto úlohu prvostupňový správny orgán neuskutočnil a v novom odvolacom konaní druhostupňový správny orgán len vyhodnotil skutočnosti uvedené v prvostupňovom rozhodnutí.
názoru ţalobcu ak sa ţalovaný rozhodol, ţe výpoveď svedka Š. bude vyuţívať v daňovom konaní mal si zabezpečiť daného svedka pre účely ďalšieho konania tak, aby bola daná zákonná moţnosť ţalobkyni klásť mu otázky a prípadnej potreby sa s ním konfrontovať. Takáto poţiadavka zo strany ţalobcu sa nedá povaţovať za prenesenie dôkazného bremena na ţalovaného a najmä v záujme ţalovaného by malo byť správne a úplne zistenie skutkového stavu veci. Aj napriek tomu, ţe ţalovaný pred súdom uviedol, ţe novo vydané rozhodnutia sa neopierali iba o výpoveď svedka Š., ale o všetky získané dôkazy z daňového konania, je ţalobca toho názoru, ţe základ pre jej rozhodnutie tvorí práve výpoveď svedka Š., ktorá je z hľadiska ţalobcu pre celý priebeh daňového konania nepouţiteľná, nakoľko nebola daná ţalobkyni moţnosť klásť svedkovi otázky, alebo sa s ním v prípade potreby konfrontovať. Za daného stavu výpoveď svedka Š. nemala byť súčasťou daňového konania vedeného voči ţalobkyni. Napokon v odvolaní ţalobkyňa namietala tú skutočnosť, ţe v zápisnici z pojednávania zo dňa 20.05.2010 je ako člen senátu uvedený JUDr. R. F. a v rozsudku zo dňa 20.05.2010 je ako člen senátu uvedený JUDr. Ľ. B.. Ţalovaný sa k odvolaniu ţalobkyne nevyjadril. 5 4Sţf/18/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 prvá veta OSP a § 212 ods. 1 OSP) odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania (250ja ods. 2 OSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradne tabuli a na internetovej stránke Najvyššie súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§156 ods. 1,3 v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru, ţe odvolanie ţalobkyne nie je moţné priznať úspech. Nakoľko kaţdé vyššie označené napadnuté rozhodnutie správneho orgánu bolo vedené na Krajskom súde v Trnave pod samostatným konaním, krajský súd uznesením č. 14S/119/2008 zo dňa 27.02.2009 spojil na spoločné konanie v zmysle § 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 OSP všetky vyššie označené veci. Z obsahov súdnych spisov a administratívnych spisov súd zistil, ţe : Ţalobou došlou Krajskému súdu v Trnave dňa 24.10.2008 vedenou pod sp. zn. 14S/119/2008 sa ţalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia ţalovaného č. I/227/8869- 75416/2008/994291-r zo dňa 30.09.2008, ktorým bolo zamietnuté odvolanie ţalobkyne a bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Dunajská Streda č. 612/230/13116/08/Ková z 13.03.2008, ktorým bol ţalobkyni na základe vykonanej daňovej kontroly vyrubený nedoplatok na daň z príjmu fyzických osôb za zdaňovacie obdobie 2002 vo výške 2.876.274,- Sk. Ţalobou došlou súdu dňa 24.10.2008 vedenou pod sp. zn. 1S/120/2008 sa ţalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia ţalovaného č. I/227/8018-76449/2008/990033-r zo dňa 29.09.2008, ktorým bolo zamietnuté odvolanie ţalobkyne a bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Dunajská Streda č. 612/230/13143/08/Ková z 13.03.2008, ktorým bola ţalobkyni na základe vykonanej daňovej kontroly vyrubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2002 v sume 84.000,- Sk ako rozdiel dane po zohľadnení nadmerného odpočtu uplatneného v daňovom priznaní vo výške -38.959,- Sk a daňovej povinnosti zistenej správcom dane po opakovanej daňovej kontrole vo výške 45.041,- Sk. Daňové orgány neuznali za dôvodne uplatnenú daň na vstupe z faktúry 37/2002 vo výške 84.000,- Sk. 6 4Sţf/18/2010 Ţalobou došlou súdu dňa 24.10.2008 vedenou pod sp. zn. 14S/121/2008 sa ţalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia ţalovaného č. I/227/8018-76445/2008/990033-r zo dňa 30.09.2008, ktorým bolo zamietnuté odvolanie ţalobkyne a bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Dunajská Streda č. 612/230/13156/08/Ková z 13.03.2008, ktorým bola ţalobkyni na základe vykonanej daňovej kontroly vyrubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2002 v sume 417.864,- Sk ako rozdiel dane po zohľadnení nadmerného odpočtu uplatneného v daňovom priznaní vo výške -419.354,- Sk a nadmerného odpočtu zisteného správcom dane po opakovanej daňovej kontrole vo výške 1.490,- Sk. Daňové orgány neuznali uplatnenú daň na vstupe z faktúry 204/2002 vo výške 183.264,- Sk z faktúry č. 188/2002 a z faktúry bez čísla od J. V. – T. z 23.08.2002 vo výške 119.600,- Sk. Ţalobou došlou súdu dňa 24.10.2008 vedenou pod sp. zn. 14S/122/2008 sa ţalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia ţalovaného č. I/227/8018-75182/2008/990033-r zo dňa 22.09.2008, ktorým bolo zamietnuté odvolanie ţalobkyne a bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Dunajská Streda č. 612/230/13153/08/Ková z 13.03.2008, ktorým bola ţalobkyni na základe vykonanej daňovej kontroly vyrubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2002 v sume 183.264,- Sk ako rozdiel dane po zohľadnení nadmerného odpočtu uplatneného v daňovom priznaní vo výške -397.241,- Sk a nadmerného odpočtu zisteného správcom dane po opakovanej daňovej kontrole vo výške - 213.977,- Sk. Daňové orgány neuznali uplatnenú daň na vstupe z faktúry 70/2002 vo výške 183.264,- Sk. Ţalobou došlou súdu dňa 24.10.2008 vedenou pod sp.zn. 14S/123/2008 sa ţalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia ţalovaného č. I/227/8018-76450/2008/990033-r zo dňa 29.09.2008, ktorým bolo zamietnuté odvolanie ţalobkyne a bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Dunajská Streda č. 612/230/13145/08/Ková z 13.03.2008, ktorým bola ţalobkyni na základe vykonanej daňovej kontroly vyrubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2002 v sume 241.500,- Sk ako rozdiel dane po zohľadnení nadmerného odpočtu uplatneného v daňovom priznaní vo výške 222.708,- Sk a vlastnej daňovej povinnosti zistenej správcom dane po opakovanej daňovej kontrole vo výške 18.792,- Sk. Daňové orgány neuznali uplatnenú daň na vstupe z faktúry 55/2002 vo výške 57.500,- Sk a z faktúry č. 57/2002 vo výške 149.500,- Sk a z faktúry č. 2002010 vo výške 34.500,- Sk. 7 4Sţf/18/2010 Ţalobou došlou súdu dňa 24.10.2008 vedenou pod sp. zn. 14S/124/2008 sa ţalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia ţalovaného č. I/227/8018-75226/2008/990033-r zo dňa 23.09.2008, ktorým bolo zamietnuté odvolanie ţalobkyne a bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Dunajská Streda č. 612/230/13139/08/Ková z 13.03.2008, ktorým bola ţalobkyni na základe vykonanej daňovej kontroly vyrubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2002 v sume 366.600,- Sk ako rozdiel dane po zohľadnení nadmerného odpočtu uplatneného v daňovom priznaní a daňovej povinnosti zistenej správcom dane po opakovanej daňovej kontrole vo výške 26.519,- Sk. Daňové orgány neuznali uplatnenú daň na vstupe z faktúry č. 5/2002 vo výške 183.264,- Sk z faktúry č. 14/2002 vo výške 182.741,- Sk. Ţalobou došlou súdu dňa 10.11.2008 vedenou pod sp. zn. 14S/136/2008 sa ţalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia ţalovaného č. I/227/8018-62721/2008/990033-r zo dňa 15.07.2008, ktorým bolo zamietnuté odvolanie ţalobkyne a bol potvrdený dodatočný platobný výmer Daňového úradu Dunajská Streda č. 612/230/13154/08/Ková z 13.03.2008, ktorým bola ţalobkyni na základe vykonanej daňovej kontroly vyrubená daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2002 v sume 182.742,- Sk ako rozdiel dane po zohľadnení nadmerného odpočtu uplatneného v daňovom priznaní vo výške -183.923,- Sk a nadmerného odpočtu zisteného správcom dane po opakovanej daňovej kontrole vo výške 1.181,- Sk. Daňové orgány neuznali uplatnenú daň na vstupe z faktúry 185/2002 vo výške 182.742,- Sk. V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb.). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb.) správca dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad, tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej správca dane hodnotí dôkazy
svojej úvahy a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej 8 4Sţf/18/2010 súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona č. 511/1992 Zb.),
ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (článok 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky). Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenie daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďţe ide o fiškálne záujmy štátu zákon o správe daní a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca daní, ktorý vedie daňové konanie.
2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pri tom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
4 zákona o správe daní ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky, ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky a iné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a ohliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a dokladmi k nim.
8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií, alebo záznamov vedených daňovým subjektom. 9 4Sţf/18/2010
názoru najvyššieho súdu rozhodujúcou otázkou v konaní bola otázka posúdenia a rozloţenia dôkazného bremena medzi daňový subjekt ako platiteľa dane a správcu dane. Ústrednou odvolacou námietkou ţalobcu uvedenou v odvolaní bola námietka, ţe napriek tomu, ţe správne orgány ako základ pre svoje rozhodnutie pouţili najmä výpoveď svedka Š. bolo porušené právo ţalobkyne v tom, ţe jej nebola daná moţnosť vyjadriť sa k výsluchu a v prípade potreby vykonať konfrontáciu ţalobkyne so svedkom Š.. Pri takomto kľúčovom postavení svedka Š. mali daňové orgány zabezpečiť daného svedka pre účely ďalšieho konania, aby bola daná zákonná moţnosť ţalobkyni klásť mu otázky a v prípade potreby sa s ním konfrontovať a vyvrátiť jeho tvrdenia. Pri vyššie uvedenej zásade voľného hodnotenia dôkazov a vyhodnotenia týchto dôkazov na základe správneho uváţenia Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, ţe správne orgány nepochybili, keď nezabezpečili prítomnosť svedka Š. na účely daňového konania ani v prípade, ţe by tento svedok bol vypátraný a moţnosť zabezpečenia jeho prítomnosti správnymi orgánmi dosiahnuteľná. Je moţné pripustiť skutočnosť, ţe výpoveď svedka Š. pred príslušníkmi polície v trestnom konaní bola podnetom, pre ktoré daňové orgány vykonali u ţalobcu daňovú kontrolu, avšak rozhodujúca je skutočnosť, ţe správne rozhodnutia neboli odôvodnené s poukazom na výpoveď svedka Š., ako sa mylne domnieva ţalobca, ale o iné ďalšie dôkazy, ktoré podrobne označili a vyhodnotili. Na základe vlastných šetrení mali daňové orgány za preukázané, ţe ţalobkyňa napríklad: Nebola schopná preukázať dodanie objednanej inzercie, pričom na výzvu daňových orgánov predloţila dva kusy inzertného časopisu, ktoré boli vydané ešte predtým ako si ich sama objednala, ţe predloţila časopis, ktorý mal iba vymenenú prvú a poslednú stranu, aby vyzeral aktuálne, hoci bol vydaný v minulosti, ďalej, ţe ţalobkyňa zaúčtovala v peňaţnom denníku úhradu faktúry za prieskum trhu za rok 2002, ale predloţený prieskum trhu vychádza zo starých údajov z roku 1999 a neobsahoval ţiadne aktualizované údaje za rok 2002, ďalej ţalobkyňa na výzvu na preukázanie oprávnenosti výdavkov za prenájom skladovacích priestorov predloţila neúplnú nájomnú zmluvu, v ktorej chýbala podstatná časť zmluvy, pričom daňový úrad zistil, ţe prenajímateľ nevlastnil v danom období predmet 10 4Sţf/18/2010 prenájmu a skutočný vlastník nehnuteľností poprel akýkoľvek kontakt a právny vzťah s v zmluve označeným prenajímateľom, ďalej napriek tomu, aby preukázala ţalobkyňa správnosť daňového výdavku za výrobu hlavičkového papiera, napriek výzve daňového úradu nepredloţila ţiaden dôkaz, ţe došlo k zdaniteľnému plneniu, ďalej ţalobkyňa uplatnila odpočet dane na základe faktúr za sprostredkovanie predaja strukovín, pričom ako sprostredkovanú spoločnosť označila spoločnosť C. s.r.o., predloţila kúpnu zmluvu uzavretú s touto spoločnosťou, pričom správca dane zistil, ţe v danom období spoločnosť pod týmto menom neexistovala. Z vyššie uvedeného vyplýva, ţe takéto dôkazy nemoţno dať do príčinnej súvislosti s výpoveďou svedka Š. a potvrdzuje to záver najvyššieho súdu, ţe správny orgán sa neopieral o túto výpoveď ako o dôkaz v konaní a svedok Š. netvrdil nič, čo by bolo v rozpore s daňovými zisteniami. Správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu daňových orgánov v konkrétnej veci sa musí obmedziť len na hodnotenie, či vykonané dôkazy, z ktorých daňové orgány vychádzali nie sú pochybné a to najmä kvôli prameňu, z ktorých pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady daňového tvrdenia a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy robia vôbec moţným skutkový záver, ku ktorému daňové orgány dospeli. Súd dospel k záveru, ţe správne orgány pristúpili k hodnoteniu dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov potom ako vykonali všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch. Správne orgány vychádzali z náleţite zisteného skutkového stavu, správne aplikovali právny predpis na predmetný skutok a ich rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk stanovených zákonom. K odvolacej námietke ţalobcu ohľadne nesprávne označeného člena senátu JUDr. Ľ. B., Najvyšší súd SR poukazuje na uznesenie č. 14S/119/2008-100 Krajského súdu v Trnave zo dňa 10.09.2010, ktorým tento súd napadnutý rozsudok 14S/119/2008-90 zo dňa 20.05.2010 v záhlaví v časti zloţenia senátu opravil tak, ţe namiesto JUDr. Ľ. B. bol omylom ako člen senátu uvedený JUDr. R. F.. Najvyšší súd v konaní ţalovaného správneho orgánu nezistil takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP) v dôsledku 11 4Sţf/18/2010 čoho nemoţno konštatovať, ţe napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie povaţoval námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave ako vecne správny
3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP potvrdil, stotoţniac sa v zásade aj z dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku ţalobných dôvodov pre zrušenie napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej povinnosti. O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol
1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP, nakoľko ţalobca v odvolacom konaní nemal úspech a ţalovanému sa náhrada trov konania zo zákona nepriznáva. P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. V Bratislave 15.02.2011 JUDr. Ida H a n z e l o v á , v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Andrea Jánošíková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.