← Slovensko

82 775 592,50 eur s prísl.

Obsah (4)§ 10§ 11§ 18§ 20

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Obdo/68/2015 Identifikačné číslo spisu: 1310209431 Dátum vydania rozhodnutia: 11.01.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Lenka Praženková Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 10ods.

3 zákona č. 258/1993 Z. z. o železniciach Slovenskej republiky (ďalej len „zákon o ŽSR') v znení účinnom do

  2. 2001 sú železnice priamym subjektom vzťahov k štátnemu rozpočtu, štátnym fondom a rozpočtom obcí. Z tohto ‚ustanovenia vyvodzuje postavenie ŽSR ako obstarávateľa aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1MObdoV10/
  3. Výkladom ďalších ustanovení zákona o ŽSR v ich vzájomnej súvislosti, v spojení s ustanoveniami § 1 ods. 1 ZVO 94 a ZVO 96 však súd dospel k záveru, že ŽSR nie sú verejným obstarávateľom, pretože ŽSR neboli zapojené na štátny rozpočet.

§ 11

zákona o ŽSR, železnice svoje potreby a náklady uhrádzajú z príjmov získaných predovšetkým zo svojej činnosti, ako aj ďalších zdrojov. Toto ustanovenie zákona hovorí o príjmovej časti rozpočtu ZSR, pričom ustanovuje, že ŽSR uhrádzajú svoje potreby z vlastných príjmov najmä zo svojej vlastnej podnikateľskej činnosti. Toto ustanovenie nespresňuje § 10 ods. 3 zákona o ŽSR a neustanovuje zapojenie ŽSR na výdavkovú časť verejného rozpočtu. Zapojenie ŽSR na štátny rozpočet na strane príjmov nevyplýva ani z ustanovenia § 12 zákona o ŽSR, podľa ktorého vlastnými finančnými zdrojmi ŽSR sú základné imanie, zisk vytvorený z ich činnosti, rezervný fond a ďalšie fondy železníc na financovanie ich potreby vytvárané zo zisku.

§ 18ods.

1 zákona o ŽSR výdavky ŽSR na údržbu, opravy, modernizáciu a rozvoj železničnej dopravnej cesty, potrebné na zabezpečenie cieľov koncepcie dopravy, medzinárodných záväzkov a na plnenie dôležitých záujmov štátu, sa kryjú predovšetkým úhradami za používanie železničnej dopravnej cesty a výnosmi z ostatnej podnikateľskej činnosti. Na modernizáciu a rozvoj železničnej dopravnej cesty poskytuje štát dotácie v rozsahu schválenom zákonom o štátnom rozpočte na príslušný rok. Predmetný spor sa netýka dopravnej cesty, ale modernizácie vozového parku ŽSR, a okrem toho v rozhodnom období rokov 1995 až 1998 žiaden zo zákonov o štátnom rozpočte Slovenskej republiky neobsahoval ani ustanovenie o finančných výdavkoch na uvedený účel.

§ 20ods.

1 zákona o ŽSR zmluvou o výkonoch vo verejnom záujme sa ŽSR zaväzujú poskytnúť výkony, ktoré by z hľadiska svojich obchodných záujmov neposkytovali vôbec, alebo neposkytovali v požadovanom rozsahu a štát alebo samostatný samosprávny územný celok sa zaväzuje železniciam poskytnúť za tieto výkony úhradu straty. Aj z tohto ustanovenia vyplýva, že ŽSR neboli napojené na štátny rozpočet. Z ustanovení zákona o ŽSR v spojení s ustanovením § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že ŽSR boli podnikateľským subjektom, ktorý vystupoval v súkromnoprávnych vzťahoch vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť a záväzky a práva, ktoré na seba bral, boli záväzkami a právami ŽSR a nie záväzkami a právami Slovenskej republiky. V ust. § 10 ods. 1 zákona o ŽSR nie je uvedené, že právny predchodca žalovaných má právo hospodárenia s majetkom štátu, resp. spravuje majetok štátu. ŽSR neboli štátnym podnikom, ale právnickou osobou sui generis zriadenou zákonom. Právny predchodca žalovaných nehospodáril s majetkom obce, nebolo preukázané, že by mu boli poskytnuté finančné prostriedky z rozpočtu obce, zo štátneho rozpočtu, zo štátneho fondu alebo bola poskytnutá iná forma pomoci z týchto zdrojov. Právny predchodca žalovaných nebol ani verejnoprávnou inštitúciou. Právny poriadok Slovenskej republiky neobsahuje legálnu definíciu pojmu verejnoprávna inštitúcia. Osobitné zákony, ktorými sa takéto právnické osoby zriaďovali, však obsahovali výslovné vyjadrenie, že ide o verejnoprávnu inštitúciu. Zákon o ŽSR takéto ustanovenie neobsahoval. Právny predchodca žalovaných nepôsobil vo verejnoprospešnej ani nepodnikateľskej sfére, ani na základe zákona nespravoval majetok štátu. Keďže právny predchodca žalovaných nebol obstarávateľom podľa zák. č. 120/96, zmluvy uzatvorené medzi právnym predchodcom žalovaných a právnym predchodcom žalobcu v období od 9.11.1995 do augusta 1998, a to Zmluva o dielo na stavbu rušňa r. 755 v znení dodatkov, Zmluva o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755 sú platnými právnymi úkonmi a Zmluva o dielo č. 1/98-755 na stavbu dvoch kusov prototypov rušňa r. 755 v overovacej sérii v znení dodatku neboli uzavreté v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní. Súd pripustil, že striktne gramatickým výkladom ustanovení zák. č.120/96 Z. z., je možné dospieť k záveru, že právny predchodca žalovaných bol obstarávateľom a z tohto dôvodu by potom bolo možné vyvodzovať absolútnu neplatnosť zmlúv uzavretých medzi právnym predchodcom žalovaných a právnym predchodcom žalobcu z dôvodu rozporu so zákonom č. 120/96 Z. z. Sám právny predchodca žalovaných však uzavrel s právnym predchodcom žalobcu celý komplex zmlúv a na základe týchto zmlúv začali obe zmluvné strany plniť svoje záväzky. Súd poukázal na to, že rozpor zmlúv so zákonom o verejnom obstarávaní bol právnym predchodcom žalovaných namietaný vo viacerých súdnych konaniach s právnym predchodcom žalobcu od roku 2000 (súdne spory sa týkali aj iných zmlúv uzavretých medzi týmito zmluvnými stranami, než tých ktoré sú posudzované v rámci tohto súdneho konania), a to v súdnych konaniach vedených pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky ako súdom dovolacím, sp. zn. 2Obdo/7/04 a sp. zn. 2Obdo/6/

  1. Tieto súdne spory skončili neúspechom žalovaných. Odvolací súd žaloby zamietol s odôvodnením, že v konaní nebolo preukázané použitie verejných prostriedkov a z tohto dôvodu nebolo možné na daný právny vzťah aplikovať ustanovenia zákona o verejnom obstarávaní. V októbri 1996 bol medzi právnym predchodcom žalovaných, právnym predchodcom žalobcu a ministerstvom dopravy prijatý dokument - Základné technické podmienky, ktorý podrobnejšie špecifikoval predmet diela podľa Zmluvy o stavbe prototypu rušňa
  2. Ingerencia ministerstva dopravy vo vzťahoch medzi právnym predchodcom žalovaných a právnym predchodcom žalobcu tiež potvrdzovala dôveru právneho predchodcu žalobcu v platne uzatvorené zmluvy. Aj na základe uvedených skutočností sa súd prvej inštancie priklonil k výkladu zák. č. 81/94 a zák. č. 120/96 v tom zmysle, že právny predchodca žalovaných nebol obstarávateľom v zmysle týchto zákonov.
  3. Súd prvej inštancie konštatoval, že výsledkami vykonaného dokazovania bolo preukázané, že k správaniu právneho predchodcu žalovaných a následne žalovaných, ktoré vykazuje znaky hrubo porušujúce dobré mravy, dochádzalo dlhodobo počas celého obdobia, pričom okamih takéhoto správania sa spája s dobou krátkou po zmene personálneho obsadenia v riadiacej pozícii právneho predchodcu žalovaných v decembri
  4. Odstúpením od Zmluvy o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755 dňa
  6. 2009 sa uzavrel sled príčinných súvislostí vedúcich k zmareniu dosiahnutia hospodárskeho účelu zmlúv, keďže po zániku tejto rozhodujúcej zmluvy zanikla aj právna povinnosť žalovaných plniť, a tým aj jej porušovanie, pričom sa súčasne zmarila možnosť právneho predchodcu žalobcu dosiahnuť hospodársky účel sledovaný predmetnými záväzkovými vzťahmi, a tým aj možný zisk, ktorý bolo možné rozumne očakávať z naplnenia tohto hospodárskeho účelu. Súd prvej inštancie uviedol, že by sa mohlo javiť, že skutočnou príčinou zmarenia zisku právneho predchodcu žalobcu bolo práve jeho konanie, spočívajúce v odstúpení od zmluvy, nakoľko toto odstúpenie právne definitívnym spôsobom založilo ten právny následok, že sa už zo zmlúv plniť nebude. Takéto vyvodzovanie by však bolo klamlivé, nakoľko práve právny predchodca žalovaných a následne žalovaní svojím správaním sa dali jasne najavo, že nemajú záujem na plnení zmlúv, čím zapríčinili, že sa hospodársky účel zmlúv nenapĺňal. Odstúpenie od jednej zo zmlúv právnym predchodcom žalobcu následne bolo len logickým ukončením tohto protiprávneho stavu, pričom by bolo nespravodlivé tento výkon práva mu pričítať na ťarchu. Porušením uvedených povinností spôsobili žalovaní právnemu predchodcovi žalobcu škodu, ktorá spočíva v tom, že nemožnosťou naplniť záväzok spočívajúci v práve dodať právnemu predchodcovi žalovaných, resp. žalovaným 98 ks rušňa r. 755, nemohol právny predchodca žalobcu získať ako protiplnenie kúpnu cenu, zo zaplatenia ktorej by získal zisk. Takýmto konaním mu teda ušiel zisk, ktorý by pri riadnom plnení záväzkov z uzavretých zmlúv získal, a žalobca sa preto dôvodne v tomto konaní domáha náhrady tohto ušlého zisku.
  7. Podľa súdu prvej inštancie v konaní bolo preukázané, že v roku 2006 sa žalovaní opätovne snažili účelovo ukončiť Zmluvu o dielo na skúškach prototypu rušňa r. 755 a nakoniec z dôvodu, že žalovaní neposkytli právnemu predchodcovi žalobcu dostatočnú súčinnosť na to, aby mohol byť prototyp rušňa r. 755 vyskúšaný, žalovaní neodovzdali právnemu predchodcovi žalobcu predmet skúšok - prototyp rušňa 755, ani neposkytli svoje technologické a prevádzkové zariadenia, technickú dokumentáciu a odborný personál na zabezpečenie optimálneho plnenia zmluvy, od tejto zmluvy odstúpil v roku 2009 právny predchodca žalobcu.
  8. Pri určení výšky ušlého zisku súd prvej inštancie neprihliadol na Znalecký posudok Ing. Petra Blaha PhD., kontrolný znalecký posudok doc. Ing. Jozefa Gašparíka a na nich nadväzujúci Znalecký posudok č. 8/2012, vypracovaný znaleckým ústavom Ekonomická univerzita v Bratislave a znalecký posudok č. 5/2012, spracovaný znaleckou organizáciou KPMG Valuation, s. r. o., vrátane ich doplnení. Tieto znalecké posudky predložené zo strany žalovaných nešpecifikujú maximálnu hornú hranicu sériovo vyrábaného rušňa r. 755, t. j. nedávajú odpoveď na otázku, či cena sériového rušňa r. 755 v čase jeho dodávky bola nižšia, ako aktuálne najnižšie trhové ceny porovnateľných rušňov od renomovaných európskych a svetových výrobcov v čase sériovej výroby r.
  9. Súd tiež neprihliadol na Expertné posúdenie Ing. Ivana Kolára, pričom v tomto prípade súd nemal preukázanú odbornú spôsobilosť spracovateľa posúdenia. Pri určení výšky ušlého zisku súd vychádzal zo znaleckého posudku č. 9/2009 zo dňa
  11. 2009, vypracovaný znaleckou organizáciou SK ACTIVE, s. r. o., vo veci odhadu najpravdepodobnejšej hodnoty čistého zisku z projektu nerealizovanej výroby 98 ks rušňov s označením R
  12. O správnosti záverov tohto znaleckého posudku nemal súd prvej inštancie pochybnosti, aj vzhľadom na vyhotovenie doplnku č. 1 k uvedenému Znaleckému posudku, ktorým SK ACTIVE upravil odhad výšky ušlého zisku po zohľadnení nových zistených skutočností a odstránení formálnych chýb v posudku.
  13. Súd prvej inštancie nevykonal žalovanými navrhnuté dokazovanie, a to výsluch svedkov Ing. J. D., Ing. S. Y., Ing. H. Y., Ing. H. W., Ing. D. M., pretože títo už boli vypočutí, ako to vyplýva z pripojeného trestného spisu KRP-7/OEK-ZA-2006 Bk, pričom k meritu veci, najmä však k vývoju a zhotoveniu prototypu rušňa R-755 a jeho následnej výroby nevedeli uviesť nič podstatné. Rovnako súd nepovažoval za potrebné vypočuť Mgr. T. F., JUDr. R. J. i Mgr. J. Q. a JUDr. J. F., pretože podľa názoru súdu správcovia konkurznej podstaty a súdny exekútor nemohli mať vedomosť o skutočnostiach, ako je to uvedené u vyššie uvedených svedkov.
  14. Z vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že vývoj, zhotovenie a riadne odovzdanie prototypu rušňa R 755 vykonal právny predchodca žalobcu (v tom čase ešte s pomocou právneho predchodcu žalovaných) v krátkom časovom úseku, za pomerne nízke náklady a evidentne len vďaka entuziazmu vhodne vybraných odborníkov, čo len umocňuje prijatie záveru, že právny predchodca žalobcu bol schopný zrealizovať v rokoch 1999 až 2004 sériovú výrobu 98 kusov rušňov R
  15. Podľa názoru súdu však projekt, dovedený síce len do štádia vyhotovenia, odovzdania a prevzatia prvého prototypu rušňa R 755, bol natoľko atraktívny, že bolo reálne získať na rozbehnutie sériovej výroby prípadné úverové krytie. I počiatočné financovanie prostredníctvom tretích strán nemuselo byť pre spustenie sériovej výroby rozhodujúce, pretože akcionárom právneho predchodcu žalobcu bol aj právny predchodca žalovaných, ktorý sa zmluvne zaviazal poskytovať pri vývoji prototypu i následnej sériovej výrobe svoje výrobné kapacity, vrátane všetkej potrebnej súčinnosti, ako aj poskytnutím svojich odborníkov. Životaschopnosť projektu podľa názoru súdu preukazuje aj prístup zahraničných renomovaných dodávateľov, ktorí vybavili rušeň R 755 v tom čase špičkovou regulačnou technikou.
  16. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal aj úrok z omeškania v zmysle § 369 Obch. zák. od
  18. 2010, t. j. od podania žaloby. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 142 ods. 1 a 3 O. s. p., úspech žalobcu v konaní a vznikom trov na právnom zastúpení v sume 3 648 665,98 eur na súdnom poplatku a sumu 33 193,50 eur a nákladoch na znaleckom dokazovaní vo výške SCI Verkehr 29 400,-- eur a za znalecké posudky SK ACTIVE a Ing. Mičáka vo výške 40 000,-- eur. Súd zaviazal žalovaných 1/ a 2/, keď u nich na rozdiel od žalobcu nezistil predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, na náhradu trov štátu vo výške188,86 eur, ktoré štát v konaní platil Ústavu súdneho inžinierstva v Žiline na základe uznesenia sp. zn. 20Cb/49/2010 zo dňa
  22. Na základe odvolania Okresnej prokuratúry Bratislava III a odvolania žalovaných 1/ a 2/ Krajský súd v Bratislave unesením zo dňa
  23. augusta 2015 č. k. 3Cob/413/2013-3744 odvolanie Okresnej prokuratúry Bratislava III proti zastavujúcemu výroku rozsudku Okresného súdu Bratislava III č. k. 20Cb/49/2010-3101 zo dňa
  25. 2013 odmietol a rozsudok Okresného súdu Bratislava III v Bratislave č. k. 20Cb/49/2010-3101 zo dňa
  26. septembra 2013 vo vyhovujúcej časti a súvisiacom výroku o náhrade trov účastníkov, ako aj štátu, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
  27. Svoje rozhodnutie odvolací súd odôvodnil tým, že z obsahu spisu zistil, že prokurátor sa ním podaným odvolaním domáhal zrušenia napadnutého rozsudku v celosti, a to teda aj v časti, ktorým súd prvej inštancie pripustil čiastočné späťvzatie žaloby a konanie v tejto časti zastavil. So zreteľom na procesné úkony účastníkov odvolací súd dospel k záveru, že uvedeným výrokom nebola žiadnej zo strán sporu spôsobená ujma na právach, a preto by ani jedna z nich nebola oprávnená podať proti tomuto výroku odvolanie. Po prihliadnutí na ust. § 35 ods. 3 O. s. p. potom ani prokurátor nebol podľa názoru odvolacieho súdu oprávnený podať proti tejto časti rozsudku odvolanie, a preto odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. b/ O. s. p. odvolanie prokurátora v tejto časti ako podané neoprávnenou osobou odmietol.
  28. Ďalej odvolací súd uviedol, že žalovaní 1/ a 2/ vzniesli proti vec prejednávajúcej sudkyni dve námietky zaujatosti, v ktorých namietali skutočnosti, na ktoré poukázali aj v odvolaní. Vo svojom vyjadrení k námietke zaujatosti doručenej súdu dňa
  30. 2013 sudkyňa uviedla, že ju považuje za oneskorene podanú. Ďalej uviedla, že JUDr. Repák bol jej manželom do decembra 2010, od februára 2010 nežijú v spoločnej domácnosti, nakoľko jej bývalý manžel mal už v tom čase vytvorenú spoločnú domácnosť so svojou súčasnou manželkou. V súvislosti s Mgr. Krišťákom uviedla, že jej pre ňu úplne neznáma osoba, nepamätá sa, že by sa s ním bola stretla pri založení spoločnosti WA Sen/ices. Jej činnosť v spoločnostiach bola obmedzená len na formálny podpis dokumentov a taktiež podľa jej názoru sa na adrese Krížna 47 nachádzalo len registrové sídlo spoločnosti, nakoľko sa počas jej pôsobenia v advokátskej kancelárii nachádzali len zamestnanci, resp. partneri advokáti advokátskej kancelárie JUDr. Repáka. Pokiaľ ide o námietky týkajúce ustanovenia znaleckej organizácie ZNALEKON, s. r. o., rozhodovania o návrhu na zloženie preddavkov podľa § 141a a nepredloženie odvolania odporcov 1/ a 2/ voči rozhodnutiu, tieto označila za námietky, týkajúce sa postupu súdu v konaní, ktoré podľa § 14 ods. 3 O. s. p. nezakladajú dôvod pre jej vylúčenie z prejednávanej veci. Vzhľadom na uvedené namietaná sudkyňa vec nepredložila na prejednanie nadriadenému súdu. Sudkyňa nepredložila nadriadenému súdu ani ďalšiu námietku zaujatostí vznesenú odporcom 1/ a 2/, ktorá bola doručená konajúcemu súdu dňa
  33. Opätovne poukázala na to, že pána H. X. nepozná, počas pôsobenia v spoločnosti WA Services, a. s., sa nekonalo žiadne valné zhromaždenie, na ktorom by boli fyzicky prítomní akcionári, resp. členovia kontrolných a výkonných orgánov, akékoľvek dokumenty podpísala tak, ako všetci klienti advokátskej kancelárie, že im vyhotovené dokumenty boli kanceláriou doručené kuriérom na podpis s presným vyznačeným, akým spôsobom sa má podpis overiť. Ani druhú námietku nepredložila nadriadenému súdu, nakoľko obsahuje rovnaké okolnosti ako prvá námietka (vzťah Mgr. Jurajovi Krištákovi a zákonnej sudkyne).
  34. Odvolací súd poukázal na ust. § 212 ods. 2 O. s. p. a uviedol, že nerozhodoval o námietkach zaujatosti podľa § 16 O. s. p., nakoľko bola vec pridelená inému sudcovi z dôvodu odchodu namietanej sudkyne na materskú dovolenku a rodičovskú dovolenku dňom
  36. 2013, a to dodatkom č. 8 k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava III na rok
  37. Vychádzajúc z obsahu námietok odvolací súd je toho názoru, že všetky námietky nesmerujú proti postupu sudkyne v konaní, a preto nebol v zmysle § 15a ods. 5 O. s. p. dôvod ich nepredložiť nadriadenému súdu. Podľa názoru odvolacieho súdu pri posudzovaní nestrannosti sudcu sa nevyžaduje exaktné preukázanie vzťahu, ale postačí iba osvedčenie určitých okolností, ktoré objektívne môžu spochybňovať nezaujatosť sudcu. Odvolací súd po posúdení vyjadrení sudkyne, žalovaných a predložených listinných dôkazov, týkajúcich sa jej vzťahu k Jurajovi Krišťákovi, predovšetkým s ohľadom na jej vyjadrenie a obsah zápisnice z riadneho valného zhromaždenia spoločnosti WA Services, a. s., konaného dňa
  39. 2005 dospel k záveru, že uvedené skutočnosti sú spôsobilé vyvolať pochybnosti o nezaujatosti sudkyne. Odvolací súd sa stotožnil s názorom odvolateľov, že ak vyjadrenie sudkyne a Juraja Krišťáka je pravdivé, znamená to, že valné zhromaždenie sa v roku 2005 vôbec nekonalo tak, ako to vyplýva zo zápisnice o jeho priebehu, to teda nasvedčuje tomu, že sudkyňa ako zapisovateľka a skrutátorka a Juraj Krišťák ako overovateľ zápisnice vedome fingovali neexistujúcu skutočnosť, a to konanie valného zhromaždenia dňa
  41. 2005, ktoré v skutočnosti neprebehlo, navyše v listine, ktorá bola určená orgánu verejnej moci (registrovému súdu) za účelom vykonania zápisu orgánov do obchodného registra. Uvedené skutočnosti sú aj podľa názoru odvolacieho súdu spôsobilé vyvolať predstavu o blízkom vzťahu a existencii mimoriadnej dôvery medzi sudkyňou JUDr. Miriam Repákovou a Jurajom Krišťákom. Uvedenými skutočnosťami sa odporcovia bránili v poradí druhej nimi vznesenej námietke, doručenej súdu prvého stupňa dňa
  44. Odvolací súd je toho názoru, že uvedenú námietku uplatnili v lehote uvedenej v § 15a ods. 2 O. s. p., keďže sa o pochybnosti o nestrannosti konajúcej sudkyne dozvedeli dňa
  46. 2013 na základe informácii z webovej stránky denníka SME (Vyjadrenie sudkyne bolo v denníku SME publikované
  48. 2013). Odvolací súd je toho názoru, že druhá námietka zaujatosti nemá povahu opakovanej námietky v zmysle § 16 ods. 2 O. s. p., nakoľko sa nezakladá na rovnakých skutočnostiach, ako pri prvej námietke, keďže vychádza z rozporov vo vyhlásení vec prejednávajúcej sudkyne zo dňa
  50. 2013, ktoré urobila až po predložení prvej námietky zo dňa
  53. Vzhľadom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. g/ a f/ O. s. p. v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom o veci rozhodne opätovne nezaujatý zákonný sudca.
  54. Proti uzneseniu odvolacieho súdu č. k. 3Cob/413/2013-3744 zo dňa
  55. augusta 2015 v časti, ktorou zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie, podal žalobca dovolanie. V ňom uviedol, že dovolanie je prípustné podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., nakoľko dovolateľovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Dovolanie odôvodnil podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., nakoľko v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O. s. p. Dovolateľovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, keďže: a/ odvolací súd sa z dôvodu nesprávneho/nezákonného rozhodnutia o zaujatosti konajúcej sudkyne vôbec nezaoberal odvolaniami žalovaných, a tým odňal dovolateľovi možnosť konať pred súdom; b/ napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie; c/ odvolací súd napadnutým uznesením odňal dovolateľovi zákonného sudcu; d/ odvolací súd v odvolacom konaní vykonal dokazovanie bez nariadenia pojednávania.
  56. K vade uvedenej v dovolaní pod písm. a/ uviedol, že konajúca sudkyňa a J. Krišťák, sa vôbec nepoznajú, stretli sa nanajvýš raz a žiaden vzťah medzi nimi nie je a ani nikdy nebol. Nesprávny a nelogický je záver žalovaných, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd v napadnutom uznesení. Žalovaní „vykonštruovali“ zo zhodných pravdivých vyjadrení dvoch osôb o tom, že sa osobne vôbec nepoznajú, blízky vzťah založený na existencii údajnej mimoriadnej dôvery medzi sudkyňou JUDr. Miriam Repákovou a Jurajom Krišťákom. Ako už bolo veľakrát judikované Najvyšším súdom Slovenskej republiky, pracovný vzťah dvoch osôb (o čo v prejednávanom prípade expressis verbis nešlo) alebo len samotná skutočnosť, že jedna osoba pozná druhu osobu (ani o túto skutočnosť nejde v prejednávanom prípade v pravom slova zmysle), nemôžu bez ďalšieho, samy osebe, založiť pochybnosť o nestrannosti sudcu. V prejednávanom prípade nie je možné povedať, že by sa sudkyňa a J. Krišťák navzájom poznali, keďže ich vzájomné osobné osudy sa mohli nanajvýš pretnúť čisto len kvôli de facto pracovnej veci, čo z nich v žiadnom prípade nerobí osoby, ktoré sa navzájom poznajú. Môže to z nich robiť nanajvýš osoby, ktoré sa mohli stretnúť. Sudkyňa a J. Krišťák sa môžu poznať rovnako ako dve osoby, ktorá jedna stojí v rade v obchode na pokladňu a pustí pred seba jej úplne neznámu osobu a umožní jej sa „predbehnúť' pred ostatných. Ani o týchto osobách sa nedá povedať, že sa navzájom poznajú, hoci medzi nimi tiež nastalo to, že zosúladili svoj vzájomný postup, ktorý nie je úplne perfektný v očiach ostatných. Aj o týchto osobách by teda muselo platiť, že je medzi nimi vzťah mimoriadnej dôvery, čo samozrejme je absurdné, pretože sa to nedá z jednej takejto okolnosti nijako vyvodiť. Keďže konajúca sudkyňa pred nástupom na výkon funkcie sudcu pôsobila ako advokátka, navyše (ako koncipientka) u svojho bývalého manžela, aktívneho advokáta s množstvom podnikateľských aktivít, možno predpokladať, že z dôvodu výkonu svojho povolania pozná množstvo ľudí bez akéhokoľvek bližšieho vzťahu k nim. Ako uviedol Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 1Nc/58/2010, je potrebné brať na zreteľ skutočnosť, že spoločenské vzťahy v najširšom slova zmysle sú vzťahmi vzájomného pôsobenia, kontaktu a interakcie medzi členmi spoločností; preto závažnosť, ktorá by založila pochybnosť o nezaujatosti zákonného sudcu, môže aj pri zohľadnení tzv. teórie zdania uplatňovanej v judikatúre ESĽP nastať iba v prípade, keď je celkom zjavné, že jeho vzťah k danej veci, účastníkom alebo ich zástupcom dosahuje taký charakter a intenzitu, že aj napriek zákonnej povinnosti nebude môcť rozhodovať nezávisle a nestranne. Záver odvolacieho súdu o zaujatosti sudkyne je teda zjavne nesprávny/nezákonný, čím odvolací súd odňal dovolateľovi možnosť konať pred súdom. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá predchádzala rozhodnutiu, ale aj samotným rozhodnutím. Tým, že odvolací súd rozhodol zjavne nesprávne o zaujatosti konajúcej sudkyne a nezaoberal sa ďalej meritom podaných odvolaní, v dôsledku čoho neprebehlo riadne odvolacie konanie. V odvolacom konaní mal dovolateľ nesporne možnosť uplatňovať svoje procesné práva, ktoré v dôsledku nesprávneho postupu odvolacieho sudu (zjavne v nesprávnom rozhodnutí o zaujatosti konajúcej sudkyne) nemohol využiť.
  57. K vade uvedenej v dovolaní pod písm. b/ uviedol, že odvolací súd sa vôbec, ani len okrajovo, nevyjadril k argumentácii dovolateľa o zmeškaní lehoty na podanie prvej námietky, o dôvodoch, prečo ide v prípade druhej námietky o opakovanú námietku a ani k LOGICKEJ argumentácii dovolateľa o tom, prečo je vylúčené, aby bola konajúca sudkyňa zaujatá a nie sú dané ani objektívne pochybnosti o jej nezaujatosti. V prvej a rovnako aj v druhej námietke, žalovaní poukazovali na tú istú skutočnosť, a to údajný vzťah sudkyne a J. Krišťáka, pričom ich údajne blízky vzťah mimoriadnej dôvery podporili v druhej námietke nelogickou absurditou. V odôvodnení napadnutého uznesenia sa odvolací súd vôbec nevysporiadal s vyjadreniami dovolateľa uvedenými k námietkam zaujatosti, a to najmä k podstatným výhradám, že Mgr. Krišťák v tomto konaní nikdy nebol právnym zástupcom dovolateľa. Preto neexistuje dôvod na vyvodzovanie akýchkoľvek pochybností o nezaujatosti zákonnej sudkyne v tomto konaní. JUDr. Miriam Repáková nebola v žiadnom z orgánov uvedenej spoločnosti počas obdobia, kedy uvedenú spoločnosť vlastnil výlučne bývalý právny zástupca dovolateľa (a odkedy bola uvedená spoločnosť zároveň v likvidácii). V čase, keď bola JUDr. Miriam Repáková členkou predstavenstva, bol Mgr. Juraj Krišťák len minoritným akcionárom so žiadnym vplyvom na činnosť spoločnosti a na zloženie jej orgánov. Je preto takmer vylúčené, aby medzi uvedenými osobami bol z tohto dôvodu akýkoľvek vzťah, či už ekonomickej alebo inej závislosti, ktorý by odôvodňoval pochybnosti o zaujatosti sudkyne, žalovaní sa zo všetkého snažia umelo vyvodiť zaujatosť zákonnej sudkyne, bez ohľadu na zásady logického myslenia, vzhľadom na rozvod JUDr. Miriam Repákovej s JUDr. Repákom by v zmysle zásad základného logického myslenia mala pripadať do úvahy určitá tendencia akéhosi pozitívneho postoja sudkyne práve k žalovaným (ak by sme akýmkoľvek spôsobom mali pripustiť otázku zaujatosti zákonnej sudkyne, čo striktne odmietam), čo žalovaní znovu akosi opomenuli vziať do úvahy. Ich argumentácia preto skutočne pôsobí veľmi účelovo. Skutočnosť, že v danom čase bola JUDr. Repáková advokátskou koncipientkou, v súčasnosti nemá a ani nemôže mať žiadny vplyv na jej sudcovskú nezávislosť. Žalovaní zjavne zmeškali prekluzívnu lehotu na podanie prvej námietky a zinscenovaním určitej skutkovej situácie sa snažili navodiť dojem, že im lehota neuplynula. Dokonca sa v prípade druhej námietky snažili navodiť dojem, že ide o úplne nové skutočnosti, ktoré sa pritom od pôvodných skutkových okolností ničím nelíšia. Súd prvej inštancie tak postupoval správne, keď druhú námietku posúdil ako opakovanú námietku, a v zmysle ust. § 15a ods. 4 O. s. p. na ňu neprihliadol. Odvolací súd v napadnutom uznesení nedal odpoveď ani len na základné argumenty dovolateľa, majúce pre vec podstatný význam, nemožno ho považovať za zodpovedajúce požiadavke plnej realizácie základného práva účastníka na spravodlivý proces. Vzhľadom na charakter námietok dovolateľa k námietkam zaujatosti, s ktorými sa odvolací súd absolútne nezaoberal, resp. v napadnutom uznesení nijako neodôvodnil, prečo pre jeho záver nemajú žiaden význam, dopustil sa odvolací súd vady, ktorá má za následok nedostatočné odôvodnenie napadnutého uznesenia, čím došlo k odňatiu možností konať pred súdom podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
  58. K vade uvedenej v dovolaní pod písm. c/ uviedol, že zjavne nesprávnym rozhodnutím o zaujatosti konajúcej sudkyne, odvolací súd porušil právo dovolateľa na spravodlivý proces, konkrétne odňal dovolateľovi zákonného sudcovu, v dôsledku čoho mu tak bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.
  59. K vade uvedenej v dovolaní pod písm. d/ uviedol, že odvolací súd na základe tých istých dôkazných prostriedkov, ktoré už hodnotil súd prvej inštancie, dospel k opačnému záveru, a to, že sú dané pochybnosti o nezaujatosti konajúcej sudkyne. Zákon pripúšťa tri výnimky, ktoré umožňujú, aby aj odvolací súd mohol v rámci odvolacieho konania vykonávať dokazovanie. Jedna z týchto výnimiek oprávňuje odvolací súd na to, aby v potrebnom rozsahu opakoval dokazovanie. Znamená to, že odvolací súd môže znovu vykonať len niektoré z tých dôkazných prostriedkov, ktoré už raz vykonal súd v rámci konania na prvej inštancii. Nestačí preto, ak bol dôkazný prostriedok súdu prvej inštancie iba navrhnutý, ale nedošlo k jeho vykonaniu. Opakovať dokazovanie môže odvolací súd len vtedy, ak je toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd totiž nemôže bez ďalšieho dôkazné prostriedky iba zhodnotiť inak, ako ich zhodnotil súd prvej inštancie. Môže tak spraviť len pod podmienkou, že ich v odvolacom konaní opäť vykoná, a to na pojednávaní, ktoré sa v takom prípade nariaďuje obligatórne, čo sa v prejednávanom prípade nestalo.
  60. Dovolateľ navrhol, aby dovolací súd uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 3Cob/413/2013-3744 zo dňa
  62. 2015 v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zaviazal žalovaných na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolateľ si zároveň uplatnil náhradu trov dovolacieho konania.
  63. K dovolaniu žalobcu sa žalovaní 1/ a 2/ vyjadrili písomne. Uviedli, že dovolanie navrhovateľa je procesné neprípustné. Proti zrušujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie len z tzv. dôvodov zmätočnosti, teda dôvodov uvedených v § 237 O. s. p. Žalobca nevytýka vady zmätočnosti. Formálne síce tvrdí, že odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom, v skutočnosti však namieta vecnú správnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. Námietky proti skutkovým a právnym záverom odvolacieho súdu prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. nezakladajú.
  64. K námietke dovolateľa, že odvolací súd nesprávne posúdil zaujatosť sudkyne Repákovej (otázku, či rozhodoval vylúčený sudca) a z tohto dôvodu sa ďalej nezaoberal ďalšími odvolacími dôvodmi žalovaných, čím mu údajne odňal možnosť konať pred súdom, žalovaní uviedli, že je z obsahu dovolania zrejmé, že žalobca v skutočnosti žiada preskúmať vecnú správnosť záveru odvolacieho súdu, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Uvedenou otázkou sa však dovolací súd môže zaoberať iba vtedy, ak prijme primárny záver, že podané dovolanie je procesne prípustné. Občiansky súdny poriadok neumožňuje dovolaciemu súdu zaoberať sa vecnou správnosťou rozhodnutia v základnom konaní a až z výsledku posúdenia vecnej správnosti rozhodnutia vyvodzovať procesnú prípustnosť dovolania. Bez toho, aby dovolací súd primáme prijal záver o procesnej prípustnosti dovolania, nemá zákonnú možnosť sa opodstatnenosťou dovolania (a vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia súdu) zaoberať. Uvedené vyplýva z jasne vymedzenej zásady, že dovolacie konanie má primáme fázu preskúmania procesnej prípustnosti a až následne fázu preskúmania opodstatnenosti dovolania. Druhá fáza nastáva iba za predpokladu, ak je dovolanie procesne prípustné. Procesná prípustnosť dovolania je procesnou podmienkou vedenia dovolacieho konania. Preto sa dovolanie v prípade jej nedostatku odmieta. Prípustnosť sa samozrejme nemôže zakladať na preskúmaní opodstatnenosti dovolania. V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR platí, že procesnú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. nemožno vykladať extenzívne a vyvodzovať ju z postupu súdu vtedy, ak ide o meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Postupom súdu, ktorým došlo k odňatiu možnosti účastníka konania konať pred súdom, sa môže rozumieť iba samotný priebeh konania, spôsob vedenia konania, jednotlivé procesné úkony, nie však rozhodnutie, ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu. Nesprávne právne posúdenie a nesprávne skutkové závery nezakladajú prípustnosť dovolania. Aj keby odvolací súd zrušil rozsudok z nesprávnych dôvodov, nezakladalo by to prípustnosť dovolania. Neexistuje teda žiaden dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O. s. p. Ak odvolací súd dospel k záveru, že vec rozhodoval vylúčený sudca, musel rozhodnutie na základe § 221 O. s. p. zrušiť a nemal povinnosť zaoberať sa ďalšími dôvodmi. Povinnosť preskúmavať ostatné dôvody odvolania za situácie, kedy súd identifikuje vadu zmätočnosti, ktorá podľa § 221 O. s. p. vedie k zrušeniu rozhodnutia, nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia.
  65. K dovolacej námietke, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné pre nedostatočné odôvodnenie, žalovaní uviedli, že aj v tomto prípade ide o námietku vady, ktorá by za žiadnych okolností nemohla založiť procesnú prípustnosť dovolania. Dovolací súd sa preto nemôže zaoberať otázkou, či je rozhodnutie preskúmateľné alebo nie. Napadnuté rozhodnutie je v skutočnosti správne a riadne odôvodnené.
  66. Prípadná nepreskúmateľnosť rozhodnutia nezakladá procesnú prípustnosť dovolania. Ak dovolanie nie je prípustné z iného dôvodu, dovolací súd nemôže začať skúmať, či je napadnuté rozhodnutie odôvodnené dostatočne. Podľa konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu SR nepreskúmateľnosť rozhodnutia predstavuje iba tzv. inú vadu konania v zmysle § 241/2(b) O. s. p., ktorá môže byť dovolacím dôvodom v procesne prípustnom dovolaní, ale sama procesnú prípustnosť dovolania nezakladá. Tento názor bol vyslovený v publikovanom rozhodnutí R 111/1998 a množstve ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu SR. Aj keby napadnuté rozhodnutie trpelo vadou nepreskúmateľností, dovolací súd sa tým nemôže zaoberať, pretože dovolanie nie je procesné prípustné.
  67. Podľa žalovaných je napadnuté uznesenie vecne správne a riadne odôvodnené. Nedostatok odôvodnenia nie je možné vidieť len v tom, že žalobca nesúhlasí so záverom odvolacieho súdu, hoci je tento záver preskúmateľne odôvodnený. Žalovaní podali dve námietky zaujatosti. Súd prvej inštancie ani jednu z nich nepredložil na rozhodnutie nadriadenému (odvolaciemu) súdu. Krajský súd, ktorý je odvolacím a nadriadeným súdom súčasne, podrobne zdôvodnil iba prípustnosť dôvodnosť druhej námietky, pričom prvej námietke sa bližšie nevenoval. To však nezakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Ak odvolací súd zistí dôvod, o ktorý oprie svoj záver, že vo veci rozhodol vylúčený sudca, nemusí sa ďalej zaoberať otázkou, či bolo týchto dôvodov viac. Odvolací súd už po preskúmaní druhej námietky zistil jednoznačné dôvody pre zrušenie rozsudku; bolo by nadbytočné, aby sa zaoberal ďalšou námietkou a detailne ju zdôvodňoval v rozhodnutí. Akokoľvek by ju vyhodnotil, jeho záver potrebe zrušenia rozsudku súdu prvej inštancie by tým nemohol byť ovplyvnený. Odvolací súd sám uvádza, z ktorých skutočností vychádzal, pričom dôraz kládol práve na vyjadrenie konajúcej sudkyne a obsah zápisnice z valného zhromaždenia spoločnosti WA Services, ktoré sa konalo
  68. mája
  69. V čase, keď bola sudkyňa Repáková manželkou Dušana Repáka, už prebiehalo súdne konanie. Manžel sudkyne (teda zo zákona osoba blízka konajúcej sudkyne) v čase podania žaloby pôsobil spolu s Jurajom Krišťákom v spoločnosti WAServices, t. j. spoločnosti v čase podania žaloby preukázateľne patriacej Krišťákovi. Zápisnicu vlastnoručne podpísali Juraj Krišťák a Miriam Repáková (ešte pod dievčenským menom) a pri podpise je uvedené, že zodpovedajú za jej správnosť. Ani Juraj Krišťák a ani sudkyňa Repáková vo svojich vyhláseniach nespochybnili pravosť zápisnice a ani svoje podpisy na nej. Tvrdia iba, že obsah zápisnice nezodpovedá realite-teda že skutočnosti sa odohrali úplne inak, ako je v nej zapísané-a to napriek tomu, že zápisnicu vlastnoručne podpísali a podpisom sa zaručili za jej správnosť Inak povedané, Krišťák a sudkyňa Repáková vyhlásili, že pri podpisovaní listiny určenej štátnemu orgánu (registrovému súdu) obaja vedome predstierali existenciu skutočností, ktoré sa nestali-teda, že spolu a vedome podpísali nepravdivú listinu, zaručili sa podpisom za jej správnosť napriek jej nepravdivosti. Pokiaľ sú tieto vyhlásenia Krišťáka a sudkyne Repákovej pravdivé a veci sa naozaj odohrali tak, ako to opisujú, je zrejmé, že medzi nimi musí existovať značná dôvera a takýto vzťah zakladá objektívne pochybností o nestrannosti sudkyne Repákovej. Odôvodnenie odvolacieho súdu je úplne zrozumiteľné a presvedčivé. Vada nepreskúmateľnosti by bola daná iba vtedy, ak by nebolo možné zistiť, prečo odvolací súd prijal záver, ktorý prijal. Žalobca ďalej tvrdí, že druhá námietka je opakovaná, pretože aj „v druhej námietke žalovaní poukazovali na tú istú skutočnosť, a to údajný vzťah sudkyne a Krišťáka“. Táto výhrada je neopodstatnená. Prvá námietka sa opierala o skutočnosť, že sudkyňa Repáková, jej manžel Repák a Krišťák spoločne pôsobili v súkromnej spoločnosti WA Services, ktorej majiteľmi boli Repák a Krišťák. Druhá námietka sa zakladá na novozistených skutočnostiach, ktoré vyplývajú z vyhlásenia konajúcej sudkyne. Toto vyhlásenie bolo publikované v denníku SME dňa
  70. júla 2013; námietka bola podaná
  71. júla 2013 - teda zjavne včas. Námietka je opakovaná vtedy, keď sa zakladá na rovnakých skutočnostiach. Teda nie je opakovanou námietka, ktorá sa týka tých istých osôb, ale obsahuje nové skutočnosti, ktoré sa stali, alebo o ktorých sa účastník dozvedel neskôr. Odvolací súd aj tieto skutočností riadne odôvodnil. Žalobca argumentuje, že Krišťák ho nezastupoval v tomto konaní, a preto sa ani nemal posudzovať vzťah Krišťáka a sudkyne Repákovej. Žalobcova argumentácia je nepravdivá v tom, že Krišťák preukázateľne zastupoval žalobcu aj v tomto konaní - zaplatil za neho v tomto súdnom konaní súdny poplatok. Tým padá celá podstata žalobcovho argumentu. Pre posúdenie otázky, či rozhodoval vylúčený sudca v zmysle § 14 O. s. p., nie je podstatné, či zástupca zastupuje účastníka v konaní alebo inde. Krišťák mal generálnu plnú moc na zastupovanie žalobcu vo všetkých veciach, vrátane akýchkoľvek súdnych konaní. Krišťák túto plnú moc aktívne využíval. Urobil za žalobcu všetky známe právne a faktické úkony súvisiace s touto vecou (napríklad uzavrel v jeho mene zmluvy, na základe ktorých žalobca získal žalovanú pohľadávku, zúčastnil sa namiesto neho exekučnej dražby a pod.) a zastupoval ho aj vo všetkých ostatných právnych konaniach (v exekúcii proti Mechatronickej a v konkurznom konaní na jej majetok). Je zrejmé, že táto žalobcova námietka nemá žiaden základ ani v skutkovom stave (Krišťák bol zástupcom žalobcu v súdnom konaní) a ani v právnych predpisoch (pre vylúčenie sa nevyžaduje, aby šlo o zástupcu účastníka v konaní).
  72. K žalobcovmu poukazu na judikatúru, podľa ktorej pracovný vzťah dvoch osôb nezakladá sám osebe pochybnosti o nezaujatostí sudcu, pričom podľa neho vzťah Krišťáka a sudkyne Repákovej nedosahoval ani túto intenzitu, žalovaní uviedli, že advokát Krišťák a manžel sudkyne Repák boli spolumajiteľmi (akcionármi) súkromnej obchodnej spoločnosti WA Services. Vylúčená sudkyňa bola štatutárnym orgánom a do tejto funkcie bola zvolená práve a iba hlasmi akcionárov Repáka a Krišťáka. Krišťák sám dobrovoľne hlasoval za zvolenie sudkyne Repákovej do vedenia súkromnej spoločnosti, v ktorej mal podiel. Ešte aj v čase po začatí konania bol Repák manželom konajúcej sudkyne, teda zo zákona bol jej blízkou osobou (§ 116 OZ) a ešte aj v tomto období stále pôsobil v orgánoch súkromnej spoločnosti WA Services, ktorej jediným majiteľom sa medzičasom stal advokát Krišťák (Krišťák odkúpil Repákov podiel). V čase po začatí tohto konania sudkyni blízka osoba ešte stále pôsobila v orgánoch súkromnej spoločnosti, ktorá patrila generálnemu zástupcovi žalobcu. Tieto vzťahy nemožno porovnávať s bežnými pracovnými alebo kolegiálnymi vzťahmi. Je to diametrálne odlišná situácia od kolegiálnych vzťahov napr. dvoch sudcov, ktorí náhodou pracujú na tom istom súde. Každopádne však tieto skutočnosti nie sú dôležité pre posúdenie druhej námietky zaujatosti, o ktorú oprel odvolací súd svoje zrušujúce rozhodnutie. Dôvodom, na ktorom odvolací súd vyvodil svoj záver, bol neštandardný spôsob spolupráce medzi Krišťákom a sudkyňou Repákovou, ktorý opísali vo svojich vyhláseniach. Odvolací súd podrobne nezdôvodňoval prípustnosť a dôvodnosť prvej námietky, nakoľko nie sú žiadne pochybnosti o prípustnosti a dôvodnosti druhej námietky. Len pre úplnosť, vyhlásenie sudkyne Repákovej o údajnom zmeškaní lehoty na posúdenie prvej námietky, bolo svojvoľné-sama sudkyňa totiž uvádza, že o tvrdených dôvodoch zaujatosti sa dozvedela až z námietky žalovaných. Je potom absurdné, ak sudkyňa v tom istom vyhlásení tvrdí, že o dôvodoch zaujatosti, ktoré sa týkajú jej osoby, sa mali žalovaní dozvedieť zo spisu skôr, ako ona sama. Námietky žalobcu boli buď vyvrátené v odôvodnení súdneho rozhodnutia, alebo sa týkajú skutočností, na ktorých súd rozhodnutie nezaložil. V rozsahu dôvodov na zrušenie rozsudku sa odvolací súd vysporiadal so všetkými argumentmi žalobcu. Neexistuje argument žalobcu, týkajúci sa prípustnosti a dôvodnosti druhej námietky, s ktorým by sa súd priamo nevysporiadal. Takéto zdôvodnenie je nad rámec stanovený judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, judikatúrou Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR. Ako uvádza aj sám žalobca, všeobecný súd nemusí dať odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
  73. K námietke žalobcu, že nesprávnym rozhodnutím odvolacieho súdu mu bol odňatý zákonný sudca a tým aj odňatá možnosť konať pred súdom, žalovaní vo vyjadrení k dovolaniu uviedli, že táto argumentácia žalobcu je nesprávna. Napadnutým rozhodnutím nedošlo k žiadnej zmene v osobe zákonného sudcu, a teda mu ani nemohol byť odňatý zákonný sudca týmto rozhodnutím. Zákonným sudcom je v súčasnosti sudca Marián Fekete, ktorému bola vec pridelená náhodným výberom po odchode sudkyne Miriam Repákovej na materskú dovolenku. Zákonný sudca sa zmenil ešte pred začatím odvolacieho konania (pred podaním odvolania). Rozhodnutie, ani postup odvolacieho súdu nemohol nijako ovplyvniť zmenu zákonného sudcu, ktorá nastala pred začatím odvolacieho konania. Odvolací súd teda nemohol svojim postupom alebo rozhodnutím ani len teoreticky odňať žalobcovi zákonného sudcu. Záver odvolacieho súdu, že vo veci rozhodol vylúčený sudca je konštatovaním vady prvoinštančného konania (bez akejkoľvek zmeny zákonného sudcu). Správnosť jeho záverov však dovolací súd nemôže skúma

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.