s § 250s O.s.p. podanie odvolania prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (§ 250ja ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že podanie odvolania nebolo dôvodné a preto rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Podľa § 250ja ods. 2 O.s.p. odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie. Odvolací súd nepovažoval za potrebné na prejednanie veci nariaďovať pojednávanie a takýto postup nebol v rozpore s verejným záujmom. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25. januára 2017 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). Predmetom odvolacieho konania je rozsudok krajského súdu, ktorým tento zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie rozhodnutia žalovaného. Odvolací súd v medziach dôvodov odvolania preskúmal rozsudok krajského súd ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom skúmal aj napadnuté rozhodnutia správnych orgánov a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, či sa krajský súd vysporiadal s námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu, či bola dodržaná zásada zákonnosti a materiálnej pravdy správneho konania a teda či došlo k presnosti zistenia podstatných skutočností a či konajúci súd správne posúdil zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd zo spisu prvostupňového súdu zistil, že správnymi orgánmi bolo zistené, že žalobca sa mal dopustiť priestupku tým, že osobným motorovým vozidlom neprispôsobil rýchlosť a narazil prednou ľavou časťou vozidla do zadnej časti v tom čase už stojaceho vozidla, pričom žalobca si nesplnil povinnosť účastníka škodovej udalosti a z miesta nehody odišiel, čím porušil ustanovenia § 16 ods. 1, § 66 ods. 2 písm. a), d) a e) a § 66 ods. 6 podľa § 137 ods. 2 písm. c) zákona č. 8/2009 Z.z. o cestnej premávke (ďalej len „ZCP“) Podľa § 2 ods. 1 zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“) priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľných podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.
ZP, na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie. Podľa § 4 ZP, priestupok je spáchaný z nedbanlivosti, ak páchateľ
1 ZCP je vodič povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.
2 písm. a) ZCP, za dopravnú nehodu sa považuje aj škodová udalosť podľa odseku 3, ak nie je splnená niektorá z povinností podľa § 66 ods. 6.
2 písm. a),
6 ZCP je účastník škodovej udalosti povinný bezodkladne zastaviť vozidlo, preukázať svoju totožnosť inému účastníkovi škodovej udalosti, poskytnúť údaje o poistní vozidla, vyplniť a podpísať tlačivo zavedené na zabezpečenie náhrady vzniknutej škody podľa osobitného predpisu, zdržať sa požitia alkoholu alebo inej návykovej látky a urobiť vhodné opatrenia, aby nebola ohrozená bezpečnosť alebo plynulosť cestnej premávky. Ak účastník škodovej udalosti spôsobil hmotnú škodu osobe, ktorá nie je účastníkom škodovej udalosti, je povinný o tom túto osobu bezodkladne upovedomiť a vyplniť s ňou a podpísať tlačivo zavedené na zabezpečenie náhrady vzniknutej škody podľa osobitného predpisu. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil so závermi správnych orgánov, ktorých rozhodnutie potvrdil aj súd prvého stupňa, že žalobca si ako účastník dopravnej nehody nesplnil povinnosti ustanovené v § 16 ods. 1, § 66 ods. 2 písm. a),
1 ZCP je vodič povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam, stavu a povahe vozovky a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len primeranou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. Tieto ustanovenia žalobca porušil tým, že svoju jazdu neprispôsobil svojim schopnostiam. K námietke žalobcu týkajúcej sa výšky škody, sa odvolací súd stotožňuje s názorom krajského súdu, že výška škody bola odhadnutá príslušníkom Policajného zboru, ktorý danú dopravnú nehodu dokumentoval. Keďže v danom prípade náhrada škody nebola predmetom správneho konania, nakoľko si poškodený náhradu škody pred správnym orgánom neuplatňoval, postačoval na prejednanie priestupku odhad výšky škody, ktorá vznikla pri dopravnej nehode policajtom, ktorý vykonával obhliadku miesta dopravnej nehody. Po preskúmaní spisového materiálu a námietok žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatuje, že prvostupňový správny orgán použil na dokazovanie všetky prostriedky, ktorými bolo možné zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Podľa názoru najvyššieho súdu správne orgány konali tak, že priestupok bol dostatočným spôsobom zistený, zadokumentovaný a zhromaždené dôkazné prostriedky boli postačujúce pre vydanie rozhodnutia. Najvyšší súd ďalej po preskúmaní konania správnych orgánov dospel k záveru, že námietka žalobcu, že došlo k porušeniu zásady zákonnosti a materiálnej pravdy nemohla obstáť. V ustanovení § 3 Správneho poriadku sú zakotvené základné zásady správneho konania. Základnou zásadou je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Táto zásada je zakotvená nielen v § 3 ods. 4, ale je premietnutá aj v ďalších ustanoveniach (§ 32 ods. 1, § 46, § 47 ods. 3). Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada zákonnosti (§ 3 ods.1 Správneho poriadku) je jednou z najdôležitejších zásad nielen správneho konania. Je správnoprávnym vyjadrením ústavného princípu legality a jedným z prejavov princípu právneho štátu. V rámci hierarchie právnych predpisov požaduje súlad zákonov a všeobecne záväzných právnych predpisov s ústavou SR, právom EÚ a medzinárodnými zmluvami, ktorými je SR viazaná a zároveň aj ich dodržiavanie. Zásada zákonnosti má dva rozmery, hmotnoprávny a procesnoprávny. Procesnoprávny rozmer nemôže byť naplnený bez dodržania hmotnoprávneho, a to v zmysle zásady nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege, zásady materiálnej pravdy, spoľahlivo zisteného skutkového stavu bez dôvodných pochybností. Z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý stanovuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon vyplýva procesnoprávny rozmer preberanej zásady, že každé konanie správneho orgánu je obmedzené a podmienené · kompetenciami správneho orgánu · stanoveným procesným postupom, v súlade s ktorým sa konanie uskutočňuje · hmotnoprávnymi predpokladmi stanovenými zákonmi a inými všeobecne záväznými právnymi predpismi na realizáciu správneho konania Na základe čl. 2 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky pre správny orgán platí, že je zakázané všetko čo nie je dovolené, kým pre adresátov správy platí, že je dovolené všetko čo nie je zakázané. Zákonom sú obmedzené oprávnenia správnych orgánov, ale aj povinnosti spravovaných subjektov (čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Ochrana verejných, všeobecných a individuálnych záujmov taktiež prislúcha správnym orgánom, čo vyplýva z jeho nadriadeného (nezaujatého) postavenia v rámci správneho konania voči účastníkom konania a z ochrany zásady rovnosti medzi nimi. Správny orgán je povinný dôsledne vyžadovať plnenie zákonom stanovených povinností od všetkých spravovaných subjektov bez výnimky. Tým je vylúčená svojvôľa a podporuje nestrannosť pri rozhodovaní. Zásada zákonnosti sa vzťahuje nielen na správne orgány, aj na účastníkov konania a ostatné subjekty, ktoré v ňom vystupujú. Zákonnosť sa premieta zo základných pravidiel konania do celého správneho konania, napr. do ustanovení upravujúcich rozhodnutie a jeho náležitosti. Taktiež platí, že na dôkazy získané a vykonané nezákonným spôsobom sa neprihliada. Žalobca síce namietal zo strany žalovaného porušenie zásady zákonnosti, neponúkol však v súdnom konaní žiadne tvrdenie o porušení konkrétnych ustanovení zákona, ktoré mal žalovaný porušiť, preto túto námietku vyhodnotil najvyšší súd ako nedôvodnú. K zásade materiálnej pravdy považuje najvyšší súd na tomto mieste za dôležité uviesť, že spoľahlivo zistený stav, má byť podmienkou každého rozhodnutia vo veci. Ustanovenie § 32 ods. 1 Správnom poriadku o presnom a úplnom zistení skutočného stavu treba vykladať v súlade so súčasnými tendenciami procesného práva ako celku ale aj obmedzeniami, ktoré stanovujú ostatné, rovnocenné zásady ako napr. zásada rýchlosti, hospodárnosti, právnej istoty. Úplnosť zistenia treba vykladať ako vykonanie všetkých vyšetrení potrebných na objasnenie rozhodujúcich okolnosti dôležitých pre posúdenie veci a presnosť ako potrebu zhody týchto zistení so skutočnosťou. Naplnenie tejto zásady napomáha presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu. Na realizáciu tejto zásady v súlade s ostatnými zásadami správneho konania správny orgán vyberie optimálne prostriedky zisťovania a dokazovania podľa vlastnej úvahy. Všeobecne známe skutočnosti dôležité pre rozhodnutie a tie, ktoré sú známe správnemu orgánu z jeho činnosti ako aj uverejnené všeobecne záväzné právne predpisy netreba dokazovať. Podľa najvyššieho súdu nedošlo v danom prípade k porušeniu zásady zákonnosti ani zásady materiálnej pravdy správneho konania a teda námietku žalobcu o presnosti zistenia okolností podstatných pre rozhodnutie vo veci samej, považuje za neopodstatnenú. Najvyšší súd záverom dodáva, že mal za preukázané, že priestupok sa stal tak, ako je uvedené v napadnutom rozhodnutí žalovaného, a preto sa odvolací súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, ktorý žalobu o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného ako nedôvodnú zamietol. Najvyšší súd zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6Sžo 84/2007, sp. zn. 6Sžo 98/2008, sp. zn. 1Sžo 33/2008, sp. zn. 2Sžo 5/2009 či sp. zn. 8Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Žalobca neuviedol v odvolaní žiadne skutočnosti, ktoré by záver o zákonnosti rozhodnutí a postupov správnych orgánov a krajského súdu vyvrátili, odvolacie námietky žalobcu neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a preto s poukazom na vyššie uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. V. Trovy konania Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 246c ods.1 a § 224 ods. 1 O. s. p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal, keďže žalobca v konaní nemal úspech a žalovaný nemá na ich náhradu zákonný nárok ani v prípade úspechu. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.