Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 7Cdo/570/2014 Identifikačné číslo spisu: 1013895301 Dátum vydania rozhodnutia: 25.01.2017 Meno a priezvisko: JUDr. Lubor Šebo Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:201

§ 470ods.

1 CSP), rešpektuje ale procesný účinok tých dovolaní, ktorý zostal zachovaný aj po 30. júni 2016 (

§ 470ods.

2 CSP). V dôsledku toho platí, že ustanovenia novej, od 1. júla 2016 účinnej, právnej úpravy o dovolaní a dovolacom konaní sa v prípade týchto dovolaní nemôže uplatniť v plnom rozsahu hneď od uvedeného dňa, v celej šírke a so všetkými dôsledkami. Úplná aplikabilita týchto ustanovení novej právnej úpravy sa uplatní až pri dovolaniach podaných od uvedeného dňa. Opačný záver by bol porušením právnej istoty a legitímnych očakávaní strán, lebo ten, kto konal na základe dôvery v platný a účinný zákon, nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný [

tiež závery vyjadrené v rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL. ÚS 36/1995].

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 1 písm. a/, písm. b/ CSP), v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť. Na vysvetlenie je potrebné uviesť nasledovné:
2. Podľa právneho stavu účinného do
3. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (

§ 236ods.

1 O.s.p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p.

1. Dovolanie žalobcov 1/ a 2/, ktorým je napadnutý výrok I. a II. uznesenia odvolacieho súdu, smeruje proti uzneseniu, ktorý nemá znaky uznesení, proti ktorým bolo dovolanie v zmysle § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné. Dovolanie podľa § 239 ods. 3 O.s.p. nie je prípustné, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, súdnych poplatkoch, oslobodení od súdnych poplatkov, prerušení alebo neprerušení konania, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením. Dovolanie žalobcov teda v zmysle § 239 O.s.p. nevyvolalo účinky, ktoré by podľa právneho stavu do
2. júna 2016 umožňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum.
3. V danej veci by preto dovolanie bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. V súlade s ustanovením § 242 ods. 1 O.s.p. ukladajúcim dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Dovolatelia procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ O.s.p. nenamietali a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo.
4. Ďalej je potrebné uviesť, že žalobca 2/ odvolanie proti uzneseniu súdu prvej inštancie č. k. 8 C 7/2003-588 nepodal, nebol ani účastníkom konania pred súdom prvej inštancie a v odvolacom konaní týkajúceho sa nepripustenia zmeny žalobného návrhu žalobcu 1/, keďže súd prvej inštancie až uznesením z
5. januára 2013 č. k. 8 C 7/2003-560 pripustil vstup žalobcu 2/ do konania (právoplatným
6. marca 2013). Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca 2/ podal dovolanie v časti týkajúcej sa rozhodnutia odvolacieho súdu vo výroku II., ktorým uznesenie z
7. apríla 2013, č. k. 8 C 7/2003-663 o prerušení konania potvrdil.
8. V podanom dovolaní dovolatelia výslovne uviedli len procesnú vadu podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Zároveň v rámci argumentácie namietli aj zmenu senátu, ktorou bolo porušené ich právo na zákonného sudcu, avšak bez bližšieho špecifikovania daného tvrdenia. Uvedenú námietku je možné subsumovať pod procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 237 písm. g/ O.s.p., v zmysle ktorého je dovolanie prípustné aj vtedy, keď rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vzhľadom k zákonnej povinnosti prihliadnuť ex offo na existenciu procesných vád konania, ktoré zakladajú tzv. zmätočnosť rozhodnutia, dovolací súd skúmal aj zmeny zákonných sudcov v priebehu konania na súde prvej inštancie, ako aj samotné pridelenie veci na odvolacom súde, ktoré žalobca 1/ namietal v odvolacom konaní a s tým súvisiacu sťažnosť z
9. novembra 2013 a dospel k záveru, že predmetná námietka je nedôvodná.
10. K namietanému procesnému pochybeniu je potrebné uviesť, že súd treba považovať za „nesprávne obsadený“ aj vtedy keď nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia (bližšie pozri sp. zn. 5 Cdo 441/2012, resp. nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 136/08). Zákonným sudcom je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na vecne a miestne príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej veci. Ak súd rozhoduje v senáte, zákonnými sudcami sú všetci sudcovia určení podľa rozvrhu práce na konanie a rozhodovanie v senáte. Zmenu v osobe zákonného sudcu možno vykonať len v súlade so zákonom a rozvrhom práce (§ 3 ods. 3, ods. 4 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Z konštantnej judikatúry Ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že právo osoby nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi nemožno interpretovať až tak extenzívne, aby sa spájalo s osobou jediného sudcu (bližšie pozri sp. zn. II. ÚS 15/96). Okolnosť, či prejednanie a rozhodovanie veci súdom prebehlo v zákonnom zložení, je povinný súd sledovať z úradnej povinnosti a prípadný nedostatok v zložení súdu je podstatnou vadou konania a dôvodom prípustnosti dovolania podľa 237 písm. g/ O.s.p. V danom prípade sa však táto okolnosť nepreukázala, pričom samotná vôľa žalobcu 1/, aby v konaní rozhodoval iný sudca, ako ten, ktorému bola vec pridelená v súlade so zákonom a rozvrhom práce, nie je relevantná pre naplnenie tohto dovolacieho dôvodu.
11. Dovolací súd sa vzhľadom na obsah dovolania osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdu (ne)bola žalobcom odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov.
12. Dovolatelia videli vadu tejto povahy (okrem iného) v zmätočnosti rozhodnutí oboch nižších súdov spočívajúcu v účelovom a nepravdivom výklade o zmene návrhu vyplývajúcu z nesprávneho hodnotenia skutkového stavu (vyčíslenie úžitkov - usus fructus z predmetnej nehnuteľnosti, ktoré nebolo možné v čase podania žaloby) a chybného poučenie žalobcov zo strany súdu prvej inštancie o možnosti podania opravných prostriedkov proti uzneseniu z
13. februára 2013 č. k. 8 C 7/2003-588 v časti výroku III. tohto uznesenia.
14. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (

tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom takým spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009).

1. Tvrdenie dovolateľov o chybnom poučení uznesenia z
2. februára 2013 č. k. 8 C 7/2003-588 vo výroku III. tohto uznesenia, ktoré síce vychádza z citácie rozhodnutia odvolacieho súdu v danej veci („navrhovateľ sa mal spravovať nesprávnym poučením súdu prvého stupňa“ - strana 3, odsek tretí) avšak nezakladá sa na pravde, keďže súd prvej inštancie v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 7/2003-588 v poučení uviedol, že „proti bodom II a III tohto uznesenia nie je prípustné odvolanie“.
3. Žalobcovia zároveň namietali, že postupom súdu prvej inštancie sa im odňala možnosť konať pred súdom pre nepredloženie spisu na odvolacie konanie po podanom odvolaní
4. apríla 2013, kedy súd prvej inštancie nariadil
5. apríla 2013 pojednávanie vo veci bez vedomia žalobcov, pričom predmetného pojednávania sa nezúčastnili.
6. Najvyšší súd v tomto smere poukazuje, že dovolateľ H. O. bol prítomný na pojednávaní
7. februára 2013, ktoré súd odročil na
8. apríla 2013 s tým, že prítomní (medzi inými aj žalobca 1/) vzali termín pojednávania na vedomie a neboli následne písomne predvolaní, pričom v zmysle § 51 O.s.p. druhá veta ide o štandardný zákonný postup. Predvolať totiž možno i ústne na pojednávaní alebo pri inom úkone súdu, na ktorom je predvolaný prítomný. Súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník konania nedostaví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka (§ 101 ods. 2 O.s.p.). V danom čase žalobca 2/ nebol účastníkom konania (pribratý do konania uznesením z
9. januára 2013, č. k. 8 C 7/2003-560, ktoré v čase konaného pojednávania nebolo právoplatné), a teda sa tento postup na neho ani vzťahovať nemohol. V tejto súvislosti však treba konštatovať, že bez ohľadu na uvedené je jeho zástupcom žalobca 1/ - H. O., ktorý bol prítomný na pojednávaní
10. februára
12. Najvyšší súd Slovenskej republiky k ďalšej argumentácii dovolateľov o nepredložení uznesenia súdu prvej inštancie na konanie o odvolaní bez odkladu, upozorňuje na ustanovenie § 209 ods. 2 O.s.p. V zmysle citovaného ustanovenia, ak odvolanie smeruje proti uzneseniu, ktorým súd prvého stupňa nerozhodol vo veci samej, vec sa predloží odvolaciemu súdu pred rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, len ak by bez rozhodnutia o odvolaní súd prvého stupňa nemohol pokračovať v konaní. Rozhodujúce je teda to, že súd prvej inštancie môže pokračovať v konaní aj bez predloženia veci odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní proti takémuto nemeritórnemu rozhodnutiu. Až keď súd prvej inštancie rozhodne vo veci samej, alebo tak ako v danej veci rozhodne o prerušení konania, predloží odvolanie procesného charakteru (rozhodnutie o prípustnosti zmeny žalobného petitu) odvolaciemu súdu spolu s odvolaním proti rozhodnutiu o prerušení konania (väčšinou však meritórnemu rozhodnutiu) na účely vyjasnenia otázok dôvodnosti prerušeného konania, ktoré je nevyhnutné pre potreby súdu prvej inštancie. Tým sa minimalizuje opakované predkladanie veci odvolaciemu súdu, čím sa odstráni zbytočné predkladanie veci odvolaciemu súdu.
13. Ďalšou argumentáciou dovolateľov týkajúcou sa zmätočnosti a vád konania vedenom pod sp. zn. 15 C 30/2001 a odkazom na trestné konanie sa dovolací súd v rozsahu jeho prieskumnej povinnosti nezaoberal. V tejto súvislosti je treba poznamenať, že vzhľadom na vyjadrenie žalovaného 11/ (v bode
14. tohto uznesenia) o právoplatnom skončení veci vedenom pod sp. zn. 15 C 30/2001, pre ktoré bolo konanie prerušené, dovolatelia v tejto časti namietajú posúdenie otázok, ktorými správnosť výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu nemožno ani ovplyvniť.
15. Z dôvodov uvedených vyššie (

1. až 24.) dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcov, ktoré je procesne neprípustné, nie je možné meritórne preskúmať (§ 470 ods. 2 CSP), a preto najvyšší súd ich dovolanie odmietol podľa ustanovenia § 447 písm. c/ CSP.
2. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
3. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 :
5. V časti výroku o trovách dovolacieho konania rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 2 :
6. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.