2 písm. a) O.s.p. zrušil rozhodnutie žalovaného č. OU-PO-OVVS1-2015/000600/TI zo dňa 27. februára 2015, a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 366,44 Eur. V odôvodnení krajský súd uviedol, že z predchádzajúcich súdnych konaní, ktoré boli vedené na Krajskom súde v Prešove pod spisovými značkami 3Scud/1/2007, následne 3Scud/10/2009, 6Scud/2/2010 a napokon 5Scud/1/2012 nesporne vyplýva, že žiadosť žalobcu smerovala k osvedčeniu štátneho občianstva, ktoré mu zostalo zachované a do dnešného dňa mu nezaniklo. Táto skutočnosť bola konštatovaná aj v jednotlivých rozhodnutiach krajského súdu pod vyššie uvedenými spisovými značkami. V tejto súvislosti dal súd do pozornosti nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 346/09-50 zo dňa 27.04.2010, v ktorom bolo vyslovené, že základné práva sťažovateľa v tomto prípade inej osoby, konkrétne A. K. W., na súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ako aj čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd boli konaním súdov porušené. V predmetnom ústavnom náleze ide o obdobný prípad, akým je aj prípad žalobcu. Osoba, ktorá nestratila štátne občianstvo Slovenskej republiky sa domáhala prostredníctvom súdov jeho potvrdenia, ako tomu bolo a je v tomto prípade.
názoru krajského súdu žalovaný sa v predmetnom liste neriadil právnym názorom vysloveným krajským súdom v poslednom rozhodnutí sp. zn. 5Scud/1/2012, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžo/15/2014 zo dňa 04.11.2014, v ktorom sa aj Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s názorom, že stav brannej pohotovosti štátu nie je totožný s vojnovým stavom a že v súvislosti s interpretáciou pojmu „kdy země vede válku“ bolo potrebné postupovať v zmysle definície agresie Spoločenstva národov, ktorá bola prevzatá do Londýnskej dohody o agresii uzatvorenej dňa 04.07.1933 s Československom, Takýto záver napokon vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 307/1997 zo dňa 18.05.1999, ktorý je možné v celom rozsahu aplikovať aj na daný prípad. Pokiaľ žalovaný na takúto interpretáciu pojmu „kdy země vede válku“ neprihliadal v predchádzajúcich rozhodnutiach, musel súd v predmetnom konaní uvedenú aplikáciu skúmať a s poukazom na obsah vydaného listu z 27.02.2015 konštatoval, že uvedenú aplikáciu tohto pojmu si žalovaný vyložil nesprávne práve s dôrazom na Dohovor o naturalizácii medzi Československom a Spojenými štátmi vydaný ako zákon č. 169/1929 Zb. zo 16.07.1928. (ďalej len „Dohovor“). Tento jasne a nezameniteľne v článku I. tretí odsek ustanovuje, že predchádzajúce ustanovenia tohto článku nebudú platiť pre príslušníka jednej z oboch zemí, ktorý dosiahne naturalizáciu v druhej zemi v dobe, kedy jeho zem viedla vojnu, tzn., že pokiaľ žalobcovi dňom 02.10.1953
naturalizačnej listiny č. No. XXXXXXX bolo udelené štátne občianstvo Spojených štátov amerických, v tomto čase viedlo Československo vojnu a v dôsledku čl. I. tretieho odseku Dohovoru neplatil predchádzajúci odsek uvedeného článku, z čoho vyplýva, že žalobca československé štátne občianstvo nestratil. Žalovaný teda pri opätovnom posudzovaní žiadosti žalobcu o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve nevychádzal z uvedeného právneho názoru Krajského súdu Prešov, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, týmto právnym názorom sa neriadil a vo veci rozhodol aj napriek skutočnostiam, ktoré boli aplikované obidvoma súdmi v ich rozhodnutiach. Ďalej súd poukázal na znenie nového stanoviska Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Ministerstvo vnútra SR“) zo dňa 26.01.2015, ktorým boli vlastne zrušené predchádzajúce záväzné stanoviská Ministerstva vnútra SR z 23.11.2005, ako aj zo 16.02.
príslušného ustanovenia § 9a zákona o štátnom občianstve túto skutočnosť dôsledne preverili a rozhodli o nej. Stanovisko Ministerstva vnútra SR zo dňa 26.01.2015 v predmetnom konaní sa javí ako alibistické stanovisko, ktoré vydal ten istý správny orgán, tá istá osoba, ktorá vydávala záväzné stanovisko tak v roku 2005, ako aj v roku 2012, pričom záver uvedeného stanoviska je viac ako nelogický a je v rozpore s aplikáciou, na ktorú poukazovali tak krajský súd, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v predchádzajúcich rozhodnutiach, pričom jednoznačne nereaguje na výklad pojmu „kdy země vede válku“, ale zaoberá sa pojmom mobilizácie, ktorý nemá s ukončením vojny nič spoločné. Senát krajského súdu jednohlasne dospel k záveru, že v konaní je nepochybne preukázané, že žalobca s poukazom na čl. 2 ods. 1 Dohovoru nestratil štátne občianstvo a vydané rozhodnutie žalovaného zo dňa 27.02.2015 vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V ďalšom konaní je rozhodujúcou otázkou posúdenie, či k udeleniu štátneho občianstva Spojených štátov amerických v dôsledku naturalizácie žalobcu na území Spojených štátov amerických došlo v čase, kedy Československo viedlo vojnu. Čo sa týka samotného pojmu „kdy země vede válku“ bolo potrebné jednoznačne vykladať
definície agresie Spoločnosti národov. Záverom krajský súd konštatoval, že z dôvodu nesprávneho právneho výkladu aplikácie ustanovenia § 9a zákona o štátnom občianstve, v spojení s listom zo dňa 27.02.2015 pre nesprávny právny záver, rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. II. Zhrnutie odvolacích dôvodov žalovaného Proti rozhodnutiu krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie a to z dôvodu, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. l O.s.p. , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný považoval napadnutý rozsudok za arbitrárny, nepresvedčivý, nespravodlivý a nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozhodnutia považoval za nedostatočné a to najmä z dôvodu, že prvostupňový súd úplne odignoroval podstatné argumenty žalovaného a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa nimi vôbec nezaoberal a to ani okrajovo. S právnou argumentáciou žalovaného sa prvostupňový súd vôbec nevysporiadal a ani ju nijako nevyvrátil. Uvedeným konaním krajský súd porušil svoju ústavnú povinnosť dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie a porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces zaručený čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach, čl. 46 ods. l Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd ako aj ust. § 157 O.s.p. Vo svojom rozhodnutí sa iba obmedzil na úplné prevzatie právnej argumentácie žalobcu a toto doplnil rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.ÚS/346/09 vedenej v právnej veci A. K. W., avšak použitie tohto rozhodnutia sa javí ako celkom nezmyselné, pretože toto rozhodnutie Ústavného súdu SR sa týka tzv. „Benešových dekrétov“ a nie Dohovoru. V prípade W. F. W. Krajský súd Prešov sp. zn. 3Sp/20/2013 dospel k záveru, že menovaný stratil štátne občianstvo Slovenskej republiky a to dňom 08.05.1957 a v predmetnom konaní dospel k úplne opačnému záveru teda, že žalobca štátne občianstvo nestratil, pričom v oboch prípadoch sa jedná o skutkovo a právne totožnú vec. Žalovaný teda nemôže na základe týmto odvolaním napadnutého rozhodnutia žalobcovi žiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky vydať a W.F. W. na základe rozhodnutia Krajského súdu Prešov sp. zn. 3Sp/20/2013 žiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve zamietnuť. Povinnosť súdu rozhodovať v obdobných veciach rovnako vyplýva z jedného zo základných princípov racionálnej právnej argumentácie - z princípu univerzalizácie. Prečo by mal žalovaný v prípade W. F. W. a žalobcu postupovať rozdielnym spôsobom objektívne a rozumne krajský súd nevysvetlil. Bez toho, aby sa súd argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekonal v súlade s princípom právnej istoty a predvídateľnosti práva v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy a mohol tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu
čl. 46 ods. l Ústavy. Ďalej namietal, že zjavnou protirečivosťou svojich vlastných záverov v skutkovo a právne totožných veciach sa krajský súd taktiež vôbec nezaoberal, aj keď žalovaný na túto skutočnosť opakovane poukazoval už od začiatku konania. Žalovaný opakovane krajskému súdu predkladal rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky, ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky, pretože sú v tejto veci argumentom podstatným ako napr. uznesenia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I.ÚS 726/2000, sp. zn. II.ÚS 24/01, sp. zn. II.ÚS 139/01, sp. zn. I.ÚS 124/
názoru žalovaného, ktorý krajský súd nevyvrátil, nemožno ust. čl. I ods. 3 Dohovoru aplikovať tak, že každý československý občan, ktorý nadobudol občianstvo USA v období od 17.09.1938 do 07.05.1957 nikdy nestratil štátne občianstvo Československa. Právny záver, ktorý krajský súd v tejto veci zaujal je diskriminačný, spočívajúci v tom, že sa vytvára nerovnosť medzi tými občanmi Československa, ktorý stratili svoje občianstvo naturalizáciou v USA kedykoľvek mimo obdobia „kdy jejich země vedla válku“ a tými, ktorý nadobudli občianstvo USA v tomto období. Koniec koncov k rovnakému záveru ako žalovaný dospel aj Krajský súd Prešov v konaní sp. zn. 3Sp/20/2013 na str. 14 ods. 4 a 5 a str. 15 ods.
ustanovenia § 250ja ods. 3 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25. januára 2017 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).
1 zákona č. 40/1993 Z.z. o štátnom občianstve (účinnom do 19.07.2015), žiadosti o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky, žiadosti o prepustenie zo štátneho zväzku Slovenskej republiky a žiadosti o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky, o ktorých sa právoplatne nerozhodlo do 30.09.2007 sa posudzujú
predpisov účinných od 01.10.2007 s výnimkou uvedenou v ods. 2.
2 zákona o štátnom občianstve, na konanie začaté pred 01.10.2007 sa použijú ustanovenia § 7 a 8, okrem ustanovenia § 8 ods. 1 v znení účinnom pred 01.10.2007.
1 zákona o štátnom občianstve, štátne občianstvo Slovenskej republiky sa preukazuje
ods. 13.
2 zákona o štátnom občianstve, osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky vydáva príslušný obvodný úrad v sídle kraja na základe písomnej žiadosti o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky, ktorá sa podáva osobne na obvodnom úrade v sídle kraja, diplomatickej misii alebo na konzulárnom úrade Slovenskej republiky.
5 zákona o štátnom občianstve, ak sa žiadateľ nenachádza v Ústrednej evidencii nadobudnutia a straty štátneho občianstva Slovenskej republiky, alebo ak sú pochybnosti o jeho štátnom občianstve, obvodný úrad v sídle kraja požiada ministerstvo o súhlas s vydaním osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky.
8 zákona o štátnom občianstve, ak sa zistilo, že žiadateľ nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, obvodný úrad v sídle kraja žiadosť o vydanie osvedčenia o štátnom občianstve Slovenskej republiky zamietne a písomne odôvodní, prečo nemožno žiadosti vyhovieť.
zákona o štátnom občianstve, v prípade, že medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná, upravuje niektoré otázky vo veci štátneho občianstva odlišne od tohto zákona, platí úprava v medzinárodnej zmluve.
čl. I. Dohovoru, o příslušnících Spojených Států, kteří byli anebo budou naturalisováni na území československém bude se míti ve Spojených Státech za to, že ztratili svou dřívější příslušnost a stali se příslušníky Československa• Navzájem o příslušnících Československa, kteří byli anebo budou naturalisováni na území Spojených Států, bude se míti v Československu za to, že ztratili svou dřívější příslušnost a stali se příslušníky Spojených států. Předcházející ustanovení tohoto článku nebudou platiti pro příslušníka jedné z obou zemí, který dosáhne naturalisace v druhé zemi v době, kdy jeho země vede válku. Slovem "příslušník" ve smyslu, v jakém je ho použito v této úmluvě, označuje se osoba, která jest příslušníkem Spojených Států nebo Československa podle zákonů tam platných. Slovo "naturalisovaný" vztahuje se k naturalisaci osoby starší jedenadvaceti let, která jí byla udělena k její vlastní žádosti za jejího trvalého pobytu v zemi naturalisační, a k naturalisaci osoby mladší jedenadvaceti let nabyté naturalisací jednoho z rodičů v předpokladu, že tato osoba nabyla trvalého bydliště v zemi naturalisační. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného č. OU-PO-OVVS1-2015/000600/TI zo dňa
názoru odvolacieho súdu, nemožno ust. čl. I ods. 3 Dohovoru aplikovať tak, že každý československý občan, ktorý nadobudol občianstvo USA v období od 17.09.1938 do 07.05.1957 nikdy nestratil štátne občianstvo Československa. Je preto správny názor žalovaného, že zo znenia čl. I. ods. 3 Dohovoru jednoznačne vyplýva, že sa jedná o odkladaciu podmienku a v momente, kedy krajina vojnu skončí, nastávajú účinky predchádzajúceho odseku t.j. strata štátnej príslušnosti (občianstva) Československa. Účastnícke štáty Dohovoru jeho uzatvorením sledovali možnosť upravenia statusu bývalých príslušníkov účastníckych štátov, ktorí nadobudli, alebo v budúcnosti mohli nadobudnúť na ich území štátnu príslušnosť. Pritom však základným zámerom Dohovoru bolo zamedziť vzniku dvojitého občianstva účastníckych štátov. Dohovor o naturalizácii vylučoval dôsledky - stratu československého občianstva - len pre celkom mimoriadny prípad, kedy štát pôvodu viedol vojnu. Po zániku tejto okolnosti, t.j. po ukončení vojnového stavu Československa, nastala Dohovorom o naturalizácii predpokladaná strata československého štátneho občianstva navrhovateľa. Navyše právny záver, ktorý krajský súd v tejto veci zaujal je diskriminačný, pretože vytvára nerovnosť medzi tými občanmi Československa, ktorý stratili svoje občianstvo naturalizáciou v USA kedykoľvek mimo obdobia "kdy jejich země vedla válku" a tými, ktorý nadobudli občianstvo USA v tomto období. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že krajský súd sa s právnou argumentáciou žalovaného, ktorý poukazoval na ustálenú judikatúru súdov, neoboznámil. Odvolací súd považuje interpretáciu príslušných ustanovení Dohovoru žalovaným aj s poukazom na citovanú rozhodnutia za správny. Zároveň súd poukazuje na to, že v Náleze Ústavného súdu Českej republiky č. II. ÚS 307/1997 zo dňa 18.05.1999, na ktorý krajský súd poukázal, sa Ústavný súd Českej republiky venuje výkladu pojmu „kde země vede válku“ v zmysle definície agresie Spoločenstva národov, ktorá bola prevzatá do Londýnskej dohody o agresii uzatvorenej dňa 04.07.1933 s Československom, teda tak, ako ho vykladal v rozhodnutí aj žalovaný. K čl I. ods. 3 Dohovoru len uviedol: „z citované úmluvy plyne, že československý občan nepozbýval své dosavadní občanství, pokud byl v USA naturalizován v době, kdy jeho země vede válku“. Viac sa výkladu Dohovoru v náleze nevenoval, pričom tento nález Ústavného súdu Českej republiky je z roku 1999 a je ojedinelý, vzhľadom na vyššie citované rozhodnutia súdov. Ďalej odvolací súd poznamenáva, že nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS 346/09-50 zo dňa 27.04.2010, na ktorý krajský súd taktiež v napadnutom rozhodnutí poukázal, nemožno posudzovať ako obdobný prípad len z dôvodu, že „osoba, ktorá nestratila štátne občianstvo SR sa domáhala prostredníctvom súdov jeho potvrdenia, tak ako tomu bolo a je prípade týkajúceho sa žalobcu...“ s poukazom na to, že predmetný nález sa nezaoberá výkladom Dohovoru ani interpretáciou pojmu „kdy země vede válku“. Na základe vyššie uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že výklad Dohovoru žalovaným v napadnutom rozhodnutí je správny, žalovaný postupoval v súlade s názorom súdu vyššieho stupňa, pojem „kdy země vede válku“ správne interpretoval v zmysle definície agresie Spoločenstva národov, a preto odvolací súd v zmysle § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. a § 220 O.s.p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd
2 a § 246c ods. 1 veta O.s.p. v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. nakoľko žalobca nemal v konaní úspech a žalovanému zákon priznanie trov konania neumožňuje. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní
predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.