čl. 4 bod 7 zmluvných dojednaní,
ktorého sa poistenie nevzťahuje na úmyselné poškodenie alebo zničenie poistenej veci spôsobené výbuchom nálože, trhaviny, granátu, inými výbušnými hmotami, horľavinami a nimi vyvolanými spolupôsobiacimi príčinami, ak úmyselné konanie smerovalo k poškodeniu alebo zničeniu poisteného majetku, proti osobe poisteného alebo proti osobe vlastníka poisteného majetku. Dospel k záveru, že žalovaná v konaní nepreukázala, že k poistnej udalosti došlo konaním zakladajúcim výluku z poistenia
uvedeného článku zmluvných dojednaní, na ktoré je
výkladu súdu prvej inštancie potrebné splnenie všetkých podmienok v ňom uvádzaných súčasne. Obranu žalovanej spočívajúcu v tvrdení, že epicentrom výbuchu bola práve záložňa, kam bola výbušnina vhodená, z čoho usudzovala, že cieľom páchateľa bolo poškodenie alebo zničenie poisteného majetku, považoval za nepostačujúcu, pretože na preukázanie, že ide o prípad, na ktorý sa poistné krytie nevzťahuje, by žalovaná musela preukázať nielen, že úmyselné konanie smerovalo k poškodeniu alebo zničeniu poisteného majetku, ale súčasne, že úmyselné konanie smerovalo proti osobe poisteného alebo proti osobe vlastníka poisteného majetku. Nakoľko pri výbuchu došlo k zničeniu poistených vecí, výšku poistného plnenia mal súd prvej inštancie preukázanú z dokladov dostupných z vedenia účtovníctva. Naviac, súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku vychádzal zo záveru, že predmetná poistná zmluva mala povahu spotrebiteľskej zmluvy a je teda namieste aplikácia ustanovenia § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
ktorého v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Žalovaná sa s plnením dlhu dostala do omeškania
1 O. s. p.
1, 2 O. s. p. ako vecne správny potvrdil a uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania vo výške 1 514,36 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že v danom prípade išlo o náhodnú a teda aj poistnú udalosť v zmysle § 788 ods. 1 a § 797 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a preto nenastali podmienky na uplatnenie výluky z poistenia v zmysle čl. 4 bod 7 zmluvných dojednaní, pre ktoré by museli byť súčasne splnené dve podmienky, a to podmienka úmyselného poškodenia alebo zničenia poistenej veci spôsobená výbuchom nálože, trhaviny, granátu alebo iných výbušných hmôt a podmienka, že úmyselné konanie smerovalo k poškodeniu alebo zničeniu poisteného majetku proti osobe poisteného alebo proti osobe vlastníka poisteného majetku. Uviedol, že v konaní bolo preukázané, že konaním tretej osoby došlo k úmyselnému poškodeniu alebo zničeniu poistenej veci spôsobenému výbuchom nálože, trhaviny, granátu alebo iných výbušných hmôt, ale nebolo žalovanou, ktorú v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno, bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že spomínané úmyselné konanie tretej osoby smerovalo práve proti poistenému majetku, či osobe poisteného (žalobcu). Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie považoval za nepostačujúce pre opačný záver tvrdenie žalovanej o tom, že bandaska s horľavinou bola vhodená cez okno priestorov záložne prevádzkovanej žalobcom, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že poškodený bol nielen tento priestor, ale aj susedné vedľajšie miestnosti a tiež časť neobývanej budovy, ktorej vlastníkom je Grécko-katolícka cirkev, farnosť v Kráľovskom Chlmci.
názoru odvolacieho súdu na uplatnenie výluky z poistenia
čl. 4 bod 7 zmluvných dojednaní by muselo byť jednoznačne preukázané aj splnenie podmienky o smerovaní úmyslu páchateľa k poškodeniu alebo zničeniu poisteného majetku proti osobe poisteného alebo proti osobe vlastníka poisteného majetku. Z vykonaného dokazovania, aj s ohľadom na doterajšie výsledky trestného konania, záver o splnení tejto podmienky nemožno učiniť, v dôsledku čoho sa spomínaná výluka z poistenia nemôže uplatniť a preto z poistnej zmluvy vzniklo žalobcovi právo na poistné plnenie a žalovanej povinnosť plniť. Pokiaľ išlo o výšku poistného plnenia, odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie mal za to, že túto žalobca preukázal spôsobom
čl. 10 bod 26 zmluvných dojednaní, na základe ním predložených listinných dôkazov. Odvolací súd však v danej veci nepovažoval za správnu aplikáciu ustanovenia § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka upravujúceho problematiku spotrebiteľských zmlúv, avšak skutočnosť, že žalobca v danom prípade nemal postavenie spotrebiteľa, nič nemení na závere o nesplnení kumulatívnych podmienok
čl. 4 bod 7 zmluvných dojednaní a teda ani na vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol
1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. 3. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie s odôvodnením, že v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 241 ods. 2 písm. a/, b/ a c/ O. s. p. Navrhla, aby dovolací súd rozsudky oboch súdov nižších stupňov zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a zároveň priznal žalovanej náhradu trov dovolacieho konania. Namietala, že súd prvej inštancie nepripustil vykonanie dôkazov (výsluch svedka a dôkazov, ktoré mali preukázať skutočnú výšku škody), ktoré v konaní navrhla vykonať, a nesprávne vyhodnotil žalobcom predložené doklady ako dôkazy preukazujúce skutočnú výšku škody, ktorých relevantnosť namietala, a preto jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnych skutkových záveroch. Obidvom súdom nižších stupňov vytýkala, že sa vo svojich rozhodnutiach nevysporiadali s jej námietkami ohľadne relevantnosti dôkazov preukazujúcich výšku škody a v dôsledku tejto absencie - nedostatočného odôvodnenia - nepreskúmateľnosti a nepresvedčivosti napadnutých rozhodnutí, nemajúcich náležitosti § 157 ods. 2 O. s. p., jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Namietala tiež, že odvolací súd ju neupozornil na iné právne posúdenie veci, nedal jej možnosť zaujať k nemu relevantné stanovisko, prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, čím jej odňal právo na dvojinštančnosť súdneho konania, pretože svoj právny záver vylúčil z preskúmavania nadriadeného súdu.
jej názoru súdy nižších stupňov nesprávne vychádzali z predpokladu, že dôkazné bremeno ohľadne preukázania existencie podmienky výluky z poistenia v spore zaťažuje žalovanú, preto ich rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Má za to, že úmyslom páchateľa bolo s určitosťou poškodenie alebo zničenie vecí nachádzajúcich sa práve v priestoroch záložne a teda k poistnej udalosti došlo konaním zakladajúcim výluku z poistenia
čl. 4 bod 7 zmluvných dojednaní. Tvrdila, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec aj v časti týkajúcej sa náhrady trov konania, keď aplikoval ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p., ktoré predpokladá plný úspech strany vo veci, k čomu evidentne neprišlo a tiež, keď priznal žalobcovi náhradu za stratu času a cestovné náhrady, ktoré vznikli neúčelne. 4. Žalobca v písomnom vyjadrení navrhol dovolanie žalovanej zamietnuť ako neprípustné, pretože žalovanou namietané nesprávne právne posúdenie veci súdom nie je dôvodom na podanie dovolania. Poukázal na ustanovenie § 212 ods. 1 O. s. p.,
ktorého je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Preto ak žalovaná v rámci odvolania nenamietala nedostatočné skutkové zistenia zo strany súdu prvej inštancie, vykonanie dôkazov ňou navrhovaných, ani nesprávne priznanú náhradu trov konania úspešnému žalobcovi, odvolací súd sa správne nezaoberal týmito dôvodmi, preto jej nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Žiadal priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku - ďalej len „C. s. p.“), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 427 ods. 1 C. s. p.), za ktorú koná jej zamestnanec s vysokoškolským právnickým vzdelaním druhého stupňa (§ 429 ods. 2 písm. b/ C. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 C. s. p.) skúmal, či sú splnené procesné predpoklady pre to, aby uskutočnil meritórny dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo. 6.
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C. s. p., ktorý nadobudol účinnosť
ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a prípustnosť podaného dovolania posudzoval v zmysle ustanovení O. s. p. účinného do
1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.
3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
3 a 4 O. s. p.
p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné
1 O. s. p.
tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania
uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný; ak v konaní došlo k niektorej z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O. s. p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie neprípustné (por. R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Osobitne ale treba zdôrazniť, že pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Toto stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, považuje dovolací súd za plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. V preskúmavanej veci obsah spisu v ničom neodôvodňuje uplatnenie druhej vety predmetného stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len takých ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj
judikatúry ESĽP. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).
predstáv žalovanej; ale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom (o taký prípad tu ale nešlo). 23. Dovolateľka tiež namietala, že odvolací súd ju v rozpore s ustanovením § 213 ods. 2 O. s. p. neupozornil na iné právne posúdenie veci a nedal jej možnosť zaujať k nemu relevantné stanovisko, príp. navrhnúť vo veci ďalšie dôkazy, čím porušil jej právo na dvojinštančnosť súdneho konania a odňal jej možnosti konať pred súdom. Táto jej námietka bola zjavne nenáležitá.
2 O. s. p. odvolací súd má povinnosť vyzvať účastníka konania, aby sa vyjadril k možnému použitiu iného ustanovenia právneho predpisu, len v prípade, ak dospeje k názoru, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie rozhodujúce; o taký prípad tu ale nešlo. Odvolací súd však takúto povinnosť nemá, ak inak interpretoval ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní bolo súdom prvej inštancie aplikované. V prípade, že súd na správne zistený skutkový stav aplikoval iný právny predpis než mal, alebo ak správne aplikovaný právny predpis nesprávne interpretoval, jeho rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Samotným právnym posúdením veci ale nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konania pred súdom konať, lebo právnym posúdením veci sa mu neodníma možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (por. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 112/2001 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Naviac, v prejednávanej veci odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie posúdil vec
ustanovení § 788 ods. 1 a 3, § 795 ods. 1, § 797 ods. 2 a 3, § 799 ods. 2, § 806 a § 810 Občianskeho zákonníka, a nestotožnil sa len s názorom vysloveným v odôvodnení napadnutého rozsudku, že na vec je potrebné aplikovať aj § 52 ods. 1, 53 ods. 1 a 4, § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka. 24. K dovolacej námietke žalovanej, že súd prvej inštancie nepripustil vykonanie dôkazov, ktoré v konaní navrhla vykonať, a súdy nesprávne vyhodnotili žalobcom predložené doklady ako dôkazy preukazujúce skutočnú výšku škody, ktorých relevantnosť namietala, dovolací súd uvádza, že súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (por. § 120 ods. 1 O. s. p.) a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu
1 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). 25. Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. vadou konania. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 O. s. p. (por. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 85/2010 a 2Cdo 29/2011). Do obsahu základného práva
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97).
2 písm. b/ O. s. p., dovolací súd uvádza, že tzv. „iná procesná vada“ je síce relevantný dovolací dôvod, úspešne však môže byť uplatnená iba v procesne prípustnom dovolaní. Konštantná judikatúra najvyššieho súdu zastáva názor, že takáto vada prípustnosť dovolania nezakladá (por. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo 219/2013, 3Cdo 888/2015, 4Cdo 34/2011, 5Cdo 149/2010, 6Cdo 134/2010, 6Cdo 60/2012, 7Cdo 86/2012 a 7Cdo 36/2011).
ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania
f/ O. s. p.“. 31. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238, § 239 O. s. p., a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti
1 O. s. p.
právnej úpravy účinnej do
ustanovenia § 447 písm. c/ C. s. p.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.