Obsah (10)

§ 250j§ 30§ 3§ 65§ 1§ 37§ 9§ 219§ 224§ 492

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 8Sžr/121/2014 Identifikačné číslo spisu: 8013200826 Dátum vydania rozhodnutia: 30.11.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Jaroslava Fúrová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NS

§ 250jods.

1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „OSP“) žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia č. 2013/00163-01-LM zo dňa

1. mája 2013, ktorým bývalý Obvodný pozemkový úrad v Prešove v zmysle § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „správny poriadok“) zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. OPr OPÚ 2013/1066-19/HM zo dňa
2. apríla 2013, ktorým bolo

§ 30ods.

1 písm. i/ správneho poriadku zastavené konanie vo veci žiadosti navrhovateľky (žalobkyne) o vydanie rozhodnutia o navrátení vlastníctva

zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 503/2003 Z. z.“) k nehnuteľnostiam zapísaným v pozemkovoknižnej vložke č. 4533, parcela mpč. 636/3 pod B1 o výmere 102 m2 a parc. mpč. 636/2 a 636/1 o výmere 550 m2 po pôvodných vlastníkoch T. O., S. W. a M. O., rod. N., nakoľko mal za to, že správny orgán vo veci už meritórne rozhodol. Krajský súd konštatoval, že žalovaný správny orgán v danom prípade postupoval pri vydávaní rozhodnutia v súlade s § 46 a § 47 ods. 1 a 3 správneho poriadku. Uviedol, že rozhodnutie obsahuje predpísané náležitosti a z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia je zrejmé, na základe akých skutočností, ktoré tvorili podklad rozhodnutia, žalovaný rozhodoval, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, aké ustanovenia právnych predpisov použil, ako aj to, ako sa vyrovnal s námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní. Súčasne dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán aj žalovaný sa v dostatočnom rozsahu zaoberali splnením všetkých podmienok uvedených v § 30 ods. 1 písm. i/ správneho poriadku predtým než vo veci rozhodli o zastavení konania. Následne vyslovil, že totožnosť účastníkov konania vyplýva zo skutočnosti, že žalobkyňa si uplatnila reštitučný nárok

zákona č. 503/2003 Z. z., avšak rovnako bola účastníčkou konania spolu so súrodencami v konaní o reštitučnom nároku

zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len „zákon č. 229/1991 Zb.“), uplatnenom jej matkou M. O., ktorá počas konania zomrela. Zároveň dal do pozornosti, že tak ako to uviedol v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný poukázaním na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/221/2010 zo dňa 26. októbra 2011, totožnosť účastníkov konania je daná aj v prípade, ak v konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie. Dodal, že totožnosť predmetu konania bola taktiež splnená a preukázaná tým, že žalobkyňa si v konaní

zákona č. 503/2003 Z. z. uplatnila nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom p. č. 952, 953, 954 a 950 vo výmere 550 m2 pôvodne vedeným ako časti parcely mpč. 636/1 a mpč. 636/2. V konaní

zákona č. 229/1991 Zb. rozhodoval bývalý Pozemkový úrad Prešov rozhodnutím č. 2488/92-Dr./98 zo dňa

1. júna 1995 o parcelách mpč. 636/1 a mpč. 636/2 v celom rozsahu. V oboch prípadoch teda išlo o tie isté nehnuteľnosti a totožný predmet konania. Ďalej uviedol, že splnenie tretej podmienky a to, že sa skutkový stav podstatne nezmenil, žalovaný odôvodnil a mal preukázané tým, že k reštitučnému nároku na parcely, ktorých vlastníčkou bola v čase podpisovania kúpnej zmluvy M. O. rod. N. (matka žalobkyne) v podiele 8/12, žalobkyňa predložila kúpnu zmluvu a tvrdila, že zmluva bola uzavretá v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Doplnil, že tieto tvrdenia boli len všeobecné bez preukázania nápadnej nevýhodnosti. Na to uviedol, že bývalý Pozemkový úrad Prešov v rozhodnutí č. 2488/92-Dr./98 zo dňa
2. júna 1995 vo veci uplatneného nároku

zákona č. 229/1991 Zb. konštatoval, že oprávnené osoby (t.j. aj žalobkyňa) nespĺňajú podmienky uvedené v § 6 ods. 1 písm. k/ zákona č. 229/1991 Zb., t.j. že nedošlo k preukázaniu tiesne a nápadne nevýhodných podmienok pri uzatváraní kúpnej zmluvy. Právne závery bývalého Pozemkového úradu Prešov a prvostupňového správneho orgánu v tomto konaní vychádzajú teda z rovnakého skutkového stavu, z tých istých dôkazov a rovnakého právneho posúdenia. Skutkový stav sa tak v predmetnom konaní oproti skutkovému stavu v konaní

zákona č. 229/1991 Zb. podstatne nezmenil. Mal za to, že správny orgán postupoval v súlade so zákonom, keď s ohľadom na kumulatívne splnenie všetkých podmienok uvedených v § 30 ods. 1 písm. i/ správneho poriadku, konanie zastavil. Za nedôvodnú označil námietku žalobkyne, ktorá v žalobe aj citovaním § 3 ods. 4 správneho poriadku namietala, že bývalý Pozemkový úrad v Prešove rozhodol vo veci nárokov rodiny G., A. U. a V. W. v ich prospech, t.j. rozhodol o oprávnenosti ich nároku a vydal nehnuteľnosti, pričom išlo o prípady skutkovo zhodné. Súd prvého stupňa sa touto námietkou nezaoberal z dôvodu, že v predmetnom konaní posudzoval zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného z hľadiska splnenia procesných podmienok pre zastavenie konania

§ 30ods.

1 písm. i/ správneho poriadku a nie samotný nárok žalobkyne

zákona č. 503/2003 Z. z. a splnenie podmienok

tohto zákona. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa odvolanie a žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovie. Alternatívne navrhla, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie prvostupňovému súdu. Súčasne si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania vo výške 69,93 €. Podané odvolanie odôvodnila v zmysle § 205 ods. 2 písm. f/ OSP tým, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, že súd sa mal zaoberať aj splnením podmienok na vrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam

zákona č. 503/2003 Z. z. a v zmysle § 3 ods. 4 správneho poriadku tiež porovnať rozhodnutia správneho orgánu v skutkovo zhodných prípadoch, t.j. vo veci nárokov rodiny G., A. U. a V. W., ktorým bolo správnym orgánom vyhovené. Poukázala na skutočnosť, že

zákona č. 229/1991 Zb. v zmysle jeho § 6 ods. 1 písm. k/ reštitučný nárok uplatnila matka žalobkyne M. O. rod. N., ktorej nebolo vyhovené z dôvodu, že nepreukázala uzavretie kúpnej zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, nakoľko tieto dôvody uvádzala iba všeobecne. Zdôraznila, že v prejednávanej veci žalobkyňa preukazovala splnenie podmienok na vrátenie vlastníctva k predmetným pozemkom v zmysle § 3 ods. 1 písm. j/ zákona č. 503/2003 Z. z. konkrétne už aj samotnou kúpnou zmluvou, z ktorej vyplýva, že jej matka bola prinútená túto zmluvu podpísať z dôvodu, že aj tak predmetné nehnuteľnosti budú vyvlastnené. Doplnila, že uvedené je zachytené v bode 5 tejto zmluvy, v ktorom je zmluvnými stranami konštatované, že kupujúci potrebuje nehnuteľnosti pre stavbu Dom dôchodcov Prešov, ktorá je zaradená do štátneho plánu rozvoja národného hospodárstva, a že sú dané predpoklady na vyvlastnenie, keby nebolo došlo k uzavretiu tejto kúpnej zmluvy. Pozemky touto kúpnou zmluvou boli vykúpené za úradnú cenu 10,- Kčs/m2, ktorá bola v nápadnom nepomere k trhovej cene pozemkov v meste Prešov. Dodala, že žalobkyňa správnemu orgánu v tomto konaní doložila vyvlastňovacie rozhodnutie vydané vlastníkovi T. O., ktorý nepodpísal kúpnu zmluvu, preto mu nehnuteľnosti boli vyvlastnené. Mala za to, že uvedeným je preukázané uzavretie kúpnej zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok. Následne zdôraznila, že týmto je daná aj zmena skutkového stavu po rozhodnutí správneho orgánu o uplatnení nároku matkou žalobkyne

zákona č. 229/1991 Zb. Preto namietala, že predmetné konanie o uplatnení reštitučného nároku žalobkyňou nemožno považovať za totožné s predchádzajúcim konaním

zákona č. 229/1991 Zb. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok Krajského súdu v Prešove potvrdiť. Uviedol, že sa plne stotožňuje so závermi krajského súdu uvádzanými v napadnutom rozsudku. Súčasne poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach, a to rozsudky sp. zn. 3Sžo/197/2010, sp. zn. 6Sžo/221/2010 a sp. zn. 1Sžo/7/2008). Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

ustanovenia § 250ja ods. 2 OSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa

1. novembra 2016 (§ 156 ods. 1 a 3 OSP). V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP). Úlohou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobkyne a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. OPr OPÚ 2013/1066-19/HM zo dňa
2. apríla 2013, ktorým bolo

§ 30ods.

1 písm. i/ správneho poriadku zastavené konanie vo veci žiadosti navrhovateľky (žalobkyne) o vydanie rozhodnutia o navrátení vlastníctva

§ 3ods.

1 zákona č. 503/2003 Z. z. k predmetným nehnuteľnostiam a to s poukazom na to, že príslušný správny orgán vo veci už meritórne rozhodol. Z uvedeného dôvodu preto Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal, či skutočne existuje meritórne správne rozhodnutie, ktoré by v danej veci zakladalo prekážku konania res iudicata a teda by legitímne znemožnilo vydať vo veci meritórne rozhodnutie.

§ 30ods.

1 písm. i/ správneho poriadku správny orgán konanie zastaví, ak v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Prekážka rozsúdenej veci (res iudicata) svojou podstatou patrí k procesným podmienkam a jej existencia (zistenie) vedie bez ďalšieho k zastaveniu konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak má byť v novom konaní prejednaná tá istá vec, pričom o tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, táto sa týka rovnakého predmetu konania a tých istých osôb (konanie sa týka tých istých osôb aj v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie). Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je významné, ako správny orgán a súd v rámci súdneho prieskumu po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom pôvodného konania a čo je dôležité, prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, ak bol určitý skutkový dej (skutok) po právnej stráne v pôvodnom konaní posúdený nesprávne alebo neúplne. V týchto prípadoch prichádzajú do úvahy len mimoriadne opravné prostriedky v podobe návrhu na obnovu konania alebo preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania

§ 65a nasl.

správneho poriadku. Odvolací súd mal z obsahu administratívneho spisu preukázané, že vo veci bolo vydaných viacero správnych rozhodnutí, z ktorých považuje, na účely posúdenia prekážky rozsúdenej veci, za nosné právoplatné rozhodnutie bývalého Pozemkového úradu v Prešove č. 2488/92-Dr./98 zo dňa

1. júna 1995 (potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2S/132/96 zo dňa
2. apríla 1997, v ktorom ohľadom nehnuteľností parciel mpč. 636/1 o výmere 459 m2 a mpč. 636/2 o výmere 250 m2 v kat. území A., o predaji ktorých vlastníci M. O. v podiely 8/12-tín a U. W. v podiely 4/12-tín, uzatvorili dňa
3. apríla 1982 kúpnu zmluvu s kupujúcim bývalým Československým štátom, zastúpeným Stavoinvestou, inžinierskou organizáciou Košice, OIS Prešov a ONV v Prešove, konštatoval, že: „...dospel k zhodnému záveru ako odporca
4. v tom smere, že tieseň pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa
5. apríla 1982 oprávnenou osobou nebola daná.“, súčasne konštatujúc, že: „Preto ani vedľajšie plnenia, ktoré súviseli s kúpnou zmluvou zo dňa
6. apríla 1982, neboli takou skutočnosťou, ktorá by mohla túto kúpnu zmluvu charakterizovať ako uzavretú za nápadne nevýhodných podmienok.“) a právoplatné rozhodnutie č. 2488/92-Dr./242 zo dňa
7. októbra 1994 (potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5S/350/94 zo dňa
8. marca 1995, v ktorom o nehnuteľnosti - rodinný dom o obytnej ploche 51,32 m2, pozemok zapísaný vo vložke č. 4533, parc. mpč. 636/3 pod B1 vo výmere 102 m2, chliev z drevenej konštrukcie, kanalizačná, vodovodná, elektrická prípojka, betónová plocha vo výmere 2 m2, železná brána a zajačinec, jednoznačne vyslovil právny názor, že: „Z charakteru nehnuteľnosti, ku ktorej si navrhovateľ uplatnil reštitučný nárok vyplýva, že nie je daná pôsobnosť zákona č. 229/1991 Zb. a preto odporca
9. by ani nebol oprávnený

tohto zákona priznať navrhovateľovi vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti.“). Obe citované rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonom č. 229/1991 Zb. Rovnako bývalý Obvodný pozemkový úrad Prešov rozhodnutím č. 2007/0945-HZ-8 zo dňa 19. októbra 2007 rozhodol vo veci uplatnenia si reštitučného nároku žalobkyňou k parc. mpč. 636/3, zapísanej v pozemnoknižnej vložke 4533 v kat. území A. o výmere 102 m2,

zákona č. 503/2003 Z.z., pričom toto rozhodnutie bolo potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5Sp/39/2007 zo dňa

1. novembra
2. Porovnávajúc uvedené rozhodnutia s jednotlivými žiadosťami žalobkyne po obsahovej stránke, konkrétne v tom smere, či jednotlivými rozhodnutiami bolo právoplatne rozhodnuté o všetkých nehnuteľnostiach, vydania ktorých sa žalobkyňa domáhala, dospel odvolací súd k nevyvrátiteľnému záveru, že v danej veci skutočne existuje prekážka rozhodnutej veci (res iudicata). Odvolaciu námietku žalobkyne, spočívajúcu v tvrdení, že súd sa mal zaoberať aj splnením podmienok na vrátenie vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam

zákona č. 503/2003 Z. z., keďže predmetné konanie o uplatnení reštitučného nároku žalobkyňou nemožno považovať za totožné s predchádzajúcim konaním

zákona č. 229/1991 Zb., odvolací súd nepovažuje za opodstatnenú. V nadväznosti na uvedené dáva do pozornosti, že nápravy krívd sa v reštitučných konaniach môžu domáhať iba osoby, ktoré preukážu, že tieto krivdy boli spôsobené alebo im alebo osobám, s ktorými ich zákon č. 503/2003 Z. z. spája ako s oprávnenými osobami. Účelom príslušných reštitučných zákonov (zákon č. 403/1990 Zb. o zmiernení následkov niektorých majetkových krívd v znení neskorších predpisov, zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov, zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov, zákon č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov a pod.) je zmiernenie následkov niektorých majetkových a iných krívd, ktoré vznikli v tzv. rozhodnom období (t. j. od

1. februára 1948 do
2. januára 1990), toto zmiernenie potom môže spočívať len v tom, že štátom odňaté veci budú vydané (vrátené) tomu, komu boli odňaté, a keď táto osoba už nežije, jeho blízkym príbuzným alebo iným osobám, ktoré určujú tieto zákony. Uplatnenie reštitučného nároku je hmotnoprávnym úkonom, ktorý oprávnená osoba musí vykonať na príslušnom orgáne štátnej správy a zároveň vyzve povinnú osobu na vydanie veci. Reštitučný nárok na vydanie veci znamená iba obnovu predchádzajúceho stavu a zakladá právo oprávnenej osoby na navrátenie vlastníckeho práva. Až po realizácii tohto práva na „vydanie veci“ v zmysle reštitučných zákonov si môže oprávnená osoba počínať ako vlastník veci, t. j. okrem iného domáhať sa vydania veci v zmysle jej faktického odovzdania, resp. vypratania. Reštitučné predpisy neboli vydané za tým účelom, aby spôsobili zánik vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale aby im uľahčili obnovenie tohto vlastníckeho práva. Preto ak došlo k zabratiu majetku štátom bez právneho dôvodu, osoba nestratila svoj vlastnícky vzťah k tomuto majetku a nič nebráni tomu, aby sa svojho nároku, resp. finančnej náhrady domáhala (pozri aj Uznesenie Ústavného súdu SR III. ÚS 178/06 z
3. júna 2006).

§ 1zákona č.

503/2003 Z. z. tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané

osobitného predpisu. Z ustanovenia § 1 zákona č. 503/2003 Z. z. vyplýva obdobný záver, že tento zákon upravuje prinavrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré neboli vydané

zákona č. 229/1991 Zb., poprípade neboli vydané

§ 37až 39 zákona č.

330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách, pričom v procese navrátenia musí byť preukázané, že ide o pozemky, ktoré tvoria alebo poľnohospodársky pôdny fond alebo do neho patria v zmysle § 2 zákona Slovenskej národnej rady č. 307/1992 Zb. o ochrane poľnohospodárskeho pôdneho fondu, alebo tvoria lesný pôdny fond v zmysle zákon č. 61/1977 Zb. o lesoch. Najvyšší súd Slovenskej republiky hore uvedené ustanovenie a samotný účel zákona č. 503/2003 Z. z. s prihliadnutím na svoju doterajšiu judikatúru (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sž-o-KS/1/2005) interpretuje v tom duchu, že má oprávneným osobám, ktoré si z rôznych dôvodov svoj nárok na kompetentnom verejnom orgáne neuplatnili postupom

§ 9ods.

1 zákona č. 229/1991 Zb. v lehote určenej v § 13 ods. 1 a 2 cit. zákona, umožniť uplatniť si nárok na vydanie nehnuteľnosti, vlastníctvo ku ktorým prešlo na štát niektorým zo spôsobov taxatívne vymedzeným v § 3 zákona č. 503/2003 Z. z., a to v novo ustanovenej prekluzívnej lehote, ktorá začala plynúť od

1. januára 2004 a skončí dňa
2. decembra
3. Sporná je interpretácia predmetu zákona č. 503/2003 Z. z. opierajúca sa o výklad obsahu slovného spojenia „vlastníctvo ktoré nebolo vydané“. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v zmysle citovanej judikatúry (sp. zn. 2Sžo/82/2009) zdôrazňuje, že „Reštitučné zákony č. 229/1991 Zb. a č. 503/2003 Z.z. boli prijaté s cieľom zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 až
4. Ich vzťah je vyriešený v ustanovení § 1 zákona č. 503/2003 Z.z. tak, že zákon č. 503/2003 Z.z. upravuje navrátenie vlastníctva k pozemkom, ktoré nebolo vydané

osobitného predpisu, t.j. zákona č. 229/1991 Zb. príp. § 37 - § 39 zákona č. 330/1991 Zb. Ide teda o dva právne predpisy rovnakej právnej sily, ktoré nemožno posudzovať

vzťahu všeobecný - osobitný zákon. Účelom zákona č. 503/2003 Z.z. bolo umožniť oprávneným osobám, ktoré neuplatnili svoj nárok v lehote do 31. decembra 1992 (

zákona č. 229/1991 Zb.), aby tento nárok mohli uplatniť v novej jednoročnej lehote do 31. decembra 2004. Predmetom vydania

zákona č. 530/2003 Z.z. sú pozemky, na ktoré neboli uplatnené reštitučné nároky alebo boli uplatnené po zákonom stanovenej lehote. V reštitučnom konaní

zákona č. 503/2003 Z.z. v nadväznosti na konanie

zákona č. 229/1991 Zb. sa zohľadňuje totožnosť predmetu, t.j. nehnuteľnosti, na ktorú je uplatnený reštitučný nárok, nezohľadňuje sa totožnosť subjektu - žiadateľa. Môže nastať situácia, kedy v konaní

zákonov č. 229/1991 Zb. a č. 503/2003 Z.z. vystupuje tá istá osoba ako žiadateľ o navrátenie vlastníctva, avšak predmet konania (nehnuteľnosť) je iný. Táto skutočnosť - totožnosť subjektu - nepredstavuje prekážku v konaní

zákona č. 503/2003 Z.z. (§ 1). Na druhej strane sa však môže vyskytnúť situácia, kedy v konaní

zákonov č. 229/1991 Zb. aj č. 503/2003 Z.z. bola predmetom tá istá nehnuteľnosť, na ktorú si uplatňoval reštitučný nárok ten istý alebo iný žiadateľ: pričom

zákona č. 229/1991 Zb. bolo vo veci aj právoplatne rozhodnuté. V tomto prípade - totožnosť predmetu konania - ide o prekážku konania

zákona č. 503/2003 Z.z. bez ohľadu na to, či ide o rovnakých účastníkov konania alebo nie; inak povedané, právoplatné rozhodnutie o konkrétnej nehnuteľnosti vydané

zákona č. 229/1991 Zb. vylučuje konanie, predmetom ktorého je tá istá nehnuteľnosť,

zákona č. 503/2003 Z.z. Rovnako nie je rozhodujúce, či správny orgán o žiadosti

zákona č. 229/1991 Zb. rozhodol pred alebo po účinnosti zákona č. 503/2003 Z.z., pretože je potrebné najskôr rozhodnúť o reštitučnej žiadosti

zákona č. 229/1991 Zb. a až následne o žiadosti

zákona č. 503/2003 Z.z. Tieto konania nemožno spojiť do jedného konania, v ktorom by sa konalo a rozhodovalo o obidvoch reštitučných nárokoch, pretože to vylučuje znenie § 1 citovaného zákona č. 503/2003 Z.z. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa nestotožnil s názorom krajského súdu, že pre vec je podstatnou skutočnosť, že účastníci konania

zákona č. 229/1991 Zb. a

zákona č. 503/2003 Z.z. neboli totožní. Práve naopak, podstatnou bola totožnosť predmetu konania. Aj vzhľadom na ustanovenie § 21 zákona č. 229/1991 Zb.,

ktorého ak oprávnených osôb je viac a nárok na vydanie veci uplatnia len niektoré z nich, vydá sa im vec celá. Tak tomu bolo aj v prípade navrhovateľa, keď jeho bratovi, prípadne jeho právnym nástupcom, bol vydaný celý spoluvlastnícky podiel po pôvodných vlastníkoch na uplatnených nehnuteľnostiach. Navrhovateľ preto v konaní

zákona č. 503/2003 Z.z. už nebol legitimovaný na získanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o ktorých už bolo právoplatne rozhodnuté

zákona č. 229/1991 Zb. ani na získanie náhrady za takéto nehnuteľnosti.“ Vzhľadom na vyššie uvedené, právoplatné rozhodnutie o konkrétnej nehnuteľnosti vydané

zákona č. 229/1991 Zb. vylučuje konanie, predmetom ktorého je tá istá nehnuteľnosť,

zákona č. 503/2003 Z. z., inak povedané právo požadovať od štátu navrátenie vlastníctva sa podaním žiadosti skonzumuje. Z uvedeného dôvodu odvolacej námietke nemohol Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhovieť. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok žalobkyne ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach, najmä už v citovanom rozhodnutí sp. zn. 2Sžo/82/2009 zo dňa 27. januára 2010, postupom

§ 219ods.

2 OSP rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky

§ 224ods.

1 v spojení s § 142 ods. 1 a § 250k ods. 1 OSP tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal. Neúspešnej žalobkyni náhrada trov odvolacieho konania nepatrí a žalovanému zo zákona neprináleží. Odvolací súd v odvolacom konaní postupoval

ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (§ 473), ktorý nadobudol účinnosť

1. júla
2. Dňom
3. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z., Správny súdny poriadok, ktorý v § 491 ods. 1 ustanovil, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

§ 492ods.

2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania

piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia

doterajších predpisov. V súlade s vyššie uvedenými prechodnými ustanoveniami odvolací súd v predmetnej veci postupoval

doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.