1 až 3 a § 5 ods. 1, písm. g/, h/ postupom
308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisoch (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“ alebo „zákon o vysielaní a retransmisii“) rozhodla tak, že navrhovateľovi ukladá
1, písm. d/ zákona o vysielaní a retransmisii pokutu určenú
2, písm. a/ uvedeného zákona vo výške 2000,- € za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 ods. 3, písm. l/ tohto zákona, tým, že nedodal Rade na jej vyžiadanie súvislý záznam vysielania programu Veľké noviny odvysielaného na televíznej programovej službe JOJ dňa 19.09.2014 o cca 19:30 hod. a záznam vysielania televíznej programovej služby JOJ zo dňa 19.09.2014 v čase od 19:55 hod. do 23:59 hod. a dňa 20.09.2014 v čase od 00:00 hod. do 00:05 hod. do 15 dní od doručenia žiadostí Rady o poskytnutie týchto záznamov vysielania. Súčasne Rada vyslovila, že
5 zákona o vysielaní a retransmisii „Uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila“ a
16 tohto zákona je pokuta splatná do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a je potrebné ju uhradiť na účet uvedený v rozhodnutí. 2. Proti uvedenému rozhodnutiu odporcu v zákonnej lehote podal opravný prostriedok navrhovateľ. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne žiadal náhradu trov konania. V dôvodoch opravného prostriedku tvrdil, že napadnutým rozhodnutím bol ukrátený na svojich právach. Namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutie. Navrhovateľ poukazom na skutkové okolnosti danej veci uviedol, že na vyžiadanie Rade predložil záznamy z vysielania dňa 16.10.2014 a 01.10.2014 v zmysle ustanovenia § 16 ods. 3 písm. l/ zákona o vysielaní, je teda zrejmé, že svoju povinnosť
3 písm. l/ zákona o vysielaní si ako Vysielateľ splnil v celom rozsahu, nakoľko záznamy z vysielania Rade doručil v stanovenej lehote, v zodpovedajúcej kvalite a na zvyčajnom technickom nosiči, určenom Radou. Navrhovateľ tvrdil, že vyhotovil záznamy v súlade so všetkými príslušnými právnymi a technickými normami prostredníctvom zodpovedných osôb vysielateľa v zmysle požiadavky Rady, poverené osoby Vysielateľa po vyhotovení predmetných súvislých záznamov z vysielania tieto skontrolovali, vykonali ich prebratie, ktoré bolo bez akýchkoľvek problémov a až následne boli zaslané Rade ako bezchybné v súlade s § 16 ods. 3 písm. l/ zákona. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 71 ods. 1 zákona o vysielaní a v § 3 ods. 2 správneho poriadku, ktorú citoval, navrhovateľ upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, že v prípade ak Rada mala pochybnosti o kvalite vysielateľom v zákonnej lehote dodaných záznamov z vysielania, mala povinnosť postupovať v zmysle citovaného § 3 ods. 2 správneho poriadku a mala vyzvať vysielateľa ako účastníka konania na poskytnutie súčinnosti a dodanie inej verzie záznamu z vysielania. Dôvodil, že Rada však nehľadiac na svoju povinnosť postupovať v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, začala správne konanie proti vysielateľovi, aj keď na to nemala žiadny dôvod, vyplývajúci z hmotného práva, nakoľko povinnosť vysielateľa
3 písm. l/ zákona o vysielaní bola splnená v lehote, v dostatočnom predstihu pred začatím správneho konania, poukazom na to, že pokiaľ by Rada postupovala v súčinnosti s vysielateľom, by prípadné nedostatky záznamu z vysielania odstránil, ak by tieto existovali, a súčasne poukázal na to, že pravdivosť jeho tvrdení je možné preukázať aj výsluchom poverených osôb vysielateľa. Navrhovateľ namietal, že je neprípustné, aby bol vysielateľ sankcionovaný za prípadné poškodenie záznamov z vysielania treťou osobou, odlišnou od vysielateľa potom ako si vysielateľ splnil svoju zákonnú povinnosť
3 písm. l/ zákona o vysielaní. Poukázal tiež na to, že Rada v napadnutom rozhodnutí a ani v správnom konaní predchádzajúcom napadnutému rozhodnutiu žiadnym spôsob nepreukázala, že vysielateľom predložené záznamy z vysielania sú poškodené, obsahujú Radou uvádzané chyby, ako aj, že Rada žiadnym spôsobom, v zmysle príslušných ustanovení správneho poriadku nepreukázala dôkazy na podporu svojho tvrdenia, že vysielateľom dodané záznamy z vysielania boli poškodené. Uviedol, že Rada bola povinná oboznámiť sa so záznamom z vysielania ohliadkou a o predmetnom úkone vyhotoviť zápisnicu. Postup Rady, na základe ktorého sankcionuje vysielateľa, že síce splnil svoju povinnosť a nebol preukázaný opak, výrazne potiera samotný účel predmetného ustanovenia, ktorým je zabezpečenie podkladov pre monitoring vysielania a zasahuje do práva vysielateľa na spravodlivé súdne konanie. Postup Rady v danom prípade považoval za šikanózny, keď v predmetnom prípade je zrejmé, že Rada disponovala so záznamami z vysielania vo výraznom predstihu pred začatím správneho konania, majúc za to, že skutkový stav veci zistený Radou je v rozpore s obsahom spisu, nakoľko v spise sa museli nachádzať doručené záznamy z vysielania, čo hmotnoprávne vylučuje, aby mohlo byť voči vysielateľovi vedené správne konanie pre nedodanie záznamu z vysielania. Navrhovateľ nesúhlasil s tvrdením Rady v napadnutom rozhodnutí, že konaním vysielateľa, údajným nedodaním záznamov z vysielania, bola zmarená možnosť Rady vykonávať svoju právomoc - dohľad nad dodržiavaním povinností
zákona o vysielaní a
osobitných predpisov. Postup Rady v danom prípade navrhovateľ považoval za účelový, nakoľko Rade zákon priznáva oprávnenie vyhotovovať si pre potreby svojho rozhodovania záznamy z vysielania, ktoré aj v predmetnej veci Rada vyhotovila a uviedla ich aj ako podklad pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Navrhovateľ ďalej namietal, že Rada napadnutým rozhodnutím mu uložila neprimerane a neodôvodnene vysokú pokutu za porušenie povinnosti, a to najmä s prihliadnutím na rozhodovaciu prax Rady v obdobných veciach proti iným vysielateľom, poukazom na výšku uloženej pokuty
rozhodovacej praxe Rady v roku 2012, zistenej na internetovej stránke Rady. Navrhovateľ vyslovil názor, že Rada voči nemu arbitrárne uplatnila svoju právomoc a úvahu pri určení výšky pokuty, čím zasiahla do práv vysielateľa na spravodlivé súdne konanie. Tiež navrhovateľ uviedol, že postup Rady je v rozpore so zásadou právnej istoty účastníka konania, ktorý by mal možnosť sa spoľahnúť, že Rada bude voči nemu postupovať obdobne ako postupuje v rovnakých prípadoch proti iným vysielateľom. Dôvodil, že napriek skutočnosti, že výška pokuty je v súlade so zákonnými hranicami možnej maximálnej výšky udelenej pokuty, postup Rady pri jej ukladaní, ktorý je výrazne rozdielny pri iných vysielateľoch s výrazne iným postavením na trhu ako má vysielateľ, porušuje právo vysielateľa na spravodlivé súdne konanie, najmä na právnu istotu, že správny orgán bude v rovnakých veciach postupovať rovnako, a v prípade, ak rovnako nepostupuje, tak odchýlenie sa od zaužívanej praxe následne zdôvodní. Predloženie požadovaného záznamu navrhovateľ považoval za bezúčelové. Navrhovateľ v prílohe opravného prostriedku predložil rozsudok NS SR sp. zn. 3Sž/16/2014 z 24.02.
1, 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok účinný od 01.07.2016 konania
tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. Odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a jemu predchádzajúce správne konanie postupom
2 písm. a/ O.s.p. v spojení s §§ 250l a nasl. a v spojení s § 492 ods. 1 S.s.p. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu č.: 819/SKO/2014, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcu odporcu na pojednávaní súdu dňa 20.10.2016 dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa je dôvodný. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím bola navrhovateľovi uložená sankcia
d/ v spojení s § 67 ods. 2 písm. a/ zákona o vysielaní a retransmisii za porušenie povinnosti
3 písm. l/ uvedeného zákona.
1, 2 zákona o vysielaní a retransmisii poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie
tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom.
1 písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností
tohto zákona a
osobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na porušenie tohto zákona
.
3 písm. l/ zákona o vysielaní a retransmisii vysielateľ je povinný uchovávať súvislé záznamy vysielania počas 45 dní odo dňa ich vysielania v zodpovedajúcej kvalite; na vyžiadanie rady poskytne vysielateľ záznam vysielania na zvyčajnom technickom nosiči, ktorého druh určí rada v licencii po dohode s vysielateľom.
1 až 4 zákona o vysielaní a retransmisie za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a/ upozornenie na porušenie zákona, b/ odvysielanie oznamu o porušení zákona, c/ pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti, d/ pokutu, e/ odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti. Sankciu
odseku 1 písm. d/ rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba
3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm. a/ a c/, ods. 3 písm. k/, § 20 ods. 1 a 3, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. b/] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. e/]. Pokutu rada určí
závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému. Rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti
odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená. Za deň, keď sa rada dozvedela o porušení povinnosti
odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania povinností
tohto zákona na zasadnutí rady.
2 písm. a/ Rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 165,- eur do 6.638,- eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99,- eur do 1.659,- eur, ak neposkytol rade požadovaný záznam vysielania [§ 16 ods. 3 písm. l/].
1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie
tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.
1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.
1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v predmetnej veci náležite nepostupoval v zmysle citovaných právnych noriem, vo veci si nezadovážil dostatok skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, nezistil skutočný stav veci, resp. to z administratívneho spisu nevyplýva, majúce za následok vydanie napadnutého rozhodnutia predčasne, z ktorých dôvodov napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu nie je možné považovať za súladné so zákonom. Súd v procese súdneho prieskumu nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti tretej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (§§ 250l a nasl. O.s.p.) je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.).
2 O.s.p. ak správny orgán
osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1) alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom alebo vykonať dokazovanie
tretej časti druhej hlavy. Konanie správneho súdu v plnej jurisdikcii (§ 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p.) vyplýva z čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý zaručuje každému právo, aby súd rozhodol o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu, pričom štrasburská judikatúra za trestné považuje aj konania, ktoré možno označiť ako priestupky, iné správne delikty či disciplinárne delikty (napr. Maurer c. Rakúsko z
2, písm. a/ zákona viazaná na nesplnenie povinnosti predložiť rade súvislý záznam vysielania, a nielen na nepredloženie žiadaného záznamu. Súčasne ústavný súd uviedol, že
judikatúry ESĽP je rozdiel medzi tým, či správny orgán alebo súd konal v súlade s čl. 6 Dohovoru (čl. 46 ústavy) pri preskúmaní uloženia pokuty za nepredloženie určitých informácií, a tým či môže štát uložiť povinnosť a vyžadovať od fyzických osôb a právnických osôb určité informácie (rozsudok ESĽP J.B. proti Švajčiarsku z 03.05.2001 číslo 31827/96). Ústavný súd ďalej vyslovil názor že nemožno v zákonom ustanovenej povinnosti predložiť záznam z vysielania identifikovať „produkciu dôkazov“ proti sebe, ale ide o preukázanie splnenia zákonnej povinnosti, ktorá bola osobám v pozícii sťažovateľky, regulovaným osobitnými právnymi predpismi uložená ex ante vo všeobecnom záujme a ktorá slúži na riadny výkon funkcie rady. Rada ako regulačný orgán môže reálne skontrolovať splnenie, resp. nesplnenie tejto povinnosti vysielateľom len tak, že si od vysielateľa vyžiada súvislý záznam vysielania a tento je vysielateľ povinný jej poskytnúť na zvyčajnom technickom nosiči (IV.ÚS S 92/09), čím uloženie povinnosti sleduje legitímny cieľ výkonu kontroly tejto oblasti, pričom miera zásahu (povinnosť vydať záznam) je vzhľadom na postavenie subjektov v oblasti vysielania a retransmisie marginálna, s poukazom na to, že nepredloženie záznamov z vysielania nie je spojené s hrozbou trestnoprávneho postihu. Pokiaľ ústavný súd vychádzajúc z čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru, z odporúčania Výboru ministrov Rady Európy č. R
ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie č.
3 písm. l/ zákona o vysielaní a retransmisii, takéto porušenie preukázať, z ktorých dôvodov najvyšší súd považoval vznesené námietky navrhovateľa vo vzťahu k nepreukázaniu porušenia právnej povinnosti za dôvodné. V danej súvislosti sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom vysloveným v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3Sž/16/2014 z 24.02.2015, že ak má Rada pre vysielanie a retransmisiu nepochybne za preukázané, že vysielateľ jej zaslal na základe jej výzvy v zákonnej lehote príslušné záznamy vysielania a až následne monitorovaním týchto záznamov Radou došlo k zisteniu, že predmetné záznamy nie sú v požadovanej kvalite a že neobsahujú záznam reálneho vysielania, nie je možné potom vyhodnotiť túto skutočnosť tak, že vysielateľ požadované záznamy vysielania vôbec nedoručil a nesplnil tak zákonnú povinnosť (§ 16 ods. 3 písm. 1/ zákona o vysielaní), a že došlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu (§ 67 ods. 2 písm. a/ zákona o vysielaní). Pokiaľ odporca vo vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa poukazuje na judikatúru najvyššieho súdu vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania a vyhotoveniu zápisnice o vykonaní dôkazu - rozsudky sp. zn. NS SR 6Sž/11/2013, 6Sž/23/2013, 7Sž/2/2013, ako aj na judikatúru NS SR, v zmysle ktorej je Rada oprávnená si záznam z vysielania vyžiadať od vysielateľa a tiež je oprávnená si ho vyhotoviť sama pomocou svojho nahrávacieho zariadenia - napr. rozsudky NS SR vo veci 5Sž/18/2011, 5Sž/37/2011, 8Sž/15/2011, 8Sž/29/2011, 2Sž/11/2012, dajúc do pozornosti, že k rovnakému záveru dospel aj ÚS SR vo svojich uzneseniach vo veci sp. zn. III. ÚS 564/2012-11 a IV.ÚS 620/2012-9, najvyšší súd v danom prípade nemohol na uvedenú judikatúru prihliadať, pretože v označených rozhodnutiach najvyšší súd, ako aj ústavný súd vychádzali z rozdielneho skutkového a tiež z rozdielneho právneho základu veci. V správnych rozhodnutiac následne preskúmavaných najvyšším súdom v prípadoch, na ktoré poukazuje odporca, predmetom súdneho prieskumu bolo sankcionovanie navrhovateľa ako vysielateľa za porušenie právnej povinnosti vyplývajúcej mu zo zákona o vysielaní a retransmisii, pričom nebolo sporné, že navrhovateľ Rade predložil záznamy vysielania v požadovanej kvalite, sporným bolo vykonanie dôkazu oboznámením sa s predloženým záznamom vysielania, kedy najvyšší súd v uvedených rozsudkoch konštatoval, že nevyhotovenie zápisnice o vykonaní dôkazu oboznámením sa so záznamom vysielania nie je takou vadou majúcou za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia Rady. Pritom predmetom súdneho prieskumu v danom prípade je sankcionovanie navrhovateľa za to, že síce predložil Rade záznamy z vysielania, avšak pri monitoringu záznamu vysielania pracovníkmi Rady bolo zistené, že tieto neboli predložené v požadovanej kvalite, ktorá skutočnosť z vykonaného dokazovania nie je zrejmá, keďže z administratívneho spisu dôkaz o zistení Rady, že navrhovateľ ako vysielateľ nepredložil záznamy v požadovanej kvalite, nevyplýva. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu
v spojení s § 492 ods.1 S.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O náhrade trov konania súd rozhodoval
v spojení s § 250l ods. 2., s § 246c ods. 1, s § 151 ods. 1, 2, a s § 492 ods. 1, 2 S.s.p. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože vyčíslenie trov právneho zastúpenia navrhovateľom nebolo súdu predložené. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1 .mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.