1 piaty prípad, ods. 2 číslo 2 a 3, druhý prípad rakúskeho Zákona o omamných látkach a iné na neverejnom zasadnutí konanom
4 Tr. por. sa rozsudok Krajského súdu v Nitre z 2. augusta 2016, sp. zn. 1Ntc/3/2016, z r u š u j e vo výroku o spôsobe výkonu trestu.
1 písm. a/ Tr. zák. sa odsúdený C. I., nar. XX. Q. XXXX v T., trvale bytom T., O. XXXX/X, z a r a ď u j e na výkon zvyšku trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Odôvodnenie Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 2. augusta 2016, sp. zn. 1Ntc/3/2016,
1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 549/2011 Z. z.“) rozhodol o uznaní a výkone rozsudku Krajinského súdu pre veci trestné Viedeň z 16. decembra 2013, číslo 82Hv 165/13d, ktorým bol občan Slovenskej republiky C. I. uznaný za vinného zo zločinu obchodovania s omamnými látkami
1 piaty prípad, ods. 2 číslo 2 a 3, druhý prípad rakúskeho Zákona o omamných látkach, sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu
rakúskeho Trestného zákonníka, z prečinu nepovoleného zaobchádzania s omamnými látkami
1 prvý a druhý prípad, odsek 2 a 4 číslo 2 rakúskeho Zákona o omamných látkach a zo zločinu podvodu za účelom zárobku
, § 148 prvý prípad rakúskeho Trestného zákonníka, ktoré spáchal na skutkovom základe uvedenom vo výroku napadnutého rozsudku krajského súdu a za ktoré mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere dva roky nepodmienečne. Krajský súd zároveň rozhodol, že vo výkone tohto trestu bude odsúdený na území Slovenskej republiky
2 písm. b/ Tr. zák. pokračovať v ústave na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku krajského súdu, ktorý bol odsúdenému C. I. doručený
najvyššieho súdu splnené. Odsúdený je totiž štátnym občanom Slovenskej republiky a má na jej území obvyklý pobyt, ktorým sa rozumie aj trvalý pobyt [§ 4 ods. 1 písm. a/, § 3 písm. g/ zákon č. 549/2011 Z. z.]. Proti odsúdenému nebolo pre ten istý skutok, ktorý je predmetom uznania a výkonu, právoplatne rozhodnuté slovenským súdom, pričom ani najvyšší súd nemá informáciu, aby proti odsúdenému bolo pre totožný skutok vedené konanie v inom členskom štáte, ktoré sa právoplatne skončilo odsudzujúcim rozsudkom, ktorý už bol vykonaný, v súčasnosti sa vykonáva alebo už nemôže byť vykonaný
právnych predpisov štátu, v ktorom bol vynesený. Z predloženého spisu ďalej vyplýva, že odsúdený nie je vyňatý z pôsobnosti slovenských orgánov činných v trestnom konaní a súdu (§ 8 Tr. por.),
právneho poriadku Slovenskej republiky nie je z dôvodu nedostatku veku v čase spáchania skutku, ktorý je predmetom uznávacieho konania, trestne nezodpovedný (§ 22 Tr. zák.) a výkon rozhodnutia nie je premlčaný, hoci na stíhanie predmetného trestného činu je daná aj právomoc slovenských orgánov (§ 4 Tr. zák.). V preskúmavanej veci pritom neprichádzalo do úvahy posudzovanie obojstrannej trestnosti predmetných činov, keďže
rakúskeho právneho poriadku za ne možno uložiť tresty odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby tri roky a viac a justičný orgán štátu pôvodu ich v osvedčení o vydaní rozhodnutia zároveň označil priradením ku kategóriám trestných činov nedovolené obchodovanie s omamnými a psychotropnými látkami a podvod, vrátane podvodu týkajúceho sa finančných záujmov Európskej únie
Dohovoru o ochrane finančných záujmov Európskych spoločenstiev z 26. júla 1995 [§ 4 ods. 2, ods. 3 písm. e/, písm. h/ zákona č. 549/2011 Z. z.]. Odsúdený síce nesúhlasil s odovzdaním výkonu rozsudku štátu pôvodu Slovenskej republike tvrdiac, že má v Rakúsku lepšie podmienky výkonu trestu a najdôležitejšie osobné, sociálne a rodinné vzťahy, no vzhľadom na to, že je štátnym občanom Slovenskej republiky s obvyklým pobytom na jej území, jeho súhlas s odovzdaním výkonu rozhodnutia sa nevyžaduje. Z porovnania predloženého osvedčenia s rozsudkom štátu pôvodu je ďalej zrejmé, že tieto navzájom obsahovo zodpovedajú, pričom osvedčenie je úplné. Z jeho obsahu zároveň vyplýva, že odsúdený sa osobne zúčastnil konania, ktoré viedlo k vydaniu uznávaného rozhodnutia, a dĺžka výkonu trestnej sankcie, ktorá má byť (
stavu v čase doručenia osvedčenia) vykonaná, nie je kratšia ako šesť mesiacov a nezahŕňa opatrenia týkajúce sa psychiatrickej alebo zdravotnej starostlivosti alebo iné opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, ktoré nemožno vzhľadom na právny poriadok Slovenskej republiky alebo na systém jej zdravotníctva vykonať.
lustrácií v informačných systémoch Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a
odpisu z registra trestov, nie je odsúdený na území Slovenskej republiky aktuálne trestne stíhaný pre iné trestné činy spáchané pred jeho prípadným odovzdaním a ani nemá vykonať trest odňatia slobody uložený mu za takýto trestný čin. Napokon treba poukázať na to, že v posudzovanej veci neprichádza do úvahy čiastočné uznanie a výkon rozsudku štátu pôvodu a skutok, ktorého sa toto rozhodnutie týka, sa nepovažuje
právneho poriadku Slovenskej republiky za spáchaný v celom rozsahu ani čiastočne na území Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o odvolateľom uplatnené námietky, najvyšší súd považuje za potrebné najprv vo všeobecnej rovine uviesť, že aj z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že zásada vzájomného uznávania, ktorá predstavuje „základný kameň“ súdnej spolupráce, znamená, že členské štáty sú v zásade povinné uznať a vykonať rozhodnutie štátu pôvodu a odmietnuť ho môžu len v stanovených prípadoch, ktorých úplný výpočet je v podmienkach Slovenskej republiky uvedený v § 16 ods. 1 písm. a/ až m/, ods. 2 zákona č. 549/2011 Z. z. Pritom ani povinnosť vykladať vnútroštátne právo eurokonformne, t. j. s čo najväčším ohľadom na znenie a účel rámcového rozhodnutia, neumožňuje jeho výklad contra legem (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora z 5. septembra 2012, W. M. T. Q. O. W., C-42/11, body 53 až 56). V kontexte preskúmavanej veci je potom potrebné poukázať na to, že
1 písm. f/ zákona č. 549/2011 Z. z. súd rozhodne o odmietnutí uznania a výkonu rozhodnutia, ak nie je splnená podmienka uznania a výkonu rozhodnutia
1 tohto zákona.
1 písm. a/ zákona č. 549/2011 Z. z., ktorého uplatnenie v posudzovanej veci prichádza do úvahy, rozhodnutie možno v Slovenskej republike uznať a vykonať, ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie vydané, je trestným činom aj
právneho poriadku Slovenskej republiky, ak odseky 2 a 3 neustanovujú inak, a ak odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a má obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky alebo má na jej území preukázateľné rodinné, sociálne alebo pracovné väzby, ktoré môžu prispieť k uľahčeniu jeho nápravy počas výkonu trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody na území Slovenskej republiky. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že uznanie a výkon rozhodnutia štátu pôvodu je podmienené tým, že odsúdený, ktorý je občanom Slovenskej republiky, má na jej území buď obvyklý pobyt, ktorým sa rozumie trvalý alebo prechodný pobyt [§ 3 písm. g/ zákona č. 549/2011 Z. z.], alebo preukázateľné rodinné, sociálne alebo pracovné väzby. Rozhodnúť o odmietnutí uznania a výkonu rozhodnutia tak možno iba vtedy, ak nie je daná ani jedna z týchto podmienok. Keďže odsúdený má na Slovensku trvalý pobyt, sú v jeho prípade splnené zákonné podmienky pre uznanie a výkon rozsudku štátu pôvodu
1 písm. a/ zákona č. 549/2011 Z. z. a teda nie je u neho daný dôvod odmietnutia
1 písm. f/ tohto zákona. Preto odvolávanie sa odsúdeného na rodinné väzby v Rakúsku nie je z tohto pohľadu právne významné. Na základe uvedeného dospel aj najvyšší súd k záveru, že v preskúmavanej veci nie je daný žiaden dôvod odmietnutia uznania a výkonu rozsudku štátu pôvodu
1 písm. a/ až m/, ods. 2 zákona č. 549/2011 Z. z. Krajský súd ale nepostupoval správne, keď
4 Tr. zák. zaradil odsúdeného C. I. na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Najvyšší súd v tejto súvislosti opakovane pripomína, že v rámci uznávacieho konania sa neposudzuje, či by odsúdená osoba, ak by bola trestne stíhaná, bola tiež uznaná za vinnú a bol by jej uložený rovnaký trest, keď by sa trestné konanie viedlo
predpisov vykonávajúceho štátu. To sa týka aj spôsobu výkonu uloženého trestu odňatia slobody, pokiaľ ide o jeho vonkajšiu diferenciáciu, o ktorej v podmienkach Slovenskej republiky rozhodujú vždy súdy. Z tohto dôvodu kritériá uvedené v § 17 zákona č. 549/2011 Z. z.,
ktorých nesmie prevzatý výrok o treste zhoršiť postavenie odsúdeného a má v čo najväčšej miere zodpovedať pôvodne uloženej trestnej sankcii, je nutné vztiahnuť aj na vonkajšiu diferenciáciu trestu uplatňovanú v Slovenskej republike (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 122/2014). Na základe podkladov, ktoré mal krajský súd (a aj súd odvolací) k dispozícii, však nie je možné posúdiť, ktorému stupňu stráženia
Trestného zákona zodpovedajú podmienky výkonu trestu odňatia slobody odsúdeným C. I. v Rakúskej republike. Keďže ďalšie objasňovanie tejto otázky (aj vzhľadom na to, že v Rakúskej republike sa neuplatňuje vonkajšia diferenciácia trestu v takej podobe ako v Slovenskej republike) by bolo zjavne na úkor rýchlosti celého uznávacieho konania, najvyšší súd len z tohto dôvodu zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o spôsobe výkonu uznaného trestu a sám, v súlade so zásadou v pochybnostiach v prospech obvineného, rozhodol o zaradení odsúdeného C. I. do ústavu na výkon trestu s najmiernejším, teda minimálnym stupňom stráženia. To však nebráni tomu, aby v prípade, ak sa počas výkonu trestu zistí, že odsúdený neplní program zaobchádzania a jeho nápravu bude možné lepšie zaručiť v ústave s vyšším stupňom stráženia, došlo k zmene spôsobu výkonu trestu (§ 411 Tr. por.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.