Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 5Cdo/888/2015 Identifikačné číslo spisu: 8813205039 Dátum vydania rozhodnutia: 15.12.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Soňa Mesiarkinová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:8813205039.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Sone Mesiarkinovej a členov senátu JUDr. Heleny Haukvitzovej a JUDr. Mariána Sluka, PhD., v spore žalobcu X. W., bývajúceho v R., zastúpeného AK NOVIKMEC, s.r.o. so sídlom vo Vranove nad Topľou, Rázusova 125, proti žalovanej Allianz - Slovenská poisťovňa a.s., Bratislava, Dostojevského rad 4, IČO : 00151700, o zaplatenie 191 147,17 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp.zn. 11 C 260/2013, v konaní o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu Prešove z
- marca 2015 sp.zn. 4 Co 149/2014 rozhodol: Napadnutý rozsudok z r u š u j e a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie. Odôvodnenie
- Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom z
- marca 2014 č.k. 11 C 260/2013-85 zamietol žalobu zo dňa
- mája 2013, ktorou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovanú z titulu náhrady škody a odškodnenia za bolesť zaplatiť mu sumu 54 222,26 € a titulom náhrady škody a odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 136 924,91 €. Súčasne uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanej trovy konania vo výške 15,50 €. Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že žalobe nebolo možné vyhovieť, pretože žalovaná dôvodne vzniesla námietku premlčania, na ktorú súd musel prihliadnuť. Žalobca ako poškodený sa o vzniknutej škode a jej výške dozvedel dňa
- februára 2004 na základe lekárskeho posudku MUDr. V. B.. K dopravnej nehode, pri ktorej žalobca utrpel škodu na zdraví došlo dňa
- mája 2000 a žalobca už v tento deň vedel, kto za škodu zodpovedá. Žalobca vedel, kto je prevádzateľom osobného motorového vozidla a taktiež vedel, v ktorej poisťovni je motorové vozidlo poistené pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Od februára 2004 boli preto súčasne splnené obe podmienky vyžadované § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka pre nárokovanie spôsobenej škody na zdraví a od tej doby začala plynúť dvojročná premlčacia doba. Prebiehajúce trestné konanie voči X. W. (žalobcovi) ako obžalovanému nebránilo podať žalobu na súd.
- Krajský súd v Prešove na odvolanie žalobcu rozsudkom z
- marca 2015 sp.zn. 4 Co 149/2014 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a žalovanej nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý správne s poukazom § 106 Občianskeho zákonníka posudzoval začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty pri uplatnenom nároku na náhradu škody od tohto okamihu. Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to kratšia subjektívna a dlhšia objektívna. Ich začiatok je upravený odlišne. Obidve premlčacie doby začínajú plynúť plynulo a končia sa nezávisle od seba. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí, a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. Otázku vedomosti poškodeného o škode aj o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, súd prvej inštancie náležite posúdil. Vychádzal z preukázanej skutočnej vedomosti poškodeného, na základe vypracovaného znaleckého posudku znalcom MUDr. V. B.. V danom prípade bola škoda na zdraví spôsobená v súvislosti s dopravnou nehodou, t.j. prevádzkou motorového vozidla, na ktoré sa vzťahovalo zákonné poistenie motorových vozidiel. Z titulu zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a vzhľadom na vznik dopravnej nehody dňa
- mája 2000, bol žalobca oprávnený domáhať sa plnenia náhrady škody voči poisťovni v zmysle § 3 vyhlášky MF SR č. 423/1991 Zb. z
- septembra 1991, ktorou sa ustanovoval rozsah a podmienky zákonného poistenia vozidla za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení účinnom do
- októbra
- Z obsahu spisu nevyplývalo , že by žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody u žalovanej, t.j. žeby žalovanej vznikla povinnosť šetriť poistnú udalosť a následne plniť. Tvrdené skutočnosti v odvolaní žalobcu preto podľa odvolacieho súdu neboli preukázané.
- Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorý ho žiadal zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Prípustnosť svojho mimoriadneho opravného prostriedku videl v tom, že v konaní mu postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 O.s.p.), a to tým, že súd neprihliadol na ním navrhované dôkazy a neumožnil sa mu oboznámiť s vyjadrením k jeho odvolaniu, ktoré podala v odvolacom konaní žalovaná. Namietal, že súdy sa nevysporiadali s otázkou rozporu námietky premlčania s dobrými mravmi, tak ako k tomu pristúpili súdy v obdobných konaniach pri uplatnení nárokov zo škody na zdraví.
- Žalovaná vo svojom vyjadrení k dovolaniu ho žiadala ako nedôvodné odmietnuť.
- Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, „dovolací súd“) ako súd dovolací [(§ 35 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade s § 429 ods. 1 CSP, bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP), skúmal prípustnosť a dôvodnosť dovolania bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP).
- Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred
- júlom 2016, t.j. za účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.), dovolací súd postupoval v zmysle ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (na základe ktorého právne účinky úkonov, ktoré nastali v konaní predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované), a procesnú prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle ustanovení § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O.s.p.
- Žalobca dovolaním napadol potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1, 2 a 3 O.s.p., voči ktorým bolo dovolanie prípustné.
- Predmetné dovolanie by preto bolo prípustné len vtedy, ak by v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237 O.s.p. S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p, ktoré ukladalo dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to účastník namietal alebo nie) najvyšší súd sa zaoberal otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia bolo dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nebol predmet konania významný; ak bolo konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p., bolo možné ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým inak bolo dovolanie procesne neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. ale nebol významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim bolo, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
- Dovolateľ namietal, že v konaní súd prvej inštancie, predtým ako rozhodol, nevykonal všetky ním navrhované dôkazy, čím zaťažil konanie vadou podľa § 237 O.s.p.
- Dovolací súd uvádza, že do
- júna 2016 prípustnosť dovolania nezakladalo, ako uviedol vo svojich viacerých rozhodnutiach, nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu, napríklad sp.zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/
- Pokiaľ však dovolateľ poukázal na tú skutočnosť, že mu odvolací súd neumožnil sa oboznámiť s vyjadrením žalovanej k jeho odvolaniu, a reagovať tak pred rozhodnutím odvolacieho súdu na v tomto vyjadrení uvedené tvrdenia, táto námietka dovolateľa je dôvodná.
- Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) vydal
- januára 2015 rozsudok vo veci Trančínková proti Slovenskej republike, v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel ESĽP k názoru, že aj keď vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková argumentácia. V rozsudku sa doslovne uvádza, že „požiadavka, aby účastníci súdneho konania mali možnosť dozvedieť sa o všetkých dôkazoch alebo vyjadreniach podaných v ich veci a vyjadriť sa k nim, sa vzťahuje na odvolacie konanie rovnako ako na prvostupňové konanie, a to napriek skutočnosti, že odvolanie nemusí vyvolať žiadnu novú argumentáciu“. Pokiaľ súd takúto možnosť druhej procesnej strane nevytvorí, dochádza k porušeniu práva na spravodlivé konanie, ktoré je zaručené článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
- Z obsahu spisu je zrejmé, že dňa
- júna 2014 bolo doručené súdu prvej inštancie vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu (č.l. 106 spisu), pričom v spise sa nenachádza žiadna zmienka (úprava pre kanceláriu) o tom, že toto vyjadrenie bolo doručené žalobcovi, ktorý podal odvolanie, aby mohol na skutočnosti v ňom uvedené prípadne reagovať.
- Vzhľadom na uvedené musel najvyšší súd konštatovať, že v preskúmavanej veci bolo v konaní o dovolaní potrebné zohľadniť, že vyjadrenie žalovanej k odvolaniu žalobcu bolo formulované ako právna a skutková argumentácia a žalobcovi mala byť preto daná možnosť oboznámiť sa s týmto vyjadrením. V danom prípade táto možnosť nebola žalobcovi vytvorená, preto je namieste záver, že mu tým bola odňatá možnosť pred súdom konať (obdobne napr. v rozhodnutiach najvyššieho súdu 5 Cdo 69/2014, 3 Cdo 484/2014 a iné.)
- Dovolací súd ustálil, že v konaní bola žalobcovi odňatá možnosť pred súdom konať, preto bolo jeho dovolanie nielen prípustné (§ 237 písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.).
- Najvyšší súd preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 CSP). So zreteľom na (procesný) dôvod zrušenia napadnutého rozsudku nezaoberal sa opodstatnenosťou argumentácie dovolateľa, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
- O trovách i dovolacieho konania rozhodne odvolací súd postupom podľa § 453 ods. 3 CSP.
- Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 :
- Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.