ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 404/2011 Z.z.“) rozhodol o zaistení sťažovateľa (v prvostupňovom konaní žalobca) na účel výkonu administratívneho vyhostenia (rozhodnutie č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-2012/2016-AV z 20.06.2016 - ďalej len „rozhodnutie o vyhostení“) tak, že zaistil sťažovateľa so stanovením dĺžky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 15.12.2016 a umiestnil ho do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Sečovce“). 2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľ bol rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO8-ZVC-6-013/2016 zo dňa 20.6.2016 zaistený
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na účel administratívneho vyhostenia. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. 9Sa/2016-26 zo dňa 19.07.2016 zrušil rozhodnutie správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Nariadil, aby účastník konania bol bezodkladne prepustený zo zaistenia. Na základe uvedeného rozsudku správny orgán vykonal šetrenie v mieste trvalého pobytu manželky účastníka konania a zistil, že účastník konania má zabezpečené ubytovanie u svojej svokry T. J.. nar. XX.XX.XXXX, ktorá je vlastníkom rodinného domu na adrese O.. V súčasnosti poberá vdovský dôchodok 216.- eur a sociálne dávky vo výške 67.- eur. Iný príjem nemá. Na uvedenej adrese majú trvalý pobyt jej syn P. J., nar. XX.XX.XXXX a dcéry D. J., nar. XX.XX.XXXX a R. J. J., nar. XX.XX.XXXX - manželka účastníka konania. 3.
zistení správneho orgánu účastníkovi konania počas jeho pobytu na území Slovenskej republiky poskytne ubytovanie bezplatne matka manželky vo svojom dome. Po odpočítaní sumy za ubytovanie 30,- eur a vreckového 7,- eur je potrebná suma na deň pobytu pre účastníka konania 19,- eur, čo mesačne predstavuje sumu 570.- eur. Manželka účastníka konania deklarovala príjem vo výške okolo 330,- eur mesačne a úspory v hotovosti vo výške 400.- eur. Správny orgán po posúdení týchto skutočností dospel k záveru, že výška príjmu manželky a výška jej úspor nie sú postačujúce na to, aby manželka, ako blízka osoba účastníka konania, bola schopná finančne zabezpečiť účastníka konania v prípade uloženia povinnosti
1 zákona o pobyte cudzincov vo výške uvedenej v § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov a zároveň zabezpečiť aj svoje životné potreby. Vzhľadom na skutočnosť, že účastník konania je bez príjmu a nemá žiadne finančné prostriedky a skutočnosť, že príjem manželky účastníka konania nepokrýva zákonom stanovenú výšku sumy finančných prostriedkov na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky správny orgán konštatoval, že s poukázaním na § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov- nemôže účastníkovi konania uložiť povinnosť
1. Pri svojom závere vzal správne orgán do úvahy aj skutočnosť, že účastník konania
svojich tvrdení uvedených do zápisnice nemá na území Slovenskej zabezpečené zdravotné poistenie ani poistenú úhradu liečebných nákladov na území Slovenskej republiky. Na základe uvedených skutočností správny orgán dospel k záveru, že nie je možné uložiť povinnosť
1 písm.
2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov správny orgán uviedol, že v prípadoch zistenia neoprávneného pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny v prvom rade chráni verejný záujem tým, že začne konanie o administratívnom vyhostení, ak z dokazovania počas konania o administratívnom vyhostení vyplynie skutočnosť, že existujú dôvody na nevyhostenie, konanie zastaví. Následne potom môže prijať žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu. V prípade účastníka konania, keď je vydané vykonateľné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení nie je možné prijať žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu, pretože je možné vyriešiť jeho neoprávnený pobyt výkonom rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Po zohľadnení všetkých skutočností správny orgán dospel k záveru, že zaistením účastníka konania na účel výkonu trestu vyhostenia nebude neprimeraným spôsobom zasiahnuté do jeho základných práv a slobôd garantovaných v
článku 8 Dohovoru, nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom o pobyte cudzincov. II. Konanie na krajskom súde 5. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu o zaistení na Krajský súd v Košiciach správnu žalobu vo veci zaistenia
Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.“) s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.): - napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a konanie pred jeho vydaním trpí vadou, ktorá má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia - zaistenie je nezákonné a v rozpore s čl. 8 Dohovoru, pretože nerešpektuje jeho právo na zachovanie rodinného života, sťažovateľ má na území SR manželku, slovenskú štátnu občianku, poukázal na rozhodovaciu prax ESLP, v zmysle ktorej Dohovor síce nezaručuje právo cudzinca vstúpiť alebo usadiť sa na území štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohovoru, avšak vyhostenie osoby z krajiny, v ktorej žijú blízki členovia jeho rodiny, môže predstavovať porušenie práva na rešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 ods. 1 Dohovoru (napr. Moustaquim v. Belgicko, rozsudok ESLP z
sťažovateľa výsledok konania o udelenie tolerovaného pobytu mohol mať zásadný význam pre postavenie sťažovateľa na území SR s ohľadom na oprávnenosť jeho pobytu, čo by neumožňovalo žalovanému rozhodnúť o jeho zaistení 6. Krajský súd v Košiciach v konaní
ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby (§ 206 ods. 3 S.s.p.) zistil, že jej nebolo možné vyhovieť z nasledujúcich dôvodov.
1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia však nie je podmienkou pre zaistenie cudzinca. Správny orgán však zistil, že sťažovateľ na nemá dostatok finančných prostriedkov na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území SR (§ 1 ods. 1, 2 vyhlášky č. 499/2011 Z.z.), pretože nemá žiaden príjem a celý jeho doterajší pobyt na Slovensku bol zabezpečený iba z príjmu jeho manželky a prípadne svokry, ktorý však nie je postačujúci na pokrytie nákladov stanovených v označenej vyhláške a zároveň aj pokrytie vlastných nákladov na bývanie, stravovanie a iných nevyhnutných nákladov. Z tohto pohľadu preto súd vyhodnotil skutkový záver správneho orgánu o nedostatku finančných prostriedkov u sťažovateľa za správny. Za týchto okolností je preto opodstatnený záver správneho orgánu, že neboli splnené zákonné podmienky pre uloženiu iných, miernejších donucovacích opatrení, ako alternatíva k zaisteniu žalobcu. 9. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že žalovaný porušil jeho práva, pretože bol opakovane odmietnutý so žiadosťami o udelenie tolerovaného pobytu a správny orgán nerešpektoval ani jeho žiadosť zo dňa 04.08.2016 krajský súd uviedol, že táto námietka nie je opodstatnená a správny orgán pri posudzovaní jednotlivých žiadostí sťažovateľa o udelenie tolerovaného pobytu nepochybil. Sťažovateľ sa v čase konania o udelení azylu informoval na možnosť udelenia tolerovaného pobytu, s tým, že bol poučený o možnostiach jeho udelenia ako aj o postupe a potrebných dokladoch. Neskôr sa dostavil, aby podal žiadosť o udelenie tolerovaného pobytu na území Slovenskej republiky (
2 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov) z dôvodu rešpektovania jeho súkromného a rodinného života, v tom čase však bol v konaní o administratívnom vyhostení a preto jeho žiadosť nebola prijatá. Z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že sťažovateľ žiadal o udelenie tolerovaného pobytu dňa 04.08.2016 a to v čase začatia konania o jeho zaistenie, a takáto žiadosť nie je uvedená ani v zápisnici zo dňa PPZ-HCP-P08-ZVC-6-046/2016 zo dňa 04.08.2016. V zápisnici o vyjadrení zo dňa 04.08.2016 č. PPZ-HCP-P08-ZVC-6-047/2016, vo vyjadrení manželky žalobcu R. J. J. je zachytené, že
informácií od právničky jej manžel má nárok na tolerovaný pobyt na dobu šesť mesiacov, za účelom vybavenia potrebných dokladov na ambasáde Alžírska vo Viedni, takúto informáciu však nemožno považovať za žiadosť sťažovateľa o udelenie tolerovaného pobytu. III. Konanie na kasačnom súde A) 10. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v § 440 ods. 1 písm.
sťažovateľa zaistenie je nezákonné a v rozpore s čl. 8 Dohovoru, pretože nerešpektuje jeho právo na zachovanie rodinného života. Žalovaný napadnuté rozhodnutie zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom napadnuté rozhodnutie žalovaného je v rozpore s čl. 8 ods. 2 Dohovoru, keďže predmetný zásah do práva sťažovateľa na zachovanie rodinného života, nie je v súlade s podmienkami vyplývajúcimi z odseku 2 čl. 8 Dohovoru, ktorým je Slovenská republika viazaná a má prednosť pred ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov, napadnuté rozhodnutie žalovaného o zaistení nerešpektuje, - nesprávne právne posúdil zásadu primeranosti, keď krajský súd
sťažovateľa nesprávne konštatoval, že napadnuté rozhodnutie rešpektuje zásadu primeranosti medzi naliehavosťou sledovaného legitímneho cieľa a intenzitou, povahou a dôsledkami zásahu do práva sťažovateľa na rodinný život, - nesprávne právne posúdil otázku možnosti uloženia miernejších donucovacích opatrení v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov - sťažovateľ poukázal na to, že v konaní jasne a dostatočne preukázal, že jeho manželka, ktorá je zamestnaná so stabilným mesačným príjmom, má zabezpečené ubytovanie u svojej matky, je spolu s jej rodinou ochotná a schopná zabezpečiť mu úhradu nákladov na bývanie a stravu v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov, tak ako ich uhrádzala aj doposiaľ, - nesprávne vyhodnotil námietku sťažovateľa vo vzťahu k právnemu názoru žalovaného o nemožnosti prijatia žiadosti o udelenie tolerovaného pobytu pre vydanie vykonateľného rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Sťažovateľ dňa 10.10.2016 doplnil dôkazy v konaní o kasačnej sťažnosti o uznesenie Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Sa/6/2016-31 zo dňa 29.9.2016, ktorým bol priznaný odkladný účinok správnej žalobe zo dňa 14.09.2016, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia Prezídia Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície č. PPZ-HCP-PO2-166-002/2016 zo dňa 28.07.2016, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie vydané Oddelením cudzineckej polície PZ Prešov č. PPZ- HCP-PO6-ZVC-6-012/2016 zo dňa 20.06.2016 o administratívnom vyhostení sťažovateľa z územia Slovenskej republiky. Sťažovateľ poukázal na to, že limitom zaistenia je naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. S poukazom na predložený dôkaz, vyjadril presvedčenie, že jeho zaistenie je neúčelné a neefektívne, pretože krajský súd priznal správnej žalobe sťažovateľa vo veci jeho vyhostenia odkladný účinok a jeho vyhostenie je neprípustné po dobu prebiehajúceho súdneho konania vo veci vyhostenia. Navrhol, aby kasačný súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu mení tak, že rozhodnutie žalovaného zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. B) 12. Žalovaný sa v podaní z 03.10.2016 vyjadril tak, že navrhol, aby Najvyšší súd kasačnú sťažnosť
zamietol, - zopakoval argumenty, pre ktoré považuje napadnuté rozhodnutie za zákonné a rozhodnutie krajského súdu s za správne - v ostatných častiach žalovaný odkázal na svoje predchádzajúce písomné a ústne vyjadrenia v konaní pred krajským súdom. IV. Právny názor Najvyššieho súdu 13. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) postupom
1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť proti právoplatnému rozsudku je potrebné zamietnuť. Rozhodol bez nariadenia pojednávania
ustanovenia § 455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 02.11.2016 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
2 zákona o pobyte cudzincov rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt
tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.
4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na 6 mesiacov.
1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
3 správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných (ods. 2) 14. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačného konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým tento zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal ochrany jeho práv proti rozhodnutiu žalovaného, ktorým došlo k zaisteniu sťažovateľa
ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší súd ako súd kasačný preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.
kasačného súdu potrebné identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobcu v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí "niečo k niečomu", v danom prípade to mal byť verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca.
názoru kasačného súdu nebolo možné považovať rozhodnutie o zaistení sťažovateľa, pokiaľ námietkami sťažovateľa nebolo možné spochybniť zákonnosť rozhodnutia o zaistení, ale skutočnosť, že po vyhostení z územia SR sťažovateľ už nebude môcť pokračovať na území Slovenskej republiky v spolužití s manželkou. S ohľadom na vyhostenie sťažovateľa, ktoré bolo dôvodom jeho zaistenia je tiež možné očakávať aj narušenie ďalších sociálnych väzieb. Ako do úvahy prichádzajúce variant praktického odlúčenie sťažovateľa od manželky a jej rodiny, s ktorou žijú v jednom dome, tak možno variant presídlenia sťažovateľovej rodiny do Alžírska, ktoré môžu predstavovať zásah do rodinného života sťažovateľa. Na druhej strane týmto nie sú sťažovateľ a jeho manželka úplne zbavení možnosti realizovať spoločný rodinný život. Nutné doplniť, že ani čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie č. 209/1992 Zb., ďalej len "Dohovor") neukladá štátu všeobecný záväzok rešpektovať voľbu dotknutých osôb ohľadom krajiny ich spoločného pobytu, respektíve napomáhať rozvíjanie vzťahov medzi nimi. Pri stanovení rozsahu povinností štátu je v tomto smere vždy nutné zvážiť okolnosti konkrétneho prípadu (pozri rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 19.02.1996 vo veci Gül proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 23218/94). V tejto súvislosti berie Európsky súd pre ľudské práva do úvahy okrem iného aj prípadné exteritoriálne účinky čl. 8 Dohovoru, teda otázku, do akej miery je cudzincovi znemožnený jeho rodinný, prípadne súkromný život v jeho krajine pôvodu a do akej miery je prijímajúci štát práve z tohto dôvodu povinný umožniť mu preniesť si svoj rodinný, respektíve súkromný život na jeho území. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva však vyplýva, že podmienky pre aktiváciu extrateritoriálneho účinku článku 8 Dohovoru sú veľmi prísne (porov. rozsudok zo 06.02.2001 vo veci Bensaid proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 44599/98). 20. Z tvrdenia žalobcu potom v teraz riešenej veci (preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o jeho zaistení) nemožno nemožnosť realizácie jeho rodinného života v krajine pôvodu (a to vrátane jeho manželky) akokoľvek vyvodiť. Naopak, presťahovanie sťažovateľa a s ním prípadne jeho manželky do Alžírska ich spoločnému životu tam nič nebráni. 21. V danom prípade však nebolo možné žalovanému vyčítať, že sa následkami samotného rozhodnutia o vyhostení sťažovateľa z pohľadu namietaného zásahu do jeho práva na rodinný a súkromný život s poukazom na namietané porušenie tohto práva v súvislosti s jeho zaistením nezaoberal. Pretože v konaní o zaistení bolo potrebné posúdiť, či rozhodnutie o zaistení sťažovateľa po splnení podmienok zaistenia na účel výkonu administratívneho vyhostenia môže predstavovať zásah do jeho práva na rodinný a súkromný život. V danom prípade, žalovaný rozhodol o zaistená sťažovateľa
1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Uvedené ustanovenie zákona o pobyte cudzincov umožňuje zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie zo Slovenskej republiky na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo na základe súdneho rozhodnutia v trestnoprávnom konaní, v ktorom mu bol uložený trest vyhostenia. Jedinou požiadavkou pre uplatnenie tohto ustanovenia je vykonateľné rozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo trest vyhostenia. Pri tomto dôvode zaistenia nie sú nijaké špecifické zákonné požiadavky vzťahujúce sa na riziko úteku alebo riziko vyhýbania sa alebo marenia výkonu vyhostenia. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že sťažovateľ sa na území Slovenskej republiky a v celom schengenskom priestore zdržiava neoprávnene, bez povolenia na pobyt a správny orgán vydal rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, ktoré je vykonateľné. Žalovaný v rozhodnutí o zaistení zohľadnil závažnosť protiprávneho konania žalobcu, dĺžku jeho trvania, mieru zavinenia žalobcu ako aj okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu zákona. Zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca na Slovensku uzavrel manželstvo dňa 14.05.2016 s občiankou SR, a preto mu neuložil v rozhodnutí o vyhostení zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a ani neurčil krajinu, do ktorej vycestuje. 22. Námietku sťažovateľa, že krajský súd nesprávne právne posúdil namietaný zásah do práva sťažovateľa na rešpektovanie súkromného a rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nie je dôvodná, nakoľko napadnutým rozhodnutím o zaistení sťažovateľa, nemohlo dôjsť ani
kasačného súdu k zásahu do jeho práva na rodinný a súkromný život. 23. Zaistenie cudzinca ako vyplýva z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 10Sza/8/2016 zo dňa 30.03.2016 znamená obmedzenie alebo v závislosti na povahe, dĺžke, dôsledkoch a spôsobe zaistenia dokonca zbavenie jeho slobody. Ide teda o veľmi citeľný zásah do jedného z najvýznamnejších práv jednotlivca. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných nielen zákonom o pobyte cudzincov alebo predovšetkým ústavným poriadkom SR.
čl. 8 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd je osobná sloboda zaručená.
čl. 8 ods. 2 Listiny nesmie byť nikto zbavený svojej slobody inak než z dôvodov a spôsobom, ktorý stanoví zákon. 24.
názoru kasačného súdu úspešnosť námietky neprípustného zásahu do práva na rodinný a súkromný život sťažovateľa môže obstáť jedine v prípade, ak sťažovateľ svojimi námietkami spochybní zákonnosť rozhodnosť o jeho zaistení, inými slovami ak preukáže, že neboli splnené podmienky jeho zaistenia v danom prípade
1 zákona o pobyte cudzincov, čo sa však v danom prípade sťažovateľovi nepodarilo. Námietku sťažovateľa, že krajský súd nesprávne právne posúdil zásadu primeranosti vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú. Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie rešpektuje zásadu primeranosti medzi naliehavosťou sledovaného legitímneho cieľa a intenzitou, povahou a dôsledkami zásahu do práva sťažovateľa na rodinný život, kasačný súd sa takýmto záverom stotožňuje, pričom kasačný súd dodáva, že sťažovateľ neponúkol v kasačnej sťažnosti žiaden relevantný dôvod, ktorým by bol schopný spochybniť takýto záver krajského súdu. 25. Námietku sťažovateľa, že krajský súd ako aj žalovaný nesprávne právne posúdili otázku možnosti uloženia miernejších donucovacích opatrení v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú. Plne sa stotožňuje s názorom krajského súdu, že pokiaľ žalovaný na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že nie je možné uložiť povinnosť
1 písm.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.