← Slovensko

o vydanie nehnuteľných vecí

Obsah (7)§ 5§ 142§ 3§ 1§ 2§ 4§ 11

2 Cdo 201/2009 R O Z S U D O K V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedu senátu JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Jozefa Ko

ustanovenia § 3 ods. 1 nariadenia preds. Slovenskej národnej rady číslo 22/45 Zb. sa vkladá vlastnícke právo Slovenskej univerzitnej základiny a v bode X. sa poznamenáva, ţe nehnuteľnosti vedené na strane X. sú predmetom revízie nariadenia č. 142/47 Zb. Ţalobkyňa zaslala ţalovanému list z 30. marca 2006, ktorým ho vyzvala

§ 5ods.

1 zákona č. 161/2005 Z.z. o navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam (špecifikovaným v prílohe) nachádzajúcim sa v k.ú. D. Vo výzve okrem iného uviedla, ţe predmetné nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu odňatím bez náhrady.

identifikácie parciel Katastrálneho úradu N., Správa katastra Š., nehnuteľnosti vedené v pozemnokniţnej vloţke č. X. nachádzajúce sa v k.ú. D. vedené ako parc. č. X. boli zapísané na LV č. X. ako parc. č. X. o výmere X. m2 a na LV č. X. ako parc. č. X. o výmere X. m2, nehnuteľnosti vedené v pozemnokniţnej vloţke č. 1 ako parcely č. X. a X. boli zapísané na LV č. X. ako parc. č. X. o výmere X. m

  1. Vlastníkom týchto nehnuteľností je ţalovaný. S poukazom na § 1, § 2 ods. 2, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. sa pre úspešnosť oprávnenej osoby v prípade výzvy na vydanie nehnuteľností voči povinnej osobe vyţaduje, aby do
  2. apríla 2006 boli povinnej osobe preukázané skutočnosti v zmysle § 3 ods. 1 toho zákona, a aby uţ z výzvy bolo zrejmé a jasné vydania akých nehnuteľností sa oprávnená osoba voči povinnej osobe domáha. Výzva bola síce ţalovanému doručená včas, nemoţno ju však povaţovať za perfektnú. Svoj nárok teda ţalobkyňa nepreukázala. Navyše v porovnaní so ţalobou je neúplná (vo výzve neţiadala vydanie parc. č. X. – ostatná plocha o výmere X. m2). K pasívnej legitimácii ţalovaného prvostupňový súd uviedol, ţe za povinnú osobu zákon označuje právnickú osobu, ktorá ku dňu účinnosti zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drţí. Rozhodným kritériom u povinnej osoby je drţba, nie vlastníctvo. Nakoľko ţalovaný je vlastníkom sporných nehnuteľností a ţalobkyňa nepreukázala, ţe tieto aj drţí, nepreukázal pasívnu legitimáciu ţalovaného. Súd mal ale za preukázané, ţe ţalobkyňa v spore aktívne legitimovaná je. O trovách konania rozhodol

§ 142ods.

1 O.s.p. Krajský súd v Trnave na odvolanie ţalobkyne rozsudkom z

  1. marca 2009 č.k. 9 Co 169/2008-428 rozsudok okresného súdu zmenil tak, ţe ţalovanému uloţil povinnosť ţalobkyni vydať a navrátiť vlastnícke právo k nehnuteľnosti vedenej Katastrálnym úradom N., Správa katastra Š. v obci D., k.ú. D. v katastri nehnuteľností v registri X. na mape určeného operátu na LV č. X. ako parc. č. X.-orná pôda o výmere X. m2 do troch dní od 3 2 Cdo 201/2009 právoplatnosti rozsudku a vo zvyšnej zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, ţe rozsudok súdu prvého stupňa nie je v celom rozsahu vecne správny. Ţalobkyňa výzvou z
  2. marca 2006 doručenou ţalovanému
  3. apríla 2006 vyzvala ţalovaného

§ 5ods.

l zákona č. 161/2005 Z.z. na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam nachádzajúcim sa v k.ú. D., ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti s tým, ţe nehnuteľnosti špecifikuje v prílohe k výzve

ich zápisu v pozemnokniţnej vloţke č. X., identifikácie parciel č. B.z

  1. marca 2006, ktoré listiny zaslala spolu s rovnopisom výzvy. Ďalej je vo výzve uvedené, ţe R. ako cirkevná právnická osoba, registrovaná na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky, cirkevný odbor, je zákonným nástupcom všetkých nehnuteľných vecí na jej území po zaniknutých alebo zrušených cirkevných organizáciách rímskokatolíckej cirkvi v zmysle uznesenia Konferencie biskupov Slovenska zn. X. z
  2. septembra
  3. Pôvodným vlastníkom uvedeným v pozemnokniţnej vloţke je cirkevná právnická osoba Slovenská univerzitná základina, ktorá bola zriadená ako zboţná základina na základe rozhodnutia Márie Terézie z majetkov katolíckej cirkvi Prepoštstva blahoslavenej Panny Márie v T. Slúţila ako majetkový základ Katolíckej trnavskej univerzity zriadenej Kardinálom P. P.. V závere výzvy ţalobkyňa ešte uviedla, ţe nehnuteľnosti prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. c/ zákona (odňatie bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb.), čo osvedčuje zápis v pozemnokniţnej vloţke. Uvedenú výzvu povaţoval odvolací súd za perfektnú, dostatočne špecifikovanú. K námietke ţalovaného, ţe pôvodne zapísaný vlastník nehnuteľnosti Slovenská univerzitná základina nebola subjektom cirkevným súd poznamenal, ţe základiny boli zakladané z titulu kanonického práva za účelom plnenia cieľov všeobecného záujmu zverených katolíckej cirkvi. Základiny štúdií boli určené na prevádzku univerzít, škôl, školských zariadení a chudobných študentov. Univerzitná základina bola zaloţená z podnetu ostrihomského biskupa P. , ktorý v roku 1636 v T. zriadil univerzitu s teologickou a filozofickou fakultou. Po vzniku prvej Československej republiky bol na majetok cirkvi uvalený štátny dozor. Aţ do roku 1935 boli fondové majetky spravované samostatnou likvidačnou komisiou. Z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise, a to rozsudku zmiešaného Slovensko-maďarského rozhodcovského súdu z roku 1933 vyplynulo, ţe sporný majetok knihovaný na univerzitnú základinu vlastnícky patril Univerzite P. , ktorá mala predať majetok univerzitnému fondu, avšak štát ako vlastník nebol nikdy intabulovaný a nenadobudol uvedený majetok do vlastníctva. Odvolací súd mal za to, ţe ţalobkyňa je oprávnená ako nástupca po pôvodne zapísanom vlastníkovi Slovenskej univerzitnej základine, ktorej majetok bol majetkom cirkevným, i keď 4 2 Cdo 201/2009 bol spravovaný štátom aţ do jeho prechodu na štát v období roku
  4. Pokiaľ ide o parcelu č. X., odvolací súd uviedol, ţe tento pozemok nie je poľnohospodárskou pôdou, preto ju nemoţno vydať. Navyše ju ţalobkyňa pôvodne vo výzve vydať neţiadala. Pokiaľ ide o pasívnu legitimáciu ţalovaného odvolací súd uviedol, ţe povinná osoba je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti zákona č. 161/2005 Z.z. spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drţí. Ţalovaný je teda nepochybne subjektom, ktorý nehnuteľnosti vo vlastníctve Slovenskej republiky spravuje. K všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam dospel k záveru, ţe vydanie nehnuteľností na základe výzvy ţalobkyne je dôvodné iba sčasti, keďţe bola splnená podmienka riadnej výzvy, teda riadne uplatneného práva, taktieţ bola splnená podmienka aktívnej a pasívnej legitimácie účastníkov konania a preto povaţoval za dôvodné vydanie nehnuteľnosti parcely č. E. – poľnohospodárska pôda o výmere X. m2, zapísaná na LV č. X. pre k.ú. D. Odvolací súd teda v tejto časti zmenil prvostupňový rozsudok a priznal ţalobkyni vlastnícke právo k uvedenej parcele a vo zvyšnej časti zamietajúci rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V časti trov konania odvolací súd zmenil prvostupňové rozhodnutie tak, ţe ţiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu v súlade s ustanovením § 142 ods. 2 O.s.p., keďţe účastníci mali v konaní úspech len čiastočný. Rovnako rozhodol aj o trovách odvolacieho konania. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej časti podal ţalovaný dovolanie. Ţiadal, aby bol v tejto časti zrušený a vec vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Podotkol, ţe ţalobkyňa neuplatnila reštitučný nárok v súlade s § 5 ods. 1 reštitučného zákona – nepreukázala v prekluzívnej lehote do
  5. apríla 2006 ţalovanému, ţe jej bolo odňaté vlastnícke právo k dotknutým nehnuteľnostiam a nepreukázala ani to, akým spôsobom ustanoveným v § 3 ods. 1 reštitučného zákona jej bolo vlastnícke právo odňaté.

názoru ţalovaného nepostačuje odkaz na príslušnú pozemkovokniţnú vloţku. Reštitučný predpis je svojím obsahom a podmienkami preklúzie nároku práva najrigoróznejší oproti doterajším reštitučným predpisom. Samotná výzva bez splnenia zákonnej podmienky preukázania skutočností

§ 3sama osebe nezakladá právo na navrátenie vlastníctva.

Rozsudkom zmiešaného Československo – maďarského rozhodcovského súdu č. 221 z

  1. februára 1933 bolo deklarované, ţe majetok knihovaný na meno Maďarská kráľovská univerzitná základina patrí Univerzite P. ako samostatnej právnickej osobe. Proti tomuto rozsudku sa Československá republika odvolala na Medzinárodný súdny dvor v Haagu, ktorý
  2. decembra 1933 rozsudok zmiešaného Československo – maďarského rozhodcovského súdu potvrdil. Následne sa malo rozhodovať o hodnote majetku a o výške náhrady škody. 5 2 Cdo 201/2009 Ţalovanou stranou v týchto sporoch, ako aj povinnou na vydanie nehnuteľností, bola Československá republika. Ţalobkyňa si uvedomovala, ţe vrátiť vec môţe iba jej vlastník. Ak by bola vlastníkom rímskokatolícka cirkev, ako to tvrdí, logicky ţalovanou stranou, ako povinnou osobou vydať majetok, by bola ona. Majetok Československého univerzitného fondu, ktorý tvoril jeho kmeňové imanie nachádzajúce sa po roku 1918 na území bývalej Československej republiky bolo pôvodom štátne, štátom zakúpené a štátom do Československého univerzitného fondu vloţené. Podstatné pri reštitúcii majetku po pôvodnej (zaniknutej) základine je ten subjekt, ktorý majetok do majetku základiny vloţil. S poukazom na vyššie uvedené, je to jednoznačne bývalá Československá republika, ktorá tento majetok odkúpila a následne ho vloţila do majetku Československého univerzitného fondu, aby výnosy z tohto fondu aj naďalej slúţili na všeobecne prospešné vzdelávacie účely. Ţalovaný aj naďalej tvrdí, ţe Československý univerzitný fond, ako je zapísaný pod X,. v pozemkovokniţnej vloţke č. X. pre k.ú. K., nemá nič spoločné s majetkom rímskokatolíckej cirkvi. Majetok maďarského kráľovského univerzitného fondu na Slovensku je samostatnou právnickou osobou a má teraz názov Československý univerzitný fond. Základiny sú účelové organizácie (zdruţenia) majetku, ktorým právny poriadok priznáva právnu subjektivitu. V našom právnom poriadku aj pre vznik základiny platí zásada voľného tvorenia základín; základina vznikne, keď zakladateľ určí majetkový substrát, základ organizácie a trvalý cieľ, ktorému má slúţiť. Záverom poukázal na skutočnosť, ţe v spore nie je ţalovaný pasívne legitimovaný. Ţalobkyňa v písomnom vyjadrení k dovolaniu ho navrhla zamietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, ţe dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré moţno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, ţe dovolanie ţalovaného nie je dôvodné. V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môţe byť dovolanie podané iba z dôvodov, ţe a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní 6 2 Cdo 201/2009 uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tieţ tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len

toho, ako ich dovolateľ označil, ale

obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vţdy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto zákonnom ustanovení (t.j., či nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom, či nesprávne obsadeným súdom). Dovolateľ ţiadnu z vyššie menovaných vád konania nenamietal a ani dovolací súd existenciu ţiadnej z nich nezistil. Dovolateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci v otázke ne/súladu výzvy so zákonom, aktívnej a pasívnej legitimácie. Dovolací súd sa vzhľadom na uvedené zaoberal dovolacími námietkami s poukazom na parc. č. X.-orná pôda o výmere X. m2, k.ú. D.

§ 1zákona č.

161/2005 Z.z. o navrátení vlastníctva k nehnuteľným veciam cirkvám a náboţenským spoločnostiam a prechode vlastníctva k niektorým nehnuteľnostiam (ďalej len zákon č. 161/2005 Z.z.) tento zákon upravuje navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam, ktoré nebolo vydané

osobitného predpisu 1) a prechod vlastníctva k niektorým nehnuteľným veciam.

§ 2ods.

2 zákona č. 161/2005 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam

odseku 1 môţe uplatniť oprávnená osoba, ktorou je registrovaná cirkev a náboţenská spoločnosť so sídlom na území Slovenskej republiky vrátane ich útvarov, ktoré majú právnu subjektivitu, ktorých nehnuteľná vec prešla 7 2 Cdo 201/2009 do vlastníctva štátu, obce v období od 8. mája 1945, ţidovským náboţenským obciam od 2. novembra 1938 do 1. januára 1990 spôsobom uvedeným v § 3.

§ 4ods.

1 zákona č. 161/2005 Z.z. povinnou osobou je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti tohto zákona spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drţí.

§ 5ods.

1 zákona č. 161/2005 Z.z. právo na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam môţe uplatniť oprávnená osoba písomnou výzvou voči povinnej osobe do 30. apríla 2006, ak v tejto lehote preukáţe skutočnosti

§ 3. Neuplatnením práva v tejto lehote právo zaniká.

Z dôvodovej správy k uvedenému zákonu vyplýva, ţe existujúci právny stav, najmä zákon č. 503/2003 Z.z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a doplnení zákona č. 180/1995 Z.z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom preukazovali, ţe vlastníckemu právu k pôde fyzických osôb a náprave krívd spáchaných na tomto majetku fyzickým osobám v rozhodnom období poskytoval štát vyššiu ochranu ako náprave krívd spáchaných na majetku cirkví a náboţenských spoločností

zákona č. 282/1993 Z.z. v platnom znení, čím boli porušené ústavné práva týchto subjektov a ústavná rovnosť ochrany vlastníctva. Cieľom zákona č. 161/2005 Z.z. je umoţniť oprávneným osobám, ktoré nestihli uplatniť svoj nárok v stanovenej lehote, aby tento mohli uplatniť v novej lehote a aby sa poskytla rovnaká ochrana vlastníctva fyzickým osobám a vlastníctva cirkvám a náboţenským spoločnostiam. Ţalobkyňa výzvou z

  1. marca 2006 doručenou ţalovanému
  2. apríla 2006 vyzvala ţalovaného na navrátenie vlastníctva k nehnuteľným veciam nachádzajúcim sa v k.ú. D., ktoré tvoria poľnohospodársku pôdu, hospodárske budovy a iné stavby patriace k pôvodnej hospodárskej usadlosti. Nehnuteľnosti špecifikovala v prílohe k výzve

ich zápisu v pozemnokniţnej vloţke č. X., identifikácie parciel č. X. z

  1. marca
  2. Vo výzve uviedla, ţe R. ako cirkevná právnická osoba, registrovaná na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky, cirkevný odbor, je zákonným nástupcom všetkých nehnuteľných vecí na jej území po zaniknutých alebo zrušených cirkevných organizáciách rímskokatolíckej cirkvi v zmysle uznesenia Konferencie biskupov Slovenska zn. X. z
  3. septembra
  4. Pôvodným vlastníkom bola cirkevná právnická osoba Slovenská univerzitná základina, ktorá bola 8 2 Cdo 201/2009 zriadená ako zboţná základina na základe rozhodnutia Márie Terézie z majetkov katolíckej cirkvi Prepoštstva blahoslavenej Panny Márie v Turci. Slúţila ako majetkový základ Katolíckej trnavskej univerzity zriadenej J. Em. Kardinálom P. P. Nehnuteľnosti z pozemnokniţnej vloţky č. X. prešli do vlastníctva štátu z dôvodu uvedeného v § 3 ods. 1 písm. c/ zákona č. 161/2005 Z.z. (odňatie bez náhrady v zmysle zákona č. 142/1947 Zb.), čo osvedčuje zápis v pozemnokniţnej vloţke. Zákon č. 161/2005 Z.z. je

predmetu v ňom obsiahnutej právnej úpravy reštitučným predpisom, ktorého účelom je zmierniť následky minulých majetkových a iných krívd. Orgány štátu sú pri aplikácii a interpretácii tohto predpisu povinné postupovať v súlade so zákonnými záujmami subjektov, ktorých ujma má byť aspoň čiastočne kompenzovaná. K splneniu jeho účelu a cieľa je preto nutné, aby súdy interpretovali tento predpis vo vzťahu k oprávneným osobám čo najústretovejšie v duchu snahy o zmiernenie niektorých majetkových krívd, v dôsledku ktorých k prechodu majetku došlo (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. septembra 2010 sp. zn. 4 Cdo 247/2009). V prípade písomnej výzvy

§ 5ods.

1 zákona č. 161/2005 Z.z. nemoţno ustúpiť od poţiadavky určitosti tohto jednostranného právneho úkonu ako podmienky jej platnosti v súlade s § 37 Občianskeho zákonníka. Avšak vzhľadom na to, ţe v § 5 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. nie je bliţšie vymedzený obsah pojmu „výzva“ a jej náleţitosti, potom sa stanovenie minimálnych kritérií pre jej určitosť a platnosť musí spravovať takým výkladovým pravidlom, ktorý sleduje naplnenie účelu zákona. Stanovenie minimálnych kritérií pre určitosť a platnosť výzvy nesmie opomenúť ani to, či obsah výzvy je spôsobilý vyvolať zákonodarcom zamýšľané účinky, a rovnako je namieste neopomenúť a prihliadať na konkrétne okolnosti veci vrátane subjektu oprávnenej a povinnej osoby. Vzhľadom na uţ uvedené nemoţno pri výzve oprávnenej osoby

§ 5ods.

1 zákona č. 161/2005 Z.z. ustúpiť od poţiadavky minimálnej konkretizácie nehnuteľností, ku ktorým si oprávnená osoba uplatňuje reštitučný nárok a uvedenia dôvodu, o ktorý ho opiera. Na splnenie poţiadavky určitosti výzvy poţiadavka minimálnej konkretizácie nehnuteľností bola splnená označením príslušnej pozemkovokniţnej vloţky a katastrálneho územia (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z

  1. júla 2010 sp. zn. I. ÚS 12/2010). Na základe uvedeného sa dovolací súd stotoţnil s názorom odvolacieho súdu, ţe výzva spĺňala všetky náleţitosti vyţadované zákonom pokiaľ ide o uvedenú parcelu. 9 2 Cdo 201/2009 K ďalšej námietke dovolateľa dovolací súd uvádza, ţe ţalobkyňa je v konaní aktívne legitimovaná. Vzniknuté fondy (základiny), študijný fond, zriadený panovníckym aktom Márie Terézie, a náboţenský fond súdna prax za prvej Československej republiky (porovnaj napr. Nález Najvyššieho správneho súdu zo
  2. apríla 1924 č. 6486, nález toho istého súdu z
  3. marca 1926 č. 4515, rozhodnutia Boh. A 3968/1924, Boh. A 5402/1926) aj právna teória (porovnaj napr. Slovník veřejného práva československého, zv. II., Polygrafia, Brno, 1932, st. 691 a nasl. : heslo Náboţenské fondy) povaţovali za verejné fondy. Predstavovali osobitné majetkové podstaty nadačného typu a ich majetok spravoval štát s určením pre podporu katolíckej cirkvi. Tieto fondy mali slúţiť potrebám katolíckej cirkvi – ich účel (ako aj pôvod) mal bezprostrednú spojitosť s touto cirkvou. Odhliadnuc od predošlého historického vývoja treba zdôrazniť, ţe v porovnaní s Českom, na Slovensku v päťdesiatych rokoch minulého storočia došlo k rozdielnemu vývoju : fondový ţivot tu zanikol – došlo k ukončeniu činnosti fondu (pozri Pejs, Oldřich : K historickým souvislostem existence náboţenské matice u nás, in Čtyřicet let cirkevních zákonů v Československu, Sekretariát vlády ČSR pro věci cirkevní, Praha, 1989, nález Ústavného súdu Českej republiky z
  4. augusta 2005, sp. zn. II. ÚS 189/02, rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z
  5. novembra 2006 č.k. 5 A 35/2002-73). Za situácie, keď na Slovensku uţ nepôsobí náboţenská základina (fond), ktorej majetok bol priamo zviazaný s rímskokatolíckou cirkvou (pôvodom aj účelom), dovolací súd dospel k záveru, ţe pre posúdenie, či ţalobkyňa je alebo nie je oprávnenou osobou, nie je podstatnou samotná skutočnosť, ţe náboţenská základina (fond) netvorila súčasť hierarchického zriadenia rímskokatolíckej cirkvi. Pri výklade pojmu oprávnenej osoby pre účely uvedeného zákona nemoţno totiţ obísť, aký bol pôvod (majetkový základ), účel a ciele uvedeného fondu a zároveň stav, ţe ukončením jeho činnosti sa zmarili účel a ciele fondu bezprostredne zviazané s rímskokatolíckou cirkvou, t.j., ţe krivda spáchaná na tomto fonde predstavovala priamu krivdu voči rímskokatolíckej cirkvi, ktorú napraviť nepochybne sledoval zámer reštitučného zákona. Iný výklad tohto zákona by znamenal nenaplnenie základného princípu všeobecnej spravodlivosti a morálky spoločnosti pri vrátení tohto odňatého majetku. Prijatý výklad nie je v ţiadnom prípade aţ neprípustne rozširujúcim, dokonca je konformný aj s judikatúrou prijímanou za prvej Československej republiky, kedy sa pre účely aplikácie príslušnej zákonnej úpravy majetok verejného fondu (náboţenského) chápal (posudzoval) aj ako cirkevný majetok (dôvody rozhodnutia Najvyššieho súdu z
  6. marca 1922 R I 313/22). 10 2 Cdo 201/2009 Identické stanovisko, od ktorého nebol dôvod sa odchýliť, zaujal uţ v podobnej veci Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z
  7. augusta 2008 sp. zn. 1 Cdo 247/2006 a rozhodnutí z
  8. februára 2009 sp. zn. 1 M Cdo 9/
  9. Pre úplnosť je potrebné poukázať aj na rozsudok z
  10. februára 2003 sp. zn. 3 Cdo 119/2002, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky uznal R. za oprávnenú osobu (§ 2 ods. 1 zák. č. 282/1993 Zb. v znení zákona č. 97/2002 Z.z.) vo vzťahu k majetku patriacemu a odňatému náboţenskej základine. Dovolací súd preto povaţuje v súlade s účelom a zmyslom zákona č. 161/2005 Z.z., aby v prejednávanej veci za oprávnenú osobu bola povaţovaná R. v Slovenskej republike (ţalobkyňa). K pasívnej legitimácii ţalovaného treba dodať, ţe povinnou osobou v zmysle § 4 ods. 1 zákona č. 161/2005 Z.z. je právnická osoba, ktorá ku dňu účinnosti zákona č. 161/2005 Z.z. spravuje nehnuteľné veci vo vlastníctve Slovenskej republiky, obce alebo nehnuteľnú vec drţí. Niet pochýb, ţe sa jedná o ţalovaného, tak ako konštatoval odvolací súd. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky v dovolacom konaní dospel k záveru, ţe nie sú dané dôvody dovolania a zároveň nezistil ani vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť. Preto v súlade s § 243b ods. 1 O.s.p. dovolanie ako nedôvodné zamietol. V dovolacom konaní nebol ţalovaný úspešný. Právo na náhradu trov dovolacieho konania vzniklo ţalobkyni (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd priznal ţalobkyni právo na náhradu trov dovolacieho konania voči ţalovanému v sume 71,92 € za jeden úkon právnej sluţby – vyjadrenie k dovolaniu

§ 11ods.

1, § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych sluţieb ako aj s poukazom na § 149 ods. 3 O.s.p. 11 2 Cdo 201/2009 P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 30. novembra 2010 JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.