Obsah (16)

§ 74§ 68§ 49§ 51§ 71§ 44§ 212§ 250j§ 2§ 24§ 63§ 9§ 219§156§ 224§ 151

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Sžf/33/2015 Identifikačné číslo spisu: 5014201178 Dátum vydania rozhodnutia: 11.10.2016 Meno a priezvisko: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec Funkcia: sudca ECLI: ECLI:

§ 74ods.

4 Daňového poriadku v znení relevantnom na prejednávanú vec odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí. Odvolací orgán rozhodnutie zruší a vec vráti na ďalšie konanie a rozhodnutie, ak sú na to dôvody. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane alebo orgán, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu. 2. Prvostupňovým rozhodnutím bol

§ 68ods.

5 Daňového poriadku žalobcovi ako platiteľovi dane (viď aj jeho IČ DPH) vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2008 na tom skutkovom základe, že oproti nadmernému odpočtu vykázanému žalobcom v daňovom priznaní bola správcom dane naopak zistená daňová povinnosť na dani z pridanej hodnoty, a to z titulu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 222/2004 Z.z.“).

§ 68ods.

5 Daňového poriadku v citovanom znení správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.

§ 49ods.

1 zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

§ 49ods.

2 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou

odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

§ 51ods.

1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z.z. v citovanom znení právo na odpočítanie dane

§ 49

môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane

§ 49ods.

2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú

§ 71. 3.

Vyrubenie dane postupom

§ 44ods.

6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 511/1992 Zb.“) správca dane odôvodnil tým, že šetrením za zdaňovacie obdobie boli zistené také skutočnosti a vykonané dôkazy, ktoré

žalovaného odôvodňovali potvrdenie výsledku daňovej kontroly, ktorý je uvedený v Protokole o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. 9514401/5/256924/2012 vrátane jeho dodatku z 05.06.2012 (ďalej na účely rozsudku len „protokol“).

§ 44ods.

6 písm.

1. b)bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. v citovanom znení platí, že ak sa u daňového subjektu vykoná daňová kontrola alebo opakovaná daňová kontrola, správca dane vydá do 15 dní od jej skončenia (§ 15 ods. 13)
2. b)dodatočný platobný výmer, ak sa daň 1. zistená po daňovej kontrole odlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní alebo hlásení alebo dodatočnom hlásení alebo ak sa daň zistená po opakovanej daňovej kontrole odlišuje od dane vyrubenej správcom dane po daňovej kontrole, alebo ak sa odlišuje od rozdielu dane v dodatočnom platobnom výmere. 4. Spochybneným zdaniteľným obchodom
3. a)sú konzultácie s poskytovateľom služby Z. W., J. nad B. (ďalej na účely rozsudku len „dodávateľ konzultácií“), za ktorých údajné vykonanie vystavil dodávateľ konzultácií faktúru z XX.XX.XXXX na celkovú sumu 43.316,-- Sk (z toho 19% DPH 6.916,-- Sk),
4. b)sprostredkovanie dopravy od poskytovateľa služby CETECH, spol. s r.o., Bratislava (ďalej na účely rozsudku len „dodávateľ dopravy“), za ktorých údajné vykonanie vystavil dodávateľ faktúru z 28.11.2008 na celkovú sumu 179.071,-- Sk (z toho 19% DPH 28.591,20 Sk). Na základe vykonaných dôkazov v zmysle § 29 zák. č. 511/1992 Zb. správca dane dospel k záveru, ktorý si osvojil aj žalovaný, že žalobca neuniesol daňové bremeno (najmä str. 9 napadnutého rozhodnutia) a preto je správny záver, že vyššie opísané zdaniteľné obchody sa neuskutočnili. II. Konanie na prvostupňovom súde A) 5. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu na Krajský súd v Žiline žalobu zo 16.10.2014. 6. Krajský súd v Žiline ako prvostupňový súd po tom, čo v predchádzajúcom rozsudku č.k 20S/123/2012-47 zo dňa 04.06.2013 pôvodné rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, tak preskúmal napadnuté rozhodnutie ako i postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu v zmysle § 247 a nasl. O.s.p. a po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že tak prvostupňový orgán ako aj žalovaný vykonali dostatočné dokazovanie na zistenie skutkového stavu, avšak zo skutkových zistení nevyvodili správny záver. Preto žaloba je dôvodná, a následne napadnuté rozhodnutie pri aplikácii § 250j ods. 2 písm.
5. a)O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z nižšie uvedených dôvodov. 7. S poukazom na relevantné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, Daňového poriadku ako aj zák. č. 222/2004 Z.z., a po rekapitulácii skutkového stavu zachyteného v spise správcu dane krajský súd vyslovil právny názor, že existenciu zdaniteľného obchodu - poskytnutie služby dodávateľom dopravy preukazujú priame dôkazy, a to výsluch konateľa žalobcu v r. 2008, písomná objednávka žalobcu adresovaná dodávateľovi dopravy, tvrdenie bývalej konateľky žalobcu v r. 2008 pani P. a čestné prehlásenie konateľa dodávateľa dopravy (pre 2008) - I. z 15.03.2012 s úradne overeným podpisom. 8. Z týchto dôkazných prostriedkov pre krajský súd vyplýva, že spoločnosť UNIPHARMA Bojnice (ďalej na účely rozsudku len „objednávateľ dopravy“) si túto prepravu objednala u žalobcu, avšak žalobca nemal dopravné kapacity na jej vykonanie. Tiež nebolo sporné, že fyzicky prepravu realizoval šofér K. (syn hore uvedeného konateľa I.), ktorý disponoval nákladným vozidlom IVECO, ŠPZ: X., a technickým preukazom so zapísaným držiteľom: obchodná spoločnosť FERRAT, s. r. o.,

dispozícií prepravy udelených mu pánom I., t.j. ako konateľom dodávateľa prepravy ani ako svojim otcom (t.j. čas, miesto nakládky a trasa).

1. V tejto súvislosti krajský súd zdôraznil, že výkon činnosti spoločnosti s ručením obmedzeným môže byť zabezpečený nielen vlastnými zamestnancami, ale aj inými poverenými osobami, pričom v obchodných spoločnostiach je bežné (s poukazom na § 121 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p.), že tieto svoju činnosť zabezpečujú nielen vlastnými zamestnancami ale aj rodinnými príslušníkmi, kedy napríklad manželky štatutárnych orgánov sa zapájajú do vedenia účtovníctva, vykonávajú pomocné kancelárske práce a iné činnosti bez uzavretia pracovnoprávneho vzťahu. Na základe vyššie citovaných ustanovení krajský súd žalobu zamietol. III. Odvolanie žalovaného/ stanoviská A)
2. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 17.03.2015 (č.l. 106) proti rozsudku krajského súdu žalovaný v súlade s ustanovením § 205 O.s.p. uviedol dôvod odvolania, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p./.
3. Následne odvolací súd v stručnosti rekapituluje odvolacie námietky žalovaného: - žalovaný nesúhlasí s názorom krajského súdu, že správne orgány nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy a prijali nesprávny právny názor vo veci, - žalobca písomnými dôkazmi nepreukázal, že dopravu vykonal prostredníctvom dodávateľa dopravy, - z dôvodu nekontaktnosti dodávateľa dopravy a spoločnosti FERRAT, s.r.o. nemohol správca dane realizáciu zdaniteľného obchodu preveriť, - žalobcom predložené listinné dôkazy, tak ako sú uvedené a vyhodnotené v prvostupňovom a napadnutom rozhodnutí, pre uplatnenie odpočítania dane

§ 49zák.

č. 222/2004 Z.z. sú nepostačujúce, nakoľko ak platiteľ dane si uplatňuje právo na odpočítanie dane z faktúry, musí reálne preukázať, že osoba, ktorá je uvedená na faktúre ako dodávateľ, reálne dodala tovar resp. poskytla službu platiteľovi, - predloženie čestného prehlásenia bez ďalšieho je nepostačujúce, - výpoveď svedka pána K. nepotvrdila vykonanie prepravy tovaru dodávateľom dopravy s poukazom na záznam o prevádzke motorového vozidla vystavený žalobcom a podpísaný vodičom pánom K. (č. 14 v daňovom spise), - v systéme DPH má úprava dokazovania na preukázanie nároku na odpočítanie dane oveľa prísnejšie podmienky, ktoré znáša daňový subjekt (žalobca).

1. Záverom žalobca navrhol zmeniť rozsudok krajského súdu tak, že zamietne žalobu. B)
2. Z vyjadrenia žalobcu z 30.03.2015 (č.l. 110) vyplýva, že - žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne zásadné argumenty, resp. iba okrajovo zopakoval stručné argumenty uvedené v predošlých fázach konania, s ktorými sa krajský súd už vysporiadal, - dokazovaním bolo hodnoverne preukázané, že preprava bola u žalobcu objednaná, prepravu realizoval pán K. na pokyn vtedajšieho konateľa dodávateľa dopravy, - k čestnému vyhláseniu žalobca odkázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu v Českej republike sp.zn. 2 As 23/2005, - strohé konštatovanie žalovaného, že ani jeden svedok nevedel jednoznačne potvrdiť, že by dopravu pre žalobcu sprostredkoval dodávateľ dopravy, nie je v súlade s pravidlom logického, jasného gramatického, lexikálneho výkladu.
3. Záverom žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu potvrdil. IV. Právne názory odvolacieho súdu
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní

§ 212v spojení s § 246c ods.

1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“) s prihliadnutím na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok. Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je

ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p. odvolanie prípustné, vo veci v zmysle dôvodov uvedených v § 250ja ods. 2 O.s.p. nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne (viď § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, pretože napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny, a preto ho po preskúmaní dôležitosti odvolacích dôvodov postupom uvedeným v § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. 16. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon správneho súdnictva (najmä čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej slobode účastníka (v prejednávanej veci žalobcu), t.j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt scriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, vybrať si

Občianskeho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu správcu dane. Preto správny súd nie je oprávnený do tejto procesnej slobody, t.j. dispozitívne rozhodnutie účastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho počas súdneho prieskumu presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy. 17. Rovnako Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je v medziach uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods. 1 v spojení s § 205 O.s.p.) o zrušení napadnutého rozhodnutia, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i súdne konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými zrušujúcimi námietkami žalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.), a v takto vymedzenom rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia. Ďalej zdôrazňuje, že

ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. II ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp.zn. 6 Sžo 84/2007, sp.zn. 6 Sžo 98/2008, sp.zn. 1 Sžo 33/2008, sp.zn. 2 Sžo 5/2009 či sp.zn. 8 Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť aj na iné rozhodnutia, hoci s prv menovaným sú tesne zviazané nielen dôsledkami ale aj účastníkmi.

1. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) Najvyšší súd celkom zdôrazňuje, že podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného, je otázka, či na základe podkladov predložených žalobcom počas daňovej kontroly boli dostatočne preukázané skutočnosti opodstatnene nasvedčujúce záveru, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo, t.j. otázka správneho zistenia rozhodujúcich skutočností a dostatočného rámca podkladov pre naplnenie zásady materiálnej pravdy v ďalšom procese aplikácie hmotného práva. Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.
2. Žalovaný svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s námietkou nedostatočného zistenia skutkového stavu, lebo riadne zistený skutkový stav preddeterminuje správny výber právnej normy pre riešení sporu súdom. Až po prípadnom vyslovení ich nedôvodnosti súdom vzniká právo žalobcovi na prieskum zákonnosti samotného rozhodnutia (meritórne námietky). Naopak, ak Najvyšší súd dôjde k záveru, že už prvé procesné, resp. iné pochybenia žalovaného krajský súd nedostatočne pri kontrole zákonnosti vyhodnotil a ich intenzita naplní zrušovacie dôvody uvedené zákonodarcom v ustanovení § 250j ods. 2 O.s.p., potom preverovanie oprávnenosti ďalších námietok je v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva [najmä rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, resp. neskôr Garcia Ruiz v. Španielsko (vo veci č. 30544/96 z 20.01.1999)] nehospodárne. Obdobný postup je možné analogicky použiť aj vo vzťahu k argumentácii žalovaného.
3. Z citovanej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva jasný právny názor, že správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového), ale aj odvolacieho (ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia), by malo postačovať na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces.
4. Vzhľadom na vyššie vyslovené názory a v súvislosti s hore položenou otázkou Najvyšší súd po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním stotožňuje v prevažujúcom rozsahu a aby nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe fakty prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, Najvyšší súd sa v svojom odôvodnení následne obmedzí iba na rekapituláciu niektorých vybraných bodov odôvodnenia rozsudku a doplnenia svojich odlišných, resp. doplňujúcich zistení a záverov zistených v odvolacom konaní (§ 219 ods. 2 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. umožňuje odvolaciemu súdu doplniť odôvodnenie prvostupňového súdu o ďalšie dôvody), najmä vo vzťahu k hore vymedzenej skutkovej otázke (viď hore uvedené potvrdenie aj z iných dôvodov).
5. Medzi účastníkmi, a tento záver aj nepochybne vyplýva z jeho odvolacích námietok, je sporné skutkové vymedzenie splnenia zákonných podmienok zdaniteľného obchodu, ktorý sa týka iba vykonania dopravy. Za tejto situácie krajský súd dospel k záveru (str. 7 rozsudku krajského súdu), že napadnuté rozhodnutie vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, avšak žalovaný z neho vyvodil nesprávny právny záver (zrušovací dôvod

§ 250jods.

2 písm. a/ O.s.p.). V súvislosti s uvedeným ďalej zdôraznil, že žalovaný v tomto smere nevyhodnotil dôkazy komplexne a pokiaľ vychádzal zo skutočnosti, že svedok nepotvrdil, že vykonával prepravu ako osoba poverená CETECH, spol. s r. o., táto skutočnosť v kontexte s ostatnými skutkovými zisteniami a vykonanými dokazovaním nekorešponduje so záverom žalovaného, že by k plneniu, ktoré bolo obsahom posudzovanej faktúry, pre žalobcu nedošlo. Žalovaný naopak zdôrazňuje, že žalobca správcovi dane nepredložil také dôkazy, ktorými by preukázal, že dopravu pre neho sprostredkovala dodávateľ dopravy, predmetnú skutočnosť nepotvrdili ani žalobcom navrhnutí svedkovia a uvedené nepotvrdil ani samotný objednávateľ dopravy (č.l. 11). V uvedenej súvislosti žalovaný prostredníctvom svojho odvolania najmä zdôraznil, že nesúhlasí s názorom krajského súdu, že správne orgány nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy a prijali nesprávny právny názor vo veci. 23. Najvyšší súd zdôrazňuje, že zrušovací dôvod v zmysle § 250j ods. 2 písm.

1. a)O.s.p., t.j. že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, je možné na napadnuté rozhodnutie aplikovať iba vtedy, ak správca dane, resp. žalovaný zistil skutkový stav dostačujúcim spôsobom (argumentum a contrario per § 250j ods. 2 písm. c/ O.s.p.), avšak na takto zistený skutkový stav nesprávne aplikoval príslušné ustanovenie. Potom pri prieskume dôvodnosti hore uvedenej odvolacej námietky žalovaného musí Najvyšší súd primárne posúdiť, či skutkový stav bol správnymi orgánmi zistený dostatočne, resp. v prejednávanej veci neunesenie dôkazného bremena žalobcom v daňovom konaní, t.j. že skutkové tvrdenia žalobcu neboli dostatočne podopreté ním navrhnutými dôkazmi, a až potom môže Najvyšší súd pristúpiť k prevereniu záveru, že hmotné právo bolo použité správne. 24. Pokiaľ má Najvyšší súd osvedčiť argumentáciu žalovaného, že skutkové tvrdenia žalobcu neboli dostatočne podopreté ním navrhnutými dôkazmi, potom musí dospieť k záveru, že tvrdenie o vykonaní dopravy dodávateľom dopravy na základe pokynov objednávateľa dopravy nebolo v zmysle § 2 písm.
2. a)v spojení s § 24 ods. 2 a § 63 ods. 2 Daňového poriadku v daňovom konaní (zásada materiálnej pravdy - protokol je v zmysle § 24 ods. 4 Daňového poriadku iba dôkazným prostriedkom) hodnoverne žalobcom preukázané.

§ 2písm.

a) Daňového poriadku v citovanom znení na účely tohto zákona sa rozumie správou daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti

tohto zákona alebo osobitných predpisov.

§ 24ods.

2 Daňového poriadku v citovanom znení správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

§ 63ods.

2 Daňového poriadku v citovanom znení rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

1. Následne Najvyšší súd vykonáva citáciu skutkových zistení krajského súdu zo str. 5 a 6 rozsudku krajského súdu. „Existenciu plnenia - poskytnutie dopravy firmou CETECH, spol. s r. o., preukazujú jednak priame dôkazy, a to výsluch konateľa žalobcu v r. 2008 Matiu, písomná objednávka žalobcu adresovaná spoločnosti CETECH a čestné prehlásenie konateľa CETECH, spol. s r.o. v r. 2008 - I. zo dňa 15.03.2012, ktorého podpis na čestnom prehlásení je úradne overený. Skutočnosti zistené správcom dane preverovaním u obchodnej spoločnosti FERRAT, s. r. o. ako aj u spoločnosti UNIPHARMA Bojnice preukazujú, že doprava bola realizovaná na prepravu tovaru, ktorého objednávateľom (u žalobcu) bola firma UNIPHARMA Bojnice, a to v čase a na trasách, ktoré sú uvedené na posudzovanej faktúre a ktorých údaje sú zhodné s údajmi o preprave tovaru na faktúre, ktorú vystavil žalobca ako dodávateľ obchodnej spoločnosti UNIPHARMA Bojnice (faktúra č. 11080384, dátum vystavenia 28.11.2008, dátum splatnosti 12.12.2008). Bolo preukázané, že UNIPHARMA Bojnice si túto prepravu objednala u žalobcu, avšak žalobca nemal dopravné kapacity na to, aby sám svojimi vlastnými dopravnými prostriedkami v takomto rozsahu prepravu pre spoločnosť UNIPHARMA Bojnice vykonal, čo vyplýva z tvrdenia žalobcu ako aj tvrdenia bývalej konateľky žalobcu vr. 2008 P., ktorá bola vypočutá v daňovom konaní a ktorá vr. 2008 mala u žalobcu na Starosti dopravu. Nebolo sporné, že fyzicky prepravu realizoval šofér K., ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že konal na pokyn svojho otca I., ktorý v čase, keď mu tento pokyn dal, bol konateľom obchodnej spoločnosti CETECH, spol. s r. o. K. súčasne disponoval vozidlom a technickým preukazom IVECO, ŠPZ X., ktoré v čase vykonania prepravy bolo vedené na držiteľa - obchodnú spoločnosť FERRAT, s. r .o.“
2. V súvislosti s uvedeným Najvyšší súd zdôrazňuje, že zo str. 3 zápisnice o miestnom zisťovaní zo 16.09.2012 na dožiadanie (Daňový úrad Prievidza - list č. 12 v daňovom spise) jednoznačne vyplýva, že - preprava tovaru bola k objednávateľovi dopravy vykonaná, - objednávateľ došlé faktúry (t.j. č. 11080384 z 28.11.2008 na celkovú sumu 188.496,- Sk ako aj č. 11080394 z 31.12.2008 na celkovú sumu 205.632,- Sk) bez pripomienok zaúčtoval do nákladov roku 2008, - žalobca bol označený za osobu, s ktorou ohľadne dopravy tovaru objednávateľ dopravy rokoval a smerom k nej vykonal ústnu objednávku dopravy, - doprava tovaru bola vozidlom s ŠPZ X., ktorej držiteľom bola spoločnosť FERRAT, s. r. o., a že - v prípade zvýšenej potreby objednávateľa dopravy žalobca realizuje dopravu „prostredníctvom ďalšej prepravnej spoločnosti“. - Preto Najvyšší súd musel odvolaciu námietku žalovaného o neunesení dôkazného bremena žalobcom v daňovom konaní odmietnuť ako nedôvodnú.
3. Ďalej žalovaný poukazoval na nekontaktnosť dodávateľa dopravy a spoločnosti FERRAT, s.r.o. nemohol správca dane realizáciu zdaniteľného obchodu preveriť. V súvislosti s uvedeným označil žalobcom predložené listinné dôkazy pre uplatnenie odpočítania dane

§ 49zák.

č. 222/2004 Z.z. za nepostačujúce, nakoľko ak platiteľ dane si uplatňuje právo na odpočítanie dane z faktúry, musí reálne preukázať, že osoba, ktorá je uvedená na faktúre ako dodávateľ, reálne dodala tovar resp. poskytla službu platiteľovi. K tejto námietke Najvyšší súd uvádza, že právne vzťahy na dodanie tovaru objednávateľovi tovaru boli založené ústnou dohodou a na základe svojho charakteru sa mali spravovať právnym režimom Obchodného zákonníka s limitom v čl. 2 ods. 3 ústavy. Ani správca dane ani žalovaný na základe zisteného skutkového stavu (viď najmä body č. 25 a 26) nevyvodili záver, že by účastníci obchádzali alebo sa úmyselne vyhýbali obsahu relevantných ustanovení Obchodného zákonníka týkajúcich sa úpravy dopravy tovaru. Tak žalobca ako aj objednávateľ dopravy zhodne trvali na svojom závere, že objednaná doprava tovaru bola vykonaná, a z ich vyjadrení nie je možné vyvodiť záver žalovaného o nepreukázaní toho, že „osoba, ktorá je uvedená na faktúre ako dodávateľ reálne dodala tovar resp. poskytla službu platiteľovi.“ 28. Ani samotné tvrdenie o nekontaktnosti dodávateľa dopravy počas daňovej kontroly bez ďalšieho nepostačuje na vyslovenie relevantného záveru, že v čase tvrdeného vykonania zdaniteľného obchodu nemohol byť takýto daňový subjekt činný. Tiež pokiaľ v uvedenej súvislosti žalovaný spochybňuje čestné prehlásenie a jeho predloženie bez ďalšieho označuje za nepostačujúci listinný dôkaz [

odvolacieho súdu tu mal žalovaný na mysli dôkazný prostriedok ako materiálny nosič dôkazu], tak Najvyšší súd poukazuje na otvorenú množinu dôkazných prostriedkov uvedených v § 24 ods. 4 veta prvá Daňového poriadku, kde zákonodarca pripúšťa použitie všetkého, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Preto nie je možné čestné prehlásenie odmietnuť iba pre jeho formu. Na uvedenom právnom názore Najvyšší súd musel aj túto odvolaciu námietku odmietnuť ako nedôvodnú.

1. Rovnako k spochybnení výpovede svedka pána K. (str. 3 odvolania žalovaného) musí Najvyšší súd uviesť, že naopak táto výpoveď potvrdzuje vykonanie dopravy tovaru. Na str. 12 prvostupňového rozhodnutia svedok vypovedá, že „niekedy pre spoločnosť [CETECH, spol. s r.o. - poznámka konajúceho súdu] vykonával prepravu, požiadal ho o to otec I.. Svedok uviedol, že si nespomína pre akého záujemcu prepravu vykonával. Svedok uviedol, že otec mu povedal, len miesto, kde má tovar naložiť a kde ho má vyložiť. ... Na otázku správcu dane či môže správcovi dane uviesť, či v mesiacoch november a december 2008 vykonal pre daňový subjekt ELASTIK-M, s.r.o. prepravu na trase :Bratislava - Bojnice, Bratislava - Prešov, svedok uviedol, že uvedené mesiace zhruba sedia a že v jeho ponímaní si myslel, že prepravu vykonáva pre otca a potvrdil, že preprava bola vykonaná na trase Bratislava - Bojnice a Bratislava - Prešov. Na otázku správcu dane na základe čoho svedok uvedenú prepravu vykonával, kto mu dal príkaz na jazdu a akým dopravným prostriedkom bola uvedená doprava vykonaná , svedok uviedol, že príkaz na prepravu mu dal otec, I.. Prepravu vykonal, ako už povedal na bielom IVECU.“.
2. Najvyšší súd celkom neodmieta myšlienku žalovaného, že v systéme DPH má úprava dokazovania na preukázanie nároku na odpočítanie dane oveľa prísnejšie podmienky, ktoré znáša daňový subjekt (žalobca). Avšak z dokazovania vykonaného správcom dane má nado všetky pochybnosti preukázané, že v prejednávanej veci išlo o dopravu bližšie nešpecifikovaného tovaru medzi dvomi podnikateľmi. Potom zákonné podmienky pre takúto dopravu tovaru ako dodanie služby najmä

§ 9zák.

č. 222/2004 Z.z. nie sú podrobne upravené v zák. č. 222/2004 Z.z. ale naopak v už citovanom Obchodnom zákonníku. Najvyšší súd musí opakovane zdôrazniť (viď bod č. 27) s prihliadnutím na vyššie uvedené prísnejšie podmienky dokazovania, že tak správca dane ani žalovaný v odôvodnení neposkytli takú argumentáciu, aby tvrdenia žalobcu a ním predložené dôkazy neobstáli za tejto sprísnenej dôkaznej situácie.

1. Za týchto okolností sa Najvyšší súd stotožnil so skutkovými a právnymi závermi krajského súdu. V.
2. Odvolací súd vzhľadom na odvolacie námietky uplatnené žalovaným uvádza, že napadnuté rozhodnutie hoci spĺňa požiadavku zákonodarcu na riadne zistený skutkový stav v zmysle § 63 Daňového poriadku, tak u neho absentuje logicky vyhodnotený a riadne posúdený právny stav. Odvolací súd sa preto nestotožňuje so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistených v daňovom konaní o tom, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky pre priznanie nadmerného odpočtu na dani z príjmov. Počas konania Najvyšší súd z dostupných zdrojov nezistil a ani mu nebolo účastníkmi naznačené, resp. nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky pre konanie z dôvodov neústavnosti alebo potreby výkladu komunitárneho práva aplikovaných právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej únie, pre ktoré je potrebné konanie prerušiť, poprípade výskyt skoršej judikatúry, od ktorej by sa tento rozsudok odkláňal.
3. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok žalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté vo vyššie uvedených právnych názoroch (čl. 1 ods. 1 Ústavy), pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nich obsahu (viď účinky sledované v § 250ja ods. 4 a contrario odsek 7 O.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska v zmysle záverov judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a spol. v. Francúzska republika č. A- 24846/94, 34165/96 až 34173/96, poprípade vec Borovská a Forrai v. Slovenská republika č. A- 48554/10 z 25.11.2014), s osvojením si argumentácie krajského súdu postupom

§ 219ods.

2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom

§156ods.

l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Bude preto úlohou dotknutého správneho orgánu, aby v ďalšom konaní v zmysle vyššie uvedených právnych názorov konajúceho odvolacieho súdu (§ 250ja ods. 4 O.s.p.) vykonal riadne zistenie skutkového stavu v rozsahu nevyhnutne potrebnom pre účely priestupkového konania a na jeho základe rozhodol.

1. Nakoľko išlo o základnú odvolaciu argumentáciu žalovaného, ktorá sa týkala nesprávneho procesného riešenia daňovej výhody na strane žalobcu a ktorá vymedzovala rámec meritórneho súdneho prieskumu, ostatné jeho odvolacie námietky boli týmto skonzumované. Preto sa Najvyšší súd inými námietkami ďalej nezaoberal.
2. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), a hoci išlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava daňového konania je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), tak v odvolacom konaní na základe mu dostupných informácií z pripojeného priestupkového spisu Najvyšší súd dospel k záveru, že nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť.
3. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd

§ 224ods.

1 v spojitosti s § 250k ods. 1 a § 246c ods. 1 O.s.p.,

ktorého iba úspešný žalobca má právo na náhradu trov tohto konania, čo sa v tomto súdnom prieskume udialo. Podmienkou pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia je ich doloženie do spisu počas konania alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote po vyhlásení rozsudku. V prípade iných trov konania úspešného žalobcu mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia. Nakoľko zo súdneho spisu nie je zrejmé, že by právny zástupca úspešného žalobcu si svoje právo v zákonnej 3- dňovej lehote uplatnil (na č.l. 112 iba vízia budúceho vyčíslenia), a tiež ani ďalšie výdavky žalobcu neboli v súvislosti s odvolacím konaním zistené zo súdneho spisu (napríklad krycí list spisu krajského súdu určený na evidenciu zaplatených súdnych poplatkov), ich náhradu konajúci odvolací súd implicitne nepriznal.

§ 151ods.

1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

§ 151ods.

2 O.s.p. platí, že ak účastník v lehote

odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).