3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zastavil konanie o preskúmanie vyššie uvedeného rozhodnutia žalovaného, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica (ďalej len „správca dane“) č. 9601402/5/1883809/2014/VágS zo dňa 14.05.2014. Týmto správca dane
1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní ( daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) uložil žalobcovi predbežné opatrenie spočívajúce v zákaze prevodu, predaja, darovania a iného nakladania s hnuteľným majetkom - osobné motorové vozidlo zn. Opel Astra, VIN: W0L0AHL4858160900, EČV Y. a nákladného vozidla - náves nákladný špeciálny FLIEGL EVČ: Y., VIN: WFDFTL33981000595, na zabezpečenie dosiahnutia účelu daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január až júl 2011 a september až december 2011 a to až do uhradenia daňového nedoplatku
výsledkov daňovej kontroly. Krajský súd v rámci skúmania podmienok konania (§ 103 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), s prihliadnutím na ustanovenia § 50 ods. 1, 5 a 6 daňového poriadku a § 248 písm. a) OSP dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie, ako rozhodnutie procesnej povahy, nemôže byť predmetom preskúmania súdom v konaní
piatej časti OSP, čo bolo dôvodom zastavenia konania
3 OSP. Vo vzťahu k charakteru žalobou napadnutého rozhodnutia krajský súd uviedol, že predbežné opatrenie uložené formou procesného rozhodnutia je inštitútom, ktorým správca dane obmedzuje dispozičné právo daňového subjektu s jeho majetkom, a to najmä v tomto prípade, aby nenakladal s vecami alebo právami určenými v rozhodnutí. Rozhodnutie o uložení opatrenia spočívajúceho v zákaze predaja, prevodu, darovania a iného nakladania s motorovými vozidlami, a to až do dňa zaplatenia dane alebo daňového nedoplatku je iba dočasným opatrením, ktorého účinky budú trvať len obmedzený čas. V tomto prípade nebolo odňaté právo žalobcu vec užívať. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na možnosti zrušenia uloženého predbežného opatrenia alebo straty jeho účinnosti z dôvodov
5 a ods. 6 daňového poriadku. Proti uzneseniu krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov
2 písm.
žalobcu napadnuté uznesenie je nesprávne, nezákonné a v rozpore s čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), vychádza z neúplne zisteného skutkového stavu a z nesprávneho právneho posúdenia otázky právomoci súdu preskúmať žalobou napadnuté rozhodnutie a postup predchádzajúci jeho vydaniu. Zároveň namieta porušenie práva na súdnu ochranu žalobcu
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), čím bolo postupom krajského súdu žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Žalobca má za to, že krajský súd nepripustením súdneho prieskumu v prípade predbežného opatrenia zasahujúceho do ústavou chránených práv žalobcu konal v rozpore s ustáleným ústavno-konformným výkladom ustanovenia § 248 písm. a) OSP,
ktorého sa vyžaduje, aby súd v správnom súdnictve zisťoval, či sa rozhodnutie správneho orgánu, predložené mu na súdny prieskum, nedotýka práv a slobôd garantovaných účastníkovi konania ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 52/02, II. ÚS 50/2001, I. ÚS 37/95 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) sp. zn. 3Sžf/132/2013. Vo vzťahu k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie žalobca napáda nedostatočné a nepreskúmateľné odôvodnenie napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa, postrádajúce presvedčivé odôvodnenie v zmysle intencií ustanovenia § 157 ods. 2 OSP. Krajský súd dostatočne nezdôvodnil, z akého titulu sa striktne pridržiaval doslovného zákonného znenia § 248 písm. a) OSP a nepostupoval v súlade s jeho ústavno-konformným výkladom. Poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 335/06,
ktorého je takýto postup súdu arbitrárny a svojvoľný. Žalobca poukázal na skutočnosť, že hoci krajský súd z dôvodu nesplnenia podmienky právomoci preskúmavať napadnuté rozhodnutie konanie zastavil, zároveň v odôvodnení uznesenia skúmal, v akej miere predbežným opatrením došlo k obmedzeniu vlastníckeho práva žalobcu.
žalobcu je zrejmé, že krajský súd posudzoval zásah do vlastníckeho práva žalobcu predbežným opatrením, čím skúmal meritórnu otázku. Preto nemal zastaviť konanie, ale mal žalobu zamietnuť, keďže
jeho názoru nedošlo napadnutým rozhodnutím k vážnemu a neprimeranému zásahu do práv žalobcu. Z uvedeného dôvodu žalobca namieta nesprávnosť výroku uznesenia, ktorým bolo konanie vo veci zastavené. Za nesprávne posúdenie skutkového stavu krajským súdom žalobca považuje, že tento sa nevysporiadal s dôkazmi a tvrdeniami žalobcu o nezákonnom postupe žalovaného a z neho vyplývajúcom zásahu do základného práva žalobcu zakotveného v čl. 20 Ústavy SR. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil v ustanovení prvej vety § 50 ods. 1 daňového poriadku, že správca dane môže daňovému subjektu ukladať povinnosti a obmedzenia predbežným opatrením počas daňovej kontroly. S poukazom na určenie momentu ukončenia daňovej kontroly ustanovením § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku (doručením protokolu
odseku 8), žalobca namieta, že nie je možné uložiť predbežné opatrenie po ukončení daňovej kontroly, ako je tomu v napádanom postupe daňových orgánov, keďže v danom prípade daňová kontrola bola ukončená dňa 03.01.2014, ale predbežné opatrenie bolo uložené až o viac ako štyri mesiace po jej ukončení, a to dňa 13.05.
7 OSP, ak Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhoduje ako odvolací súd v obdobnej veci, aká už bola predmetom konania pred odvolacím súdom, môže v odôvodnení poukázať už len na podobné rozhodnutie, ktorého celý text v odôvodnení uvedie. Uvedené ustanovenie vyjadruje zásadu rozhodovať v obdobných veciach rovnako, ktorá úzko súvisí s princípom právnej istoty. Na základe citovaného ustanovenia § 250ja ods. 7 OSP najvyšší súd odkazuje na svoje uznesenie sp. zn. 3Sžf/132/2013 zo dňa 3. júna 2014, ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza: „
a/ O.s.p. súdy nepreskúmavajú rozhodnutia správnych orgánov predbežnej povahy a procesné rozhodnutia týkajúce sa vedenia konania.
1 zákona č. 563/2009 Z.z. správca dane môže počas daňovej kontroly, počas určovania dane
pomôcok alebo pri miestnom zisťovaní na zabezpečenie ich účelu alebo ak je odôvodnená obava, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň bude v dobe jej splatnosti a vymáhateľnosti nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami, v rozsahu nevyhnutne potrebnom uložiť rozhodnutím daňovému subjektu, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo strpel, a to najmä, aby a) zložil peňažnú sumu na účet správcu dane, b) nenakladal s vecami alebo právami určenými v rozhodnutí.
5 zákona č. 563/2009 Z.z. správca dane predbežné opatrenie zruší, ak pominie dôvod, pre ktorý bolo uložené; ak pominul dôvod len sčasti, predbežné opatrenie sa zruší len čiastočne.
6 zákona č. 563/2009 Z.z. predbežné opatrenie stráca účinnosť dňom zaplatenia dane alebo daňového nedoplatku, a to aj vykonaním kompenzácie
7, alebo dňom vzniku záložného práva
; o strate účinnosti predbežného opatrenia musí správca dane písomne upovedomiť daňový subjekt. Časová pôsobnosť uloženého predbežného opatrenia je viazaná na právnu skutočnosť zaplatenia rozdielu vyrubenej dane po daňovej kontrole. Je nesporné, že žalobou napadnuté rozhodnutie podstatne zasahuje do základného práva žalobcu vlastniť majetok a práva na jeho pokojné užívanie, preto nemožno zľahčovať účinky takéhoto rozhodnutia na realizáciu základných práv žalobcu. Predbežný alebo dočasný charakter rozhodnutia vo vzťahu k zabezpečeniu plnení povinností účastníka konania, o ktorých má byť následne v ďalšom konaní rozhodnuté, nemôže mať za následok nezachovávanie proporcionality medzi ochranou jeho základných práv a slobôd, garantovanou dodržiavaním zásady zákonnosti pri postupe správnych orgánov, a zabezpečovaním cieľa sledovaného tým ktorým rozhodnutím, ktoré svojimi účinkami zasahuje do súkromnej sféry dotknutého účastníka konania. Z uvedeného dôvodu pri overovaní podmienok na vylúčenie rozhodnutia predbežnej povahy zo súdneho prieskumu nie je možné vychádzať len z previerky jeho materiálneho a procesného znaku, nakoľko samotná dočasnosť pôsobenia účinkov rozhodnutia a možnosť využitia riadneho opravného prostriedku proti nemu, nie sú jediným a maximálnym kritériom. Základným výkladovým pravidlom pri aplikácii zákonmi stanovenej negatívnej enumerácie rozhodnutí orgánov verejnej správy vylúčených zo súdneho prieskumu tvorí sama ústavná zásada vyplývajúca z druhej vety článku 46 ods. 2 Ústavy SR,
ktorej z právomoci súdu nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Ústavný text ďalej nerozlišuje medzi druhmi rozhodnutí, napr. z pohľadu ich predbežného alebo dočasného charakteru k právam dotknutým v konečných rozhodnutiach upravujúcich práva a povinnosti účastníkov správneho konania alebo iných osôb nimi dotknutých. Uvedené možno odvodiť aj z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, reprezentovanej napr. nálezmi ústavného súdu PL. ÚS 26/01, II. ÚS 50/01-50, III. ÚS 138/03. Za všetky možno citovať právny názor vyplývajúci z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 50/01-50 „...... v prípade, keď sa rozhodnutie správneho orgánu (bez ohľadu na jeho druh, či formálne označenie) dotýka niektorého zo základných práv a slobôd, z právomoci súdov nesmie byť vylúčené.“ Z citovaného právneho názoru vychádza aj najvyšší súd pri skúmaní dodržania zákonných podmienok krajským súdom pri vydaní odvolaním napadnutého uznesenia, predovšetkým vo vzťahu k zachovaniu vyššie uvedeného ústavne konformného výkladu relevantných ustanovení O.s.p. (§ 248 písm. a/ O.s.p.) a s prihliadnutím na osobitý charakter správneho rozhodnutia napadnutého žalobou. Inštitút predbežného opatrenia
1 zákona č. 563/2009 Z.z. je upravený pomerne všeobecne, čo do definovania podmienok na jeho uplatnenie - „Správca dane môže počas daňovej kontroly, počas určovania dane
pomôcok alebo pri miestnom zisťovaní na zabezpečenie ich účelu“ „.... uložiť rozhodnutím daňovému subjektu, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo strpel ....“ Jediné výslovné obmedzenie pre správcu dane vyplýva z ods. 4 tohto ustanovenia, na základe ktorého predbežným opatrením nemožno obmedziť alebo zamedziť výkon záložného práva
Občianskeho zákonníka. Správcovi dane teda zákon č. 563/2009 Z.z. poskytuje pomerne široké oprávnenia na zásah do práv daňového subjektu. Práve z uvedeného dôvodu pri aplikácii tohto inštitútu je potrebné o to väčší dôraz klásť na jeho primerané použitie vo vzťahu k právam daňového subjektu v zmysle zásady proporcionality. Nevyhnutný je vhodný výmer inštitútu upraveného na uvedený účel v zákone č. 563/2009 Z.z. a pri jeho aplikácii je potrebné dbať aj na jeho primerané použitie čo do rozsahu zásahu do nerušeného výkonu základných práv a slobôd daňového subjektu k cieľu správy daní. Uvedená zásada je premietnutá aj do úpravy samotného predbežného opatrenia ako obmedzenie použitia tohto inštitútu „v rozsahu nevyhnutne potrebnom“. Keďže použitie inštitútu predbežného opatrenia presahuje ciele daňovej kontroly, t.j. zistenie alebo preverenie základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti, je potrebné pri jeho využití zohľadniť a dostatočne uviesť odôvodnenú obavu, že dodatočne určené dane nebudú zaplatené včas a riadne, prípadne, že vymáhanie na nich vzniknutého nedoplatku bude spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo budú daňové nedoplatky nevymožiteľné. Minimálne skúmanie odôvodnenosti a primeranosti použitia konkrétneho spôsobu predbežného opatrenia autoritatívnym spôsobom zo strany správcu dane voči daňovému subjektu, a to vzhľadom na možný zásah do výkonu jeho základných práv a slobôd ešte pred konečným určením daňovej povinnosti, vyžaduje prípustnosť prieskumu na úrovni súdnej jurisdikcie bez ohľadu na časovo presne nevymedzenú dočasnosť predbežného opatrenia. V opačnom prípade by sa mohlo stať, napr. berúc do úvahy prejednávaný prípad, že právo žalobcu nakladať s vlastnými finančnými prostriedkami by účinkami rozhodnutia o predbežnom opatrení požívalo menšiu ochranu ako napr. toto právo pri výkone daňovej exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu vedeného v banke. V súvislosti s uvedeným najvyšší súd dáva do pozornosti právny názor ústavného súdu obsiahnutý v náleze č. k. III. ÚS 138/03-29 z 15. októbra 2003,
ktorého „ ....... je preto úlohou súdu aj pri uplatňovaní Občianskeho súdneho poriadku a v spojení s čl. 46 ods. 2 poslednou vetou ústavy zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa jeho základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.““ Vo vyššie citovanom rozhodnutí najvyššieho súdu je meritórne riešená obdobná otázka prípustnosti súdneho prieskumu rozhodnutia daňových orgánov o uložení predbežného opatrenia, pričom právne závery v ňom obsiahnuté možno aplikovať i na uloženie obmedzení vo výkone vlastníckeho práva k hnuteľným veciam daňového subjektu, ako je tomu v prejednávanom prípade. Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie krajského súdu
3 vety druhej OSP v spojení s § 205 ods. 2 písm.
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.