Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1Sžf/26/2015 Identifikačné číslo spisu: 8013201107 Dátum vydania rozhodnutia: 27.09.2016 Meno a priezvisko: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec Funkcia: sudca ECLI: ECLI:

§ 246cods.

1 O.s.p. potvrdil. 20. Na prvom mieste Najvyšší súd dáva do pozornosti, že predmetom odvolacieho súdneho konania je prieskum vecnej správnosti výroku rozsudku krajského súdu (§ 219 ods.

§ 205

O.s.p.) o nevyhovení žalobe a o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v medziach odvolania (viď § 212 ods.

§ 246cods.

1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu i konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými podstatnými námietkami žalobcu (§ 250j ods. 2 O.s.p.), a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovanej.

1. Ďalej zdôrazňuje, že podľa ustálenej súdnej judikatúry (najmä nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 127/07-21, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 84/2007, sp. zn. 6 Sžo 98/2008, sp. zn. 1 Sžo 33/2008, sp. zn. 2 Sžo 5/2009, či sp. zn. 8 Sžo 547/2009) nie je úlohou súdu pri výkone správneho súdnictva nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmavať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či oprávnené a príslušné správne orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy. Preto odvolaciemu súdu neprislúcha ani takto vymedzený rámec prieskumu rozšíriť.
2. V takto vymedzenom rámci prieskumu a po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu (tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa Najvyšší súd stotožňuje so skutkovými závermi krajského súdu.
3. Po vyhodnotení závažnosti odvolacích dôvodov vo vzťahu k rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší súd s prihliadnutím na ust. § 219 ods. 2 konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Vo vzťahu k nepreukázaniu spôsobu nadobudnutia spotrebného balenia liehu žalobcom, sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu a aby nadbytočne neopakoval fakty pre účastníkov známe z prejednávanej veci spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa Najvyšší súd vo svojom odôvodnení obmedzil na stručné zhrnutie skutkových okolností, zhodnotenie právnych záverov a námietok žalobcu, pričom na zdôraznenie jeho správnosti dopĺňa nasledovné.
4. Z pripojeného administratívneho a súdneho spisu vyplýva, že na základe vykonaného miestneho zisťovania dňa 17.08.2007 v prevádzkových priestoroch žalobcu bolo zistených 9 kusov SBL označených ako Slivka jemná, obsah alkoholu 40%, tlačiareň kontrolnej známky: KASIKO a.s., objem balenia 1 liter, dátum výroby kontrolnej známky: 23.10.
5. Žalobca predložil pri miestnom zisťovaní účtovné doklady - bloky z registračnej pokladne ev. č. 010100, 010101 a výdavkové doklady zo dňa 20.07.2007, v zmysle ktorých mal zistené SBL (celkovo 480 kusov) zakúpiť od dodávateľa: J. K. - NOBA - SMOKER, Kasárenská 345, 911 05 Trenčín, IČO:
6. Žalobca nepodal daňové priznanie do troch pracovných dní od vzniku daňovej povinnosti dňa 17.08.2007 a nepodal daňové priznanie ani na základe Výzvy prvostupňového orgánu, preto mu bol prvostupňovým rozhodnutím určený základ dane a vyrubená spotrebná daň z liehu za zdaňovacie obdobie 17.08.2007 vo výške 33,82 eura podľa pomôcok. Dôvodom vzniku daňovej povinnosti dňa 17.08.2007 podľa § 12 ods. 2 písm. a/ zák. č. 105/2004 Z.z. bolo zistenie držby SBL, ktorých spôsob a pôvod nadobudnutia nevedel žalobca preukázať. Toto prvostupňové rozhodnutie bolo žalovaným potvrdené.
7. Prvostupňový orgán a žalovaný vykonali v súlade so zásadou materiálnej pravdy v daňovom konaní dokazovanie za účelom preukázania pôvodu a spôsobu nadobudnutia liehu v súlade so zák. č. 105/2004 Z.z.. Na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že J. K. realizuje predaj tovaru len prostredníctvom fakturácie, pri rozvoze sa nepoužívajú elektronické pokladnice, odberateľa s obchodným menom žalobcu nemá daňový subjekt J. K. vo svojej evidencii povolení na predaj SBL, predložené pokladničné doklady nezodpovedajú formou ani náležitosťami pokladničným dokladom používaným registračnými pokladnicami J. K., elektronická registračná pokladnica s DKP: 6451020431973003 nie je registrovaná na žiadnom daňovom úrade a tvrdenia žalobcu nemôže potvrdiť tretia osoba, a teda žalobca neuniesol dôkazné bremeno, keď objektívne a relevantne nepreukázal skutočnosť, že SBL nadobudol v súlade so zák. č. 105/2004 Z.z , čím mu vznikla daňová povinnosť a stal sa daňovým dlžníkom.
8. Žalobca v odvolaní predovšetkým namietal, že sa krajský súd nezaoberal jeho argumentáciou, že mu daňová povinnosť nevznikla, nakoľko za SBL označené pravými kontrolnými známkami zodpovedá výlučne odberateľ kontrolných známok, ktorý uviedol tento lieh do daňového voľného obehu. Vznik daňovej povinnosti je viazaný na okamih uvádzania liehu do voľného obehu, osobou povinnou odviesť daň je teda osoba uvádzajúca lieh do voľného daňového obehu, čo nie je žalobca, ktorý konal dobromyseľne a nakúpil SBL aj so spotrebnou daňou, ktorá bola súčasťou ceny. Podľa žalobcu štát účelovo prenáša dôkazné bremeno na žalobcu za situácie, keď kontrolná známka preukazuje, že SBL je v daňovom voľnom obehu.
9. K námietke týkajúcej sa neúmerného prenášania dôkazného bremena na žalobcu najvyšší súd pripomína, že v daňovom konaní je to daňový subjekt, teda žalobca, na ktorom spočíva dôkazné bremeno preukazujúce nadobudnutie SBL od konkrétneho dodávateľa, tak ako ho deklarujú daňové doklady - faktúry, a to vrátane osoby dodávateľa. V tomto ohľade taktiež nie je relevantná skutočnosť, že nájdené SBL boli opatrené kontrolnými známkami, pretože táto sama osebe nepreukazuje spôsob nadobudnutia spotrebného balenia liehu, teda kto bol skutočným dodávateľom žalobcu. V prejednávanom prípade bol dokazovaním, preverovaním dodania predmetného SBL dodávateľom vážne spochybnený reálny základ daňových dokladov predkladaných žalobcom, konkrétne v osobe dodávateľa.
10. V súvislosti s dôkaznou silou daňových dokladov Najvyšší súd upriamuje pozornosť napríklad na nález Ústavního soudu České republiky sp. zn. US 1841/07 (na ktorý odkazoval aj žalovaný), podľa ktorého: „Dôkaz daňovým dokladom je iba formálnym dôkazom završujúcim hmotnoprávne aspekty skutočného uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Pokiaľ zdaniteľné plnenie nebolo uskutočnené, ako je platcom deklarované, nemôže byť dôkazná povinnosť naplnená iba predložením, čo i formálne správnym, daňového dokladu.“ Rovnaký záver možno vyvodiť z rozsudku Nejvyššího správního soudu České republiky sp. zn. 5Afs 40/2005-72 z 12.04.2006, kde bolo konštatované, že: „Už sám o sebe nemôže byť vierohodný doklad, ak obsahuje údaj, ktorý nie je pravdivý.“
11. K argumentácii týkajúcej sa objektívnej zodpovednosti odberateľa a dobromyseľnosti žalobcu pri kúpe SBL s pravými odcudzenými kontrolnými známkami Najvyšší súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu zo dňa 01.07.2015 sp. zn. 3Sžf/34/2014, z ktorého jednoznačne vyplýva povinnosť preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia SBL žalobcom. „Daňové predpisy upravujúce spotrebnú daň z liehu vyžadujú, aby dodávateľský reťazec pri obchodovaní s touto komoditou bol transparentný a aby každý dodávateľ zúčastňujúci sa v reťazci na dodaní tovaru bol spôsobilý identifikovať svojho dodávateľa (§ 44 ods. 11 zákona o spotrebnej dani z liehu). Táto skutočnosť má význam nielen daňový, ale aj ochrany zdravia konečných spotrebiteľov. Práve daňové predpisy tak vytvárajú systém záruk, že osoba dodávateľa bude vždy identifikovateľná. Odberateľ, ktorý si neoverí svojho dodávateľa sa vystavuje riziku nepreukázania spôsobu nadobudnutia spotrebiteľských balení liehu a tým i vzniku daňovej povinnosti v dôsledku tejto skutočnosti. S uvedeným korešponduje i rigorózna úprava následkov spojených s nepreukázaním pôvodu alebo spôsobu nadobudnutia spotrebného balenia liehu, ktorými sú vznik daňovej povinnosti podľa § 12 ods. 2 písm. a/ zákona o spotrebnej dani z liehu, pričom právnická osoba alebo fyzická osoba pri vzniku daňovej povinnosti podľa § 12 ods. 2 citovaného zákona, ktorá nevie preukázať v súlade s týmto zákonom pôvod alebo spôsob nadobudnutia liehu u nej zisteného, ktorý sa u nej nachádza, alebo ktorý sa u nej nachádzal, a to bez ohľadu na to, či nakladá alebo nakladala s liehom ako s vlastným, sa podľa § 13 ods. 2 písm. a/ zákona o spotrebnej dani z liehu, stáva daňovým dlžníkom. Neobstoja teda námietky žalobcu uvedené v odvolaní o neprimeranom prenose dôkazného bremena na jeho stranu z dôvodu nevedenia riadneho účtovníctva jeho dodávateľom. Toto tvrdenie odvolací súd vzhľadom na výsledky vykonaného dokazovania považuje za účelovú obranu žalobcu.“
12. Najvyšší súd sa rovnako ako krajský súd stotožňuje so záverom vysloveným v rozsudku sp. zn. 1S/29/2011 a 8Sžf/73/2012, v zmysle ktorých bola výpovedná hodnota žalobcom predložených dokladov spochybnená, preto neuniesol dôkazné bremeno. Nestačí len preukázanie samotného daňového dokladu ako takého. Dokazovanie zo strany colného úradu slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Argumentácia týkajúca sa pravosti kontrolných známok a legálnosti, či nelegálnosti výroby liehu nemá vplyv na záver o tom, že žalobca nepreukázal nadobudnutie prepadnutého tovaru v súlade so zákonom. Zo znenia ustanovenia § 12 ods. 2 písm. a/ jednoznačne vyplýva, že jedinou skutočnosťou zakladajúcou daňovú povinnosť je zistenie držby liehu, ktorého pôvod a spôsob nadobudnutia nevie žalobca preukázať.
13. Pre vznik daňovej povinnosti je teda irelevantné, či boli SBL označené pravými odcudzenými kolkovými známkami, nakoľko to nie je záruka nadobudnutia v súlade so zákonom. Za nadobudnutie liehu v súlade so zákonom možno považovať len taký spôsob nadobudnutia, ktorý je možné verifikovať, teda určiť odkiaľ pochádza. Ak chýba dôveryhodný dôkaz o jeho nadobudnutí, ako tomu bolo v tomto prípade, vzniká daňová povinnosť osobe, u ktorej bol lieh zistený, teda žalobcovi. Zodpovednosť za preukázanie pôvodu a spôsobu nadobudnutia liehu v zmysle § 12 ods. 2 a § 13 ods. 2 zák. č. 105/2004 Z.z. spočíva na právnickej alebo fyzickej osobe, ktorá má lieh v držbe (žalobca), čo však nevylučuje daňovú povinnosť osoby dodávateľa, na ktorú žalobca jeho daňovú povinnosť prenáša.
14. Je nutné konštatovať, že žalovaný vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý prvostupňový orgán zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia.
15. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení u žalobcovho dodávateľa a ohľadne evidencie spornej elektronickej pokladnice neregistrovanej na osobu deklarovaného dodávateľa na žiadnom daňovom úrade, absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaného obchodu medzi žalobcom a dodávateľom uvedeným na pokladničnom doklade, ako i o vierohodnosti účtovnej evidencie žalobcu. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie obchodu, čo do osoby dodávateľa, bude spochybnené.
16. Pre úplnosť považuje Najvyšší súd za potrebné uviesť, že žalobca uplatnil v odvolaní námietky a argumenty založené na rovnakých základoch ako v žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré podľa neho preukazujú dôvodnosť zrušenia napadnutého rozhodnutia, pričom krajský súd sa s nimi vysporiadal.
17. Najvyšší súd má na základe vyššie uvedených záverov za preukázané, že krajský súd postupoval správne, keď žalobu zamietol. Napadnuté rozhodnutie žalovaného má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47 Správneho poriadku, pričom vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ktoré je logicky vyhodnotené a v súlade so zákonom riadne právne posúdené. Uvedené možno konštatovať aj o rozhodnutí krajského súdu, ktoré spĺňa atribúty riadne odôvodneného rozhodnutia zaručujúceho právo na spravodlivý proces. Na základe týchto skutočností nie sú odvolacie námietky žalobcu spôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia krajského súdu.
18. V tejto súvislosti Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). V.
19. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok žalobcu ako aj argumentácie žalovaného, rozhodol Najvyšší súd tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.
20. O práve na náhradu trov odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 v spojitosti s § 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého neúspešnému žalobcovi právo na náhradu trov tohto konania nevzniklo.
21. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 3 O.s.p. rozhodol bez pojednávania, lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle § 250i ods. 2 O.s.p. (úprava povinnosti zaplatiť poistné je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla potreba pojednávanie nariadiť. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).