← Slovensko

sťažnosť

N a j v y š š í s ú d Slovenskej republiky 2 Tošs 20/2008 U Z N E S E N I E Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Juraja Majchráka a sudcov JUDr. Jána Mihala a JUDr. Pavla Farkaša v trestnej veci proti obžalovanému R.N . a spol., pre trestný čin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny a teroristickej skupiny podľa § 185a ods. 1 Tr. zák. a iné prerokoval na neverejnom zasadnutí

  1. augusta 2008 v Bratislave sťažnosť obžalovaného R. N. proti uzneseniu Špeciálneho súdu v Pezinku zo
  2. júla 2008, sp. zn. PK- 1 T 14/2007 a rozhodol t a k t o : Podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. sa sťažnosť obžalovaného R. N. z a m i e t a . O d ô v o d n e n i e : Špeciálny súd v Pezinku uznesením z
  3. júla 2008, sp. zn. PK- 1 T 14/2007 podľa § 79 ods. 3 Tr. por. zamietol žiadosť obžalovaného R. N. o prepustenie z väzby, ktoré uznesenie založil na zistení, že u obžalovaného R. N. naďalej trvajú dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ Tr. por. Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote obžalovaný R. N. podal sťažnosť, ktorú bližšie neodôvodnil s poukazom na to, že v posudzovanej veci sa porušujú jeho základné ľudské práva. Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade sťažnosti obžalovaného R. N. preskúmal podľa § 192 ods. 1 Tr. por. správnosť výroku napadnutého uznesenia, proti ktorému sťažovateľ podal sťažnosť a konanie, ktoré tomuto výroku napadnutého uznesenia predchádzalo. Správne je predovšetkým zistenie prvostupňového súdu, že ostatný raz bola žiadosť obžalovaného R. N. o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá uznesením Špeciálneho súdu 2 Tošs 20/2008 2 v Pezinku z
  4. mája 2008, sp. zn. PK-1 T/l4/2007, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave z
  5. mája 2008, sp. zn. 1 Tošs 24/2008; v dôsledku toho neboli pochybnosti na splnenie podmienok pre podanie opakovanej žiadosti prepustenie z väzby na slobodu v zmysle § 79 ods. 3 Trestného poriadku. Z obsahu spisu vyplýva, že obžalovaný R. N. bol do väzby vzatý uznesením Okresného súdu Košice I z
  6. mája 2005 sp. zn. 2 Tp 52/05, v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach z
  7. mája 2005, sp. zn. 7 Tpo 47/05, z dôvodov podľa § 67 ods. 2 Trestného poriadku účinného do
  8. decembra 2005, pričom lehota väzby mu začala plynúť
  9. apríla
  10. Uznesením Špeciálneho súdu v Pezinku, pracovisko Banská Bystrica z
  11. októbra 2005 sp. zn. BB-Pš 35/05, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
  12. novembra 2005, sp. zn. 2 Toš 20/2005 boli väzobné dôvody u obžalovaného R. N. rozšírené o dôvody uvedené v § 67 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Trestného poriadku účinného do
  13. decembra 2005 (v súčasnosti dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ Tr. por.). Obžalovaný R. N. je stíhaný o.i. aj pre taký trestný čin, pri ktorom Trestný poriadok predpokladá väzbu v trvaní najviac 48 mesiacov (§ 76 ods. 6 Tr. por.), pričom z uvedenej lehoty pripadá na konanie pred súdom jedna polovica (§ 76 ods. 7 Tr. por.). Z uvedeného pohľadu súd prvého stupňa v odôvodnení svojho uznesenia správne poukázal na to, že uvedené zákonom predpokladané lehoty trvania väzby obžalovaného neboli prekročené. Hoci v prípravnom konaní bola lehota trvania väzby obžalovaného predĺžená do
  14. apríla 2007 a obžaloba bola podaná
  15. apríla 2007, neznamená to, že po uvedenom termíne (
  16. apríla 2007) bola väzba obžalovaného nezákonná. Po podaní obžaloby totiž súd samostatne posudzuje všetky otázky, týkajúce sa podanej obžaloby, a musí mať celkom logicky dostatok času na preskúmanie obžaloby a s ním spojeného spisového materiálu, vrátane posúdenia opodstatnenosti ďalšieho trvania väzby obžalovaného (obvineného). To platí o to viac, ak ide o prípad, ktorý je obsahom dôkazov rozsiahly (v posudzovanom prípade ide o spis, ktorý obsahuje niekoľko tisíc dokumentov a zápisníc o výsluchov svedkov) a pokiaľ sa má o.i. posúdiť existencia či neexistencia tzv. kolúzneho dôvodu 2 Tošs 20/2008 3 väzby obžalovaného. Nemožno totiž prehliadnuť, že procesný súd má na rozdiel od vyšetrovateľa a prokurátora, ktorí majú možnosť priebežne poznať výsledky dokazovania v prípravnom konaní, až po podaní obžaloby možnosť skúmať a posudzovať zadovážené dôkazy o.i aj z toho pohľadu, či a aké dôvody (dôkazy) opodstatňujú prípadné ponechanie obvineného (obvinených) vo väzbe a z akých konkrétnych dôvodov. Bez poznania (naštudovania) všetkých okolností prípadu by totiž rozhodnutie procesného súdu celkom logicky mohlo zostať iba v rovine teoretických úvah, nepodložených poznaním obsahu v spise zadokumentovaných dôkazov a mohlo by sa preto stať svojvoľným a nemajúcim základ v práve (Trestnom poriadku). Správny je podľa najvyššieho súdu v sťažnosťou napadnutom uznesení uvedený záver, že z dôkazov dosiaľ vykonaných na hlavnom pojednávaní vyplýva, že u obžalovaného R. N. nebolo rozptýlené podozrenie zo spáchania žalovaných trestných činov, ale naopak, toto podozrenie naďalej trvá. Podstatnou v tomto smere je aj skutočnosť, že obžalovaný je trestne stíhaný pre obzvlášť závažnú trestnú činnosť násilnej povahy, ktorú mal podľa obžaloby spáchať viacerými skutkami v rámci zločineckej skupiny. So zreteľom na rozsah dôkazov, ktoré bude v ďalšom potrebné vykonať na súde prvého stupňa, charakter súdenej trestnej činnosti a okolnosti opodstatňujúce väzbu obžalovaného R. N. z dôvodov predpokladaných v ustanovení § 71 ods. 1 písm. b/ a písm. c/ Tr. por. (o ich naplnení svedčia už samotné obžalobné skutky a doteraz vykonané dôkazy) je podľa zistenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napadnuté uznesenie vecne správne. Obžalovaný R. N. v podanom návrhu na prepustenie z väzby o.i. namietal, že všeobecné súdy v jeho prípade nerešpektovali rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúce sa spoluobvinených R. O. a M. B., ktorými došlo (po vyslovenia výroku o porušení ich základných ľudských práv) k ich prepusteniu z väzby, v dôsledku čoho podľa vlastného vyjadrenia ani nepovažoval za vhodné a potrebné odôvodniť sťažnosť, ktorú podal proti uzneseniu súdu prvého stupňa. V uvedenom smere Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za potrebné poukázať na to, že už vo svojom skoršom rozhodnutí (uznesenie z
  17. mája 2008, sp. zn. 1 Tošs 24/2008) poukázal na niektoré aspekty vplyvu rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach 2 Tošs 20/2008 4 obžalovaných R. O. a M. B.. Treba dodať, že rozhodnutie o väzbe obvineného (obžalovaného) je rozhodnutím prísne individuálnym, pretože u každého z obžalovaných (spoluobžalovaných) je súd povinný individuálne skúmať všetky okolnosti, ktoré môžu, resp. zakladajú dôvod ich väzby. Z uvedeného pohľadu napadnutému uzneseniu súdu prvého stupňa nemožno nič vytýkať, pretože sa zaoberal a vo svojom odôvodnení vyrovnal so všetkými pre posúdenie veci podstatnými okolnosťami. Najvyšší súd Slovenskej republiky so zreteľom na uvedené dospel k záveru, že sťažnosťou napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne, a preto sťažnosť obžalovaného R. N. ako nedôvodnú podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol. P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná. V Bratislave
  18. augusta
  19. JUDr. Juraj M a j c h r á k , v.r. predseda senátu Za správnosť vyhotovenia: Cíchová Kristína

🔗 Na úradný zdroj

AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.