Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 3Sžo/45/2015 Identifikačné číslo spisu: 1013200537 Dátum vydania rozhodnutia: 19.10.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Ivan Rumana Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:201

§ 33ods.

2 Správneho poriadku. Z úradného záznamu zo dňa 26.10.2012 zistil, že sa uskutočnilo ústne rokovanie správneho orgánu v zastúpení: Mgr. P. W., Mgr. J. L. a Ing. N. B. a žalobcu v zastúpení: Ing U. B. a Ing. T. A.. V úradnom zázname sa konštatuje, že licencie boli žalobcovi vydané na základe nesprávnych údajov a žalobca sa rozhodol vrátiť správnemu orgánu vydané licencie č. D 1205/0112 zo dňa 30.05.2012 a č. V 1206/0087 zo dňa 20.07.2012 a zaviazali sa vrátiť aj správnym orgánom potvrdené Vyhlásenie konečného užívateľa č. 1205087 zo dňa 30.05.2012 a to bez zbytočného odkladu po jeho doručení z Ukrajiny. Úradný záznam podpísali iba pracovníci správneho orgánu. Žalobca v rozklade proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu okrem iného namietal jeho postup, a to konanie v rozpore s § 33 ods.

§ 3ods.

2 Správneho poriadku. Krajský súd dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán a aj žalovaný vydali rozhodnutia v rozpore s § 18 Správneho poriadku, pretože žalobcovi neoznámili začatie správneho konania. Súd uvádza, že z rokovania účastníkov správneho konania mala byť vyhotovená zápisnica v zmysle § 22 Správneho poriadku, čo však sa nestalo. Úradný záznam, ktorý bol vyhotovený prvostupňovým správnym orgánom nemá náležitosti ust. § 22 ods. 3 Správneho poriadku, pretože úradný záznam po prečítaní mali podpísať všetky osoby, ktoré sa na konaní zúčastnili, pretože ho podpísali iba zamestnanci správneho orgánu. V úradnom zázname neboli zachytené prednesy zástupcov žalobcu prítomných na rokovaní a zároveň neboli poučení podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Pokiaľ prvostupňový správny orgán v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku nedal pred vydaním rozhodnutia vo veci samej žalobcovi možnosť, aby sa mohol vyjadriť k podkladom rozhodnutia, spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie, zaťažil svoje rozhodnutie nezákonnosťou, pretože svojim postupom odňal žalobcovi právo na proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ktorá skutočnosť tiež podmieňuje nedostatočne zistený skutkový stav veci. Krajský súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keďže v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas odvolanie. Namietal, že na základe dožiadania ukrajinskej strany žalovaný (prvostupňový správny orgán) pristúpil k preskúmaniu udelenej dovoznej licencie č. D1205/0112 zo dňa 30.05.2012 a tiež udelenej vývoznej licencie č. V1206/0087 zo dňa 20.07.2012 a zistil, že žalobca v žiadosti o udelenie dovoznej licencie zo dňa 20.04.2012 v časti J. na dovoz výrobkov obranného priemyslu z Ukrajiny na územie SR a vo Vyhlásení konečného užívateľa (EUC) v bode

1. uviedol údaj o konečnom užívateľovi, ktorý nebol pravdivý, keďže už v apríli 2012 mal žalobca vedomosť, že nie on (žalobca) bude konečným užívateľom, ale že demontované časti striel PTRS Fagot a Konkurs (presnejšie PTRS bez bojovej hlavice a zapaľovača bojovej hlavice) zakúpené na Ukrajine, budú predané - exportované mimo územia SR - do Českej republiky a odtiaľ do Vietnamskej socialistickej republiky. Žalovaný poukazoval na to, že žalobca ako konečného užívateľa výrobkov obranného priemyslu v žiadosti o dovoznú licenciu uviedol seba a nie tretiu osobu t.j. IMEX GROUP, s.r.o., Ostrava, ČR a Ministerstvo obrany Vietnamskej socialistickej republiky, Hanoj tak, ako to uviedol v žiadosti o vývoznú licenciu, a preto na základe tohto zistenia žalovaný považoval údaje uvedené v žiadosti o dovoznú licenciu z 20.04.2012 a vo Vyhlásení konečného užívateľa (EUC) za nepravdivé. Na základe uvedeného zistenia a vychádzajúc z požiadavky ukrajinskej strany prizval žalobcu na ústne rokovanie na deň 26.10.2012, na ktorom zástupcov žalobcu (U. B., T. A.) oboznámil so znením listu UKRSPECEXPORT-tu a so zisteniami prvostupňového správneho orgánu. Žalobca na základe uvedených skutočností a keďže ani jedna licencia nebola ešte čerpaná, po dohode so zástupcami žalobcu, dobrovoľne vrátil na tomto rokovaní licenciu na dovoz č. D1205/0012 z 30.05.2012 a licenciu na vývoz č. V1206/0087 zo dňa 20.07.2012 a súčasne sa zaviazal vrátiť aj správnym orgánom potvrdené Vyhlásenie konečného užívateľa č. 1205087 (EUC) zo dňa 30.05.2012 po jeho doručení z Ukrajiny. O konaní ústneho rokovania správny orgán spísal úradný záznam s tým, že do administratívneho spisu boli založené vrátené originály dovoznej a vývoznej licencie. To, že na rokovaní došlo skutočne k dohode a žalobca dobrovoľne vrátil obe licencie, vyplýva z podania novej žiadosti žalobcom o dovoznú licenciu - list č. 929-101/12-54 zo dňa 02.11.2012, doručený správnemu orgánu dňa 05.11.2012 a v ktorom uvádza: „Na základe dohody z rokovania dňa 26.10.2012 podávam novú žiadosť a v ktorej uviedol správne konečného užívateľa Vietnamskú socialistickú republiku. Na základe tejto žiadosti bola žalobcovi udelená na dovoz striel PTRS Fagot a Konkurs z Ukrajiny na územie SR nová dovozná licencia č. D1303/0031 z 27.03.2013, číslo: 9771/2013-
2. Na tejto skutočnosti nič nemení ani dodatočná žiadosť žalobcu o vrátenie licencií doručená dňa 16.11.2012, pretože v tom čase bolo už rozhodnutie o zrušení dovoznej licencie zaslané účastníkovi konania, ďalej účastník konania mal v tom čase už podanú novú žiadosť z 02.11.2012 o udelenie dovoznej licencie na ten istý obchodný prípad, a teda bolo začaté správne konania o dovoz striel PTRS Fagot a Konkurs z Ukrajiny a žalobca neurobil späťvzatie tejto novej žiadosti. Na základe uvedených skutočností žalovaný považuje tvrdenie žalobcu, že na rokovaní v žiadnom prípade nemal záujem dobrovoľne vrátiť originály licencie za neopodstatnené a zavádzajúce. Žalovaný navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 09.02.2014 k odvolaniu žalovaného namietal, že žalovaný svoju argumentáciu v odvolaní zužuje predovšetkým na ustanovenie § 22 Správneho poriadku a povinnosť správneho orgánu vyhotoviť z ústneho pojednávania zápisnicu. Súd prvého stupňa však napadnuté rozhodnutie zrušil aj pre porušenie § 3 ods. 2, § 18 a § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Tieto ustanovenia v Správnom poriadku vyjadrujú základné právo účastníka konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky. V súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva je čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd potrebné vykladať tak, že sa vzťahuje aj na konanie pred správnym orgánom. Súd prvého stupňa jednoznačne skonštatoval, že žalovaný porušil § 18 Správneho poriadku a žalobcovi neoznámil začatie správneho konania. Žalovaný nedal žalobcovi možnosť vyjadriť sa k podkladu rozhodnutia a navrhnúť jedno doplnenie. Samotný žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že predmetný úradný záznam bol spísaný iba pre interné potreby žalovaného a nešlo o začatie správneho konania. Úradný záznam teda nebol vyhotovený v správnom konaní, žalovaný začatie správneho konania žalobcovi riadne neoznámil a pred vydaním rozhodnutia mu nedal žiadnym spôsobom možnosť vyjadriť sa k podkladom potrebným pre jeho vydanie. Zužovanie dôvodov zrušenia napadnutého rozhodnutia a vád konania, ktoré predchádzali jeho vydaniu iba na nevyhotovenie zápisnice neobstojí. Nevyhotovenie zápisnice z ústneho rokovania je iba jedným z dôvodov nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného, resp. prejavom porušenia § 33 ods.

§ 18Správneho poriadku zo strany žalovaného.

Podľa žalobcu neobstojí ani námietka žalovaného s poukazom na rozhodnutie č. R 122/

1. V prípade žalobcu nemožno hovoriť iba o formálnom pochybení žalovaného. Žalovaný vôbec žalobcovi neoznámil začatie správneho konania, nedal mu možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a jeho ústne vyjadrenie zákonným spôsobom nezaznamenal, čo spôsobilo nejasnosti a rozpory o priebehu ústneho konania. Takéto pochybenia nemožno označiť za rýdzo formálne. Nepochybne nimi bolo porušené základné právo žalobcu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Takého vady konania podľa názoru žalobcu vždy dosahujú intenzitu vád, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a sú dôvodom na zrušenie rozhodnutia podľa § 250j ods. 2 písm. e) OSP. Názor žalovaného by ad absurdum viedol k záveru, že účastníkovi konania nemusí byť umožnené vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, resp. že proces upravený v Správnom poriadku nie je potrebné dodržiavať, ak je správny orgán vopred presvedčený o svojom rozhodnutí a žiadne vyjadrenie a skutočnosti uvedené účastníkom ho nemôžu zmeniť. Takáto konštrukcia však nebola úmyslom zákonodarcu a je nepochybne v rozpore so spomenutými článkami Ústavy a Dohovoru. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca bol výrazným spôsobom ukrátený na svojich právach a vady konania spôsobené žalovaným predstavujú značné zásahy do práv žalobcu. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá a § 212 ods. 1 O.s.p.), odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 250ja ods. 2 O.s.p., keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk Najvyšší súd Slovenskej republiky v odvolacom konaní postupoval v zmysle ust. § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. (Správny súdny poriadok), účinného od 01.07.2016, podľa ktorého sa odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku, začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona dokončia podľa doterajších predpisov, t.j. podľa zákona č. 99/1963 Zb., Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). Najvyšší súd sa nestotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, že ide o vady, ktoré mohli mať za následok nezákonnosť rozhodnutia. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že žalobca žalovanému fyzicky odovzdal licenciu na dovoz tovaru č. D1205/0112 zo dňa 30.05.2012 a licenciu na vývoz tovaru č. V1206/0087 zo dňa 20.07.
2. Platnosť licencií bola obmedzená do 30.12.
3. Licencie sú originálne doklady, pre ktorých realizáciu je nevyhnutná ich fyzická držba žiadateľom, v danom prípade žalobcom. Vrátenie licencií žalovanému je preukázané, pretože sú súčasťou administratívneho spisu. O vrátení licencií bol spísaný úradný záznam zo dňa 26.10.2012, ktorý potvrdzuje prevzatie licencií pracovníkmi žalovaného: Mgr. P. W., Mgr. J. L. a Ing. N. B.. Úradný záznam pre tento účel je dostačujúci. Rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu č. 2126/2012-1050 č. k. RP-38/2012 zo dňa 16.11.2012 bola zrušená licencia č. D 1205/0112 zo dňa 30.05.2012 a tiež udelená vývozná licencia č. V1206/0087 zo dňa 20.07.2012 (ktoré už boli vo fyzickej držbe Ministerstva hospodárstva). Rozhodnutie bolo doručené žalobcovi dňa 19.11.
4. V podmienkach licencií sa uvádza, že po skončení platnosti musia byť vrátené. Žalobca nepreukázal právny titul, či existenciu právnej povinnosti, pre ktorú vracal licencie žalovanému. Zo skutkového deja je zrejmé, že žalobca sa k žalovanému dostavil a licencie mu vrátil, pričom vrátenie nepodmienil vykonaním žiadneho procesného úkonu zo strany žalovaného. Odvolací súd nezistil v procesnom postupe žalovaného procesné pochybenie. O náhrade trov konania najvyšší súd rozhodol v zmysle § 246c ods. 1 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1, 2 O.s.p. a v spojení s § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech konaní nevznikol nárok na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
5. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.