2 písm. b/ O.s.p. spočívajúca v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, a jednak nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), keď pri určovaní primeranej výšky náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia zohľadnil a vzal na zreteľ ustanovenia zákona č. 437/2004 Z.z., ktoré na daný prípad nebolo možné aplikovať; v danom prípade prichádzala do úvahy aplikácia ustanovení vyhlášky č. 32/1965 Zb. (§ 11 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z.). V ďalšom konaní Krajský súd v Nitre rozsudkom z
2 písm. b/ a c/ O.s.p. Poukázal na to, že súdy oboch stupňov zhodne vychádzali zo záveru, že v danej veci ide o prípad hodný osobitného zreteľa
3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. a že vytrpené bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia nemožno odškodniť len v rámci základného bodového ohodnotenia. Rozdielnosti ich rozhodovania sa týkali len primeranosti zvýšenia základného bodového ohodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. Odvolací súd nesprávne interpretoval uvedené ustanovenie tak, že predmetné zvýšenie odškodnenia je prípustné len v celkom výnimočných prípadoch hodných osobitného zreteľa, kedy zapojenie poškodeného do spoločenského života bolo na mimoriadne vysokej úrovni. Uvedený názor odvolacieho súdu je diskriminačný a vývojom prekonaný. Nesúhlasil s hodnotením jeho liečby odvolacím súdom a trval na tom, že liečba bola z dôvodu opakovaných zápalov komplikovaná, sťažená s následkom amputácie ľavej dolnej končatiny, čo potvrdil aj znalec MUDr. O.. Počas liečby a následnej dlhodobej rehabilitácie vytrpel veľké až trýznivé bolesti, jeho liečba bola značne dlhá; s liečbou prežité traumy možno podľa jeho názoru hodnotiť na hranici únosnosti. Uviedol, že úraz utrpel v najproduktívnejšom veku (43 rokov), pred vznikom ujmy na zdraví sa zapájal do spoločenského života v takej miere a v takých oblastiach, ktoré mu vyhovovali a ktoré mu poskytovali a dávali záruku kvalitného života. Poškodenie zdravia výrazne obmedzilo jeho uplatnenie v spoločenskom živote, pričom z niektorých oblastí ho priamo vylúčilo, napr. v športe, ujma na zdraví ho celoživotne poznačila najmä pri výkone povolania, čo konštatovala aj Sociálna poisťovňa (podľa nej pokles jeho zárobkovej schopnosti predstavuje 75 %). Preto mal za to, že pri oboch nárokoch nebol daný dôvod na zníženie odškodnenia priznaného súdom prvého stupňa. Žalobca ďalej vyčítal odvolaciemu súdu, že nerešpektoval právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v uznesení z 30. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 77/2008. V ďalšej časti dovolania žalobca poukázal na jeho súčasný zdravotný stav, vyplývajúci z následných lekárskych vyšetrení. Zo všetkých týchto dôvodov žalobca žiadal rozsudok odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozsudok odvolacieho súdu je vecne správny a navrhla dovolanie zamietnuť. Nesúhlasila s názorom, že odvolací súd nesprávne a diskriminačne interpretoval § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Odvolací súd podľa jej názoru správne poukázal na dôvody, pre ktoré je potrebné výšku náhrad priznaných súdom prvého stupňa znížiť. 7 3 Cdo 182/2010 Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.
2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z najzávažnejších procesných vád, zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté vadou konania
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Žiadna z týchto vád nebola v dovolaní namietaná a ani nevyšla najavo v dovolacom konaní. Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom 8 3 Cdo 182/2010 súdnom konaní. Dovolateľ i keď v dovolaní namietal, že k tzv. inej procesnej vade konania v konaní došlo, podstatu tejto vady však nekonkretizoval. Dovolací súd napriek tomu nezistil opodstatnenosť žalobcom vyššie tvrdenej inej vady konania
1 písm. b/ O.s.p. Žalobca v dovolaní tvrdí, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k právnemu záveru, že odvolací súd správne na danú vec pri určení výšky náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia aplikoval vyhlášku č. 32/1965 Zb. (§ 11 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z.z.). Podľa § 1 vyhlášky č. 32/1965 Zb. sa bolesti a sťaženie spoločenského uplatnenia spôsobené úrazom, chorobou z povolania alebo iným poškodením na zdraví odškodňujú jednorazove.
1 vyhlášky sa odškodnenie za bolesť poskytuje za bolesti spôsobené poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, a to podľa zásad a sadzieb ustanovených v prílohe vyhlášky. Odškodnenie za bolesť musí byť primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia. Podľa § 2 ods. 3 vyhlášky sa odškodnením za bolesť neodškodňujú straty na zárobku.
1 vyhlášky sa sťaženie spoločenského uplatnenia odškodňuje, ak poškodenie na zdraví má preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primerané povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti. Podľa § 4 ods. 3 vyhlášky odškodnením za sťaženie spoločenského uplatnenia sa neodškodňujú straty na zárobku. Pri odškodňovaní sťaženia spoločenského uplatnenia sa 9 3 Cdo 182/2010 vychádza zo základného počtu bodov, ktorým bolo toto sťaženie ohodnotené v lekárskom posudku (§ 6 ods. 1 vyhlášky). Podľa § 6 ods. 2 vyhlášky sa suma zodpovedajúca základnému počtu bodov zistenému lekárom primerane zvýši až na dvojnásobok podľa predpokladov, ktoré poškodený vo veku, v ktorom bol poškodený na zdraví, mal pre uplatnenie v živote a v spoločnosti a ktoré sú v dôsledku poškodenia obmedzené alebo stratené. Týmito predpokladmi sa rozumie najmä možnosť uplatniť sa v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom živote, ďalej možnosť voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania; pritom sa prihliada na to, či ide o muža alebo ženu a pri odstrániteľnosti trvalých následkov aj na upozornenie lekára podľa § 10 vyhlášky. Ustanovenie § 7 ods. l vyhlášky č. 32/1965 Zb. určuje výšku odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia sumou 60 Sk za jeden bod. Celková výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia z jedného poškodenia na zdraví nesmie presiahnuť sumu 240 000 Sk; z toho odškodnenie za bolesť nesmie presiahnuť sumu 72 000 Sk (§ 7 ods. 2 vyhlášky).
3 vyhlášky v prípadoch hodných osobitného zreteľa môže súd odškodnenie primerane zvýšiť, a to i nad ustanovené najvyššie výmery odškodnenia. Náhrada za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia stanovená na základe počtu bodov stanoveného v lekárskom posudku predstavuje jednorázové odškodnenie za bolesti spôsobené poškodením zdravia, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, za nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho osobných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Výška konkrétneho odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia závisí jednak od ohodnotenia v lekárskom posudku a jednak od toho, či a v akom rozsahu a s akými prejavmi došlo k zmene stavu pred vznikom škody a po ňom. Dôvody umožňujúce výnimočné zvýšenie odškodnenia za bolesť treba vyvodzovať predovšetkým z okolností vymedzených v bode I ods. 6 zásad pre hodnotenie odškodnenia za bolesť, tvoriacich prílohu A vyhlášky č. 32/1965 Zb., najmä ak ani zvýšenie odškodnenia na dvojnásobok základnej sadzby nepostačuje na primerané zmiernenie ich následkov. Pre správne určenie výšky odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia je nevyhnutné najskôr zistiť, aké mal poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie v živote a v spoločnosti pred vznikom škody, a aké predpoklady má po vzniku škodlivej udalosti. Z porovnania týchto predpokladov možno potom vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúžené alebo stratené možnosti uplatnenia sa v živote 10 3 Cdo 182/2010 a spoločnosti. Odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia má vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre život a životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Sťažením spoločenského uplatnenia je preto potrebné rozumieť jednak vylúčenie či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, politickom, kultúrnom a športovom živote, jednak sťaženie či dokonca priamo znemožnenie výkonu či voľby povolania, voľbu životného partnera, prípadne možnosti ďalšieho sebavzdelávania. Vo výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa (§ 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.) môže súd sumy odškodnenia primerane zvýšiť nad stanovené najvyššie sadzby odškodnenia bez akéhokoľvek obmedzenia. Odvolací súd
uvedených zásad dôsledne postupoval. Odvolací súd v danom prípade k okolnostiam významným pre stanovenie výšky náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia súvisiacimi s úrazom žalobcu pri dopravnej nehode náležito prihliadol a dôvodne (ako i zhodne so súdom prvého stupňa) posúdil daný prípad ako zvlášť výnimočný, hodný mimoriadneho zreteľa, ktorý pripúšťa zvýšenie náhrady aj nad najvyššie výmery odškodnenia stanovené v § 7 ods. 2 vyhlášky č. 32/1965 Zb. Správne zhodnotil intenzitu bolesti utrpených žalobcom pri poškodení zdravia, ktorá dosahovala mimoriadny stupeň, ako i konkrétne dôsledky, aké malo toto poškodenie zdravia na jeho životné úkony a akým spôsobom a v akom rozsahu boli možnosti žalobcu pre ďalšie uplatnenie v živote a spoločnosti obmedzené v porovnaní s predchádzajúcim rozsahom a kvalitou spoločenského a iného života. Hoci sa žalobcovi v dôsledku zhoršenia zdravia možnosti jeho uplatnenia vo všetkých sférach života podstatne zúžili, nie je zo života vyradený v mimoriadnom rozsahu a jeho možnosti uplatnenia nezanikli, len v podstatnej miere sa mu sťažili možnosti výkonu celej škály činností, ktoré pred poškodením zdravia vykonával. Dôvod zasiahnuť do úvahy súdu o výške odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. dovolacím súdom, by mohol byť daný len v prípade, ak by bola porušená zásada primeranosti. Preskúmaním veci však dovolací súd dospel k záveru, že táto zásada pri posudzovaní primeranosti zvýšenia odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. v prípade žalobcu porušená nebola. Aj napriek tomu, že odvolací súd znížil násobky zvýšenia odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia priznané žalobcovi súdom prvého stupňa, tak 5 násobné zvýšenie odškodnenia za bolesť a 10 násobné 11 3 Cdo 182/2010 zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia priznané odvolacím súdom je i podľa názoru dovolacieho súdu vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu a vykonanému znaleckému dokazovaniu primerané a žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že by v danej veci išlo o taký prípad hodný osobitného zreteľa, pri ktorom by bolo odôvodnené vyššie zvýšenie odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia od zvýšenia vykonaného odvolacím súdom. Odvolací súd svoj iný právny záver aj náležitým spôsobom, zodpovedajúcim § 157 ods. 2 O.s.p., odôvodnil. Za daného stavu, ak odvolací súd sa pri rozhodovaní neodchýlil od právneho názoru súdu prvého stupňa v otázke, že žalobcovi patrí podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. zvýšenie odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia, nemožno mu vyčítať záver jeho úvah o tom, akú mieru zvýšenia náhrady za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia považoval za primeranú. Pokiaľ teda odvolací súd považoval 25 násobok zvýšenia odškodnenia za bolesť a 30 násobok zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia (ktoré žalobcovi priznal súd prvého stupňa) za privysoké a pokiaľ za postačujúci a primeraný všetkým okolnostiam významným pre posúdenie danej veci považoval 5 násobok zvýšenia odškodnenia za bolesť a 10 násobok zvýšenia odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, je jeho právne posúdenie veci správne a zodpovedá hľadiskám vyplývajúcim z § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. S jeho závermi, ktoré nevybočili z medzí hľadísk stanovených zákonom (§ 132 O.s.p. v spojení s § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb.) a ktoré sú v súlade s pravidlami logického usudzovania, sa Najvyšší súd Slovenskej republiky v celom rozsahu stotožňuje. Pokiaľ žalobca v dovolaní namieta, že odvolací súd nerešpektoval záväzný právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený v uznesení z 30. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 77/2008, ktorým rozhodoval o dovolaní proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 27. novembra 2007 sp. zn. 6 Co 176/2007 a tento rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, túto námietku považuje dovolací súd za neopodstatnenú; odvolací súd neporušil povinnosť vyplývajúcu pre neho z ustanovenia § 243d ods. l O.s.p. Z označeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že dôvodom pre zrušenie predchádzajúceho rozsudku odvolacieho súdu bola existencia tzv. inej vady konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. spočívajúca v nepreskúmateľnosti rozsudku v časti týkajúcej sa náhrady za vytrpenú bolesť a nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v časti týkajúcej sa náhrady za vytrpenú bolesť ako i náhrady za sťaženie spoločenského 12 3 Cdo 182/2010 uplatnenia, keď odvolací súd nesprávne pri rozhodovaní o týchto nárokov zohľadnil právnu úpravu (zákon č. 437/2004 Z.z.), ktorú nemohol na daný prípad aplikovať. V ďalšom konaní sa odvolací súd neodchýlil od uvedeného záväzného právneho názoru (aplikoval správny právny predpis – vyhlášku č. 32/1965 Zb.); odvolací súd teda právny názor dovolacieho súdu vyslovený v jeho zrušujúcom uznesení z 30. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 77/2008 rešpektoval. K tej časti dovolania, v ktorej žalobca poukazuje na priaznivejšiu v súčasnosti platnú právnu úpravu odškodňovania bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia, dovolací súd odkazuje na právny názor vyslovený v odôvodnení zrušujúceho uznesenia z 30. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 77/2008, od ktorého sa nemá dôvod odchýliť, a poznamenáva, že súd pri aplikácii určitého všeobecne záväzného právneho predpisu je povinný riadiť sa jeho ustanoveniami, pokiaľ sa vzťahujú na prejednávanú vec. Súd nemôže nerešpektovať právny predpis (interpretovať ho spôsobom, ktorý tento predpis neumožňuje) s odôvodnením, že daný predpis je vývojom prekonaný a postupovať podľa nového právneho predpisu, ak tento nový právny predpis v prechodných ustanoveniach jeho aplikáciu vylučuje. Podľa prechodného ustanovenia § 11 ods. l v súčasnosti platnej právnej úpravy, ktorou je zákon č. 437/2004 Z.z., sa na bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v dôsledku úrazu a iného poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, vzťahujú doterajšie predpisy. Keďže k poškodeniu zdravia žalobcu úrazom došlo pred účinnosťou zákona č. 437/2004 Z.z. (1. augusta 2002), nemožno
vyššie uvedeného náhradu za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia posudzovať podľa tohto zákona, ale podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. Z uvedených dôvodov je zrejmé, že žalobca neopodstatnene napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol. V dovolacom konaní (procesne) úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nepriznal žalovanej náhradu trov 13 3 Cdo 182/2010 dovolacieho konania, lebo v zákonom určenej lehote nevyčíslila požadovanú náhradu trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 a 2 O.s.p.). P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok. V Bratislave 24. februára 2011 JUDr. Daniela S u č a n s k á, v.r. predsedníčka senátu Za správnosť vyhotovenia: Klaudia Vrauková
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.