ZAISTENIE

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10SZa/18/2016 Identifikačné číslo spisu: 1016201159 Dátum vydania rozhodnutia: 11.08.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Berthotyová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2016:1016201159.1 Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa: W. W., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Iránska islamská republika, t. č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, proti odporcovi: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, Hrobákova 44, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutiu odporcu č. PPZ-HCP-BA6-183-008/2016-AV zo dňa 12.06.2016, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp/59/2016-40 zo dňa 07.07.2016, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4Sp/59/2016-40 zo dňa 7. júla 2016 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Odôvodnenie I. Predmet konania Krajský súd v Bratislave rozsudkom uvedeným vo výroku tohto rozhodnutia podľa § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) potvrdil rozhodnutie č. PPZ-HCP-BA6-183-008/2016-AV zo dňa 12.06.2016, ktorým odporca podľa § 88 ods.1 písm.

1. c)zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) zaistil navrhovateľa dňom 12.06.2016 z dôvodu existencie značného rizika úteku. Zároveň bol navrhovateľ umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 19.01.2016. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie je vecne správne a navrhovateľom podané námietky voči nemu uvedené v jeho opravnom prostriedku neobstoja. Námietke navrhovateľa, že odporca nesprávne právne vyhodnotil možnosť uloženia menej prísneho donucovacieho prostriedku nevyhovel. Podľa krajského súdu odporca skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu navrhovateľa v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Nariadenie“), pričom konštatoval, že navrhovateľ nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm.
2. a)a
3. b)zákona o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na zápisnicu o vyjadrení spísanú s navrhovateľom dňa 12.06.2016, kde tento na otázku, či má finančné prostriedky na vycestovanie z územia Slovenskej republiky, uviedol, že nemá. Na otázku, či vie preukázať zabezpečenie ubytovania na území Slovenskej republiky uviedol, že nie. Na otázku, ak by mu správny orgán v zmysle § 89 ods. 1 písm. a),
4. b)zákona o pobyte cudzincov uložil povinnosť hlásenia pobytu a zloženia peňažnej záruky vedel tieto povinnosti splniť, uviedol, že nie. Nakoľko navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky zabezpečený pobyt a ani nedisponuje s finančnými prostriedkami, ktoré by boli postačujúce na zabezpečenie ubytovania, nie sú splnené predpoklady pre uplatnenie možnosti alternatívy zaistenia v zmysle § 89 ods. 1 písmeno a),
5. b)zákona o pobyte cudzincov. K námietke, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov vo vzťahu k riziku úteku navrhovateľa, uviedol, že existencia značného rizika úteku je preukázaná z jeho vyjadrení, ako aj samotného konania spočívajúceho v svojvoľnom odchode z Maďarska, jeho nelegálnom vstupe na územie Slovenskej republiky, z dôvodu, že nemá udelený pobyt. Z uvedených dôvodov je predpoklad, že ujde alebo sa bude skrývať. Nezaistením by hrozilo, že sa bude pokúšať o útek do iných krajín Únie. V zápisnici o vyjadrení zo dňa 12.06.2016 navrhovateľ uviedol, že za každú cenu sa chce dostať do Nemecka, žiadal o azyl v Maďarsku a o azyl na Slovensku nežiada. Z uvedeného vyplýva riziko úteku navrhovateľa a preto bolo potrebné navrhovateľa zaistiť a za účasti štátu zabezpečiť jeho návrat do štátu, kde požiadal o udelenie azylu. V zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 604/2013 je nutné odovzdanie navrhovateľa a nie návrat do Maďarska vykonať po prepustení zo zaistenia. Poznamenal, že odporca správne vychádzal z jemu dostupných informácií a tieto objektívne posúdil, najmä z pohľadu dôveryhodnosti osoby navrhovateľa a posudzoval aj relevantnosť dôvodov na strane navrhovateľa v súvislosti so zaistením tejto osoby. V tejto súvislosti uviedol, že povinnosť zistiť skutkový stav veci podľa § 32 zákona č. 71/1967 Zb (Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré navrhovateľ v priebehu správneho konania uviedol. K námietke navrhovateľa, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda, že odporca počas konania vo veci zaistenia, ním spísané zápisnice o podaní vyjadrenia všetkých predvedených osôb v deň konania navrhovateľa boli rovnaké, uviedol, že všetky zadržané osoby v ten deň boli prevážané prevádzačmi a zadržané počas nelegálnej migrácie z územia Maďarska cez územie Slovenskej republiky, pričom cestovali ukryté v motorovom vozidle v skupine viacerých osôb. V danom prípade, súd nemá dôvod pochybovať o správnosti spísanej Zápisnice o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Navrhovateľ vyššie uvedenú zápisnicu podpísal dňa 12.06.2016. Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj Správnym poriadkom. Odporca pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav (v súlade s § 32 ods. 1 Správneho poriadku), odôvodnenie rozhodnutia je dostatočné, zrozumiteľné obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 Správneho poriadku) ako aj uvedenie skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený odporca pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a taktiež to, ako sa vyrovnal s vyjadreniami navrhovateľa a preto preskúmavané rozhodnutie potvrdil (§ 250q ods.2 O.s.p.). Záverom poznamenal, že v danom prípade postupoval podľa ustanovenia § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z., podľa ktorého konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa ust. § 205 ods. 2 písm.
6. a)v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.
7. f)O.s.p., podľa ust. § 205 ods. 2 písm.
8. d)a
9. f)O.s.p., t. j. z dôvodu, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K námietke, že mu bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom uviedol, že krajský súd vytýčil pojednávanie vo veci jeho opravného prostriedku proti rozhodnutiu odporcu na deň 07.07.2016 o 10.30 hod. Predvolanie na uvedené pojednávanie bolo navrhovateľovi dňa 01.07.2016 doručené do ÚPZC Medveďov. Uviedol, že o termíne pojednávania mal vedomosť. Nakoľko bol pozbavený na osobnej slobode a krajský súd nezabezpečil jeho eskortu na pojednávanie, nemohol sa ho zúčastniť. Takýto postup súdu, považoval za odňatie možnosti konať pred súdom a účinným spôsobom hájiť svoje práva. Rovnako bola týmto postupom narušená ústavnoprocesná zásada konania pred súdom, spočívajúca v rovnosti účastníkov konania. Navrhovateľ namietal, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď sa nesprávne stotožnil s vyjadrením odporcu, v ktorom odporca poukazoval na obsah zápisnice s ním spísanej, ktorej obsah nie je súčasťou odôvodnenia rozhodnutia o zaistení. Podotkol, že pre krajský súd malo byť pri hodnotení tejto odvolacej námietky relevantné znenie odôvodnenia rozhodnutia odporcu, v ktorom je jednoznačne uvedený záver odporcu vychádzajúci z nesprávneho právneho posúdenia veci, a nie dodatočné vyjadrenie odporcu, ktoré žiadnym spôsobom nekonvaliduje nesprávne právne posúdenie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Súčasne namietal, že krajský súd navyše časť obsahu zápisnice selektívnym spôsobom vyhodnotil v prospech odporcu a navrhovateľom neskôr uvedeným očividným nezrovnalostiam v zápisnici nevenoval pozornosť. Navrhovateľ ďalej namietal, že krajský súd vo vzťahu k námietke nedostatočného vyhodnotenia rizika úteku dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a bez vykonania akéhokoľvek ďalšieho dokazovania sa stotožnil s ničím nepodloženým odôvodnením odporcu. Odporca podľa názoru navrhovateľa dostatočne nepreukázal a neodôvodnil v čom spočíva obava z jeho možného úteku, resp. svoje odôvodnenie podložil nesprávnymi a nepravdivými informáciami, ktoré sťažovateľ nikdy neuviedol. S poukazom na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu SR, z ktorej vyplýva požiadavka na individuálny prístup pri hodnotení dôvodov zaistenia a pri hodnotení rizika úteku, uviedol, že v jeho prípade nebola táto požiadavka rešpektovaná. Odporca neposudzoval jeho prípad, vrátane rizika úteku, individuálnym vyhodnotením dôkazov, ale postupoval hromadne a skupinovo, nakoľko aj zápisnica s ním spísaná č. PPZ-HCP-BA6-183-007/2016-AV zo dňa 12.06.2016 nie je pravdivá, ale je len okopírovaním zápisnice osôb, ktoré boli zaistené spoločne so sťažovateľom. Navrhovateľ ďalej uviedol, že krajský súd vo vzťahu k riziku úteku poukázal v odôvodnení rozhodnutia na to, že v zápisnici zo dňa 12.06.2016 uviedol, že sa za každú cenu chce dostať do Nemecka. V tejto zápisnici sa taktiež uvádza, že v prípade, ak by ho polícia pustila na slobodu, ušiel by do Nemecka. Logickým uvažovaním je možné dospieť k záveru, že osoba, ktorá je v konaní o zaistení, nemá dôvod uvádzať pred správnym orgánom, ktorý rozhoduje o jej zaistení, že by ušla, lebo takýmto vyjadrením by dosiahnutie „pustenia na slobodu“ určite nedosiahla. Krajský súd však opätovne selektívne posudzoval jednotlivé časti zápisnice bez toho, aby ich komplexne vo vzájomnej a logickej súvislosti vyhodnotil. Na základe uvedeného je podľa navrhovateľa zrejmé, že krajský súd vo vzťahu k námietke nedostatočného vyhodnotenia rizika úteku dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poznamenal, že už v opravnom prostriedku poukazoval na to, že prizvanému tlmočníkovi G. B. vôbec nerozumel, pretože pochádza z Pakistanu, a sťažovateľ pochádza z Iránu. V Iráne je úradným jazykom jazyk perzský, naopak v Pakistane sa hovorí jazykom urdu. Tieto dva jazyky sú úplne odlišné a ľudia pochádzajúci z Iránu sa nevedia dohovoriť s ľuďmi pochádzajúcimi z Pakistanu a prizvaný tlmočník neovláda jazyk perzský. Vzhľadom na jazykovú bariéru, ktorá bola medzi ním a tlmočníkom, nemal možnosť prítomnému tlmočníkovi nič porozumieť a k prekladu samotnej zápisnice ako ani iných dokumentov v spise dôjsť nemohlo a ani neprišlo. Predloženú zápisnicu ako aj rozhodnutie o zaistení podpísal len preto, že bol v strese a navyše v rukách polície. S poukazom na čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uviedol, ž týmto postupom boli vážne porušené jeho procesné práva v konaní o zaistení a táto vada mala nepochybne vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Naďalej bol presvedčený o tom, že odporca svojim postupom závažným spôsobom porušil aj základné zásady správneho konania upravené v Správnom poriadku (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní), predovšetkým zásady obsiahnuté v § 3 ods. 1, 2, 3 a 5. Záverom konštatoval, že pred odporcom nemal možnosť porozumieť konaniu, ktoré bolo voči nemu vedené. Podobný postup sa opakoval v prípade konania pred krajským súdom, kde bol predvolaný, avšak ďalej mu už nebolo umožnené dostaviť sa a objasniť krajskému súdu ním poukazované nezrovnalosti, čím mu krajský súd odňal možnosť konať pred súdom. Žiadal o urýchlené konanie v zmysle čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aby sa tak minimalizovala lehota pozbavenia jeho osobnej slobody. Zároveň navrhol, aby najvyšší súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu mení tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec vracia odporcovi na ďalšie konanie a súčasne aby rozhodol o jeho prepustení zo zaistenia. Alternatívne, aby Najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca v podaní pod č. PPZ-HCP-BA6-183-025/2016-AV zo dňa 02.08.2016 k otázke aplikácie menej prísnych donucovacích prostriedkov uviedol, že z okolností za akých navrhovateľ opustil územie Maďarskej republiky ako aj z jeho vyjadrení, ktoré v priebehu administratívneho konania produkoval, je preukázané, že v prípade prepustenia by tento nezotrval na území Slovenskej republiky a tým by zmaril reálne zabezpečenie prípravy a výkon prevozu v zmysle Nariadenia. Naviac, aplikácia miernejších donucovacích prostriedkov prichádza do úvahy len v prípadoch administratívneho vyhostenia, čo nie je prípad navrhovateľa. Ku skutočnosti, že zápisnica o podaní vyjadrenia účastníka konania, ktorá bola spísaná so sťažovateľom, je identická so zápisnicami spísanými s ďalšími osobami, zadržanými spolu so sťažovateľom odporca uviedol, že s každou osobou bolo vykonané spísanie zápisnice individuálne. Z aplikačnej praxe je však známe, že tieto osoby vypovedajú pomerne často zhodne aj s prispením osôb, ktoré ich prevádzajú cez hranice a poučujú ich o tom, čo majú vypovedať pred políciou. Uvedenému sa podľa odporcu nedá zabrániť ani individuálnym prístupom ku každej z týchto osôb. V ostatných častiach odporca odkázal na svoje predchádzajúce písomné vyjadrenia v konaní pred krajským súdom a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu Odporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-183-008/2016-AV zo dňa 12.06.2016 rozhodol o zaistení sťažovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm.
10. c)zákona o pobyte cudzincov dňom 12.06.2016 na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu podľa Nariadenia, z dôvodu existencie značného rizika jeho úteku, najdlhšie však do 11.09.2016. V zmysle § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov ho umiestnil v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 11.06.2016 v čase o 04.00 hod. bol sťažovateľ kontrolovaný v obci Rusovce v motorovom vozidle Opel Vivaro, ktorého vodič počas kontroly hliadkou Policajného zboru ušiel z miesta kontroly. Nakoľko sťažovateľ nevedel preukázať svoju totožnosť a oprávnenosť pobytu na území Slovenskej republiky, nekomunikoval s hliadkou Policajného zboru a bolo zjavné, že sa jedná o cudzinca, bol predvedený na správny orgán. Lustráciou bolo zistené, že sťažovateľ má pozitívny hit v systéme Eurodac, podľa ktorého je žiadateľom o azyl na území iného členského štátu, konkrétne Maďarskej republiky. Z uvedeného je predpoklad naplnenia podmienok jeho prevozu podľa Dublinského dohovoru. Uvedenú skutočnosť oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“), ktoré je príslušné na začatie konania vo veci prevozu navrhovateľa na územie iného členského štátu podľa Dublinského dohovoru. Poukázal na to, že v prípade sťažovateľa je potrebné preskúmanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú sťažovateľ na území schengenského priestoru žiada na území Maďarskej republiky. Na preskúmanie jeho žiadosti je príslušné Maďarsko. V prípade zistenia dôvodov na udelenie medzinárodnej ochrany je potrebné sťažovateľovi takúto ochranu bezodkladne udeliť a tým mu umožniť zdržiavať sa na území Maďarska, prípadne iných území schengenského priestoru v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Uviedol, že sťažovateľ bol zadržaný počas jeho nelegálnej migrácie z územia Maďarska, cez územie Slovenskej republiky. V prípade sťažovateľa existuje riziko úteku, nakoľko nezotrval ani na území Maďarskej republiky, kde žiadal o medzinárodnú ochranu, ale chcel sa dostať do cieľovej krajiny, ktorou je Nemecká republika. Odporca skúmal aj možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenia, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu sťažovateľa v zmysle Dublinského dohovoru a konštatoval, že sťažovateľ nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm.
11. a)a
12. b)zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že správny orgán môže uvedené oprávnenia využiť počas konania vo veci administratívneho konania, čo v tomto konkrétnom prípade absentuje. Záverom uviedol, že dĺžku doby zaistenia stanovil na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 11.09.2016, vzhľadom na to, že do tejto doby vykoná všetky úkony potrebné na odovzdanie sťažovateľa do príslušného členského štátu podľa Dublinského dohovoru. Konštatoval, že predmetné zaistenie je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm.
13. f)Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom podľa § 492 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné zrušiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Uznesenie bolo verejne vyhlásené dňa 11.08.2016. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal najmä dôvodnosť odvolacej námietky navrhovateľa, ktorý tvrdil, že mu bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Z obsahu spisu krajského súdu vyplynulo, že krajský súd dňa 30.06.2016 nariadil vo veci pojednávanie na deň 07.07.2016 o 10.30 hod. Z č. l. 22 a č l. 31 spisu krajského súdu vyplýva, že krajský súd požiadal Útvar policajného zaistenia Medveďov, v ktorom bol navrhovateľ umiestnený na základe rozhodnutia o jeho zaistení, ktoré je predmetom súdneho prieskumu o doručenie predvolania navrhovateľa a vyjadrenia odporcu k opravnému prostriedku. Podľa pripojenej doručenky (na č. l. 22 spisu) navrhovateľ predvolanie a vyjadrenie odporcu k opravnému prostriedku prevzal dňa 06.07.2016. Z predvolania vyplýva, že krajský súd poučil navrhovateľa, že v prípade, že sa neustanoví na pojednávanie, súd môže konať v jeho neprítomnosti. Zo spisu krajského súdu nevyplynulo, že by navrhovateľ súdu oznámil, že netrvá na svojej osobnej účasti na pojednávaní. Z odvolacích námietok navrhovateľa vyplýva, že pojednávania sa zúčastniť chcel, ale nakoľko bol pozbavený na osobnej slobode a krajský súd nezabezpečil jeho eskortu na pojednávanie, nemohol sa ho zúčastniť. Takýto postup súdu, považoval za odňatie možnosti konať pred súdom a účinným spôsobom hájiť svoje práva. Podľa navrhovateľa bola týmto postupom súdu narušená ústavnoprocesná zásada konania pred súdom, spočívajúca v rovnosti účastníkov konania. Uvedenú odvolaciu námietku navrhovateľa vyhodnotil odvolací súd za dôvodnú. Z mailovej komunikácie krajského súdu medzi krajským súdom a ÚPZ Medveďov odvolací súd zistil, že ÚPZ Medveďov oznámil dňa 04.07.2016 o 09.59 hod. krajskému súdu, že navrhovateľ bude riadne a včas predvedený. Krajský súd dňa 04.07.2016 o 10.08 hod odporcovi oznámil, že navrhovateľa netreba predviesť, treba mu len doručiť predvolanie nakoľko nemá právneho zástupcu. Zo zápisnice krajského súdu o pojednávaní zo dňa 07.07.2016 vyplýva, že krajský súd v zápisnici o pojednávaní uviedol, že navrhovateľ sa nedostavil, odporca svoju neúčasť ospravedlnil prípisom zo dňa 06.07.2016 a súhlasil s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Zo zápisnice z pojednávania ďalej vyplynulo, že krajský súd uznesením rozhodol, že bude pojednávať v neprítomnosti navrhovateľa a odporcu. Bližšími dôvodmi neúčasti navrhovateľa sa nezaoberal, rovnako ani lehotou na prípravu pojednávania (predvolanie na pojednávanie nariadené na 07.07.2016, bolo navrhovateľovi podľa pripojenej doručenky doručené dňa 06.07.2016). Z obsahu zápisnice ďalej vyplynulo, že krajský súd po oboznámení sa s obsahom spisu ako aj obsahom pripojeného administratívneho spisu vyhlásil rozsudok, ktorým napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. Na základe zistených skutočností, dospel odvolací súd k záveru, že námietka navrhovateľa, že postupom krajského súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom bola dôvodná. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým účastníkovi odníma možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Tým je i právo účastníka, aby jeho vec prejednal súd v jeho prítomnosti. Neznamená to, že by súd nemohol prejednať vec i v neprítomnosti účastníka konania, avšak je povinný vždy účastníkovi konania poskytnúť možnosť, aby jeho vec bola prejednaná v jeho prítomnosti. Samotné ustanovenie § 115 Občianskeho súdneho poriadku (účinného v čase rozhodovania súdu prvého stupňa) ukladá súdu, aby - ak zákon alebo osobitný právny predpis neustanovuje inak - nariadiť na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná, pričom predvolanie musí doručiť účastníkom tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať. Následne je už v zmysle ustanovenia § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku na účastníkoch konania, či svoje práva využijú alebo nevyužijú. Vychádzajúc z ustanovenia § 101 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci konania nečinní. Ak sa riadne predvolaný účastník neustanoví na pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka. V danej veci sa však o uvedený prípad nejedná. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR krajský súd svojim konaním zasiahol do práva účastníka vyplývajúceho z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a súdne konanie tak trpí procesnou vadou. Zo spisu súdu prvého stupňa vyplýva, že v prejednávanej veci podmienky na konanie v neprítomnosti navrhovateľa neboli splnené. Krajský súd znemožnil navrhovateľovi zúčastniť sa pojednávania, na ktorom rozhodol o veci. Otázkou predvedenia cudzinca na pojednávanie sa zaoberá Vyhláška č. 543/2005 Z.z. Ministerstva spravodlivosti SR o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy, konkrétne § 47 ods. 4 vyhlášky, ktorý znie: Osoba umiestnená v azylovom zariadení sa predvoláva prostredníctvom azylového zariadenia, ktoré zabezpečí jej účasť na súdnom pojednávaní. Osoba umiestnená v zariadení pre cudzincov sa predvoláva prostredníctvom tohto zariadenia; jej účasť na súdnom pojednávaní zabezpečí príslušný útvar polície, ktorý prevádzkuje zariadenie pre cudzincov. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že povinnosť zabezpečiť predvedenie mal ÚPZC Medveďov. Zo spisu nepochybne vyplýva, že navrhovateľ nebol v konaní zastúpený právnym zástupcom a navrhovateľ súdu neoznámil, že súhlasí s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Hoci krajský súd v zápisnici z pojednávania zo dňa 07.07.2016 konštatuje neprítomnosť navrhovateľa na pojednávaní, nezaoberá sa dôvodom jeho neprítomnosti a z ďalšieho priebehu pojednávania vyplýva, že súd pojednával v neprítomnosti navrhovateľa ako aj odporcu, vykonal dokazovanie obsahom spisu a vyniesol vo veci meritórne rozhodnutie. Možno teda konštatovať, že krajský súd postupom, (keď nariadil vo veci pojednávanie, navrhovateľa síce predvolal prostredníctvom zariadenia, v ktorom bol umiestnený, jeho účasť na pojednávaní však sám zmaril, keď ÚPZ zaslal prípis, ktorým mu oznámil, že navrhovateľa netreba predviesť, treba mu len doručiť predvolanie, nakoľko nemá právneho zástupcu) odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, naviac bez výslovného návrhu účastníka resp. súhlasu s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Zo spisu vyplýva, že v prejednávanej veci podmienky pre konanie v neprítomnosti navrhovateľa ako účastníka konania splnené neboli. Navrhovateľ nebol zastúpený právnym zástupcom, navrhovateľ nevyjadril súhlas s prejednaním veci v jeho neprítomnosti a krajský súd v zápisnici z pojednávania ani v samotnom rozhodnutí svoj postup, keď vec prejednal a rozhodol v neprítomnosti navrhovateľa nijako neobjasnil. Na tomto mieste považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť, že preskúmavacie súdne konanie týkajúce sa rozhodnutí správneho orgánu o zaistení cudzinca musí poskytovať určité garancie procesnej povahy, ktoré sú vyjadrené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z doterajšej judikatúry vyplýva, že určité základné procesné záruky sa musia poskytovať aj v konaní podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i keď nemusia byť nutne rovnaké ako tie, ktoré vyplývajú z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd pri rozhodovaní vo veci samej. V každom prípade musí mať osoba v zaistení možnosť predložiť argumenty a dôvody proti rozhodnutiu o jej zaistení, pričom odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že niet pochýb o tom, že aj zákonodarca považoval za nutné, aby zaistený cudzinec bol súdom vypočutý, keď v ustanovení § 250sa OSP zakotvil vzhľadom na prijatie zákona č. 75/2013 Z.z. z 13. marca 2013, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov samostatné konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o zaistení, pričom z ustanovenia ods. 2 vyplýva, že súd určí termín pojednávania tak, aby sa uskutočnilo najneskôr do siedmich pracovných dní od doručenia návrhu na súd. Novela zaviedla previazanosť Občianskeho súdneho poriadku so zákonom o pobyte cudzincov a ustanovila súčasne lehoty na konanie ako účastníkom, tak súdu a policajným útvarom. Pokiaľ teda krajský súd hoci vo veci nariadil pojednávanie v zákonom stanovenej lehote, navrhovateľovi doručil predvolanie na pojednávanie prostredníctvom zariadenia pre cudzincov, v ktorom bol umiestnený, avšak sám zmaril prítomnosť na pojednávaní, keď ÚPZ oznámil, že navrhovateľa nie je potrebné predviesť, odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom, a preto odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP. O trovách konania rozhodne krajský súd v zmysle ustanovenia § 224 ods. 3 OSP, podľa ktorého, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok.