1 rakúskeho Trestného zákonníka a iné na neverejnom zasadnutí konanom
4 Tr. por. rozsudok Krajského súdu v Prešove zo 6. apríla 2016, sp. zn. 4Ntc/39/2015, sa zrušuje.
1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 549/2011 Z. z.“) sa uznáva a vykoná rozsudok Krajinského súdu pre trestné veci Graz, Rakúska republika, z
1 rakúskeho Trestného zákonníka, v bode B. prečin pozbavenia osobnej slobody
1 rakúskeho Trestného zákonníka, v bode C. prečin odcudzenia bezhotovostných platobných prostriedkov
3 rakúskeho Trestného zákonníka, v bode D. prečin krádeže
prečin utajenia dokladov
1 rakúskeho Trestného zákonníka, za ktoré jej bol uložený
1, § 39 a § 142 ods. 1 rakúskeho Trestného zákonníka trest odňatia slobody vo výmere 6 (šesť) rokov.
1 písm. a/ Tr. zák. sa odsúdená na výkon trestu odňatia slobody zaraďuje do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Odôvodnenie Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom zo 6. apríla 2016, sp. zn. 4Ntc/39/2015,
1 písm. b/ zákona č. 549/2011 Z. z. odmietol uznať rozsudok Krajinského súdu pre trestné veci Graz z 15. apríla 2015, sp. zn. 9Hv 27/15i (ďalej tiež „rozsudok štátu pôvodu“) a vykonať trest odňatia slobody vo výmere šesť rokov, ktorý bol týmto rozsudkom uložený občanovi Slovenskej republiky B. G.. Ako vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku, krajský súd vychádzal z toho, že štát pôvodu sa dožaduje uznania a výkonu rozhodnutia týkajúceho sa viacerých trestných činov, spáchaných viacerými skutkami, pričom
názoru krajského súdu, priradenie jedného z dotknutých trestných činov (uvedeného pod bodom B. rozsudku štátu pôvodu) ku kategóriám vyplývajúcim z § 4 ods. 3 zákona č. 549/2011 Z. z., ho nezbavuje povinnosti skúmať obojstrannú trestnosť pri zvyšných trestných činoch uvedených v rozhodnutí, o uznanie a výkon ktorého ide (konkrétne pod bodmi A., C., D. a E. rozsudku štátu pôvodu), a ktoré neboli štátom pôvodu v doručenom osvedčení označené priradením k jednej alebo viacerým kategóriám trestných činov uvedených v už zmienenom ustanovení. V nadväznosti na to krajský súd dospel k záveru, že v skutkoch uvedených pod bodom A. je možné aj
právneho poriadku Slovenskej republiky vidieť trestný čin lúpeže
zák., v skutku uvedenom pod bodom C. by
právneho poriadku Slovenskej republiky bolo možné vidieť trestný čin neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty
zák. a v skutku uvedenom pod bodom D. trestný čin krádeže
zák. Avšak skutky uvedené pod bodom E. právne posúdené justičným orgánom štátu pôvodu ako prečin utajenia dokladov
1 rakúskeho Trestného zákonníka, nie sú,
názoru krajského súdu, trestným činom
právneho poriadku Slovenskej republiky. Za takejto situácie prichádzalo
prvostupňového súdu do úvahy iba čiastočné uznanie predloženého rozhodnutia, ktoré je však, vychádzajúc z § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. možné len po predchádzajúcej dohode s justičným orgánom štátu pôvodu, pričom
1 písm. m/ spomínaného zákona je skutočnosť, že nedôjde k takejto dohode a justičný orgán štátu pôvodu nevezme osvedčenie späť, dôvodom pre odmietnutie uznania cudzieho rozhodnutia. Keďže justičný orgán štátu pôvodu na žiadosť krajského súdu o vyjadrenie k možnému čiastočnému uznaniu dotknutého rozsudku a prispôsobeniu trestu v smere jeho zníženia oproti výmere obsiahnutej v rozsudku, o uznanie ktorého ide, napriek opakovanej výzve nereagoval, krajský súd z toho vyvodil, že k dohode o čiastočnom uznaní nedošlo a preto
1 písm. b/ zákona č. 549/2011 Z. z. odmietol predmetné rozhodnutie uznať a vykonať. Proti tomuto rozsudku, ktorý bol príslušnej krajskej prokuratúre doručený
7 Spolkového zákona o právnej pomoci v trestných veciach medzi členskými krajinami Európskej únie. Z tohto dôvodu prokurátor navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 písm. b/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a
3 Tr. por. rozhodol o uznaní rozsudku Krajinského súdu pre trestné veci v Grazi, sp. zn. 9Hv 27/15i, z
1 zákona č. 549/2011 Z. z. totiž možno rozhodnutie, ktorým bola uložená trestná sankcia spojená s odňatím slobody, v Slovenskej republike uznať a vykonať, iba ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie vydané a ktorý nie je v osvedčení označený v súlade s odsekom 2, je trestným činom aj
právneho poriadku Slovenskej republiky. Týmto zákonným ustanovením bol do slovenského právneho poriadku prebratý článok 7 ods. 3 rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV z
práva vykonávajúceho štátu tiež trestnými činmi, bez ohľadu na znaky trestného činu alebo spôsob opisu. V tejto súvislosti je tiež žiaduce vo všeobecnej rovine pripomenúť, že hoci rámcové rozhodnutia nemôžu mať priamy účinok, ich záväzný charakter ukladá vnútroštátnym orgánom, najmä vnútroštátnym súdnym orgánom, povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva. Vnútroštátne súdy sú preto povinné vykladať vnútroštátne právo s čo najväčším ohľadom na znenie a účel rámcového rozhodnutia, aby sa dosiahol ním sledovaný výsledok. Táto povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah rámcového rozhodnutia pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je síce obmedzená všeobecnými zásadami práva a nemôže slúžiť ako základ na výklad contra legem, vyžaduje však, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci (tým, že zohľadnia vnútroštátne právo ako celok a uplatnia výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva) s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetného rámcového rozhodnutia a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s ním sledovaným účelom (pozri napr. rozsudok Súdneho dvora z 5. septembra 2012, Joao Pedro Lopes Da Silva Jorge, C-42/11, body 53 až 56). So zreteľom na uvedenú povinnosť konformného výkladu ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. treba zvýrazniť, že článok 7 ods. 3 rámcového rozhodnutia vymedzuje rozsah posudzovania obojstrannej trestnosti tak, že vyžaduje, aby príslušný orgán preskúmal, či sú predmetné skutky
práva vykonávajúceho štátu tiež trestnými činmi a to bez ohľadu na znaky trestného činu alebo spôsob opisu. Z pohľadu tohto článku je teda rozhodujúca zhoda medzi základnými skutkovými okolnosťami trestného činu vyjadrenými v rozsudku štátu pôvodu na jednej strane a vymedzením trestného činu v právnom poriadku vykonávajúceho štátu na strane druhej, pričom k znakom a k opisu trestného činu treba pristupovať flexibilne. Nepochybne je to dané tým, že trestné právo hmotné nie je v rámci Európskej únie predmetom tak rozsiahlej harmonizácie, ako je tomu v iných oblastiach, a naďalej sa riadi teritorialitou trestného práva. Preto kým v niektorých prípadoch bude celkom ľahké nájsť zhodu už na normatívnej úrovni, inokedy môže byť trestný čin vo vykonávajúcom štáte vymedzený odlišne od trestného činu v štáte pôvodu s tým, že znaky oboch trestných činov nemusia byť ani rovnaké. Tiež sa môže stať, že hoci budú znaky dosť podobné, trestné činy budú v príslušných právnych poriadkoch označené rôzne a pod. Z tohto dôvodu si posúdenie obojstrannej trestnosti vyžaduje dva kroky a to:
predpisov vykonávajúceho štátu (pozri návrh generálneho advokáta Michala Bobeka z 28. júla 2016, Grundza, C-289/15). Vychádzajúc z uvedeného je vo vzťahu k preskúmavanej veci potrebné uviesť, že krajský súd dospel k správnemu záveru, že pokiaľ justičný orgán štátu pôvodu v osvedčení označil kategóriu trestných činov únos, obmedzovanie osobnej slobody a branie rukojemníka, toto sa týka iba konania popísaného v bode B. rozsudku štátu pôvodu, ktoré je samostatným skutkom právne posúdeným ako prečin pozbavenia osobnej slobody
1 rakúskeho Trestného zákonníka. V súlade so zákonom tak pristúpil k posudzovaniu obojstrannej trestnosti ostatných skutkov, pričom ale vychádzal z nesprávneho predpokladu, že konania popísané v bodoch A., C., D. a E. predstavujú samostatné skutky. Už z formulácie tzv. skutkovej vety v rozsudku štátu pôvodu,
ktorej sa odsúdená konania popísaného v bodoch C. a E.
slovenského Trestného zákona právne posúdený ako pokračujúci zločin lúpeže
1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. j/ Tr. zák. (páchanie trestného činu na viacerých osobách) spáchaný sčasti (v bode C) v jednočinnom súbehu so zločinom neoprávneného vyrobenia a používania platobného prostriedku, elektronických peňazí alebo inej platobnej karty
1, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. d/ Tr. zák. (páchanie trestného činu násilím alebo hrozbou bezprostredného násilia) a (v bode A.2.) v jednočinnom súbehu s prečinom porušovania domovej slobody
1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. d/ Tr. zákona. Pokiaľ ide o skutok popísaný v bodoch D. a E.2., ktorého podstata spočíva v tom, že spoločne s L. T. 7. decembra 2014 v Grazi vzali osobe menom I. E. (z bundy) peňaženku, v ktorej bola hotovosť 1.300,- eur, zákaznícke karty a vodičský preukaz, tento by bol
slovenského Trestného zákona posúdený ako prečin krádeže
1 Tr. zák. Za všetky tieto trestné činy by pritom
Trestného zákona Slovenskej republiky bolo možné odsúdenej uložiť úhrnný trest odňatia slobody vo výmere sedem až dvanásť rokov a teda trvanie trestnej sankcie, ktorá bola odsúdenej uložená rozsudkom štátu pôvodu, nie je nezlučiteľné so slovenským právnym poriadkom (§ 17 ods. 3 zákona č. 549/2011 Z. z.). Z pohľadu posúdenia obojstrannej trestnosti týchto skutkov je potom nepodstatné, že tieto boli
právneho poriadku Rakúskej republiky v jednočinnom súbehu kvalifikované aj ako prečin utajenia dokladov
1 rakúskeho Trestného zákonníka, ktorého ekvivalent slovenský Trestný zákon nepozná a to ani pokiaľ ide o jeho znaky a ani opis, keďže nejde o samostatný skutok. Ako už bolo uvedené vyššie, posudzovanie obojstrannej trestnosti sa týka vždy iba skutku (jeho podstatných okolností), a to bez ohľadu na znaky a opis trestných činov, ktoré v ňom justičné orgány štátu pôvodu a vykonávajúceho štátu
svojich právnych poriadkov vidia. V tejto súvislosti sa len pre úplnosť žiada dodať, že ak by aj v peňaženkách, ktorých sa odsúdená konaním popísaným v bodoch A.
právneho poriadku Slovenskej republiky a síce ako zločin lúpeže
1 Tr. zák. a prečin krádeže
2 písm. c/ Tr. zák. Tieto dôvody viedli najvyšší súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, k záveru, že skutky, u ktorých bolo v posudzovanej veci potrebné skúmať obojstrannú trestnosť, sú trestnými činmi aj
právneho poriadku Slovenskej republiky, čím je daná základná podmienka pre rozhodnutie o uznaní a výkone rozsudku štátu pôvodu. Pokiaľ ide o ďalšie podmienky pre vydanie takéhoto rozhodnutia, odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil, že odsúdená je štátnou občiankou Slovenskej republiky a zároveň má na jej území obvyklý pobyt, ktorým sa rozumie aj trvalý pobyt (§ 4 ods. 1 písm. a/, § 3 písm. g/ zák. č. 549/2011 Z. z.). Proti odsúdenej nebolo pre ten istý skutok, ktorý je predmetom uznania a výkonu, právoplatne rozhodnuté slovenským súdom, pričom ani najvyšší súd nemá informáciu, aby proti odsúdenej bolo pre totožný skutok vedené konanie v inom členskom štáte, ktoré sa právoplatne skončilo odsudzujúcim rozsudkom, ktorý už bol vykonaný, v súčasnosti sa vykonáva alebo už nemôže byť vykonaný
právnych predpisov štátu, v ktorom bol vynesený. Odsúdená zároveň nie je vyňatá z pôsobnosti slovenských orgánov činných v trestnom konaní a súdu (§ 8 Tr. por.),
právneho poriadku Slovenskej republiky nie je z dôvodu nedostatku veku v čase spáchania skutku, ktorý je predmetom uznávacieho konania, trestne nezodpovedná (§ 22 Tr. zák.) a výkon rozhodnutia nie je premlčaný, hoci na stíhanie predmetného trestného činu je daná aj právomoc slovenských orgánov (§ 4 Tr. zák.). Z porovnania predloženého osvedčenia v znení jeho opravy justičným orgánom štátu pôvodu, ktoré bolo vyhotovené v slovenskom jazyku, s rozsudkom štátu pôvodu je ďalej zrejmé, že tieto navzájom obsahovo zodpovedajú, pričom osvedčenie je úplné. Z jeho obsahu (ale i z rozsudku) zároveň vyplýva, že odsúdená sa osobne zúčastnila konania, ktoré viedlo k vydaniu uznávaného rozhodnutia, a dĺžka výkonu trestnej sankcie, ktorá má byť vykonaná, nie je kratšia ako šesť mesiacov a nezahŕňa opatrenia týkajúce sa psychiatrickej alebo zdravotnej starostlivosti alebo iné opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, ktoré nemožno vzhľadom na právny poriadok Slovenskej republiky alebo na systém jej zdravotníctva vykonať.
lustrácií v informačných systémoch Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky a Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a
odpisu z registra trestov nie je odsúdená na území Slovenskej republiky aktuálne trestne stíhaná pre iné trestné činy spáchané pred jej prípadným odovzdaním a ani nemá vykonať trest odňatia slobody uložený jej za takýto trestný čin. Napokon v posudzovanej veci neprichádza (z už uvedených dôvodov) do úvahy čiastočné uznanie a výkon rozsudku štátu pôvodu a skutok, ktorého sa toto rozhodnutie týka, sa nepovažuje
právneho poriadku Slovenskej republiky za spáchaný v celom rozsahu ani čiastočne na území Slovenskej republiky. Z vyhlásenia odsúdenej k jej odovzdaniu na výkon trestu odňatia slobody na Slovensko vyplýva, že s týmto nesúhlasí jednak preto, že v Rakúsku vládnu lepšie podmienky väzby a tiež preto, že tam má dve deti, s ktorými by chcela mať kontakt, a hoci obe šli k adoptívnym rodičom, v roku 2016 ju pravdepodobne navštívia. K tomu treba v prvom rade uviesť, že odsúdená je štátnou občiankou Slovenskej republiky s obvyklým pobytom na jej území a preto jej súhlas s odovzdaním výkonu rozhodnutia sa nevyžaduje. Pokiaľ ide o tvrdenie odsúdenej, že si chce zachovať možnosť styku s jej dvomi deťmi, najvyšší súd dodáva, že zásada vzájomného uznávania, na ktorej spočíva aj systém odovzdávania odsúdených
zákona č. 549/2011 Z. z., sa zakladá na vzájomnej dôvere medzi členskými štátmi Európskej únie, pokiaľ ide o skutočnosť, že ich vnútroštátne právne poriadky sú spôsobilé poskytnúť rovnocennú a účinnú ochranu základných práv uznaných na úrovni Európskej únie, osobitne v Charte základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“). V súvislosti s priestorom slobody, bezpečnosti a spravodlivosti ukladá zásada vzájomnej dôvery každému z členských štátov, aby vychádzal z toho, že všetky ostatné členské štáty dodržujú právo Európskej únie a najmä základné práva ním uznané. Z toho potom vyplýva, že vykonávajúci súdny orgán môže odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie, ktorým bola uložená trestná sankcia spojená s odňatím slobody, len v taxatívne vymedzených prípadoch, ktoré sú v podmienkach Slovenskej republiky uvedené v § 16 ods. 1, ods. 2 zákona č. 549/2011 Z. z. Zásady vzájomného uznávania a vzájomnej dôvery medzi členskými štátmi však možno za výnimočných okolností obmedziť (primerane pozri rozsudok Súdneho dvora z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru, C-404/15 a C-659/15 PPU). V tejto súvislosti je nutné poukázať na to, že
čl. 24 ods. 1, veta prvá, ods. 2, ods. 3 Charty deti majú právo na takú ochranu a starostlivosť, ktorá je potrebná pre ich blaho. Pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa. Každé dieťa má právo na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi, ak to nie je v rozpore s jeho záujmom. Členské štáty Európskej únie, a teda aj ich súdy musia dodržiavať uvedený článok Charty týkajúci sa práv dieťaťa, keď - ako vyplýva z článku 51 ods. 1 Charty - vykonávajú právo Európskej únie, čo je práve prípad, keď justičný orgán štátu pôvodu a vykonávajúci justičný orgán uplatňujú vnútroštátne právo prijaté na vykonanie rámcového rozhodnutia. Preto ak vykonávajúci justičný orgán disponuje pri rozhodovaní o uznaní a výkone rozhodnutia relevantnými údajmi o tom, že odovzdanie odsúdeného rodiča na výkon trestu na jeho územie by mohlo viesť k takému obmedzeniu práva jeho dieťaťa na pravidelné udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s ním, ktoré by znamenalo popretie samotnej podstaty tohto práva, musí existenciu tohto rizika starostlivo posúdiť a to na základe objektívnych, spoľahlivých a presných informácií. Ani uznanie a výkon rozhodnutia totiž nemôže viesť k takému obmedzeniu základných práv a slobôd zaručených Chartou, ktoré nerešpektuje ich podstatu a zmysel. Uvedené vyplýva aj z bodu 13, veta prvá odôvodnenia (preambuly) rámcového rozhodnutia,
ktorého toto rámcové rozhodnutie rešpektuje základné práva a dodržiava zásady uznané článkom 6 Zmluvy o Európskej únii a vyjadrené Chartou, najmä jej kapitolou VI (primerane pozri rozsudok Súdneho dvora z 5. apríla 2016, Aranyosi a Căldăraru, C-404/15 a C-659/15 PPU). Zároveň ale treba zdôrazniť, že odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia bude prichádzať z tohto dôvodu do úvahy iba celkom výnimočne a to jedine vtedy, ak by odovzdanie odsúdeného na výkon sankcie spojenej s odňatím slobody do vykonávajúceho štátu predstavovalo (zohľadniac najmä skutočne realizovaný styk odsúdeného rodiča s dieťaťom v štáte pôvodu, dĺžku trvania uloženej sankcie a prípadné vyhostenie zo štátu pôvodu po jej vykonaní) také obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v Charte, ktoré by so zreteľom na zásadu proporcionality nebolo nevyhnutné a súčasne by viedlo k popretiu ich podstaty a zmyslu (článok 52 ods. 1 Charty). Takéto rozhodnutie však v žiadnom prípade nesmie spôsobiť, že odsúdený ostane nepotrestaný. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd preskúmal pravdivosť tvrdení odsúdenej a v nadväznosti na to posúdil, či jej odovzdanie na výkon trestu odňatia slobody na Slovensko nie je nezlučiteľné so základným právom jej detí garantovaným článkom 24 Charty. Za týmto účelom si od justičného orgánu štátu pôvodu vyžiadal dodatočné informácie, z ktorých zistil, že odsúdená má v Rakúskej republike dve maloleté deti vo veku jeden a šesť rokov, pričom bezprostredne po ich narodení tieto boli na jej žiadosť dané na adopciu a aktuálne dostáva iba správy o tom ako sa majú a vyvíjajú bez toho, aby sa uskutočnili nejaké návštevy. Z uvedeného je zrejmé, že odovzdaním odsúdenej na výkon trestu odňatia slobody na územie Slovenskej republiky nedôjde v porovnaní s aktuálnym stavom k žiadnemu zásahu do základných práv a slobôd či už odsúdenej alebo jej detí, ktorý by bol nezlučiteľný s Chartou, a uznaniu a výkonu rozsudku štátu pôvodu tak nebráni žiadna prekážka. Najvyšší súd preto na podklade odvolania prokurátora zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a sám rozhodol tak, že rozsudok štátu pôvodu sa uznáva a vykoná. Súčasne rozhodol, že odsúdená bude trest odňatia slobody vykonávať v ústave na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. K tomu je potrebné uviesť, že kritériá uvedené v § 17 zákona č. 549/2011 Z. z.,
ktorých nesmie prevzatý výrok o treste zhoršiť postavenie odsúdeného a má v čo najväčšej miere zodpovedať pôvodne uloženej trestnej sankcii, je nutné vztiahnuť aj na vonkajšiu diferenciáciu trestu uplatňovanú v Slovenskej republike (pozri rozhodnutie najvyššieho súdu zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 122/2014). Na základe podkladov, ktoré mal odvolací súd k dispozícii, však nie je možné posúdiť, ktorému stupňu stráženia
Trestného zákona zodpovedajú aktuálne podmienky výkonu trestu odňatia slobody odsúdenou v Rakúskej republike. Keďže ďalšie objasňovanie tejto otázky (aj vzhľadom na to, že v Rakúskej republike sa neuplatňuje vonkajšia diferenciácia trestu v takej podobe ako v Slovenskej republike) by bolo zjavne na úkor rýchlosti celého uznávacieho konania, najvyšší súd v súlade so zásadou v pochybnostiach v prospech obvineného zaradil odsúdenú na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu s najmiernejším, teda minimálnym stupňom stráženia. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.