Obsah (5)

§ 89§ 492§ 3§ 22§ 491

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1SZa/15/2016 Identifikačné číslo spisu: 1016201194 Dátum vydania rozhodnutia: 11.08.2016 Meno a priezvisko: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec Funkcia: sudca ECLI: ECLI:

tretej hlavy piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.") s tým, že - odporca nesprávne právne vyhodnotil možnosť uloženia menej prísnych donucovacích prostriedkov namiesto zaistenia, keď uviedol, že tieto možno využiť len vo veci administratívneho vyhostenia, - namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu pre nedostatok dôvodov vo vzťahu k riziku úteku navrhovateľa, - odporca s ním nekonal dostatočne individuálne, čo je zrejmé aj z obsahu spisu, - prizvanému tlmočníkovi vôbec nerozumel, pretože pochádza z Pakistanu (jazyk urdu) a navrhovateľ z Iránu, kde je úradným jazykom jazyk perzský. 3. Krajský súd námietke navrhovateľa, že odporca nesprávne právne vyhodnotil možnosť uloženia menej prísneho donucovacieho prostriedku nevyhovel.

krajského súdu odporca skúmal možnosť uloženia menej závažného prostriedku ako zaistenie, ktorými je oprávnený zabezpečiť prípravu a výkon prevozu navrhovateľa v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 zo dňa 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritéria a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej na účely uznesenia len „Nariadenie"), pričom konštatoval, že navrhovateľ nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť

§ 89ods.

1 písm.

1. a)a
2. b)zákona o pobyte cudzincov. 4. V týchto súvislostiach krajský súd poukázal na zápisnicu o vyjadrení spísanú s navrhovateľom dňa 12.06.2016 (ďalej na účely rozsudku len „zápisnica"), kde tento na otázku, či má finančné prostriedky na vycestovanie z územia Slovenskej republiky, uviedol, že nemá. Na otázku, či vie preukázať zabezpečenie ubytovania na území Slovenskej republiky uviedol, že nie. Na otázku, ak by mu správny orgán v zmysle § 89 ods. 1 písm. a),
3. b)zákona o pobyte cudzincov uložil povinnosť hlásenia pobytu a zloženia peňažnej záruky vedel tieto povinnosti splniť, uviedol, že nie. Nakoľko navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky zabezpečený pobyt a ani nedisponuje s finančnými prostriedkami, ktoré by boli postačujúce na zabezpečenie ubytovania, nie sú splnené predpoklady pre uplatnenie možnosti alternatívy zaistenia v zmysle § 89 ods. 1 písmeno a),
4. b)zákona o pobyte cudzincov. 5. K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporcu pre nedostatok dôvodov vo vzťahu k riziku úteku navrhovateľa krajský súd uviedol, že existencia značného rizika úteku bola preukázaná z jeho vyjadrení, ako aj samotného konania spočívajúceho v svojvoľnom odchode z Maďarska, nelegálnom vstupe na územie Slovenskej republiky, z dôvodu, že nemá udelený pobyt. 6. K ďalšej námietke navrhovateľa, že v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, teda, že odporcom spísané zápisnice o podaní vyjadrenia všetkých predvedených osôb v deň konania navrhovateľa boli rovnaké, krajský súd uviedol, že všetky zadržané osoby v ten deň boli prevážané prevádzačmi a zadržané počas nelegálnej migrácie z územia Maďarska cez územie Slovenskej republiky. Zo zápisnice vyplýva, že navrhovateľovi bol ustanovený tlmočník pán IKRAM Muhammad, pričom zo zápisnice vyplýva, že na otázku položenú navrhovateľovi, či rozumie prítomnému tlmočníkovi, navrhovateľ odpovedal, že „áno rozumie a porozumel hore uvedenému poučeniu". V danom prípade, krajský súd nevidel dôvod pochybovať o správnosti spísanej Zápisnice o podaní vyjadrenia, ktorú navrhovateľ podpísal dňa 12.06.2016. Krajský súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, bolo plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom, preto rozhodnutie odporcu potvrdil. II. Stručné zhrnutie odvolacích námietok navrhovateľa 7. Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov

ust. § 205 ods. 2 písm.

1. a)v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.
2. f)O.s.p.,

ust. § 205 ods. 2 písm.

1. d)a
2. f)O.s.p., t. j. z dôvodu, že mu bola postupom súdu odňatá možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 8. K námietke o tom, že mu bola postupom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom uviedol, že krajský súd vytýčil pojednávanie vo veci jeho opravného prostriedku proti rozhodnutiu odporcu na deň 08.07.2016 o 9.30 hod. Predvolanie na uvedené pojednávanie bolo navrhovateľovi doručené poštou až 13.07.2016. Avšak navrhovateľ uviedol, že hoci o termíne pojednávania mal vedomosť, ale nakoľko bol obmedzený na osobnej slobode a krajský súd nezabezpečil jeho eskortu na pojednávanie, tak sa ho nemohol zúčastniť. Takýto postup súdu považoval za odňatie možnosti konať pred súdom a účinným spôsobom hájiť svoje práva. Rovnako bola týmto postupom narušená ústavnoprocesná zásada konania pred súdom, spočívajúca v rovnosti účastníkov konania. 9. Tiež navrhovateľ namietal, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď sa stotožnil so záverom odporcu o tom, že aplikácia menej závažných donucovacích prostriedkov

ust. § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov je možná len v prípadoch zaistenia v konaní o administratívnom vyhostení, resp. na účely realizácie administratívneho vyhostenia. Súčasne namietal postup krajského súdu, keď tento na základe vyjadrení odporcu k opravnému prostriedku de facto konvalidoval rozhodnutie odporcu. Krajský súd dospel k záveru, že odporca v administratívnom konaní skúmal možnosť uplatnenia menej závažných donucovacích prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva z preskúmavaného rozhodnutia odporcu, ale z jeho vyjadrenia k opravnému prostriedku. 10. Navrhovateľ ďalej namietal, že krajský súd vo vzťahu k námietke nedostatočného vyhodnotenia rizika úteku dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a bez vykonania akéhokoľvek ďalšieho dokazovania sa stotožnil s ničím nepodloženým odôvodnením odporcu. Odporca

názoru sťažovateľa dostatočne nepreukázal a neodôvodnil v čom spočíva obava z jeho možného úteku, resp. svoje odôvodnenie podložil nesprávnymi a nepravdivými informáciami, ktoré sťažovateľ nikdy neuviedol. S poukazom na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, z ktorej vyplýva požiadavka na individuálny prístup pri hodnotení dôvodov zaistenia a pri hodnotení rizika úteku, uviedol, že v jeho prípade nebola táto požiadavka rešpektovaná. Odporca neposudzoval jeho prípad, vrátane rizika úteku, individuálnym vyhodnotením dôkazov, ale postupoval hromadne a skupinovo, nakoľko aj zápisnica nie je pravdivá, ale je len okopírovaním zápisnice osôb, ktoré boli zaistené spoločne s navrhovateľom.

1. Navrhovateľ ďalej namietal, že krajský súd vo vzťahu k riziku úteku poukázal v odôvodnení rozhodnutia na to, že v zápisnici navrhovateľ uviedol, že sa za každú cenu chce dostať do Nemecka. V tejto zápisnici sa taktiež uvádza, že v prípade, ak by ho polícia pustila na slobodu, ušiel by do Nemecka. Logickým uvažovaním je možné dospieť k záveru, že osoba, ktorá je v konaní o zaistení, nemá dôvod uvádzať pred správnym orgánom, ktorý rozhoduje o jej zaistení, že by ušla, lebo takýmto vyjadrením by dosiahnutie „pustenia na slobodu" určite nedosiahla. Krajský súd však opätovne selektívne posudzoval jednotlivé časti zápisnice bez toho, aby ich komplexne vo vzájomnej a logickej súvislosti vyhodnotil. Na základe uvedeného je zrejmé, že krajský súd vo vzťahu k námietke nedostatočného vyhodnotenia rizika úteku dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
2. Ďalej navrhovateľ poznamenal, že už v opravnom prostriedku poukazoval na to, že prizvanému tlmočníkovi Muhammadovi Ikramovi vôbec nerozumel, pretože pochádza z Pakistanu, a sťažovateľ pochádza z Iránu. V Iráne je úradným jazykom jazyk perzský, naopak v Pakistane sa hovorí jazykom urdu. Tieto dva jazyky sú úplne odlišné a ľudia pochádzajúci z Iránu sa nevedia dohovoriť s ľuďmi pochádzajúcimi z Pakistanu a prizvaný tlmočník neovláda jazyk perzský. Vzhľadom na jazykovú bariéru, ktorá bola medzi ním a tlmočníkom, nemal možnosť prítomnému tlmočníkovi nič porozumieť a k prekladu samotnej zápisnice, ako ani iných dokumentov v spise, dôjsť nemohlo a ani neprišlo. Predloženú zápisnicu ako aj rozhodnutie o zaistení podpísal len preto, že bol v strese a navyše v rukách polície. S poukazom na čl. 47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uviedol, že týmto postupom boli vážne porušené jeho procesné práva.
3. Záverom konštatoval, že pred odporcom nemal možnosť porozumieť konaniu, ktoré bolo voči nemu vedené. Podobný postup sa opakoval v prípade konania pred krajským súdom, kde bol predvolaný, avšak ďalej mu už nebolo umožnené dostaviť sa a objasniť krajskému súdu ním poukazované nezrovnalosti, čím mu krajský súd odňal možnosť konať pred súdom.
4. Záverom žiadal o urýchlené konanie v zmysle čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aby sa tak minimalizovala lehota pozbavenia jeho osobnej slobody. Zároveň navrhol, aby Najvyšší súd rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu mení tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje, vec vracia odporcovi na ďalšie konanie a súčasne aby rozhodol o jeho prepustení zo zaistenia. Alternatívne, aby Najvyšší súd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. III. Stanovisko odporcu k odvolacím námietkam
5. Odporca v podaní pod č. PPZ-HCP-BA6-188-022/2016-AV z 02.08.2016 k otázke aplikácie menej prísnych donucovacích prostriedkov uviedol, že z okolností za akých navrhovateľ opustil územie Maďarskej republiky, ako aj z jeho vyjadrení, ktoré v priebehu administratívneho konania produkoval, je preukázané, že v prípade prepustenia by tento nezotrval na území Slovenskej republiky a tým by zmaril reálne zabezpečenie prípravy a výkon prevozu v zmysle Nariadenia. Naviac, aplikácia miernejších donucovacích prostriedkov prichádza do úvahy len v prípadoch administratívneho vyhostenia, čo nie je prípad navrhovateľa.
6. Ku skutočnosti, že zápisnica je identická so zápisnicami spísanými s ďalšími osobami, zadržanými spolu so sťažovateľom, odporca uviedol, že s každou osobou bolo vykonané spísanie zápisnice individuálne. Z aplikačnej praxe je však známe, že tieto osoby vypovedajú pomerne často zhodne aj s prispením osôb, ktoré ich prevádzajú cez hranice a poučujú ich o tom, čo majú vypovedať pred políciou. Uvedenému sa

odporcu nedá zabrániť ani individuálnym prístupom ku každej z týchto osôb.

1. V ostatných častiach odporca odkázal na svoje predchádzajúce písomné a ústne vyjadrenia v konaní pred krajským súdom a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. IV. Právny názor Najvyššieho súdu
2. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej na účely uznesenia len „Najvyšší súd") ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) postupom

§ 492ods.

1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej na účely uznesenia len „S.s.p.") preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11.08.2016 o 9.10 hod. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov v znení relevantnom pre prejednávanú vec „policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu

osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku".

ust. § 115 ods. 2 O.s.p. v citovanom znení „predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať".

ust. § 250m ods. 2 O.s.p. v citovanom znení „návrh sa podáva na príslušnom súde v lehote tridsiatich dní od doručenia rozhodnutia, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje niečo iné. Návrh je podaný včas aj vtedy, ak bol podaný v lehote na orgáne, ktorý vydal rozhodnutie. Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o opravnom prostriedku alebo ak obsahuje nesprávne poučenie, možno ho napadnúť do šiestich mesiacov od jeho doručenia".

ust. § 492 ods. 1 S.s.p. „konania

tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia

doterajších predpisov". 19. V prejednávanej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania je rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa

ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd stále v inštitucionálnej pozícii odvolacieho súdu (viď aj nižšie uvedený bod č. 27) preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie, a to najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku krajského súdu. 20. Odvolací súd, vzhľadom na odvolacie dôvody navrhovateľa skúmal, či tieto napĺňajú procesný obsah dôvodu

ust. § 205 ods. 2 písm.

1. a)v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.
2. f)O.s.p., t.j., či účastníkovi konania bola postupom prvostupňového súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Vadou konania

uvedeného zákonného ustanovenia je taký nesprávny procesný postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov, t.j. právo podávať opravné prostriedky, zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy a pod.

1. Navrhovateľ tvrdí, že mu ako účastníkovi konania bola odňatá možnosť konať pred súdom a vykonávať tak jeho procesné i ústavné práva, nakoľko súd prvého stupňa pojednával a rozhodol dňa 08.08.2016 bez jeho prítomnosti, hoci o tomto pojednávaní bol upovedomený (poštová doručenka z 13.07.2016 na č. l. 25 ako aj e-mailová správa zo 06.07.2016), svoju účasť na pojednávaní neodmietol a ako osoba pozbavená osobnej slobody nebol odporcom na pojednávanie eskortovaný.
2. Ako vyplýva z ust. § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti účastníka konania môže súd vec prejednať a rozhodnúť iba vtedy, ak bol účastník konania, ktorý sa nedostavil, riadne predvolaný a ak nepožiadal včas z dôležitého dôvodu (spočívajúceho v jeho osobe) o odročenie pojednávania. Ako už bolo vyššie Najvyšším súdom konštatované, z obsahu spisu krajského súdu je nesporne preukázané doručenie predvolania na pojednávanie pred krajským súdom poštovým doručovateľom, ako aj to, že krajský súd v záujme včasného informovania navrhovateľa o termíne pojednávania poslal upovedomenie elektronickou poštou odporcovi s požiadavkou podania uvedenej informácie a vyjadrenia odporcu k námietkam v opravnom prostriedku uvedeným navrhovateľovi (č. l. 29 a nasl. spisu krajského súdu). Na túto požiadavku reagoval odporca s tým, že oznámenie o termíne pojednávania spolu s vyjadrením odporcu odovzdal navrhovateľovi (č. l. 35).
3. Ďalej zo zápisnice o pojednávaní dňa 08.07.2016 vyplýva, že krajský súd zobral do úvahy ospravedlnenie odporcu z 08.07.2016 (č. l. 36) a tiež zaznamenal, že sa navrhovateľ nedostavil. Na uvedenom základe potom krajský súd vyhlásil uznesením, že bude pojednávať v neprítomnosti navrhovateľa a odporcu. Bližšie odôvodnenie tohto procesného postupu krajského súdu sa nenachádza ani v odôvodnení jeho rozsudku.
4. Odvolací súd k uvedenému postupu krajského súdu udáva, že preverenie dôsledkov doručenia predvolania navrhovateľa nie je možné bez ďalšieho považovať za riadne vykonané, a teda navrhovateľ nebol riadne predvolaný. V danom prípade, okrem mailového prípisu odporcu zo
5. júla 2016 (č. l. 35), absentuje akýkoľvek doklad o tom, že odporca povinnosť uloženú mu krajským súdom doručiť navrhovateľovi predvolanie na pojednávanie (č. l. 29) aj navrhovateľovi naozaj doručil. Najvyšší súd s dôrazom na zásadu aktívnej súčinnosti v správnom konaní (§ 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní /správny poriadok/ v znení neskorších predpisov v spojení s § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov) poukazuje na povinnosť správneho orgánu zabezpečiť v každom štádiu účastníkovi, a to najmä tomu, ktorý je v právu na slobodný pohyb obmedzený, aby mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať. Za tejto situácie je o to viac závažnejšia povinnosť správneho orgánu postupovať v zmysle § 22 Správneho poriadku a o doručení predvolania, ako aj o vyjadrení navrhovateľa k tomuto doručeniu, spísať zápisnicu. Nezachytenie obsahu vyjadrenia navrhovateľa na doručenie predvolania na pojednávanie krajského súdu a následne nevyhodnotenie tejto skutočnosti krajským súdom je takou vadou súdneho prieskumu, ktorá odňala navrhovateľovi jeho právo sa účinne brániť a následne mala podstatný vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

§ 3ods.

2 Správneho poriadku v citovanom znení správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

§ 22ods.

1 Správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny orgán spíše zápisnicu. 25. Navyše, bez ohľadu na vyššie uvedené, zo žiadneho z vyjadrení, ani z tých, ktoré navrhovateľ v priebehu konania pred krajským súdom produkoval, nevyplýva, že by tento súhlasil s prejednaním veci bez jeho prítomnosti.

Najvyššieho súdu preto v žiadnom prípade neboli splnené podmienky na to, aby krajský súd mohol uznesením vyhlásiť, že bude konať v jeho neprítomnosti. 26. K vyjadreniu navrhovateľa, uvedenému v jeho opravnom prostriedku

Tretej hlavy Piatej časti O.s.p., že tento žiada o urýchlené rozhodnutie vo veci, pričom súhlasí s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania, odvolací súd udáva, že z tohto nemožno vyvodiť záver o navrhovateľovom súhlase s prejednaním veci v jeho neprítomnosti. Navrhovateľove vyjadrenie nepochybne smeruje k požiadavke urýchleného konania a rozhodnutia vo veci, pričom súhlasil s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania. Z jeho procesnej aktivity ako aj ďalšej požiadavky, a to doručenia vyjadrenia odporcu k opravnému prostriedku, pričom túto odôvodnil práve požiadavkou zachovania rovnosti strán, nepochybne vyplýva, že pre prípad rozhodnutia veci s pojednávaním, by tento bol aj naďalej procesne aktívny. 27. Vo svetle týchto skutočností, odvolací súd konštatuje, že navrhovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože krajský súd neoznačil dôvodnosť svojho nezákonného postupu konať v neprítomnosti účastníka konania, čím naplnil obsah pojmu

ust. § 205 ods. 2 písm.

1. a)v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm.
2. f)O.s.p. Krajský súd sa nemal uspokojiť s neospravedlnenou neprítomnosťou navrhovateľa, ktorý bol pozbavený osobnej slobody, a zároveň nebola preukázaná jeho reakcia na doručenie predvolania na pojednávanie. 28. V ďalšom konaní bude úlohou krajského súdu postupovať v zmysle príslušných ustanovení tretej hlavy piatej časti O.s.p. tak, aby naplnil práva účastníka na spravodlivý proces. 29. Záverom sa musí Najvyšší súd vyjadriť aj k hore uvedenej aplikácii ustanovenia § 492 ods. 1 S.s.p. Je nepochybné, že zákonodarca prostredníctvom základného ustanovenia § 491 ods. 1 v spojení „a contrario" § 492 ods. 2 S.s.p. jasne vyjadril svoju vôľu, aby konania o práve účastníka spochybniť vydaný rozsudok krajského súdu sa po relevantnom dátume 01. júl 2016, spravovali ustanoveniami Správneho súdneho poriadku, a to bezvýhradne, t.j. aj pre konania

Tretej hlavy Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Avšak zákonodarca súčasne ponúkol súdom vykonávajúcim svoju právomoc v správnom súdnictve, aby vždy pri aplikácii Správneho súdneho poriadku zohľadňovali právo jednotlivcov byť chránení pred procesne nepriaznivejšími účinkami Správneho súdneho poriadku ako by tomu bolo v prípade aplikácie Občianskeho súdneho poriadku. Nakoľko dokončenie odvolacieho konania začatého po 01.07.2016 proti rozhodnutiam krajských súdov vydaným

Tretej časti Piatej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je nutné vyhodnotiť v zmysle § 491 ods. 2 veta druhá S.s.p. tak, že je po procesnej stránke vždy v prospech fyzickej alebo právnickej osoby (najmä princíp legitímneho očakávania, že v ďalšom súdnom prieskume sa bude preverovať riadnosť aplikácie doterajších predpisov), potom tento právny názor predstavuje výnimku z povinnosti Najvyššieho súdu postupovať v konaní o opravnom prostriedku podanom po 01.07.2016 v zmysle príslušných ustanovení Správneho súdneho poriadku.

§ 491ods.

1 S.s.p. platí, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon na konania začaté

piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

§ 492ods.

2 S.s.p. odvolacie konania

piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia

doterajších predpisov.

§ 491ods.

2 veta druhá S.s.p. platí, že ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.