Obsah (5)

§ 118§ 492§ 219§ 491§ 250k

Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 1SZa/16/2016 Identifikačné číslo spisu: 1016201197 Dátum vydania rozhodnutia: 11.08.2016 Meno a priezvisko: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec Funkcia: sudca ECLI: ECLI:

Tretej hlavy Piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“) s tým, že - odporca vec nesprávne právne posúdil, pričom napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, - odporca v napadnutom rozhodnutí existenciu značného rizika úteku odôvodnil nedostatočne, - odporca nezvážil aplikáciu Smernice európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“), na uplatnenie menej prísnych donucovacích opatrení, - odporca stanovil maximálnu dĺžku doby zaistenia navrhovateľa do 12.11.2016, ktorá je neprimerane dlhá a túto ani neodôvodnil žiadnymi konkrétnymi dôvodmi a skutkovými okolnosťami prejednávanej veci. 3. K námietke navrhovateľa, že odporca nedostatočne zistil skutkový stav veci, následne vec nesprávne právne posúdil, a napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, krajský súd uviedol, že odporca riadne zistil skutkový stav veci, v konaní bolo preukázané, že navrhovateľ sa dopustil priestupku

§ 118ods.

1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, a to tým, že má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

1. V zápisnici o podaní vyjadrenia zo dňa 11.05.2016 (ďalej na účely rozsudku len „zápisnica“) navrhovateľ uviedol, že v Maďarsku požiadal o udelenie azylu a bol umiestnený v pobytovom tábore. Taktiež uviedol, že na území Slovenskej republiky nežiada o azyl. Na otázku, - či má finančné prostriedky na vycestovanie z územia Slovenskej republiky, uviedol, že nemá, - či má zabezpečené ubytovanie na území Slovenskej republiky uviedol, že nie. Pobyt navrhovateľa v Maďarsku je na základe podanej žiadosti o azyl, a preto bolo povinnosťou navrhovateľa zdržiavať sa v Maďarsku až do právoplatného rozhodnutia o žiadosti o azyl. Navrhovateľ počas konania o udelení azylu nie je oprávnený pohybovať sa v iných krajinách Únie.
2. K námietke nedostatočného odôvodnenia značného rizika úteku odporca uviedol, že existencia značného rizika úteku je preukázaná z jeho vyjadrení, ako aj samotného konania spočívajúceho v svojvoľnom odchode z Maďarska, jeho nelegálnom vstupe na územie Slovenskej republiky, z dôvodu, že nemá udelený pobyt. Z uvedených dôvodov je predpoklad, že ujde alebo sa bude skrývať. Nezaistením by hrozilo, že sa dobrovoľne nevráti do krajiny, ktorá je príslušná v jeho konaní, ale bude sa pokúšať o útek do iných krajín Únie, bude sa vyhýbať azylovému konaniu. Z uvedeného vyplýva riziko úteku navrhovateľa a preto bolo potrebné navrhovateľa zaistiť a za účasti štátu zabezpečiť jeho návrat do štátu, kde požiadal o udelenie azylu. V zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z
3. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej na účely rozsudku len „Nariadenie“), je nutné odovzdanie navrhovateľa a nie návrat do Maďarska vykonať po prepustení zo zaistenia.
4. K námietke navrhovateľa ohľadom zaistenia uviedol, že dĺžku doby zaistenia odporca stanovil od 17.06.2016 na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 12.11.2016, ktorá je nevyhnutná na vykonanie všetkých dostupných úkonov smerujúcich k inému štátu Únie, čo trvá určitú dobu. Navrhovateľ sa nachádza na území Slovenskej republiky bez povolenia na pobyt, odovzdanie žiadateľa alebo inej osoby zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi, ako náhle to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní (čl. 29 ods. 1 Nariadenia). V prípade navrhovateľa ide o zaistenie najdlhšie na 5 mesiacov, a nie o maximálnu dĺžku.
5. Krajský súd vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie odporcu ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, bolo plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj správnym poriadkom, preto rozhodnutie odporcu potvrdil. II. Stručné zhrnutie odvolacích námietok navrhovateľa
6. Proti rozsudku krajského súdu doručil navrhovateľ v zákonnej lehote podanie označené ako kasačnú sťažnosť z dôvodov

ust. § 440 ods. 1 písm.

1. d)a
2. g)zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej na účely rozsudku len „S.s.p.“), t.j. z dôvodu, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. 9. Navrhovateľ najmä namietal - nedostatočné odôvodnenie existencie rizika svojho úteku odporcom, - nedostatočné individuálne posúdenie jeho situácie s poukazom na závery vyplývajúce z rozsudku Správneho súdneho dvora Rakúska zo dňa 08.09.2015 (schopnosť Maďarskej republiky prijať navrhovateľa ako aj riziko porušovania jeho práv

čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v uvedenej krajine), - doba zaistenia je neprimerane dlhá a odporca dĺžku doby zaistenia neodôvodnil; v tejto súvislosti nekonkrétne poukázal na rozhodovaciu prax všeobecných súdov, - odporca nielenže nezvážil možnosť aplikácie menej prísnych donucovacích prostriedkov ako je zaistenie navrhovateľa, ale aj stanovil maximálnu možnú dĺžku doby zaistenia.

1. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) rozhodol tak, že rozsudok krajského súdu mení tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje, vec vracia odporcovi na ďalšie konanie a súčasne, aby rozhodol o jeho prepustení zo zaistenia. III. Stanovisko odporcu k odvolacím námietkam
2. Odporca v podaní z 01.08.2016 k otázke aplikácie menej prísnych donucovacích prostriedkov uviedol, že z okolností, za akých navrhovateľ opustil územie Maďarskej republiky, ako aj z jeho vyjadrení, ktoré v priebehu administratívneho konania produkoval, je preukázané, že v prípade prepustenia by tento nezotrval na území Slovenskej republiky a tým by zmaril reálne zabezpečenie prípravy a výkon prevozu v zmysle Nariadenia. Naviac, aplikácia miernejších donucovacích prostriedkov neprichádza do úvahy, nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal schopnosť zabezpečiť si ubytovanie na území Slovenskej republiky na potrebnú dobu, ako ani disponovanie potrebnými finančnými prostriedkami.
3. K vyjadreniam vzťahujúcim sa k Maďarsku ako k jednému zo signatárov Nariadenia, odporca uviedol, že nemá vedomosť o prípadnom vypovedaní predmetného právneho predpisu. Judikatúra, na ktorú navrhovateľ v odvolaní poukázal, sa vzťahovala na podmienky v Maďarskej republike v roku 2015, pričom tieto sa zmenili. Preto obsah tejto námietky považoval za neaktuálny.
4. K námietke navrhovateľa ohľadom dĺžky doby zaistenia uviedol, že túto riadne odôvodnil a podoprel tým, že táto je v súlade so zákonom a jedná sa len o hraničnú dobu, teda v prípade skoršieho dátumu realizácie účelu zaistenia, táto nebude naplnená.
5. V ostatných častiach odporca odkázal na svoje predchádzajúce písomné a ústne vyjadrenia v konaní pred krajským súdom a navrhol, aby Najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdil. IV. Právny názor Najvyššieho súdu
6. Najvyšší súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) postupom

§ 492ods.

1 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11.08.2016 o 9.10 hod. (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).

ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov v znení relevantnom pre prejednávanú vec „policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu

osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku“.

ust. § 115 ods. 2 O.s.p. v citovanom znení „predvolanie sa musí účastníkom doručiť tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla najmenej päť dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať“.

ust. § 250m ods. 2 O.s.p. v citovanom znení „návrh sa podáva na príslušnom súde v lehote tridsiatich dní od doručenia rozhodnutia, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje niečo iné. Návrh je podaný včas aj vtedy, ak bol podaný v lehote na orgáne, ktorý vydal rozhodnutie. Ak rozhodnutie neobsahuje poučenie o opravnom prostriedku alebo ak obsahuje nesprávne poučenie, možno ho napadnúť do šiestich mesiacov od jeho doručenia“.

ust. § 492 ods. 1 S.s.p. „konania

tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia

doterajších predpisov“. 16. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o zaistení navrhovateľa

ust. § 88 ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. 17. Odvolací súd po preskúmaní obsahu opravného prostriedku navrhovateľa proti rozsudku krajského súdu, označeného a odôvodneného ako kasačná sťažnosť,

Správneho súdneho poriadku dospel k záveru, že námietky navrhovateľa je možné posúdiť

ust. § 205 ods. 2 písm.

1. f)a § 205 ods. 2 písm.
2. a)v spojení s § 221 ods. 1 písm.
3. d)O.s.p. K možnosti aplikovať na konanie pred Najvyšším súdom doterajší procesný predpis sa konajúci súd vyjadruje nižšie. 18. Pokiaľ navrhovateľ namietal neuplatnenie alternatív k zaisteniu, odvolací súd túto námietku nepovažoval za dôvodnú. Navrhovateľ v podanom odvolaní poukazoval na znenie čl. 28 ods. 2 Nariadenia,

ktorej má správny orgán, ešte pred tým ako zaistí štátneho príslušníka tretej krajiny, povinnosť zvážiť použitie miernejších donucovacích prostriedkov, pričom formu, metódy a podmienky pre ich uplatnenie ponecháva na vnútroštátnu právnu úpravu. V tomto prípade vnútroštátnu právnu úpravu predstavuje práve ust. § 89 ods. 1 písm.

1. a)a
2. b)zákona o pobyte cudzincov, t. j. povinnosť hlásenia pobytu alebo zloženie peňažnej záruky. Iné alternatívy k zaisteniu právny poriadok nepripúšťa. Podmienkou pre uloženie povinnosti hlásenia pobytu je však v zmysle ust. § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov preukázanie zabezpečenia ubytovania a zároveň finančného zabezpečenia pobytu

ust. § 6 zákona o pobyte cudzincov. Navrhovateľ uvedené podmienky nespĺňal, ani v priebehu administratívneho konania netvrdil opak.

1. Navrhovateľ v priebehu konania nepreukázal, že by mohol on alebo niekto iný v jeho mene zložiť peňažnú záruku, resp., že má kde bývať a že zároveň má finančné krytie svojho pobytu. Na uvedené skutočnosti bol dopytovaný odporcom v správnom konaní, čo nepochybne vyplýva aj z administratívneho spisu odporcu. Ku skutočnostiam, ktoré vo svojich výpovediach uviedol, nechcel nič doplniť. Rovnako bola odporcom rešpektovaná navrhovateľova neznalosť slovenského jazyka a bolo zabezpečené tlmočenie z jazyka slovenského do jazyka arabského, ktorému navrhovateľ rozumel, preto je vylúčené, že by tento otázkam odporcu nerozumel. Vzhľadom na vyššie uvedené, navrhovateľove námietky neboli spôsobilé spochybniť závery odporcu o nemožnosti uplatnenia alternatív zaistenia.
2. Navrhovateľ v podanom odvolaní namietal spôsob stanovenia dĺžky lehoty zaistenia, keď túto odporca stanovil na maximálnu prípustnú dobu. Odvolací súd ani túto námietku nepovažoval za dôvodnú, nakoľko lehota zaistenia bola odporcom stanovená v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o pobyte cudzincov. Najvyšší súd akceptuje argumentáciu odporcu, že je veľmi ťažké stanoviť trvanie jednotlivých úkonov vyvolaných účelom zaistenia navrhovateľa, nakoľko táto skutočnosť je závislá nielen od konania cudzích štátnych orgánov, spolupráce zaistenej osoby ale aj od momentálnej situácie v oblasti migrácie. Preto zákon o pobyte cudzincov ponecháva na príslušné správne orgány, t. j. odporcu aby tento v súlade so svojou praxou v oblasti vykonávania úkonov vedúcich k odovzdaniu zaistenej osoby

osobitného predpisu sám stanovil dĺžku doby zaistenia. Zákon o pobyte cudzincov iba určuje maximálnu dĺžku doby zaistenia s tým, že príslušným správnym orgánom uložil povinnosť aj počas zaistenia venovať pozornosť prípadným zmenám v skutkových okolnostiach prípadu a promptne na ne reagovať. Naviac, odporcom stanovená doba zaistenia nie je maximálnou prípustnou, t.j. 6 mesiacov tak, ako to tvrdil navrhovateľ, ale necelých 5 mesiacov.

1. Pokiaľ odporca v preskúmavanom rozhodnutí odôvodnil stanovenú dĺžku doby zaistenia potrebou zabezpečenia akceptácie prevzatia zo strany maďarských úradov, prípravou prevozu a jeho technickým, materiálnym a personálnym zabezpečením, pričom zároveň poukázal na svoju aplikačnú prax, odvolací súd aj s poukazom na vyššie uvedené nepovažoval ani túto námietku navrhovateľa za dôvodnú.
2. Navrhovateľ namietal, že odporca neskúmal a ani neodôvodnil riziko úteku navrhovateľa. Táto navrhovateľom uvedená námietka sa zhoduje s tou, ktorú uviedol v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu, a s ktorou sa súd prvého stupňa v celom rozsahu vysporiadal. Odvolací súd preto v uvedenom rozsahu poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu a pre doplnenie dodáva, že existencia „rizika úteku“ predstavuje rozhodujúci prvok pri rozhodovaní o potrebe zaistenia. Pri posudzovaní existencie rizika úteku je potrebné vychádzať z objektívnych kritérií stanovených v zákone o pobyte cudzincov, t.j. ak na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt

zákona o pobyte cudzincov alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

1. Pri posudzovaní existencie rizika úteku a vyplývajúcej potreby zaistenia sa musí zohľadniť odmietnutie vstupu na hranici, existencia záznamu v SIS, chýbajúce doklady, chýbajúce miesto bydliska, absencia spolupráce a ďalšie relevantné náznaky/kritériá. Avšak aj v prípade prítomnosti uvedených indikátorov, tieto neodôvodňujú nevyhnutne opatrenie zaistenia per se. Vyššie uvedený zoznam kritérií by sa mal vziať do úvahy ako prvok pri celkovom posudzovaní jednotlivej situácie. Často kombinácia niekoľkých z vyššie uvedených kritérií poskytne základ pre oprávnený predpoklad „rizika úteku“. Vyžaduje sa individuálne posúdenie každého prípadu, pričom dôležitým faktorom môže byť práve správanie zaistenej osoby v čase od vstupu na územie niektorého z členských štátov Európskej únie.
2. Ak sa z navrhovateľovho správania v minulosti dá vyvodiť záver, že pravdepodobne nebude konať v súlade s právom a bude sa vyhýbať návratu, táto skutočnosť môže viesť k odôvodneniu predpokladu existencie rizika úteku. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd považoval odôvodnenie odporcu o existencii rizika úteku navrhovateľa za postačujúce. Tento už v minulosti svojim konaním preukázal, že nie je schopný podrobiť sa obmedzeniam uloženým štátnymi orgánmi v Maďarskej republike. Uvedené konanie navrhovateľa odvolací súd považoval za dôležitý indikátor existencie rizika úteku, preto ani túto námietku navrhovateľa nepovažoval za spôsobilú spochybniť závery odporcu.
3. Navrhovateľ poukázal na nedostatočne individuálne posúdenie jeho situácie s poukazom na závery vyplývajúce z rozsudku Správneho súdneho dvora Rakúska zo dňa 08.09.2015, v zmysle ktorého je odporca povinný zaujať stanovisko jednak k schopnosti Maďarskej republiky prijať navrhovateľa, ako aj rizika porušovania jeho práv

čl. 5 Dohovoru v uvedenej krajine, a to vzhľadom na súčasnú situáciu v oblasti migrácie v tejto krajine. Ani táto námietka

názoru odvolacieho súdu nebola dôvodná. Navrhovateľ v tejto súvislosti neprodukoval žiadne relevantné dôkazy preukazujúce opodstatnenosť naznačených pochybností a tieto ani nijako nekonkretizoval. Rozsudok Správneho súdneho dvora Rakúska, ktorým poukazoval na súčasnú situáciu v Maďarskej republike nie je v tomto prípade aktuálny nakoľko v období po jeho vyhlásení neboli v ňom uvedené obavy ničím preukázané.

1. Najvyšší súd považoval odvolacie námietky navrhovateľa za nedôvodné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z pohľadu uplatnených námietok navrhovateľa, ktoré určujú rozsah súdneho prieskumu rozhodnutia správneho orgánu nezistil ani žiadne pochybenie v postupe odporcu ani krajského súdu. Najvyšší súd na základe vyššie uvedených úvah konštatoval, že krajský súd dospel k správnemu záveru, keď napadnuté rozhodnutie odporcu potvrdil. Krajský súd sa podrobne zaoberal všetkými podstatnými námietkami navrhovateľa a dospel k správnemu záveru, že rozhodnutie odporcu bolo vydané v súlade so zákonom, je riadne odôvodnené a odporca v ňom dostatočným spôsobom vyjadril svoje úvahy relevantné pre rozhodnutie o zaistení navrhovateľa.
2. Na základe uvedeného Najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu

§ 219O.s.p.

potvrdil.

1. Záverom sa musí Najvyšší súd vyjadriť aj k hore uvedenej aplikácii ustanovenia § 492 ods. 1 S.s.p. Je nepochybné, že zákonodarca prostredníctvom základného ustanovenia § 491 ods. 1 v spojení „a contrario“ § 492 ods. 2 S.s.p. jasne vyjadril svoju vôľu, aby konania o práve účastníka spochybniť vydaný rozsudok krajského súdu sa po relevantnom dátume
2. júl 2016, spravovali ustanoveniami Správneho súdneho poriadku, a to bezvýhradne, t.j. aj pre konania

Tretej hlavy Piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Avšak zákonodarca súčasne ponúkol súdom vykonávajúcim svoju právomoc v správnom súdnictve, aby vždy pri aplikácii Správneho súdneho poriadku zohľadňovali právo jednotlivcov byť chránení pred procesne nepriaznivejšími účinkami Správneho súdneho poriadku, ako by tomu bolo v prípade aplikácie Občianskeho súdneho poriadku. Nakoľko dokončenie odvolacieho konania začatého po 01.07.2016 proti rozhodnutiam krajských súdov vydaným

Tretej časti Piatej hlavy Občianskeho súdneho poriadku je nutné vyhodnotiť v zmysle § 491 ods. 2 veta druhá S.s.p. tak, že je po procesnej stránke vždy v prospech fyzickej alebo právnickej osoby (najmä princíp legitímneho očakávania, že v ďalšom súdnom prieskume sa bude preverovať riadnosť aplikácie doterajších predpisov), potom tento právny názor predstavuje výnimku z povinnosti Najvyššieho súdu postupovať v konaní o opravnom prostriedku podanom po 01.07.2016 v zmysle príslušných ustanovení Správneho súdneho poriadku.

§ 491ods.

1 S.s.p. platí, že ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté

piatej časti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

§ 492ods.

2 S.s.p. odvolacie konania

piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia

doterajších predpisov.

§ 491ods.

2 veta druhá S.s.p. platí, že ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona, ak by boli v neprospech žalobcu, ak je ním fyzická osoba alebo právnická osoba. 28. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd

§ 250kods.

1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p. tak, že navrhovateľovi, ako neúspešnému účastníkovi konania, trovy odvolacieho konania nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.