ktorého sa žiadateľka považuje za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím s mierou funkčnej poruchy 50 %
prílohy č. 3, časť XIV.B, bod 4., písm. a/ k zákonu č. 447/2008 Z. z. Žalobkyňa svoju žiadosť odôvodnila potrebou osobného motorového vozidla za účelom návštev lekárov, príbuzných v Brne, nákupy, spoločenské akcie, návšteva kúpeľov, keďže jej auto je nespoľahlivé a poruchové. V žiadosti tiež uviedla, že od 01.02.2013 bude zamestnaná ako obchodná zástupkyňa predaja kávy a kapsúl všade tam, kde jej zamestnávateľ predal kávovary.
predmetného posudku žiadateľka nespĺňala odkázanosť na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom a peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla nebol navrhnutý. Žalovaný správny orgán ako odvolací orgán preskúmal rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu na základe podaného odvolania žalobkyne. Vo veci rozhodol dňa 14.06.2013 tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie v tejto veci a na základe rozsudku Krajského súdu v Nitre zo dňa 22.01.2014 č. k. 11S/316/2013-32 opätovne vo veci konal a rozhodol žalobou napadnutým rozhodnutím. Záväzným podkladom pre rozhodnutie o odvolaní žalobkyne bol posudok odboru peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností žalovaného zo dňa 11.06.2013 č. UPS/US1/SSVODPC/BEZ/2013/623. Z komplexného posudku žalovaného vyplýva, že posudkový lekár zmenil poradie diagnóz bez zmeny miery funkčnej poruchy. Uviedol, že onkologické ochorenie po operácii rádioterapii v porovnaní s depresívnou poruchou má vyššiu mieru funkčnej poruchy. Posudkový lekár uviedol, že žiadateľka je liečená na vysoký krvný tlak stredného stupňa s dobrou funkciou ľavej komory srdca, kardiokulmonálne je kompenzovaná. Arteriálna hypertenzia je u nej stredného stupňa, čo nekoreluje so záverom uvedeným v lekárskom posudku prvostupňového správneho orgánu. Žiadateľka nemá zníženú pohybovú schopnosť samostatne sa premiestňovať, chodí bez opory na krátke vzdialenosti.
medicínskych kritérií nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, lebo je schopná sa premiestniť k vozidlu verejnej hromadnej dopravy, nastupovať, udržať sa v ňom počas jazdy, vystupovať z vozidla verejnej hromadnej dopravy a zvládnuť iné situácie v ňom a z toho dôvodu nespĺňa rozhodujúcu, zákonom stanovenú podmienku pre navrhnutie peňažného príspevku na kúpu osobného motorového vozidla. Pokiaľ ide o psychiatrický nález predložený žalobkyňou, v ktorej psychiater uvádza u posudzovanej pretrvávanie strachu s nemožnosťou kontaktu s viacerými ľuďmi, posudkový lekár uviedol, že je to v rozpore s tendenciou žiadateľky zamestnať sa ako obchodný zástupca, predajca kávy, ktorý nevyhnutne musí byť v kontakte s inými ľuďmi. Posudkový lekár ďalej konštatoval, že kolapsoidné stavy nedovoľujú viesť motorové vozidlo a z toho dôvodu psychiatrický nález považoval za účelový, lebo racionálnym posúdením zdravotného stavu priznanie individuálnej prepravy v súlade s uvádzanou psychickou poruchou je potrebné považovať za nezlučiteľné. Žalovaný správny orgán na základe zadovážených dôkazov a podkladov pre vydanie rozhodnutia odvolanie žalobkyne zamietol a
2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní potvrdil prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne, z dôvodu, že po posúdení medicínskych kritérií
komplexného posudku ústredia nebola v zmysle § 14 ods. 6 zákona č. 447/2008 Z. z. preukázaná odkázanosť menovanej na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. V prípade preskúmavaného rozhodnutia žalovaného súd dospel k záveru, že toto rozhodnutie vychádza zo správneho a riadneho zistenia skutkového stavu, pričom zdravotný stav žalobkyne bol náležite posúdený v čase rozhodovania z medicínskeho hľadiska. Krajský súd konštatoval, že v danej veci mal preukázané, že podkladom pre vydanie rozhodnutia žalovaného správneho orgánu (i prvostupňovým správnym orgánom) bol komplexný posudok (§ 15 zákona), ktorému predchádzala lekárska a sociálna posudková činnosť (lekársky posudok v zmysle § 11 zákona) a z jeho záverov vyplýva, že posudkový lekár z medicínskeho hľadiska u žalobkyne za najzávažnejšie z dokladovaných ochorení (v počte 8) považoval zdravotné postihnutie
prílohy č. 3, časť XIV. B, bod 4. písm. a/ k zákonu č. 447/2008 Z. z. s presne stanovenou mierou funkčnej poruchy 50 %, a preto je považovaná za fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Keďže komplexný posudok je podkladom pre vydanie rozhodnutia o odvolaní odvolateľa (o žiadosti žiadateľa), jeho závery sú prevzaté do odôvodnenia rozhodnutia, a preto sú súdom preskúmateľné v rámci napadnutého rozhodnutia. Z komplexného posudku žalovaného (aj správneho orgánu prvého stupňa) je zrejmé, prečo potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a prečo dospel k záveru, že žiadosti žalobkyne nie je možné vyhovieť.
záverov posudku žalobkyni nevznikajú sociálne dôsledky v oblasti mobility, keďže nemá zníženú pohybovú schopnosť samostatne sa premiestňovať a chodí bez opory na krátke vzdialenosti. Na základe lekárskeho posudku, ktorý bol podkladom pre komplexný posudok, žalobkyňa nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, lebo nespĺňa podmienky uvedené v § 14 ods. 6 citovaného zákona. V dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia je odkázaná na sprievodcu. Záver posudkového lekára v komplexnom posudku vyplýva z predložených nálezov odborných lekárov, vrátane lekárskeho psychiatrického nálezu od K.. I. a zdravotné postihnutie u menovanej bolo
prílohy zákona č. 447/2008 Z. z. posúdené ako duševné poruchy IV bod 4/b, efektívne poruchy nálad stredne ťažká porucha s MFP 50 %.
názoru súdu (na čo poukazuje i žalovaný), pri rozhodovaní o žiadosti o peňažný príspevok, posudzovanie odkázanosti sa skúma nie iba zo samotného ochorenia
predložených nálezov odborných lekárov, ale hlavne
stupňa chronického ochorenia, formy a štádia ochorenia. Zo spisového materiálu vyplýva a žalobkyňa odôvodnila svoju žiadosť na poskytnutie kompenzačného príspevku, okrem iných dôvodov (návšteva lekára, rodiny) i tým, že od 01.02.2013 bude zamestnaná ako obchodná zástupkyňa predajcu kávy, čo i doložila do spisu, avšak bolo preukázané (a sama žalobkyňa na pojednávaní pred súdom i potvrdila), že prácu obchodnej zástupkyne vykonávala iba do 30.06.2013, takže nebola preukázaná jedna z podmienok
citovaného zákona, a to zamestnávanie, v ktorom by využívala osobné motorové vozidlo najmenej 2x v týždni na účely prepravy do zamestnania a 2x späť. Správny orgán mal preukázané, že išlo iba o krátkodobé zamestnanie v čase podania žiadosti. Krajský súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalobkyne, ktorou v žalobe namietala, že správny orgán sa nedostatočne vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré žalobkyňa považovala rozhodnutie žalovaného za nezákonné a nesprávne, a to, že nezohľadnil predložený lekársky nález K.. I. zo dňa 12.12.2012 (ani doplňujúci nález na žiadosť správneho orgánu zo dňa 28.12.2012), v ktorom lekárka konštatovala „sociálnu fóbiu u žalobkyne“ a ktorý má zásadný význam pre posúdenie odkázanosti žalobkyne na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, a ak mal posudkový lekár hodnoverné pochybnosti o správnosti diagnostického záveru lekára špecialistu v príslušnom odbore, mal žalobkyňu pozvať na posúdenie jej zdravotného stavu, i keď sama o to
9 zákona nepožiadala. Konštatoval, že žalovaný správny orgán sa v napadnutom rozhodnutí so všetkými námietkami náležitým spôsobom vysporiadal a svoje rozhodnutie aj náležite a presvedčivo odôvodnil. Posudkový lekár v lekárskom posudku posudzoval u žalobkyne i zistené duševné poruchy - efektívne poruchy nálad stredne ťažká porucha (
prílohy zákona časť IV bod 4/b), ktorý konštatoval, že žalobkyňa sa lieči na úzkostne depresívnu poruchu, sociálnu fóbiu, stavy na odpadnutie, má závraty, teda nespochybnil diagnostický záver lekárky. Posudkový lekár (so špecializáciou v odbore posudkové lekárstvo
zákona) z medicínskeho hľadiska iba konštatoval, že pokiaľ psychiater u žalobkyni uvádza pretrvávanie strachu z možnosti kontaktu s viacerými ľuďmi len v hromadnej doprave (prejav sociálnej fóbie u žalobkyni), toto je v rozpore s tendenciou žalobkyne zamestnať sa ako predajca kávy a naviac i viesť motorové vozidlo pri kolapsovitých stavoch a závratoch. V tejto súvislosti súd poukazuje na samotnú žalobu, v ktorej žalobkyňa uvádza „...trpí stavmi úzkosti, závratmi a pod. pri cestovaní prostriedkami hromadnej dopravy, ako aj v dave ľudí...“. V odbornom náleze K.. I. uvádza, „....že žalobkyňa pociťuje strach medzi ľuďmi, musela opakovane vystúpiť z autobusu, odpadla v kostole, môže aj sama viesť osobné motorové vozidlo.“ Krajský súd v danej súvislosti poukázal na ust. § 77 ods. 1 písm. d/, e/ zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, v zmysle ktorého jednou z podmienok na udelenie vodičského oprávnenia je zdravotne a psychicky spôsobilý stav vodiča (žiadateľa) vodičského oprávnenia, teda je vylúčené aby vodič trpel kolapsovitým stavom a závratmi. Posudkový lekár žalovaného nemal potom dôvod žalobkyňu pozvať na posúdenie jej zdravotného stavu
9 zákona, lebo žalobkyňa o to ani nepožiadala. Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný správny orgán, ako i prvostupňový správny orgán zistili skutkový stav dostatočne a správne ustálili skutkový stav, keď uvážili, vzhľadom na objektivizované nálezy odborných lekárov, že žalobkyňa netrpí takými obmedzeniami v mobilite, pre ktoré by nebola schopná sa premiestniť k vozidlám verejnej hromadnej dopravy, nastupovať do nich, vystupovať, udržať sa v nich a zvládnuť inú situáciu v nich. Správna úvaha žalovaného pri rozhodovaní o nároku žalobkyne nevybočila z rámca logického myslenia, medzí a hľadísk zákona, vzhľadom na zákonnú úpravu, že ide o fakultatívnu dávku, na ktorú žiadateľ nemá zákonný nárok. Krajský súd dal do pozornosti, že peňažný príspevok na kúpu osobného motorového vozidla možno poskytnúť len ťažko zdravotne postihnutej fyzickej osobe, ktorá spĺňa zákonom stanovené podmienky a že právny nárok na príspevok
zákona neexistuje (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sž-o-KS 32/04, 9Sžso/63/2011) a žalovaný správny orgán v súlade so zákonom konštatoval, že ide o fakultatívnu dávku. Súd pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného skúma iba to, či žalovaný pred svojím rozhodnutím dostatočne zistil skutočný stav veci. Rozhodnutie o takejto dávke je vecou úvahy správneho orgánu i v prípade splnenia všetkých podmienok uvedených v zákone. Záverom krajský súd konštatoval, že záver oboch správnych orgánov, ktorý urobili vo svojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade s i hmotnoprávnymi ustanoveniami vyššie citovaných zákonov, a preto sa s nimi súd stotožnil. Nezistil také vady konania, na ktoré by
3 O.s.p. musel prihliadnuť, a preto žalobu
1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol
1 O.s.p. tak, že neúspešnej žalobkyni právo na ich náhradu nepriznal.
zákona č. 447/2008 Z. z., preto musí pri tom vychádzať z predložených nálezov, majúc za to, že správny orgán preto nemôže ignorovať vyjadrenia odborného lekára. Zdôraznila, že posudkový lekár ju osobne nevyšetril, jej zdravotný stav neposudzoval v prítomnosti lekára so špecializáciou v príslušnom odbore a
jej informácií sám posudkový lekár nemá odborné zameranie na oblasť psychiatrie. Žalobkyňa tiež namietala formalistický výklad § 14 zákona č. 447/2008 Z. z. zo strany správnych orgánov, čo spôsobuje ďalšie prehlbovanie jej sociálnej izolácie. Tvrdila, že posudkový lekár, ako aj žalovaný pri posudzovaní jej odkázanosti na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom sa sústredili v podstate iba na jej schopnosť samostatne sa pohybovať a opomenuli náležité zohľadniť najmä dôvod odkázanosti uvedený v § 14 ods. 6 písm. c/ zákona č. 447/2008 Z. z., ktorý boli povinní posudzovať vzhľadom na jej schopnosť zvládnuť takúto situáciu na rovnakom základe s ostatnými fyzickými osobami a pri rešpektovaní jej prirodzenej dôstojnosti. Namietala formalistický výklad § 14 zákona č. 447/2008 Z. z. zo strany správnych orgánov, čo spôsobuje ďalšie prehlbovanie sociálnej izolácie žalobkyne. Vytýkala súdu prvého stupňa, že vybočil z rámca súdneho prieskumu rozhodnutia správnych orgánov v správnom súdnictve, keď poukázal na to, že zamestnanie žalobkyne skončilo dňa 30.06.2013, ktorú skutočnosť žalovaný uviedol až v jeho písomnom vyjadrení zo dňa 14.07.2014, keďže táto skutočnosť nebola podkladom na vydanie žiadneho zo správnych rozhodnutí. Záverom žalobkyňa uviedla, že pokiaľ prvostupňový súd, rovnako ako žalovaný poukazuje na fakultatívnu povahu danej dávky, ani táto skutočnosť nezbavuje správny orgán jeho povinnosti konať a rozhodnúť v súlade príslušnými ustanoveniami zákona č. 447/2008 Z. z. a správneho poriadku a správnu úvahu si nemožno zamieňať so svojvôľou, a preto bolo povinnosťou prvostupňového súdu skúmať, či žalovaný pred svojím rozhodnutím dostatočne zistil skutočný stav veci (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 9Sžso/63/2011). Trvala na tom, že skutočný stav veci v prejednávanej veci nebol dostatočne zistený, nakoľko neboli odstránené rozpory medzi lekárskymi posudkami a odbornými nálezmi K.. I., ani predložené nestranné dôkazy (či už znalecký posudok alebo aspoň vyjadrenie lekára so špecializáciou v príslušnom odbore), ktoré by vecnú správnosť a odborné závery vypracovaných lekárskych posudkov potvrdzovali, ako aj že s ostatnými žalobnými námietkami sa súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku nezaoberal vôbec.
2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok účinný od 01.07.2016 odvolacie konania
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia
doterajších predpisov. Odvolací súd dáva do pozornosti, že súd v konaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy v zmysle právnej úpravy ustanovenej v piatej časti Občianskeho súdneho poriadku upravujúcej správne súdnictvo nie je súdom skutkovým. Pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu
piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov (§§ 247 a nasl. O.s.p.) je úlohou súdu posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v opravnom prostriedku, ktorými navrhovateľ namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd mal preukázané, že v danej veci súd prvého stupňa v procese súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného náležite nepostupoval v zmysle procesných pravidiel zákonodarcom nastolených v druhej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku citovaných vyššie. Po preskúmaní zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho odvolací súd sa nemohol stotožniť so závermi prvostupňového súdu o zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného. Vychádzajúc z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgán, odvolací súd zistil, že základné námietky žalobkyne, ktorými napáda zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a tiež rozsudku súdu prvého stupňa spočívajú v jej tvrdení, že napadnutým rozhodnutím žalovaný v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu rozhodol len na základe záverov posudkového lekára bez náležitého zistenia skutkového stavu, správne orgány oboch stupňov v konaní neodstránili rozpory záverov posudkového lekára a ošetrujúceho lekára vyplývajúce z lekárskeho nálezu K.. I., žalovaný a následne súd prvého stupňa formalistickým výkladom § 14 zákona č. 447/2008 Z. z. prispel k ďalšiemu prehĺbeniu jej sociálnej izolácie, vytýkajúc žalovanému i súdu prvého stupňa, že náležite neodôvodnili svoju právnu úvahu pre nepriznanie peňažného príspevku. Zákonodarca v právnej úprave ustanovenej v zákone č. 447/2008 Z. z. upravuje právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia, právne vzťahy pri vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, vyhotovení preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom (ďalej len "preukaz"), parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím (ďalej len "parkovací preukaz") a právne vzťahy na účely posudzovania potreby osobitnej starostlivosti poskytovanej
osobitného predpisu. 1). Cieľom úpravy právnych vzťahov uvedených v odseku 1 je podpora sociálneho začlenenia fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím do spoločnosti za jej aktívnej účasti pri zachovaní jej ľudskej dôstojnosti za podmienok a v oblastiach ustanovených týmto zákonom. (§ 1 ods. 1, 2).
1, ods. 6 písm. c/, zákona č. 447/2008 Z. z. fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby na účely tohto zákona, ak je odkázaná na osobnú asistenciu, opatrovanie alebo sociálnu službu
osobitného predpisu, zvládnuť z dôvodu ťažkého zdravotného postihnutia inú situáciu vo vozidle verejnej hromadnej dopravy osôb a v prostriedku železničnej dopravy najmä z dôvodu poruchy správania pri duševných ochoreniach, vertebrobasilárnej insuficiencie s ťažkými závratmi, straty dvoch končatín, kardiopulmonálnej nedostatočnosti ťažkého stupňa alebo ťažkej poruchy sfinkterov.
1 až 11 zákona č. 447/2008 Z. z. lekárska posudková činnosť na účely tohto zákona je a/ hodnotenie a posudzovanie zdravotného stavu, jeho zmien a porúch, ktoré podmieňujú zdravotné postihnutie fyzickej osoby, b/ určovanie miery funkčnej poruchy, c/ posudzovanie sociálnych dôsledkov v oblastiach kompenzácií, ktoré má fyzická osoba v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia v porovnaní s fyzickou osobou bez zdravotného postihnutia, d/ posudzovanie jednotlivých druhov odkázanosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, e/ posudzovanie fyzickej schopnosti a psychickej schopnosti fyzickej osoby vykonávať opatrovanie, f/ posudzovanie fyzickej schopnosti a psychickej schopnosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím udeliť písomný súhlas
6, g/ posúdenie potreby osobitnej starostlivosti
osobitného predpisu. 1) Lekársku posudkovú činnosť vykonáva posudkový lekár príslušného orgánu. Posudkový lekár pri vykonávaní lekárskej posudkovej činnosti spolupracuje najmä s lekárom so špecializáciou v špecializačnom odbore všeobecné lekárstvo a s lekárom so špecializáciou v špecializačnom odbore pediatria, ktorý poskytuje všeobecnú ambulantnú starostlivosť pre deti a dorast, alebo s lekárom so špecializáciou v príslušnom špecializačnom odbore a sociálnym pracovníkom príslušného orgánu. Pri výkone lekárskej posudkovej činnosti posudkový lekár vychádza z aktuálneho lekárskeho nálezu na účely kompenzácie, na účely preukazu, na účely parkovacieho preukazu, na účely posudzovania fyzickej schopnosti a psychickej schopnosti fyzickej osoby vykonávať opatrovanie a posudzovania fyzickej schopnosti a psychickej schopnosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím udeliť písomný súhlas
6 (ďalej len "lekársky nález"), ak tento zákon neustanovuje inak. Vzor lekárskeho nálezu je uvedený v prílohe č. 1. Ak fyzická osoba v priebehu konania vo veciach kompenzácie, preukazu alebo parkovacieho preukazu predloží ďalšiu zdravotnú dokumentáciu, ktorá nie je obsahom lekárskeho nálezu, posudkový lekár túto zdravotnú dokumentáciu posúdi a zohľadní ju v lekárskom posudku. Posudkový lekár požiada poskytovateľa zdravotnej starostlivosti o kompletizáciu lekárskeho nálezu, ak je lekársky nález neúplný. Lekársky nález je na účely tohto zákona aktuálny, ak nie je starší ako šesť mesiacov. Posudkový lekár vychádza z lekárskeho nálezu, z ktorého vychádzal pri poslednom posúdení, ak od posúdenia fyzickej osoby
odseku 1 neuplynulo viac ako šesť mesiacov a nie sú známe nové skutočnosti o jej zdravotnom stave, ktoré podmieňujú zmenu miery funkčnej poruchy alebo zmenu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Posudkový lekár môže vychádzať aj z lekárskeho nálezu, ktorý je starší ako šesť mesiacov, ak je
posudkového lekára zdravotný stav fyzickej osoby chronický s trvalým poškodením a miera funkčnej poruchy je definitívna a od ďalšej liečby nemožno očakávať zlepšenie. Posudkový lekár môže predvolať fyzickú osobu na posúdenie jej zdravotného stavu, ak má pochybnosti o správnosti diagnostického záveru vyplývajúceho z predloženého lekárskeho nálezu alebo je potrebné overiť objektívnosť alebo úplnosť diagnostického záveru. V ostatných prípadoch posudkový lekár vykoná posúdenie bez prítomnosti posudzovanej fyzickej osoby. Posudkový lekár je povinný pozvať fyzickú osobu na posúdenie jej zdravotného stavu, ak o to táto fyzická osoba písomne požiada alebo požiada podaním žiadosti elektronickými prostriedkami podpísanej zaručeným elektronickým podpisom. Výsledkom lekárskej posudkovej činnosti je lekársky posudok, ktorý obsahuje mieru funkčnej poruchy, vyjadrenie, že ide o fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím, závery k jednotlivým druhom odkázanosti fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím
a termín opätovného posúdenia zdravotného stavu, ak tento zákon neustanovuje inak. Vzor lekárskeho posudku je uvedený v prílohe č. 2. Na konanie vo veciach kompenzácie, na konanie o preukaze a na konanie o parkovacom preukaze sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správny poriadok) s odchýlkami uvedenými v odseku 2, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia § 18 ods. 3, § 33 ods. 2, § 60, § 61 až 68 všeobecného predpisu o správnom konaní sa nevzťahujú na konanie vo veciach kompenzácie, na konanie o preukaze a na konanie o parkovacom preukaze. (§ 53 ods. 1, 2 zákona č. 447/2008 Z. z.). Povinnosťou správneho orgánu je postupovať v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Je povinný chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností, je povinný postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkom konania, ktorého sa konanie týka a dať mu vždy príležitosť, aby mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkovi konania musí správny orgán poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpel v konaní ujmu. Správny orgán je povinný svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Rozhodnutie správneho orgánu musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správny orgán dbá o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. (§ 3 ods. 1, 2, 4, 5 správneho poriadku). Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníka konania. Rozsah a spôsob zisťovania podkladov pre rozhodnutie určuje správny orgán. (§ 32 ods. 1, 2 správneho poriadku) Účastník konania má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie. Správny orgán je povinný dať účastníkovi konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohol vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. (§ 33 ods. 1, 2 správneho poriadku). Na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu. Správny orgán hodnotí dôkazy
svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. (§ 34 ods. 1 až 5 správneho poriadku). Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. (§ 46 správneho poriadku). Vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy odvolací súd dospel k záveru, že žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán, veci nevenoval náležitú pozornosť, v konaní nepostupoval v súčinnosti so žalobkyňou, pre svoje rozhodnutie si nezadovážil dostatok skutkových podkladov, keď o žiadosti žalobkyne o peňažnom príspevku rozhodol bez ďalšieho posúdenia len na základe lekárskeho posudku posudkového lekára vychádzajúceho z lekárskych nálezov predložených žalobkyňou bez náležitého komplexného vyhodnotenia zdravotného stavu žalobkyne, vo vzťahu jej psychickej poruchy, majúce za následok, že vo veci nerozhodol na základe skutočného stavu, podmieňujúceho nezákonnosť rozhodnutia. Zo skutkových zistení danej veci odvolací súd mal za preukázané, že podkladom rozhodnutia žalovaného bol komplexný posudok odboru peňažných príspevkov na kompenzáciu ŤZP a posudkových činností Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava č. UPS/US1/SSVODPC/BEZ/2013/623 z 11.06.2013, v ktorom sa konštatuje, že v súčasnosti žalobkyne nevyplývajú sociálne dôsledky z ťažkého zdravotného postihnutia a nenavrhujú sa kompenzácie; žalobkyňa nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia je odkázaná na sprievodcu. Z posudku tiež vyplýva, že žalobkyňa bola pre účely kompenzácie posudzovaná posudkovými lekármi v roku 2012, kedy bol posudzovaný jej zdravotný stav aj vo vzťahu k jej psychickej poruche. Poukazom na zistenia posudkového lekára konštatované v lekárskom posudku z roku 2012, sociálnu posudkovú činnosť vykonanú v domácnosti žalobkyne dňa 15.03.2013, právnu úpravu v § 34 ods. 6 písm. a/ a v § 14 ods. 6 zákona č. 447/2008 Z. z. v posudku sa konštatuje, že objektívnym posúdením uvedených skutočností pri prehodnotení potreby poskytnutia peňažného príspevku na kúpu motorového vozidla a po komplexnom lekárskom a sociálnom posúdení žalobkyne bolo odvolacím orgánom zhodnotené, že posudzovaná nespĺňa kritéria pre navrhnutie požadovaného peňažného príspevku, nakoľko nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, z ktorého dôvodu poskytnutie peňažného príspevku na kúpu vozidla v komplexnom posudku nenavrhuje. Vo vzťahu k odvolaniu žalobkyne posudkový lekár uvádza, že zdravotný stav žalobkyne posudzoval na základe lekárskych nálezov predložených žalobkyňou a okrem iných aj z lekárskeho nálezu z psychiatrického vyšetrenia K.. I. zo dňa 12.12.2013, ktorý nález vyhodnotil tak, že pokiaľ psychiater u posudzovanej uvádza pretrvávanie strachu s nemožnosťou kontaktu s viacerými ľuďmi, to je v rozpore s tendenciou menovanej zamestnať sa ako obchodný zástupca - predajca kávy, ktorý nevyhnutne musí byť v kontakte s inými ľuďmi, argumentujúc, že zo záverov lekárskeho posudku nevyplynula žalobkyni odkázanosť na požadované formy kompenzácie. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobkyne, ktorou namietala neobjektívne posúdenie jej zdravotného stavu posudkovým lekárom, posudkový lekár uvádza, že posudkový lekár žalovaného vyhodnotil aj túto námietku za nedôvodnú, pretože žalobkyňa písomne nepožiadala o posúdenie zdravotného stavu za jej osobnej prítomnosti. Z lekárskej správy K.. D. I. z 15.11.2012 a 12.12.2012 vyplýva, že žalobkyňa kvôli sociálnej fóbii nie je schopná cestovať prostriedkami hromadnej dopravy, je nútená používať osobné motorové vozidlo; môže sama viesť motorové vozidlo, nakoľko stavy úzkosti sa u nej prejavujú v prostriedkoch hromadnej dopravy a v dave ľudí. Odvolací súd vychádzajúc z uvedeného mal preukázané, že záver žalovaného o nedôvodnosti kompenzácie zdravotného postihnutia žalobkyne nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Žalovaný a ani jeho posudkový lekár v komplexnom posudku nezameral dostatočnú pozornosť zdravotnému postihnutiu žalobkyne a bez ďalšieho zisťovania prijal záver o účelnom postupe žalobkyne. Žalovaný náležite nepreveril tvrdenia žalobkyne uvádzané v jej žiadosti o peňažnú kompenzáciu a ani neoveril objektívnosť diagnostického záveru jej ošetrujúceho lekára z odboru psychiatrie predloženého žalobkyňou (napr. osobným vypočutím žalobkyne; vyšetrením zdravotného stavu žalobkyne lekárom z odboru psychiatrie). Argumentácia žalovaného, že žalobkyňa nepožiadala o posúdenie zdravotného stavu v jej prítomnosti v danom prípade neobstojí, pretože pokiaľ zákonodarca v právnej norme § 11 ods. 9 zákona č. 447/2008 Z. z. ustanovuje: „Posudkový lekár môže predvolať fyzickú osobu na posúdenie jej zdravotného stavu, ak má pochybnosti o správnosti diagnostického záveru vyplývajúceho z predloženého lekárskeho nálezu alebo je potrebné overiť objektívnosť alebo úplnosť diagnostického záveru. V ostatných prípadoch posudkový lekár vykoná posúdenie bez prítomnosti posudzovanej fyzickej osoby“, uvedenú právnu normu nie je možné vykladať tak, že zákonodarca necháva na ľubovôli posudkového lekára posúdenie zdravotného stavu posudzovaného žiadateľa o kompenzáciu v jeho neprítomnosti. Aplikujúc uvedenú právnu úpravu v kontexte s právnou úpravou ustanovenou v § 32 ods. 1 správneho poriadku v spojení s § 53 ods. 1 zákona č. 447/2008 Z. z. pre zistenie skutočného stavu zákonodarca ukladá posudkovému lekárovi povinnosť náležitého zistenia zdravotného postihnutia posudzovanej osoby a za tým účelom overiť objektívnosť alebo úplnosť diagnostického záveru ošetrujúceho lekára, doplnením lekárskeho vyšetrenia posudzovaného lekárom v príslušnom odbore, ako aj posúdením zdravotného stavu v prítomnosti posudzovaného. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd konštatuje, že z obsahu lekárskeho posudku žalovaného ani z napadnutého rozhodnutia nie je preukázané, že by žalovaný mal dostatočné podklady na vydanie rozhodnutia, keď nedisponoval lekárskym posudkom vystaveným v súlade s prílohou č. 2 k zákonu č. 447/2008 Z. z., obsahujúcim jeho obligatórnu náležitosť - zdôvodnenie aplikácie, resp. neaplikácie § 14 ods. 6 zákona č. 447/2008 Z. z. vo vzťahu k zdravotnému postihnutiu žalobkyne.
čl.1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Vplyvom ústavy dochádza k vsunutiu jej obsahovo-hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Práve tu je ťažisko činnosti správneho súdnictva, pretože dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl.2 ods.2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR.).
názoru odvolacieho súdu žalovaný dôsledne nepostupoval ani pri aplikácií citovanej právnej úpravy ustanovenej v právnej norme § 14 ods. 6 zákona č. 447/2008 Z. z., keď zdravotné postihnutie žalobkyne neposudzoval a následne ani nevyhodnotil v intenciách cieľa a účelu uvedeného zákona, zákonodarcom sledovaným, ktorý postup žalovaného je potrebné posudzovať aj ako nesúladný s ústavou. Vychádzajúc zo skutkových zistení danej veci vyplývajúcich z administratívneho spisu odvolací súd dospel k záveru, že odvolacie námietky žalobkyne sú relevantné k vyhoveniu jej odvolacieho návrhu, a preto napadnutý rozsudok krajského súdu v zmysle § 250ja ods. 3 veta prvá O.s.p. v spojení s § 492 ods. 2 S.s.p. zmenil tak, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 250k ods. 1, s § 246c ods. 1 a s § 224 ods. 1 O.s.p. a s § 492 ods. 2 S.s.p. Žalobkyni priznal náhradu trov konania, keďže v konaní bola úspešná. Priznal jej trovy právneho zastúpenia advokátom v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a pri výpočte výšky trov právneho zastúpenia ustálil odmenu advokáta za jeden úkon
4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
4 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania v konaniach
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. V dávkových veciach sociálneho poistenia, vo veciach sociálnych služieb a vo veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí odmena za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu. Predmetom súdneho prieskumu v danej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného, ktorým žalovaný o žiadosti žalobkyne konal a rozhodoval
zákona č. 447/2008. Z. z., ktorým právnym predpisom zákonodarca upravuje právne vzťahy pri poskytovaní peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia. Zákonodarca uvedeným právnym predpisom prejavil svoju ingerenciu na poskytovaní sociálnych služieb občanom, k tomu odkázaných v dôsledku ich zdravotného postihnutia. Z uvedených dôvodov pri vyčíslení trov právneho zastúpenia advokáta odvolací súd určil výšku náhrady právneho zastúpenia v zmysle § 11 ods. 4 veta druhá citovanej vyhlášky tak, že advokátovi patrí odmena za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu, čo v roku 2014 bolo 61,87 eur a v roku 2015 bolo 64,53 eur. Právnemu zástupcovi žalobkyne v konaní súdneho prieskumu pred súdom prvého stupňa vzniklo právo na náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby - prevzatie veci a príprava, žaloba a účasť na pojednávaní súdu, v roku 2014, po 61,87 eur za úkon a režijný paušál po 8,04 eur za úkon, a v odvolacom súdnom konaní mu vzniklo právo na náhradu trov právneho zastúpenia za jeden úkon právnej pomoci - podanie odvolania v roku 2015 v sume 64,53 eur za úkon a režijný paušál 8,39 eur + DPH, teda v celosti 339,18 eur. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd preto žalobkyni priznal náhradu trov konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 339,18 eur a nepriznal jej trovy právneho zastúpenia v zmysle vyúčtovania ich výšky jej právnym zástupcom vyčíslenej v prílohe k jej odvolaniu. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.