1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 123 ods. 3 písm. h/ Tr. zák. a iné prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom
c/ Tr. por. dovolanie obvineného E. Q. s a o d m i e t a. Odôvodnenie Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 9. apríla 2015, sp. zn. 1T/151/2014, uznal obvineného E. Q. vinným zo zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby
1 písm. a/, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na § 123 ods. 3 písm. h/ Tr. zák. a obvinenú B. Q. z prečinu neprekazenia trestného činu
1 Tr. zák. na tom skutkovom základe, ktorý je uvedený v rozsudku. Za to okresný súd obvineného E. Q. odsúdil
2 Tr. zák. za použitia § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. a § 36 písm. j/ Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov.
2 písm. a/ Tr. zák. súd obvineného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obvinenú B. Q. súd
1 Tr. zák. za použitia § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. a § 36 písm. j/ Tr. zák. odsúdil na trest odňatia slobody vo výmere 2 (dvoch) rokov.
1 písm. a/ Tr. zák. a § 50 ods. 1 Tr. zák. jej súd výkon trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 3 (troch) rokov. Proti tomuto rozsudku podali prokurátor Okresnej prokuratúry Bratislava II (ďalej len „okresná prokuratúra“) v rozsahu výroku o treste a obvinený E. Q. v celom rozsahu odvolanie, o ktorom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozhodol uznesením z 23. júna 2015, sp. zn. 4To/58/2015 tak, že obe odvolania vo vzťahu k obvinenému E. Q.
por. zamietol. Vo vzťahu k obvinenej B. Q. krajský súd vyhovel odvolaniu prokurátora okresnej prokuratúry, rozsudok okresného súdu
1 písm. b/, písm. c/, ods. 3 Tr. por. zrušil a vec mu
1 Tr. por. vrátil, aby ho v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Následne bola obvinená B. Q. rozsudkom okresného súdu z
1 písm. a/ Tr. zák. vo forme pomoci
1 písm. d/ Tr. zák., za čo ju krajský súd postupom
3 Tr. por. odsúdil s poukazom na § 208 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 3 Tr. zák. a § 36 písm. j/ Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.
1, ods. 2 Tr. zák. s poukazom na § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. jej súd výkon tohto trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní 5 (piatich) rokov.
4 písm. g/ Tr. zák. jej súd prikázal podrobiť sa programu sociálneho výcviku alebo iného výchovného poradenstva. Dňa
1 písm. c/, g/, h/ a i/ Tr. por., t. j. zásadným spôsobom bolo porušené jeho právo na obhajobu, rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa a napokon rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu
1 písm. c/ Tr. por. obvinený uviedol, že na obmedzenie jeho osobnej slobody, ku ktorému došlo 28. apríla 2014 o 23:10 hod., nebol daný zákonný dôvod. Uviedol, že k začatiu trestného stíhania vo veci došlo
1 Tr. por. neodkladným a neopakovateľným úkonom - prehliadkou tela poškodenej maloletej V. Q. v zmysle § 155 ods. 1 a ods. 2 Tr. por. 29. apríla 2014 o 00:25 hod., t. j. 75 min. predtým, ako bol zadržaný. Pri obmedzení osobnej slobody polícia nemohla postupovať
1 Tr. por., keďže nedisponovala súhlasom prokurátora. Rovnako nemohla postupovať ani
2 Tr. por., resp.
1 písm. f/ zákona č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 171/1993 Z. z..“), keďže DFNsP Kramáre, kde k jeho zadržaniu došlo, nemožno v zmysle § 12 písm. a/, písm. b/ Tr. zák. považovať za miesto spáchania trestného činu. Okrem toho s poukazom na § 19 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. a § 85 ods. 4 Tr. por. namietal, že medzi
2 Tr. por. a ustanoviť mu obhajcu. Navyše, ako uviedol, ide o toho istého sudcu, ktorý rozhodoval aj vo veci samej a ktorý vo vzťahu k jeho žiadosti o prepustenie z väzby v uznesení zo 17. februára 2015, t. j. ešte pred rozhodnutím vo veci samej, skonštatoval, že vo vzťahu k maloletej bol obvinený opakovane agresívny, že ju bil a mlátil. Z tohto dôvodu podal aj námietku zaujatosti, ktorou sa však súd
6 Tr. por. odmietol zaoberať. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. Tzo V 7/2002, uznesenie najvyššieho súdu z
1 písm. g/ Tr. por. obvinený uviedol, že svedok K. Q. (biologický otec poškodenej) na hlavnom pojednávaní zo
1 Tr. por., keďže s fotografiami, ktoré boli doručené súdu a založené do spisu neboli (po otvorení hlavného pojednávania
1 písm. h/ Tr. por. obvinený namietal neúmerne vysoký trest. Uviedol, že súd v rozpore so zákonnou povinnosťou „urobil len osemriadkové stručné odôvodnenie trestu na strane 23 rozsudku a nijako nezohľadnil § 34 Tr. zák.“ Krajský súd len na s. 19 poukázal na upravenú hranicu trestnej sadzby, avšak okrem závažnosti trestného činu sa nikde nevysporiadal s ostatnými okolnosťami, ktoré sú pre ukladanie trestu
4 Tr. zák. rozhodujúce. Okrem toho, trest je tiež rozpore s § 34 ods. 3 Tr. zák., keďže s družkou má dve maloleté deti - dvojičky, ktoré otca potrebujú. Existenciu dovolacieho dôvodu
1 písm. i/ Tr. por. obvinený vyvodzoval zo skutočnosti, že v skutkovej vete absentuje odôvodnenie týkajúce sa naplnenia „opakovaného protiprávneho konania“
9 Tr. zák. a tiež odôvodnenia úmyselného, dlhodobého konania smerujúceho k ťažkej ujme na zdraví. Ako uviedol, opakované protiprávne konanie je v Trestnom zákone jednoznačne definované, pričom z rozhodnutí nijak nevyplýva. Dal tiež do pozornosti, že z výpovedí svedkov, na ktorých hlavne krajský súd založil záver o jeho vine nevyplynulo, že by k opakovanému protiprávnemu konaniu na maloletej dochádzalo. Poukázal tiež na fakt, že prokurátorka Krajskej prokuratúry Bratislava (ďalej len „krajská prokuratúra“) odmietla trestné oznámenie voči vyšetrovateľke tohto prípadu napriek skutočnosti, že táto predtým dospela k záveru, že svedkovia mali o protiprávnom konaní obvineného vedomosť, no nenahlásili to. V ďalšej časti namietal stručné konštatovanie okresného súdu zo s. 22 rozsudku, kde sa na podklade zápisu o domovej prehliadke spomína miesto spáchania skutku, ako aj závery súdu o tom, že veci zaistené pri domovej prehliadke boli použité na spáchanie trestného činu, hoci o tom nesvedčí žiaden relevantný dôkaz. Obvinený tiež namietal, že mu bez akýchkoľvek pochybností nebolo preukázané ani to, že by jeho úmysel smeroval k spôsobeniu následkov. Už zo skutočnosti, že obvinený svoje odvolanie písomne odôvodnil
por. v dňoch
1 Tr. por. Okresná prokuratúra preto navrhla, aby bolo dovolanie obvineného
1 Tr. por. zamietnuté. Spisový materiál bol spolu s dovolaním najvyššiemu súdu predložený na rozhodnutie
jeho mienky zakladajú dovolací dôvod
R Bratislava, ktorá bola v konaní ustanovená ako opatrovník maloletej poškodenej V. Q. vystupovala na hlavnom pojednávaní zo 17. februára 2015 raz ako poškodená a inokedy ako svedkyňa. Ďalej uviedol, že jeho pôvodný obhajca JUDr. Štefan Ondriš si dôsledne neplnil svoje povinnosti, keďže nenamietal niektoré pochybenia okresného súdu. Dodal tiež, že zákonom č. 397/2015 Z. z. došlo k novele § 208 Tr. zák. v tom smere, že sa doň vložil nový odsek (ods. 2), ktorý pri výmere trestnej sadzby odkazuje na ods. 1 (3 - 8 rokov), a preto mal byť v zmysle § 2 ods. 1 Tr. zák. potrestaný týmto miernejším trestom. Rovnopis doplnenia dovolania obvineného E. Q. najvyšší súd následne odoslal okresnej prokuratúre, ako aj ostatným stranám, ktoré by mohli byť rozhodnutím o dovolaní priamo dotknuté. Následne najvyšší súd ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) predbežne preskúmal dovolanie obvineného E. Q. i predložený spisový materiál a zistil, že dovolanie je prípustné (§ 368 ods. 1, ods. 2 písm. h/ Tr. por.), bolo podané oprávnenou osobou (§ 369 ods. 2 písm. b/ Tr. por.), prostredníctvom ustanoveného obhajcu (§ 373 ods. 1 Tr. por.), v zákonom stanovenej lehote (§ 370 ods. 1 Tr. por.) a na mieste, kde možno tento mimoriadny opravný prostriedok podať (§ 370 ods. 3 Tr. por.). Zároveň ale zistil aj to, že podané dovolanie je potrebné odmietnuť na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania
por. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. c/ Tr. por. V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietal, že i/ 28. apríla 2014 o 23:10 hod. bol na svojej osobnej slobode obmedzený v rozpore s príslušnými ustanoveniami Tr. por. a zákona č. 171/1993 Z. z. a o dôvodoch svojho zadržania nebol riadne oboznámený, ii/ napriek upozorneniam, že trpí tzv. panickou poruchou sa mu nedostalo lekárskeho ošetrenia a zo strany orgánov činných v trestnom konaní (ďalej len „OČTK“), resp. sudcu pre prípravné konanie mu bol ustanovený obhajca až po jeho vzatí do väzby, iii/ predseda senátu okresného súdu bol zaujatý, iv/ odvolací súd porušil zásadu beneficium cohaesionis, v/ opatrovníčka maloletej poškodenej na hlavnom pojednávaní vystupovala aj v postavení svedkyne a napokon vi/ namietal, že krajský súd pochybil, keď nevyhodnotil retroaktívne ustanovenia Tr. zák. v jeho prospech. Vo vzťahu k prvej námietke najvyšší súd konštatuje, že zadržanie podozrivej osoby môže
2 Tr. por. vykonať ktokoľvek, tzn. aj príslušník PZ SR (k tomuto viď napr. rozsudok najvyššieho súdu zo
2 Tr. por. obmedzený na osobnej slobode (č. l. 500). K tomuto (obmedzeniu osobnej slobody) došlo o 23:10 hod. pred DFNsP Kramáre (č. l. 212). Za týchto okolností (k zadržaniu došlo niekoľko hodín po jeho poslednom útoku na poškodenú maloletú V. Q. a približne 2 hod. po tom, ako boli do nemocnice vyslaní príslušníci PMJ, dokonca po vyťažení potencionálnych svedkov) nemožno dospieť k záveru, že v posudzovanom prípade išlo o zadržanie podozrivej osoby pristihnutej pri páchaní trestného činu alebo bezprostredne po ňom. Za zadržanie podozrivej osoby bezprostredne po spáchaní trestného činu je totiž potrebné rozumieť situáciu, keď bola podozrivá osoba ihneď po čine prenasledovaná a dostihnutá, alebo keď bola pristihnutá za okolností, ktoré svedčia o jej účasti, najmä s vecami, ktorými bol trestný čin spáchaný alebo ktoré z neho pochádzajú (viď IVOR, J. a kol.: Trestné právo procesné. 2. vyd. Bratislava, Iura Edition, 2010, s. 319).
mienky najvyššieho súdu príslušníci PZ SR v danom prípade celkom zjavne obišli § 85 ods. 1 Tr. por., ktorý na obmedzenie osobnej slobody obvineného (v tom čase podozrivého) vyžadoval predchádzajúci súhlas prokurátora. Z vyššie popísaných skutočností, ale hlavne z faktu, že obvinený sa do DFNsP Kramáre dostavil sám a v podstate dobrovoľne (to napokon aj službukonajúci policajti predpokladali, keďže z tohto dôvodu ešte pred jeho príchodom požiadali OR PZ BA III o ďalšie posily) po tom, ako sa mal po čine ísť „prevetrať na bicykli“, je zjavné, že neobstojí ani taký výklad, že by súhlas prokurátora nebol potrebný, keďže zadržanie neznieslo odklad a nebolo možné ho vopred dosiahnuť (tretia veta § 85 ods. 1 Tr. por.). Aj napriek vyššie popísanému pochybeniu príslušníkov PZ SR, ktorí obvineného na osobnej slobode obmedzili a do cely policajného zaistenia
2 písm. a/ zákona č. 171/1993 Z. z. umiestnili nezákonne, najvyšší súd (aj v kontexte nižšie uvedeného) konštatuje, že predmetným pochybením k zásadnému porušeniu práva na obhajobu, a tým naplneniu dovolacieho dôvodu
1 písm. c/ Tr. por. nedošlo. Najvyšší súd totiž nezistil akúkoľvek príčinnú súvislosť medzi spomínaným nezákonným obmedzením osobnej slobody a ďalším konaním OČTK a súdov v súvislosti s vytvorením podmienok pre plné uplatňovanie jeho procesných práv, resp. procesných práv jeho neskôr ustanoveného obhajcu. K tomuto totiž predmetný dovolací dôvod v zmysle stabilnej judikatúry najvyššieho súdu smeruje. Inými slovami, najvyšší súd nezistil, že by v dôsledku niekoľko hodinového nezákonného pobytu v cele policajného zaistenia došlo k akémukoľvek obmedzeniu jeho práva na obhajobu. Tieto skutočnosti tiež nemajú nijaký vplyv na zákonnosť vykonaného dokazovania, a to tak v priebehu prípravného, ako aj súdneho konania. V tomto smere najvyšší súd konštatuje, že obvinený má iné možnosti ako neoprávnený zásah do jeho práva na osobnú slobodu reparovať, pričom z existencie tohto zásahu v žiadnom prípade nemožno vyvodiť, že by ním bolo porušené (akokoľvek, nieto ešte zásadne) jeho právo na obhajobu. Pokiaľ ide o jeho ďalšiu výhradu, a síce, že obvinený nebol bezodkladne v režime § 85 ods. 4 Tr. por. oboznámený s dôvodmi svojho zadržania, resp. nebol poučený o možnosti požiadať o právnu pomoc, najvyšší súd konštatuje, že z úradného záznamu OR PZ BA III vyplýva presný opak (č. l. 501). Opätovne bol obvinený poučený na druhý deň - 29. apríla 2014 o 13:50 hod., t. j. tesne predtým, ako v postavení zadržanej podozrivej osoby po prvýkrát vypovedal. Vtedy na otázku vyšetrovateľa výslovne uviedol, že obhajcu si nevolí a bude vypovedať bez neho (č. l. 217). Čo sa týka jeho tvrdení, že trpel duševnou poruchou, a tak mu OČTK (a neskôr súd) mali
2 Tr. por. ustanoviť obhajcu, najvyšší súd v prvom rade upozorňuje, že existenciu duševnej choroby znalci MUDr. Miroslav Čerňan a MUDr. Elena Mokrášová v znaleckom posudku neskonštatovali, dokonca výslovne uviedli, že touto ani nikdy v minulosti netrpel (č. l. 184). Okrem toho, z § 37 ods. 2 Tr. por. nevyplýva povinnosť OČTK a súdov ustanoviť obvinenému obhajcu ihneď, ako tento prehlási, že sa v minulosti ambulantne liečil u psychiatra (navyše, ak si na jeho meno obvinený ani nespomenul a uviedol pri tom, že toho času už žiadne lieky neužíva). Z uvedeného ustanovenia len plynie, aby tak príslušné orgány učinili, ak majú pochybnosť o jeho spôsobilosti náležite sa obhajovať. Ako najvyšší súd z previerky spisového materiálu zistil, takúto pochybnosť príslušné orgány nemali odkiaľ získať, keďže sám obvinený vypovedal (najprv ako podozrivý zadržaný, neskôr ako obvinený a napokon pred sudcom pre prípravné konanie pri rozhodovaní o jeho väzobnom stíhaní) plynulo, racionálne, bez akýchkoľvek náznakov, že by samostatnej obhajoby nebol schopný (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Žiline z
ktorého „Dovolací dôvod uvedený v § 371 ods. 1 písm. e/ Trestného poriadku nebude naplnený v prípade námietok, ktoré sa týkajú údajného zaujatého prístupu sudcov k prejednávanej veci a ktoré majú len abstraktný, resp. všeobecný charakter.“ Vychádzajúc z tohto, najvyšší súd sa všeobecnou námietkou týkajúcou sa „celkového vystupovania“ predsedu senátu nezaoberal. Pokiaľ ide o tvrdené porušenie práva na prezumpciu neviny, z kontextu uznesenia (najmä zo slovných spojení ako „Súd poukazuje na rozsah a spôsob akým malo dochádzať ku konaniu...“ alebo „...jej obžalovaný mal spôsobiť rozsiahle bolestivé zranenia...“) je zjavné, že predseda senátu len v súlade so svojou zákonnou povinnosťou (§ 71 ods. 1 Tr. por.) popisoval existenciu dôvodného podozrenia voči obvinenému, a preto aj túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. Vo vzťahu k poslednej námietke spočívajúcej v údajnom porušení zásady beneficium cohaesionis, najvyšší súd konštatuje, že k porušeniu § 324 Tr. por. nedošlo. Podstata uvedenej zásady tkvie (zjednodušene) v tom, aby odvolací súd napravil chybný rozsudok súdu prvého stupňa aj vo vzťahu k tomu spoluobvinenému, ktorý odvolanie nepodal za predpokladu, že aj jemu svedčia dôvody, pre ktoré k náprave došlo vo vzťahu k spoluobvinenému, ktorý takéto odvolanie podal. V posudzovanej trestnej veci však obvinený (v prospech ktorého mala byť zásada uplatnená) odvolanie podal (tzn. „jeho vec“ nebola právoplatne skončená rozsudkom okresného súdu) a naopak, odvolanie nepodala spoluobvinená B. Q., vo vzťahu ktorej bol rozsudok zrušený na základe odvolania prokurátora okresnej prokuratúry podaného v jej neprospech. Už z tohto je zjavné, že námietka obvineného nemôže vecne smerovať k porušeniu zásady beneficium cohaesionis. Aj napriek tomu, najvyšší súd sa zaoberal otázkou, či dôvody, pre ktoré bol rozsudok súdu prvého stupňa vo vzťahu k spoluobvinenej B. Q. zrušený, nebolo možné vztiahnuť aj na neho, t. j. netýkali sa aj obvineného E. Q.. Krajský súd zrušil uvedený rozsudok preto, lebo spoluobvinená B. Q. svoju výpoveď na hlavnom pojednávaní prečítala z vopred pripraveného papiera, tzn. súd prvého stupňa
mienky odvolacieho súdu nerešpektoval § 120 a nasl. Tr. por. v spojení s § 278 ods. 2 Tr. por. Ako však z následného rozsudku okresného súdu z
novej právnej úpravy bolo možné subsumovať pod písm. a/ ods. 3 (namiesto doterajšieho písm. a/ ods. 2) a vzťahovala by sa naň identická trestná sadzba (7 - 15 rokov), ako tomu bolo v čase spáchania skutku. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. g/ Tr. por. Pokiaľ ide o námietky obvineného týkajúce sa toho, že svedok K. Q. nebol stranou trestného konania a nemohol preto navrhovať súdu vykonanie ďalších dôkazov, resp. nezákonnom vykonaní dôkazov (fotografií maloletej poškodenej V. Q. a lekárskej správy z
1 písm. h/ Tr. por. Vo vzťahu k uvedenému dovolaciemu dôvodu obvinený namietal nezákonne vysoký trest, keď poukázal na jeho nedostatočné odôvodnenie, resp. na to, že súdy nebrali dostatočný zreteľ na základné zásady ukladania trestov (§ 34 Tr. zák.). Aj vo vzťahu k týmto námietkam najvyšší súd uvádza, že nenapĺňajú buď žiaden dovolací dôvod (nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí) alebo nenapĺňajú dovolací dôvod, ktorý obvinený uplatnil (porušenie § 34 ods. 4 Tr. zák.). Porušenie § 34 ods. 4 Tr. zák. je nutné subsumovať pod dovolací dôvod
1 písm. i/ Tr. por., keďže, ako je z rozhodnutí zrejmé, uložený trest vo výmere 10 rokov zodpovedá trestnej sadzbe zníženej
3 Tr. zák. (7 rokov až 12 rokov a 4 mesiace). Odhliadnuc od tohto, najvyšší súd uvádza, že súdy sa výmerou trestu zaoberali dostatočne, keď hlavne na s. 23 ods. 5 rozsudku, resp. na s. 19 - 20 uznesenia poukázali na spôsob a následok spáchania trestného činu (neľudské bitie len 3-ročného dievčatka, ktorému boli spôsobené rozsiahle zranenia), pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností (vrátane toho, prečo došlo k zníženiu dolnej hranice trestnej sadzby, z akého dôvodu odvolací súd nevyhovel jeho námietkam týkajúcim sa existencie ďalších poľahčujúcich okolností
l/ a n/ Tr. zák., príp. aplikácie § 39 Tr. zák. tykajúceho sa mimoriadneho zníženia trestu), z akého dôvodu bol uložený nepodmienečný trest a tiež, prečo bol obvinený zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Ako z odôvodnení napadnutých rozhodnutí plynie, aj ostatné okolnosti, ktoré sú pre ukladanie trestu rozhodujúce (zavinenie, pohnútka, osoba páchateľa, jeho pomery, ako aj možnosť jeho nápravy) boli predmetom dokazovania a súdy z neho aj vyvodili príslušné právne závery. Najvyšší súd preto v tomto smere žiadne pochybenia nezistil. Pokiaľ ide o argumentáciu obvineného o tom, že uložený trest bude mať nepriaznivý vplyv na jeho rodinu (§ 34 ods. 3 Tr. zák.), keďže mu narúša vzťahy s jeho biologickými deťmi a družkou, najvyšší súd upozorňuje, že práve voči svojej rodine (nevlastnej dcére) sa obvinený dopúšťal závažnej trestnej činnosti, keď na nej (slovami znalca - psychológa prof. PhDr. Antona Heretika CSc.) realizoval svoje „pseudopedagogické výchovné metódy“ a svoju družku B. Q. neskôr sám usvedčoval z trestnej činnosti. K dovolaciemu dôvodu
1 písm. i/ Tr. por. V rámci tohto dovolacieho dôvodu obvinený namietal hlavne to, že zo skutkovej vety nevyplývajú skutočnosti, z ktorých by sa dal vyvodiť záver, že v konaní obvineného došlo k „opakovanému protiprávnemu konaniu“
9 Tr. zák. a tiež, že dochádzalo k úmyselnému a dlhodobému konaniu smerujúcemu k vzniku ťažkej ujmy na zdraví. Vo vzťahu k tejto námietke najvyššiemu súdu neostáva nič iné len sa v plnom rozsahu stotožniť so závermi krajského súdu, ktorý v uznesení na s. 14 ods. 4 vysvetlil, že na zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby
1 a ods. 2 Tr. zák. sa § 122 ods. 9 Tr. zák. neaplikuje. Ide totiž o taký trestný čin, ktorý sa vyznačuje určitou hromadnosťou útokov, ktoré majú dlhodobejší charakter a pri ktorom až súhrn opakovaných útokov (nie trestných činov), z ktorých každý samostatne ani nemusí byť trestným činom, napĺňa znaky skutkovej podstaty. Aj vo vzťahu k naplneniu kvalifikačného znaku
2 písm. a/ Tr. zák. v spojení s § 123 ods. 3 písm. h/ Tr. zák. najvyšší súd uvádza, že aj
jeho mienky bola podmienka tzv. mučivých útrap u poškodenej maloletej V. Q. splnená. Pre podrobnosti v tomto smere odkazuje na odôvodnenie krajského súdu na s. 15 - 16 napadnutého uznesenia. Pokiaľ ide o námietku obvineného týkajúcu sa nepredvolania svedkyne F. X., najvyšší súd obvineného upozorňuje, že je len a len v pôsobnosti súdu, ktorý z navrhovaných dôkazov na hlavnom pojednávaní / verejnom zasadnutí vykoná a ktorý nie. Aby súd mohol relevantne posúdiť jeho prípadnú dôkaznú hodnotu, musí mať ustálené, čo (aká skutočnosť) sa má vykonaním navrhovaného dôkazného prostriedku potvrdiť/vyvrátiť a následne, či táto (skutočnosť) už nie je bez dôvodných pochybností potvrdená/vyvrátená inými dôkaznými prostriedkami (§ 272 ods. 3 Tr. por.). Práve takto postupoval krajský súd, keď už z odôvodnenia navrhovaného dôkazu dospel k záveru, že i/ výsluch F. X. (ktorá mala určitú časť dňa zhruba týždeň pred posledným útokom obvineného stráviť v prítomnosti maloletej poškodenej) by vôbec nebol spôsobilý osvetliť, čo sa v byte na L. ulici dialo, resp. ii/ jej výpoveď by žiadnym spôsobom nebola schopná vyvrátiť už preukázané skutočnosti ohľadne zranení maloletej a mechanizmu ich vzniku, ktoré boli zo znaleckých posudkov celkom zjavné. Vo vzťahu k ďalším námietkam (nedostatočne preukázané miesto spáchania skutku, použitie zaistených vecí, nedostatočne preukázaný úmysel obvineného) najvyšší súd zhodne uvádza, že tieto námietky smerujú k dokazovaniu, resp. k hodnoteniu skutkového stavu, do ktorého v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. časť za bodkočiarkou dovolací súd zasahovať nemôže. Vychádzajúc z vyššie formulovaných úvah, najvyšší súd dospel k záveru, že v posudzovanej trestnej veci obvineného E. Q. dôvody dovolania
1 písm. c/, g/, h/ a i/ Tr. por. nie sú dané, a preto jeho dovolanie
c/ Tr. por. uznesením na neverejnom zasadnutí odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.