1, ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom do
1 Tr. por. sa dovolanie obvineného G. Z. zamieta. Odôvodnenie Rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 26. februára 2009, sp. zn. 3T 6/2004, bol o.i. obvinený G. Z. uznaný vinným v bode VII/ z trestného činu podielnictva
1 písm. a/ Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 (ďalej len „Tr. zák.“) a v bode VIII/ z pokračujúceho trestného činu neodvedenia dane a poistného
1, ods. 2 Tr. zák., a to na tom skutkovom základe, že VII/ obvinení G. Q. a G. Z. v presne nezistenom čase v mesiaci december r. 2001 v I. na seba previedli odcudzený tovar, a to pánske kožené bundy a dámske kabáty, hoci vedeli, že tento tovar doposiaľ nezistený páchateľ odcudzil v čase od 22.30 hod. 3. decembra 2001 do 10.00 hod. 4. decembra 2001 v obchodnom dome C.D., pričom Q. na seba previedol najmenej 6 ks kožených búnd v celkovej hodnote 31 059,96 Sk, čo v prepočte
konverzného kurzu činí 1 031 € a obžalovaný G. Z. najmenej tri kožené bundy v celkovej hodnote 17 254,77 Sk, čo v prepočte
konverzného kurzu činí 573 €; VIII/ obvinený G. Z. - ako predseda predstavenstva spoločnosti V., a.s. I. po dohode s obvineným G. Q. prijal do účtovníctva fiktívnu faktúru č. 100/2001/MT vystavenú obvinenými G. Q. a F. Q. 27. septembra 2001 na celkovú sumu 99 831 Sk, čo v prepočte
konverzného kurzu činí 3 314 €, z toho DPH 9 076 Sk, čo v prepočte
konverzného kurzu činí 301 €, bez reálneho plnenia firmy B., s.r.o., čím došlo k neoprávnenému uplatneniu DPH v daňovom priznaní k DPH za mesiac 9/2001 vo výške 9 076 Sk, čo v prepočte
konverzného kurzu činí 301 €, - ako konateľ a majiteľ firmy Z. G. - M. po vzájomnej dohode s obvineným Q. prijal do účtovníctva fiktívnu faktúru č. 98/2001/MT z
konverzného kurzu činí 14 620 €, - ako predseda predstavenstva spoločnosti V., a.s. po vzájomnej dohode s obvineným Ing. L. prijal do účtovníctva fiktívnu faktúru vystavenú obvineným Ing. K. I. č. F/01/06/05 z 27. júna 2001 na sumu 516 600 Sk, čo v prepočte
konverzného kurzu činí 17 148 €, z toho DPH 96 600 Sk, čo v prepočte
konverzného kurzu činí 3 207 €, bez reálneho plnenia od dodávateľa T. K., s.r.o., čím uplatnil nadmerný odpočet v daňovom priznaní k DPH za mesiac 6/2001 vo výške 96 600 Sk, čo v prepočte
konverzného kurzu činí 3 207 €. Krajský súd za to obvineného G. Z. odsúdil
2 Tr. zák., s použitím § 35 ods. 1 Tr. zák. na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, výkon ktorého mu
1 písm. a/, § 59 ods. 1 Tr. zák. podmienečne odložil so skúšobnou dobou 2 roky.
1 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 bola obvinenému zároveň uložená povinnosť nahradiť poškodenému Ing. V. B., bytom I., V. K. č. XXX/X, škodu vo výške 17 254,77 Sk, čo v prepočte
konverzného kurzu činí 1 031 €. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej už len „najvyšší súd“) ako súd odvolací napadnutým rozsudkom z 18. apríla 2012, sp. zn. 3To 8/2011,
1 písm. d/, písm. e/, písm. f/ ods. 2 Tr. por. v znení účinnom do
2, § 35 ods. 1, § 53 ods. 1, ods. 3 Tr. zák. peňažný trest vo výške 20 000 € s tým, že pre prípad úmyselného zmarenia výkonu tohto mu
1, ods. 2, ods. 3 Tr. zák. uložil náhradný trest odňatia slobody vo výmere 1 roka.
1 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 obvinenému uložil povinnosť nahradiť poškodenému Ing. V. B.kodu vo výške 17 254,77 Sk, čo v prepočte
konverzného kurzu činí 573 € (výrok I/). Odvolanie prokurátora smerujúce (o.i) vo vzťahu k výroku o treste týkajúceho sa obvineného G. Z. najvyšší súd
por. v znení účinnom do
jeho názoru odôvodnená a primeraná, a to aj vo vzťahu k tej skutočnosti, že v prípade, ak by súd rešpektoval ustanovenia Trestného poriadku o vyhotovovaní písomného rozsudku (pretože ten bol doručený jeho obhajcovi Mgr. Karmanovi až 4. apríla 2011, teda dva roky od vyhlásenia rozsudku), ktorým mu bol uložený podmienečný trest so skúšobnou dobou 2 roky, tento trest by už bol vykonaný. Odôvodnenie rozsudku
názoru obvineného neobsahuje odôvodnenie vo vzťahu k výroku o náhrade škody jeho osobou, ale aj to ako sa súd vysporiadal s jeho obhajobou a prečo nevyhovel návrhom na vykonanie ďalších dôkazov. Obvinený vo svojom dovolaní tvrdil, že výsluchy obvinených ako i svedkov v prípravnom konaní boli vykonané v rozpore s ustanoveniami § 92 ods. 2, ods. 3, § 101 ods. 2, ods. 8 Tr. por. v znení účinnom do
zák. je špeciálny subjekt-platiteľ dane, pričom v žiadnom prípade osobou povinnou platiť daň a ani platiteľom dane nie je štatutárny zástupca právnickej osoby. Z toho teda obvinenému vyplýva záver, že on ako fyzická osoba nemá trestnú zodpovednosť za neodvedenie dane - platiteľa dane, ktorým v tomto prípade bola právnická osoba, teda spoločnosť V. a.s. (rovnaké tvrdenia aj v prípade ostatných dielčich skutkov v bode VIII/ prvostupňového rozsudku).
názoru obvineného sa o fiktívnu faktúru nemohlo jednať ani v prípade sprostredkovania f/01/06/05, pretože k tomuto sprostredkovaniu reálne došlo, dôkazom čoho je aj uzatvorená zmluva (konateľ K., ktorý túto zmluvu podpísal). Ďalej obvinený poukázal na to, že v rámci konania bol predložený dôkaz, že faktúry FA 98/2001 MT (M.-B. wc kabíny) a FA 101/2001/MT (M.-B. F.) neboli predmetom daňového priznania na DPH, čo potvrdila aj svedkyňa B. (vyjadrenie T. Q. s.r.o.), takže je nesporné, že si odpočet DPH z tejto faktúry neuplatnil. Rovnako je dôležitá skutočnosť, že G. Z. M. bol štvrťročným platcom DPH, nemohol si teda uplatniť odpočet DPH za mesiac 10/2001, 12/2001, pretože v takomto prípade sa nepodávalo daňové priznanie na DPH mesačne, ale štvrťročne v zmysle § 40 ods. 2, veta prvá zákona č. 289/1995 Z.z. o dani z pridanej hodnoty. Ďalej upozornil na to, že pri tomto trestnom čine bolo potrebné na jeho osobu aplikovať zákon priaznivejší, a to nový Trestný zákon účinný od 1. januára 2006.
e/ Tr. zák. v znení účinnom od 1. januára 2006 trestnosť trestného činu neodvedenia dane a poistného
zaniká, ak splatná daň bola zaplatená najneskôr nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ po skončení vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami. Z vykonaného dokazovania, a to najmä vyjadrenia príslušných daňových úradov vyplynula skutočnosť, že už v čase prípravného konania daňové úrady u daňových subjektov G. Z., ako aj V. a.s. potvrdili skutočnosť, že neevidujú žiadne nedoplatky na daniach voči týmto subjektom. Z vyššie uvedených dôvodov preto obvinený G. Z. dovolaciemu súdu navrhol, aby: i/ rozsudkom vyslovil, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu ako i tomu predchádzajúcim prvostupňovým rozsudkom bol porušený zákon v jeho neprospech, a to v skôr uvedených ustanoveniach; ii/ obe spomínané rozhodnutia zrušil vo výroku o vine a všetkých na to nadväzujúcich výrokoch; iii/ prikázal vec na nové prerokovanie a rozhodnutie; iiii/ odložil výkon trestu, ktorý mu bol uložený. V zmysle § 376 Tr. por. sa k obsahu uvedeného dovolania vyjadril 22. októbra 2012 prokurátor krajskej prokuratúry. Ten v rámci svojho písomného vyjadrenia upozornil na to, že obhajcovia obvineného Mgr. Pavol Karman a Mgr. Ján Páchnik pôsobia v rámci jednej advokátskej kancelárie s rovnakým sídlom, pričom spoločne pôsobili aj v čase trestného konania vedeného proti obvinenému. Mgr. Ján Páchnik bol tak nepochybne informovaný o postupe v trestnom konaní, o ktoré sa osobitne nezaujímal, keďže vecou sa v rámci vnútorného rozdelenia úloh v rámci jednej advokátskej kancelárie zaoberal iný obhajca, teda Mgr. Pavol Karman. Vo vzťahu k ďalšej dovolacej námietke poukazujúcej na to, že sa obhajobe upierala možnosť nahliadať a oboznamovať sa s celým spisom, teda aj s jeho utajovanou časťou, považoval prokurátor za potrebné zdôrazniť, že dovolateľ neuvádza, kedy, kde a akým spôsobom sa domáhal nahliadnutia do tejto časti spisového materiálu, ale na túto prax len všeobecne poukazuje. V každom prípade sa však skutkové a právne závery súdu ani neopierajú o túto časť spisového materiálu, táto nemá žiaden podklad vo výroku o vine a treste vo vzťahu k obvinenému (skutočnosti zistené v rámci odpočúvania nepredstavujú dôkaz, o ktorý by sa opierali napadnuté rozhodnutia). Čo sa týka tej skutočnosti, že obvinený mal byť v priebehu prípravného konania vzatý do väzby pre iný skutok, než pre ktorý bol následne obžalovaný, tak táto nemá žiadnu právnu relevanciu vo vzťahu k prípadným dôvodom dovolania uvedeným v § 371 ods. 1 Tr. por. Ak ide ďalej o námietku neprimeranej dĺžky súdneho konania, s touto sa vysporiadal už odvolací súd, keď uvedenú okolnosť zohľadnil pri úvahách o druhu a výške trestu uloženého obvinenému. K tej časti dovolania, kde obvinený namieta uloženie peňažného trestu vo výške 20.000 €, treba potom
názoru prokurátora uviesť, že tu došlo k skutkovému omylu na strane dovolateľa. Najvyšší súd totiž rozsudok sp. zn. 3 To 8/2011 vyhlasoval
1 Tr. zák. účinného od 1. januára 2006, ale len k tej časti uvedeného zákonného ustanovenia, v ktorej predpokladom trestnej zodpovednosti páchateľa je to, že zadrží a neodvedie príjemcovi splatnú daň, poistné na sociálne poistenie, verejné zdravotné poistenie alebo príspevok na starobné dôchodkové sporenie, ktoré zrazí alebo vyberie
zákona. Napokon záverom prokurátor dodal, že keďže ostatné dovolacie námietky uvádzané obvineným nepredstavujú žiaden z dovolacích dôvodov v zmysle § 371 ods. 1 Tr. por., nie je potrebné sa nimi osobitne zaoberať. S poukazom na vyššie uvedené dôvody prokurátor preto dovolaciemu súdu navrhol, aby podané dovolanie bez preskúmania veci
c/ Tr. por. odmietol. Najvyšší súd ako súd dovolací dovolanie obvineného G. Z. na neverejnom zasadnutí konanom 19. augusta 2014 uznesením, sp. zn. 1 TdoV 4/2013,
c/ Tr. por. odmietol, keďže dospel k záveru, že je zrejmé, že v danom prípade nie sú splnené dôvody dovolania
por. Obvinený sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej už len „ústavný súd“) so sťažnosťou namietajúc, že uznesením najvyššieho súdu z
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej už len „ústava“), právo obhajovať sa prostredníctvom obhajcu
čl. 50 ods. 3 ústavy, právo na použitie priaznivejšieho neskoršieho zákona
čl. 50 ods. 6 ústavy, právo na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej už len „Dohovor“) ako i právo obhajovať sa pomocou obhajcu
vlastného výberu
čl. 6 ods. 3 písm. c/ Dohovoru. O sťažnosti obvineného rozhodol ústavný súd nálezom z
čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie
čl. 6 ods. 1 Dohovoru; 2/ uznesenie najvyššieho súdu z
názoru ústavného súdu nemožno stotožňovať dôvod odmietnutia dovolania
c/ Tr. por. so zamietnutím dovolania
1 Tr. por., ku ktorému záveru možno dospieť v prvom rade gramatickým výkladom predmetných ustanovení. Kým totiž
c/ Tr. por. postupuje súd vtedy, ak podané dovolanie neobsahuje žiaden dôvod v zmysle § 371 Tr. por. , ustanovenie § 392 ods. 1 Tr. por. možno vykladať tak, že v dovolaní boli uvedené dôvody, ktoré obsahovo zodpovedajú dovolacím dôvodom
Trestného poriadku, avšak po preskúmaní veci bolo zistené, že tieto dovolacie dôvody sa nepreukázali, teda v zásade to, že tvrdenie o danosti niektorého dovolacieho dôvodu nezodpovedá skutočnosti. Na podporu uvedeného argumentoval ústavný súd ďalej i tým, že kým dôvod odmietnutia dovolania
c/ Tr. por. je zrejmý, čo je vyjadrené v uvedenom ustanovení tým, že dovolací súd k tomuto záveru môže dospieť „bez preskúmania veci“, záver
1 Tr. por. nie je na prvý pohľad zrejmý a k jeho zisteniu je potrebné vec preskúmať (v súlade s § 384 ods. 1 Tr. por.). A napokon odlišnosť uvedených dôvodov vyplýva i z rozdielneho procesného postupu, ktorý zákon ustanovuje v súvislosti s uvedenými rozhodnutiami (neverejné vs. verejné zasadnutie), či inej použitej zákonnej formulácii výroku dovolacieho rozhodnutia (odmietnutie vs. zamietnutie dovolania). Ústavný súd záverom zdôraznil, že najvyšší súd v ďalšom konaní vec prerokuje a rozhodne na verejnom zasadnutí, keď vecnú opodstatnenosť dovolania posúdi aj s prihliadnutím na argumenty, obvineným uplatnené na danom zasadnutí, pričom osobitná pozornosť by mala byť v dovolacom konaní venovaná námietke smerujúcej k tomu, že posudzovaný skutok mal byť kvalifikovaný
nového Trestného zákona ako zákona
názoru obvineného pre neho priaznivejšieho - vzhľadom na naplnenie podmienok účinnej ľútosti.
1 Tr. por. po doručení nálezu ústavného súdu, ktorým bolo zrušené rozhodnutie orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu alebo jeho časť, pokračuje orgán činný v trestnom konaní alebo súd v tom štádiu trestného konania, ktoré bezprostredne predchádzalo vydaniu zrušeného rozhodnutia, ak zákon alebo nález ústavného súdu neustanoví inak. Orgán činný v trestnom konaní alebo súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, je viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil vo veci ústavný súd.
por. ak dovolací súd zistil, že sú dané dôvody dovolania uvedené v návrhu alebo predbežne zistené súdom v prospech obvineného a sú splnené podmienky na jeho podanie, určí termín verejného zasadnutia. Najvyšší súd, riadiac sa právnym názorom ústavného súdu, vytýčil termín verejného zasadnutia na 16. august 2016, na ktorom sa vyjadrili strany nasledovne: Obhajca obvineného zotrval na dôvodoch a obsahu písomne podaného dovolania, pričom čiastočne rozšíril argumentáciu jednotlivých dovolacích dôvodov. Navrhol, aby dovolací súd vyhovel podanému dovolaniu v celom rozsahu, aby vyslovil porušenie zákona v rozsahu uvedenom v jeho petite a súčasne aby zrušil napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ako i rozsudok Krajského súdu v Žiline vo vzťahu k obvinenému Z.. Na zasadnutí prítomná zástupkyňa Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sa v rámci svojho konečného návrhu vyjadrila v tom smere, že navrhuje podané dovolanie
por. zamietnuť. Obvinený na záver uviedol, že sa v celom rozsahu pripája k prednesu svojho obhajcu a žiada dovolaniu vyhovieť.
1 Tr. por. na verejnom zasadnutí súd preskúma zákonnosť a odôvodnenosť výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým dovolateľ podal dovolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, so zameraním na dôvody dovolania
a § 374, ktoré sú uvedené v dovolaní.
2 Tr. por. ak bola dovolaním napadnutá časť rozhodnutia týkajúca sa len niektorej z viacerých osôb, o ktorých bolo rozhodnuté tým istým rozhodnutím, preskúma dovolací súd
odseku 1 len tú časť rozhodnutia a predchádzajúceho konania, ktoré sa týka tejto osoby. Senát 1TdoV najvyššieho súdu vec preskúmal na verejnom zasadnutí v zmysle vyššie citovaných ustanovení, ale keďže zistil, že dôvody dovolania nemožno považovať za preukázané, dovolanie obvineného G. Z.
1 Tr. por. zamietol. Hneď v úvode je nevyhnutné zdôrazniť tú skutočnosť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších -mimoriadnych procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody výslovne uvedené v § 371 Tr. por., pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, musia byť preto striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie. Čo sa týka pritom viazanosti dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Tr. por., tak k tomu považuje najvyšší súd za dôležité poznamenať, že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374 ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia
por. Teda zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Tr. por. Z toho potom vyplýva, že v prípade, ak chybám, vytýkaným v podanom dovolaní v zmysle § 374 ods. 1 Tr. por. nezodpovedá dovolateľom označený dôvod dovolania
por. a ani iný dôvod dovolania uvedený v tomto (naposledy uvedenom) ustanovení, dovolací súd dovolanie odmietne
c/ Tr. por. alebo zamietne
1 Tr. por. bez toho, aby zisťoval inú chybu napadnutého rozhodnutia alebo konania, ktorá by zodpovedala právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por. Ak ale dovolací súd zistí chybu rozhodnutia alebo konania, vecne špecifikovanú dovolateľom
1 Tr. por., ktorej pri jej správnej právnej (procesnej) kvalifikácii zodpovedá iný právne uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por., dovolací súd dovolaniu vyhovie postupom
por. a zistenú chybu vo výroku svojho rozsudku podradí pod dovolací dôvod zodpovedajúci zákonu (viď k tomu bližšie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2 Tdo 30/2011, publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012). Ak ide potom o porušenie práva na obhajobu, toto je závažnou, resp. podstatnou chybou konania. Dovolací dôvod
1 písm. c/ Tr. por. je však koncipovaný oveľa užšie, nie je ním akékoľvek (resp. každé) porušenie práva na obhajobu, ale len porušenie tohto práva „zásadným spôsobom“. Pri posudzovaní, či v konkrétnom prípade bolo zásadným spôsobom porušené právo obvineného na obhajobu, sú dôležité konkrétne podmienky prípadu, ktoré je potrebné vyhodnotiť individuálne ako aj vo vzájomných súvislostiach. Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby v konaní boli okrem iného objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného, a aby sa na ne v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo. Vychádzajúc z toho, právo na obhajobu zahŕňa viacero komponentov a dovolací dôvod v tomto zmysle bude spravidla naplnený pri nerešpektovaní ustanovení Trestného poriadku o povinnej obhajobe, pri vykonávaní procesných úkonov smerujúcich k rozhodnutiu vo veci bez prítomnosti obhajcu a pod. Práva zaručené čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 Dohovoru má obvinený od okamihu vznesenia obvinenia a v nezmenenom rozsahu sa priznávajú aj obžalovanému, odsúdenému, a to až do právoplatnosti súdneho rozhodnutia (bližšie pozri nález ústavného súdu z 13. júla 2000, sp. zn. III. ÚS 6/2000). Účelom obhajoby je ochrana záujmov občana, ktorý sa stal obvineným, aby boli včas zistené skutočnosti, ktoré ho zbavujú viny alebo zmierňujú jeho vinu. Obhajoba takto prispieva k náležitému objasneniu skutkového stavu a správnemu rozhodnutiu vo veci. Postavenie obvineného ako strany v trestnom konaní je posilnené aj jeho právom na obhajobu za pomoci obhajcu (advokáta). Právna úprava určuje niektoré (subjektívne alebo objektívne) závažnejšie prípady, kedy obvinený musí mať obhajcu - prípady nutnej obhajoby (§ 36 Judikatúra ESĽP, ktorá vychádza z čl. 6 Dohovoru, v zmysle ktorého každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo obhajovať sa osobne alebo pomocou obhajcu
vlastného výberu, konštatuje, že obhajoba obvineného musí byť predovšetkým skutočná a účinná (rozsudok ESĽP Pavlenko proti Grécku zo
Trestného poriadku bol vyrozumený len Mgr. Karman, ktorý má spoločnú advokátsku kanceláriu s Mgr. Páchnikom, nenapĺňa dovolací dôvod
1 písm. c/ Tr. por. V tomto smere ďalej dovolací súdu odkazuje na odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu (str. 39). Z uvedeného je zrejmé, že k ujme na práve obvineného Z. na obhajobu zásadným spôsobom, nedošlo. Naopak, odvolací súd zohľadnil predmetné pochybenie krajského súdu pri rozhodovaní o treste u tohto obvineného. V súvislosti s argumentáciou obvineného týkajúcou sa nedostatočného odôvodnenia považuje potom dovolací súd za potrebné uviesť, že súčasťou práva na spravodlivý proces je skutočne i právo obvineného na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Na druhej strane nie je možné uvedené právo vykladať tak, že zaručuje právo obvineného na také rozhodnutie súdu, ktoré zodpovedá jeho predstavám. Napokon aj ústavný súd vo viacerých svojich rozhodnutiach uvádza, že uvedené právo nespočíva v tom, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Odpoveď treba dať iba na tie argumenty, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, ktoré zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní a rovnako tak preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie. V tejto súvislosti dovolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne a právne závery súdu prvého stupňa. Neprípustným v dovolacom konaní je aj namietanie nevykonania navrhnutých dôkazov (ako napr. výsluch svedkov V. a I., konfrontácie s G., overenie jeho hodnovernosti, vyžiadanie kópie záznamu nahrávky rozhovoru svedka X. s G., nariadenie znaleckého dokazovania znalcom z odboru ekonomiky), pretože ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu síce povinnosť orgánov činných v trestnom konaní a súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím tomuto návrhu buď vyhovieť alebo ho odmietnuť, resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú, avšak nemožno úspešne podať dovolanie z dôvodu
1 písm. c Právo na obhajobu nemôže byť porušené ani tým, že súd, vychádzajúc zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotí dôkazy ináč, než je predstava obvineného alebo inej strany v konaní. Obvinený v podanom dovolaní namietal tiež tú skutočnosť, že jeho právo na obhajobu bolo porušené zásadným spôsobom o.i. aj tým, že nemal možnosť nahliadnuť do utajovanej časti spisu. Okrem samotného tvrdenia obvineného o údajnom odopretí nahliadať do niektorých častí spisu, nie je možné predmetné tvrdenie žiadnym spôsobom verifikovať. Po preskúmaní spisového materiálu dovolací súd zistil, že obhajca obvineného mal možnosť nahliadať do spisu, čo vyplýva aj z úradných záznamov. Najvyšší súd aj v tejto súvislosti preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že námietku obvineného, že v konaní bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu, nie je možné akceptovať. Dovolanie možno podať aj vtedy, ak je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom (§ 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.). V tejto súvislosti obvinený namietal údajne nezákonne získaný záznam telekomunikačnej činnosti a absenciu písomných záznamov v zmysle § 88 ods. 5 Tr. por. Dovolateľ navyše tvrdil, že i výsluchy obvinených a svedkov v prípravnom konaní boli vykonané nezákonne. Vo vzťahu k výpovedi svedka G. namietal, že jeho výpoveď bola prečítaná
2 písm. a/ Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006.
2 Tr. por. v znení účinnom do
2 písm. a/ Tr. por. v znení účinnom do
1 písm. i/ Tr. por. dovolanie možno podať len, ak rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku, alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutkového stavu však dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Ako je zrejmé z vyššie citovaného, uvedený dovolací dôvod pripúšťa iba právne námietky vo vzťahu ku skutku zistenému súdmi nižších stupňov. Podstatou správnej právnej kvalifikácie je, že skutok ustálený súdmi v pôvodnom konaní (ktorého správnosť a úplnosť dovolací súd nemôže skúmať a meniť) bol subsumovaný (podradený) pod správnu skutkovú podstatu trestného činu uvedenú v osobitnej časti Trestného zákona. Len opačný prípad (nesprávna subsumpcia) odôvodňuje naplnenie daného dovolacieho dôvodu. Správnosť a úplnosť zisteného skutku je teda dovolací súd povinný prezumovať. Spochybňovanie vyhodnotenia vykonaného dokazovania či iné hodnotenie skutku dovolateľom stojí tak ako námietka skutkového charakteru - s poukazom na vyššie uvedené - zjavne mimo dovolacieho dôvodu. Skutok ustálený súdmi prvého a druhého stupňa (v tomto smere aj hodnotenie vykonaného dokazovania) je pre dovolací súd záväzný a tento nemôže na nich nič meniť. Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok neslúži na revíziu skutkových záverov urobených súdmi nižšieho stupňa. Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, prípadne korigovať len odvolací súd. Záver o tom, či je preukázané zavinenie v zmysle Trestného zákona a v akej forme, tak ako namietal obvinený G. Z.,
ktorého mu nebol preukázaný úmysel,je síce záverom právnym, avšak ten sa musí zakladať na skutkových zisteniach súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania. Dovolací súd nezistil dôvod na pochybnosti o správnosti právneho názoru súdu prvého i druhého stupňa v tomto smere. Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu obvinený videl aj v tom, že súdy oboch stupňov mali aplikovať pre neho priaznivejší nový Trestný zákon č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov a v zmysle § 86 písm. e/ použiť aj ustanovenie o účinnej ľútosti. Obvinený v tomto smere poukázal na to, že podal dodatočné opravné daňové priznania k DPH. Pokiaľ obvinený poukazuje na údajné splnenie podmienok účinnej ľútosti v jeho prípade a z toho vyplývajúci zánik trestnosti spáchaného činu, tak k tomu treba uviesť, že k takémuto (právnemu) záveru ani jeden z nižších súdov nedospel, ale naopak vo veci vykonané dokazovanie (skutkové zistenia) bolo z ich strany vyhodnotené tak, že obvinený sa oboch trestných činov dopustil, keď zároveň bolo konštatované, že u obvineného podmienky účinnej ľútosti splnené neboli (a preto trestnosť činu nezanikla). Obvinený bol právoplatne odsúdený za spáchané skutky a nie oslobodený spod obžaloby
e/ Tr. por. v znení účinnom do
obsahu odôvodnenia. Také sú kautely dovolacieho konania, ktoré ho zároveň odlišujú (ako konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku) od konania odvolacieho, kde je možné nedostatok úplného zistenia skutku namietať (v zmysle § 317 ods. 1 veta druhá Tr. por. sa neskúma obligatórne). Ak ide potom o opodstatnenosť „zvyšku“ námietky dovolateľa spočívajúcej v tom, že v jeho prípade bolo potrebné aplikovať priaznivejší hmotnoprávny kódex v znení účinnom od 1. januára 2006, tak v tejto časti námietka už síce po obsahovej stránke spadá pod uplatnený dôvod dovolania, avšak ani v tomto ohľade napokon nemožno dať za pravdu dovolateľovi. Vo všeobecnosti v úvode najvyšší súd poznamenáva, že pri posudzovaní trestnosti činu sa vždy vychádza zo zásady, že páchateľov skutok sa posudzuje
toho práva (trestného a mimotrestného), ktorého použitie je pre páchateľa najpriaznivejšie, pričom vždy a vo všetkých smeroch sa použije, buď len právo (trestné alebo mimotrestné) platné v čase činu alebo právo neskoršie. Vzhľadom na uvedené nie je možné trestnosť skutku posúdiť čiastočne
zákona účinného v čase spáchania skutku (napríklad z hľadiska Trestného zákona) a čiastočne
zákona účinného v čase rozhodovania súdu (napríklad z hľadiska mimotrestných noriem, na ktoré Trestný zákon odkazuje). In concreto, v prípade obvineného G. Z.
názoru najvyššieho súdu súdy oboch stupňov s použitím § 16 ods. 1 Tr. zák. správne posúdili, ktorý Trestný zákon je pre dovolateľa priaznivejší, čo súd prvého stupňa aj bližšie rozviedol v písomnom odôvodení svojho rozsudku (str. 128-129). Navyše predmetnú argumentáciu obvinený uplatnili i v odvolacom konaní, pričom odvolací súd sa s ňou pri plnení svojej revíznej povinnosti náležite vysporiadal. Najdôležitejšie je z toho pohľadu upozorniť na skutočnosť, že trestný čin neodvedenia dane a poistného
1, ods. 2 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006 je miernejšie trestný (sadzba 2 až 8 rokov odňatia slobody) ako tomu zodpovedajúcu zločin neodvedenie dane a poistného
1, ods. 2 nového Tr. zák. v znení účinnom od 1. januára 2006 (sadzba 3 až 8 rokov odňatia slobody) s tým, že je žiaduce dodať, že obvinený bol ukladaný trest za súbeh trestných činov - a teda
toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Navyše považuje dovolací súd len na okraj k tomu dodať, že miernejší trestný čin daňového podvodu bol do Trestného zákona (§ 277a) zavedený až s účinnosťou od 1. októbra 2012, a teda po právoplatnom skončení veci. Len na dôvažok nedá záverom k tomu nepoznamenať, že i keď je potrebné súhlasiť s právnym posúdením konania obvineného, ustáleného vo výroku odsudzujúceho rozsudku,
Trestného zákona v znení účinnom do 1. januára 2006 ako zákona pre obvineného najpriaznivejšieho, v samotnej právnej kvalifikácii v zmysle uvedeného zákona predsa len bolo zistené „menšie“ pochybenie, ktorého napravenie by však bolo v neprospech obvineného, keď konkrétne skutok uvedený pod bodom VII/ mal byť správne kvalifikovaný ako trestný čin podielnictva spáchaný formou spolupáchateľstva
2 k § 251 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. K výhradám ohľadne uloženého peňažného trestu potom dovolací súd v prvom rade konštatuje, že obvinený nemá pravdu v tom, že peňažný trest právoplatne mu uložený odvolacím súdom (pri jeho ukladaní bola navyše zohľadnená i „neprimeraná“ dĺžku konania a zjavné pochybenie krajského súdu spočívajúceho v oneskorenom doručení písomného vyhotovenia rozsudku obhajcovi obvineného) je trestom prísnejším ako jemu skôr - prvostupňovým súdom uložený podmienečný trest odňatia slobody. Ak ďalej obvinený poukazuje na uloženie peňažného trestu vo výmere 20.000 - bez uvedenia meny na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu, tak k tomu je potrebné uviesť, že ide len o nesprávny výklad dovolateľa. Rozsudok najvyššieho súdu z
1 Tr. por. zamietnuť (na rozhodovanie o odklade výkonu rozhodnutie - tak, ako o to žiadal dovolateľ - nebol daný dôvod). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.