1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. prerokoval na neverejnom zasadnutí konanom
c/ Tr. por. dovolanie obvineného F. H. s a o d m i e t a. Odôvodnenie Okresný súd Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom z 30. januára 2014, sp. zn. 7 T 230/2013 uznal obvineného F. H. vinným zo zločinu porušovania domovej slobody
1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. na nasledovnom skutkovom základe: „dňa 7. júla 2013 v čase okolo 19:30 hod. pod vplyvom alkoholických nápojov za použitia FAB kľúčov, ktoré si v presne nezistený deň roku 2013 nechal vyrobiť bez súhlasu vlastníkov a užívateľov domu, rodičov H. H. a F. H., bez súhlasu a proti vôli jedinej oprávnenej osoby, H. H., otvoril uzamknutú vstupnú bráničku na pozemku pred rodinným domom s popisným č. XX na X. ulici v K., okres Kežmarok, otvoril uzamknuté vstupné dvere vedúce do tohto rodinného domu, vstúpil do domu, na výzvu matky H. H., nar. XX. júla XXXX, trvale bytom K., X. XX, okres Kežmarok, aby opustil jej dom a pozemok, nereagoval a v rodinnom dome zotrval, pričom počas svojho zotrvania v dome poškodenej H. H. vulgárne nadával.“ Za to okresný súd obvineného odsúdil
3 Tr. zák. za použitia § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.
1 Tr. zák. súd obvinenému výkon uloženého trestu podmienečne odložil na skúšobnú dobu s probačným dohľadom v trvaní 3 (troch) rokov.
3 písm. b/, c/ Tr. zák., § 51 ods. 4 písm. a/, g/ a j/ Tr. zák. súd obvinenému uložil primerané obmedzenia.
2 písm. d/ Tr. zák. súd obvinenému uložil ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou. Proti tomuto rozsudku podal prokurátor Okresnej prokuratúry Kežmarok (ďalej len „okresná prokuratúra“), ako aj obvinený F. H. odvolanie, o ktorom Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom z 11. marca 2015, sp. zn. 1To/33/2014 rozhodol tak, že
1 písm. d/, e/, ods. 3 Tr. por. napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a rozhodujúc sám
3 Tr. por. obvineného odsúdil
3 Tr. zák., § 38 ods. 2 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.
2 písm. a/ Tr. zák. ho pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.
2 písm. d/ Tr. zák. súd obvinenému uložil ochranné protialkoholické liečenie ústavnou formou. Odvolanie obvineného
por. ako nedôvodné zamietol. Dňa 17. augusta 2015 bolo okresnému súdu doručené dovolanie obvineného podané prostredníctvom zvoleného obhajcu JUDr. Ivana Hrica, advokáta, so sídlom Ing. Kožucha č. 8, 052 01 Spišská Nová Ves. V dovolaní obvinený uplatnil dovolací dôvod
1 písm. i/ Tr. por., t. j. rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Obvinený v dovolaní namietal, že 1. júla 2013, t. j. sedem dní pred skutkom mu zomrel otec, F. H., ktorý mu v závete (spolu s ďalšími dvoma súrodencami) z roku 2002 (pozn. správne malo byť 2000) zanechal celý svoj nehnuteľný majetok, vrátane rodičovského domu, ktorý dovtedy patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Na základe tohto sa v uvedený deň v zmysle § 460 a § 123 Obč. zák. stal obvinený jedným zo štyroch spoluvlastníkov rodinného domu (popri poškodenej a dvoch súrodencoch) s podielom 1/6 a mal ho tak právo užívať. Vyjadril nesúhlas so závermi súdov,
ktorých užívacie právo k nehnuteľnosti (napriek existencii vlastníckeho práva) nemal. Bol toho názoru, že dňa 7. júla 2013 vnikol a zotrval vo svojom obydlí, a preto objektívnu stránku posudzovaného trestného činu spočívajúcu v „neoprávnenom vniknutí do obydlia iného“, resp. v „neoprávnenom zotrvaní v obydlí iného“, nemohol naplniť. Nad rámec tohto, bez poukazu na konkrétny dovolací dôvod obvinený upriamil pozornosť na fakt, že v čase spáchania skutku mal štyri promile alkoholu, na základe čoho došlo k podstatnému zhoršeniu rozpoznávacích a ovládacích schopností, čo sa konštatuje aj v znaleckom posudku.
riaditeľa Centra pre liečbu drogových závislostí, K. H., pri štyroch promile osoba nemusí vnímať okolie, môže byť v bezvedomí, resp. prakticky umierať. Nemá schopnosť stáť na nohách, rozprávať, ale skôr len vydávať nejaké zvuky. Za týchto okolností ho jeho matka vyzvala, aby opustil obydlie, na čo tento nereagoval. Na základe vyššie uvedeného obvinený navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) vyslovil, že rozsudkom krajského súdu bol z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. porušený zákon v ustanovení § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. por. v spojení s § 8 Tr. zák. a § 194 Tr. zák. v neprospech obvineného. Súčasne navrhol, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a prikázal, aby vec v potrebnom rozsahu znova prerokoval a rozhodol. Rovnopis dovolania obvineného okresný súd
por.
c/ Tr. por. odmietnuť. Uviedol, že námietkami obvineného týkajúcimi sa jeho práva vstúpiť, resp. užívať nehnuteľnosť sa odvolací súd veľmi podrobne vysporiadal a tieto s poukazom na príslušné predpisy súkromného práva aj vyvrátil. Spisový materiál bol spolu s dovolaním najvyššiemu súdu predložený na rozhodnutie
por. Pokiaľ ide o hlavnú námietku obvineného,
ktorej predmetného trestného činu sa dopustiť nemohol, keďže v dome býval, po smrti otca sa stal jedným z podielových spoluvlastníkov domu a tento mal právo (spolu s ostatnými spoluvlastníkmi) ho užívať, najvyšší súd uvádza nasledovné. Ustanovenie § 194 Tr. zák. je vyjadrením trestnoprávnej ochrany domovej slobody, ktorá je garantovaná v čl. 21 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 12 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“). V citovaných ustanoveniach sa priznáva právo na nedotknuteľnosť obydlia, s tým, že nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva. Pomocou ústavno-konformného výkladu, ale aj z doterajšej rozhodovacej praxe súdov možno jednoznačne vyvodiť, že aplikovaná skutková podstata nechráni vlastníka obydlia, ale jeho oprávneného užívateľa, t. j. toho, kto v ňom na základe právne relevantného dôvodu býva. Isteže, takýmto právne relevantným dôvodom je najčastejšie vlastnícke právo a vo väčšine prípadov aj o vlastníkov pôjde. Môže však ísť aj o nájomníkov, príp. podnájomníkov. V rozhodnutí R 51/1973 (obdobne aj v Tpjf 33/1979, R 1/1980, R 64/1952) sa konštatuje, že „Ustanovenie § 238 Tr. zák. (pozn. teraz § 194 Tr. zák.) chráni užívateľa bytu proti komukoľvek, kto nemá právo užívania bytu. Nezáleží na tom, či osoba, o ktorej byt ide, je jeho vlastníkom, nájomníkom, držiteľom, užívateľom a pod. Rozhodujúce je, či v čase činu uvedený byt užíval obvinený alebo niekto iný.“ Z uvedeného s ohľadom na súdmi ustálený skutkový stav plynie, že rozhodujúce pre posúdenie, či obvinený spáchal trestný čin porušovania domovej slobody
zák. je, či bol pri tomto užívaní oprávnený. Ak tomu tak bolo, potom vstupom do obydlia len realizoval svoje právo a trestný čin spáchať nemohol. Súdy nižšej inštancie, ale aj najvyšší súd postupom
1 Tr. por. dospeli k záveru, že okamihom smrti otca obvineného (
najvyššieho súdu obvinený ako menšinový spoluvlastník rodinného domu v čase spáchania skutku nebol jeho oprávneným užívateľom, a preto pokiaľ bez súhlasu jeho oprávneného užívateľa (jeho matky) do neho vstúpil, resp. proti vôli oprávneného užívateľa v ňom zotrval, dopustil sa zločinu porušovania domovej slobody
1, ods. 2 písm. b/, ods. 3 písm. a/ Tr. zák. Nad rámec uvedeného najvyšší súd dopĺňa, že hoci by aj obvinený bol oprávneným užívateľom domu, jeho konanie by mohlo naplniť znaky uvedeného trestného činu v štádiu pokusu
1 Tr. zák.
mienky najvyššieho súdu, z vykonaného dokazovania nemožno vylúčiť (hoci, samozrejme, takýto záver by musel ustáliť súd, ktorý dokazovanie vykonával), že obvinený o existencii svojho vlastníckeho práva ani nevedel, resp. do domu vstupoval s vedomím (mysliac si), že tento je vo výlučnom vlastníctve jeho matky, čo uviedol vo svojej výpovedi. Ak ale obvinený v rozpore so skutočnosťou predpokladal, že jediným vlastníkom a oprávneným užívateľom domu je jeho matka a napriek tomu do neho bez jej súhlasu vošiel a proti jej vôli tam aj zotrval, potom celkom zjavne konal v úmysle porušiť záujem chránený Trestným zákonom (porušiť domovú slobodu poškodenej). Obvinený by za týchto okolností konal v tzv. pozitívnom skutkovom omyle (mylne predpokladal okolnosť, ktorá v spojení s inými zakladá trestnú zodpovednosť), ktorý sa z hľadiska trestnej zodpovednosti trestá ako pokus, t. j. v zmysle § 14 ods. 2 Tr. zák. sa trestá
trestnej sadzby ustanovenej pre dokonaný trestný čin. Vo vzťahu k ďalšej námietke obvineného (týkajúcej sa ťažkej opitosti, v ktorej sa obvinený v čase skutku nachádzal) najvyšší súd uvádza, že mu nie je zrejmé, k čomu smerovala. Ak chcel obvinený povedať, že v čase spáchania skutku nebol príčetný, potom najvyšší súd odkazuje na znalecký posudok RNDr. Remeckej, ktorý takýto záver vyvracia. Ak si chcel touto argumentáciou privodiť zníženie trestu, potom najvyšší súd uvádza, že (bez ohľadu na to, že obvinený si tento stav privodil sám a dobrovoľne), trest, ktorý mu bol uložený, je na samej dolnej hranici trestnej sadzby. Vychádzajúc z vyššie formulovaných úvah najvyšší súd dospel k záveru, že v posudzovanej trestnej veci dôvody dovolania
1 písm. i/ Tr. por. nie sú dané, a tak dovolanie obvineného F. H.
c/ Tr. por. uznesením na neverejnom zasadnutí odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.