2 písm.
názoru súdu bolo dostatočným spôsobom preukázané, že páni G. Q., M. K. a S. K. (ďalej len „kontrolované osoby“) mali založené pracovnoprávne vzťahy na základe dohôd o vykonaní práce, ale bez toho, aby pred začiatkom výkonu práce boli prihlásení do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia v Sociálnej poisťovni, čím bola naplnená skutková a právna podstata porušenia § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z.z. Krajský súd ďalej uviedol, že sám žalobca predložil kontrolnému orgánu Úradu Ružomberok dňa 01.08.2012 dohody o vykonaní práce kontrolovanými osobami zo dňa 27.07.2012 so začiatkom výkonu práce odo dňa 30.07.2012. Pokiaľ ide o tvrdenia samotných kontrolovaných osôb, ktoré boli vypočúvané pred správnym orgánom, že títo mali vykonávať práce pre pána C. B. pre jeho súkromné účely, tak tieto ako účelové vyhodnotil žalovaný správny orgán, a aj súd sa s jeho záverom stotožňuje. Poukázal najmä na to, že žalobca prostredníctvom svojich štatutárnych orgánov neuviedol najmä pri podpisovaní priebežného protokolu o kontrole dňa 01.08.2012, že uvedené kontrolované osoby mali vykonávať výrobu dlažby pre Ing. C. B.. Čestné vyhlásenia boli predložené správnemu orgánu až neskôr. Nedôvodné sú aj námietky žalobcu, že v danom prípade nejde o výrobné priestory žalobcu, ale o skladové priestory, nakoľko vykonanými dôkazmi bolo preukázané, že uvedené kontrolované osoby vykonávali dňa 31.07.2012 o 10:20 hod. v kontrolovanej neregistrovanej prevádzke závislú prácu pre žalobcu, a nie pre súkromné účely pána Ing. C. B., ktorý mal mať v prenájme priestory od žalobcu. Pokiaľ ide o ďalšiu námietku žalobcu týkajúcu sa výšky pokuty, krajský súd poukázal na zákonné ustanovenia § 245 ods. 3 O.s.p, § 70 ods. 1 zákona o službách zamestnanosti, § 47 ods. 3 Správneho poriadku a na ustálenú judikatúru správnych súdov (pozri napr. rozsudok NS SR sp. zn. 3Sžoks/64/2006, rozhodnutie ZSP 69/2008, ZSP 58/2009, či rozsudok NS SR sp. zn. 5Sžo/204/2010, 2Sžo/16/2011 zo dňa 30.05.2012). K tomu uviedol, že pri preskúmavaní výšky uloženej pokuty je potrebné vychádzať zo základných rovín pôsobenia sankcie - individuálnej a generálnej, pričom v preskúmavanej veci,
názoru súdu žalovaný správny orgán nezohľadnil všetky kritéria, ktoré sú ustanovené v § 68a ods. 2 zákona o službách zamestnanosti. Konštatoval, že je nepochybné, že žalobca už v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu namietal výšku uloženej pokuty, pričom prvostupňový správny orgán sa obmedzil v odôvodnení svojho rozhodnutia vo vzťahu k pokute len na konštatovanie, že išlo o prvé zistenie porušenia právnej povinnosti a preto mu bola uložená pokuta na spodnej hranici vo výške 4.000 Eur. Súd v tejto súvislosti poukázal na to, že takéto všeobecné, nekonkrétne odôvodnenie odvolávajúce sa na citované zákonné ustanovenie nepostačuje, pretože určenie výšky pokuty je výsledkom správneho uváženia, ktoré je súdom preskúmateľné v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. Z oboch rozhodnutí správnych orgánov nie je možné zistiť, ako bolo prihliadnuté na závažnosť zistených nedostatkov a závažnosť ich následkov. Takisto sa žalovaný nezaoberal ani skutočnosťou, že žalobca v odvolaní poukazoval na to, že výšku pokuty 4.000 Eur považuje za likvidačnú s tým, že spoločnosť žalobcu zamestnáva pravidelne cca 8 zamestnancov. Správne orgány nevyhodnotili teda závažnosť správneho deliktu, spôsob jeho spáchania, následky spáchania daného deliktu, pohnútky žalobcu, okolnosti, za ktorých k jeho spáchaniu došlo. Samozrejme nič nebráni správnemu orgánu pri využití diskrečnej právomoci pri ukladaní pokuty využiť následne aj iné kritéria, ktoré nie sú uvedené v rámci ustanovenia § 68a ods. 2 predmetného zákona. Záverom uviedol, že vzhľadom na uvedené skutočnosti došlo k zrušeniu rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov vo vzťahu k výške uloženej pokuty. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal žalovaný včas odvolanie s odôvodnením, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd zrušil rozhodnutie žalovaného, pričom bol preukázateľne porušený zákaz nelegálneho zamestnávania žalobcom, čo aj sám súd konštatuje, keď vyhodnotil jednotlivé žalobné dôvody v predmetnej veci vo vzťahu k zistenému porušeniu zo strany kontrolného orgánu - správneho orgánu 1. stupňa ako nedôvodné, nakoľko z vykonaného dokazovania mal aj súd jednoznačne za preukázané spáchanie uvedeného správneho deliktu a porušenie ustanovení § 2 ods. 2 písm.
žalovaného nesprávny, v prípade dodržania postupu určeného súdom by tak vlastne vydával prvostupňové rozhodnutie a žalobcovi by tým odnímal možnosť odvolania. Žalovaný k odvolaniu priložil stanovisko Odboru kontroly Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny k napadnutému rozsudku (UPS/US1/OK2/KON/20151102/l08632 zo dňa 01.07.2015) ako vecne príslušného odboru, ktorý by ako druhostupňový správny orgán bol povinný vo veci konať v zmysle napadnutého rozsudku. Ďalej uviedol, že zdôvodnenie výšky pokuty v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, ktoré nebolo zrušené súdom, považuje za dostatočne odôvodnené a mal za to, že postupoval správne, keď napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa, ktoré ani súd nezrušil. V tejto súvislosti poukázal na § 57 ods. 1 Správneho poriadku, ktorý umožňuje správnemu orgánu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, o odvolaní aj rozhodnúť. Odvolaciemu orgánu sa predkladá v zmysle § 57 ods. 2 Správneho poriadku, len ak nerozhodne o odvolaní správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. Pri aplikácii § 250k ods. l O.s.p. žalobcovi vzniká právo proti žalovanému na náhradu trov konania. V danom prípade však súd zrušil rozhodnutie správneho orgánu z dôvodu, že dospel k záveru, že v konaní správneho orgánu sa vyskytla vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Nakoľko tento konkrétny dôvod, pre ktorý došlo k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, žalobca v žalobe neuvádzal, tieto skutočnosti sú
názoru žalovaného dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd žalobcovi náhradu trov konania priznať nemal. Záverom uviedol, že v napadnutom rozsudku došlo k takému výkladu a aplikácii zákonných predpisov, ktorý sa odchýlil od znenia príslušných ustanovení spôsobom zásadne popierajúcim ich účel a význam. S ohľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu zamietne a žalobcovi neprizná náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že všeobecné a nekonkrétne odôvodnenie výšky pokuty správnymi orgánmi nepostačuje, pretože určenie výšky pokuty je výsledkom správneho uváženia, ktoré je súdom preskúmateľné v zmysle § 245 ods. 2 O.s.p. Poukázal na to, že žiadal zrušiť rozhodnutie v zmysle § 250 j ods. 2 písm. d) O.s.p., teda pre nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov. Tvrdenie, že súd vyhľadal dôvody nezákonnosti rozhodnutia namiesto žalobcu preto neobstojí. V žalobe namietal výšku uloženej pokuty, ako aj odôvodnenie výšky na str. 9 a str. 5 žaloby, pričom zároveň poukázal na rozhodnutie R 24/1997. Ďalej uviedol, že z oboch rozhodnutí správnych orgánov nie je možné zistiť, aká vlastne bola miera ohrozenia verejného záujmu, nakoľko správne orgány sa nevysporiadali s otázkou závažnosti správneho deliktu, nevyhodnotili jeho následky, pohnútky žalobcu, okolnosti, za ktorých k jeho spáchaniu došlo a tiež nie je možné zistiť, či vôbec a do akej miery vzali správne orgány do úvahy skutočnosť, či žalobca je spôsobilý uvedenú pokutu uniesť bez likvidačných dôsledkov. V plnom rozsahu sa stotožnil s právnymi závermi krajského súdu v odôvodnení rozsudku, ktoré považuje za úplné a vecne správne. Krajský súd vo svojom rozhodnutí
žalobcu dostatočne jasne odôvodnil argumentáciu, ktorou dospel k uvedenému právnemu záveru, a to aj s poukazom na rozsiahlu judikatúru. Na základe uvedených skutočností a s poukazom na zákonné ustanovenia žalobca žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi trovy odvolacieho konania vo výške 148,22 Eur z titulu trov právneho zastúpenia
pripojeného vyčíslenia. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania
ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29.11.2016 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).
1 písm. b) zákona č. 5/2004 Z.z. o službách zamestnanosti, ústredie a úrad uložia pokutu právnickej osobe alebo fyzickej osobe za nelegálne zamestnávanie
osobitného predpisu (zákona č. 82/2005 Z.z.) od výšky 2.000 Eur do 200.000 Eur.
2 zákona č. 5/2004 Z.z., ústredie a úrad pri ukladaní pokuty
odseku 1 prihliadajú na závažnosť zistených nedostatkov a závažnosť ich následkov, opakované zistenie toho istého nedostatku a ak ide o uloženie pokuty
odseku 1b, aj na počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb.
3 zákona č. 5/2004 Z.z., pokutu možno uložiť v lehote jedného roka odo dňa, keď sa ústredie a úrad dozvedeli o porušení týchto povinností, najneskôr však do troch rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu.
2 písm. b) zákona č. 82/2005 Z.z., nelegálne zamestnanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah
osobitného predpisu (zákon č. 311/2001 Z.z.) a do začiatku výkonu kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania nesplnila povinnosť
osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z.z.).
1 písm.
1 písm. b) zákona o službách zamestnanosti uložil pokutu vo výške 4.000 Eur pre porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania
2 zákona č. 82/2005 Z.z., ku ktorému došlo tak, že žalobca využíval závislú prácu kontrolovaných osôb, s ktorými mal založený pracovnoprávny vzťah
zákona č. 311/2011 Z.z. Zákonníka práce a nesplnil si oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni
1 písm. b) bod 2 zákona o sociálnom poistení, čím sa
2 písm. b) zákona č 82/2005 Z.z. dopustil nelegálneho zamestnávania a zároveň porušil zákaz nelegálneho zamestnávania
2 zákona č. 82/2005 Z.z. Nelegálne zamestnávanie bolo zistené u žalobcu kontrolou dodržiavania ustanovení zákona o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní vykonanou dňa 31.07.2012 zamestnancami oddelenia kontroly úradu v priestoroch garáže súp. č. 329, postavenej na pozemku KN parcela č. 607/2 v kat. úz. F.. Námietku žalovaného, že výška pokuty bola riadne zdôvodnená, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Odvolací súd rovnako ako krajský súd má z vykonaného dokazovania za jednoznačne preukázané spáchanie správneho deliktu žalobcom a porušenie ustanovení § 2 ods. 2 písm.
odseku 1 písm. b), aj na počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb. V rozhodnutí správneho orgánu 1. stupňa správny orgán zdôvodnil výšku uloženej pokuty len tým, že: „Pokuta 4000 eur bola uložená v spodnej hranici zákonom stanovenej sadzby na základe zohľadnenia rozsahu protiprávnej činnosti. Pri určení výšky pokuty úrad prihliadal aj na tú skutočnosť, že ide o prvé zistenie porušenia právnej povinnosti .“ Žalovaný v napadnutom rozhodnutí k výške uloženej pokuty iba uviedol, že „...uloženú pokutu považuje za dostatočnú pre naplnenie represívneho, ako aj preventívneho cieľa sledovaného zákonom.“ Najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že takéto všeobecné, nekonkrétne odôvodnenie nepostačuje. Určenie výšky pokuty v rámci stanoveného rozpätia je síce vecou voľného uváženia, to však neznamená, že môže byť uložená ľubovoľne. V zmysle ustálenej judikatúry (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3SžoKS/64/2006, sp. zn. 5Sžo/204/2010) je nevyhnutné, aby správny orgán odôvodnil nielen dôvod, pre ktorý ukladá sankciu, ale aj výšku uloženej pokuty. Pokuty nesmú byť ukladané ľubovoľne, ale v rámci správneho uváženia, ktoré správny orgán náležitým spôsobom odôvodní. Procesnému právu účastníka zodpovedá
2 O.s.p. a § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) povinnosť súdu a správneho orgánu nielen rozhodnúť, ale tiež vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie. Ak tak neurobia, zaťažia svoje rozhodnutie vadou spočívajúcou v tom, že rozhodnutia sú nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a účastníkovi konania sa postupom súdu odníme možnosť konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., § 250j ods. 2 písm. d/ a ods. 3 O.s.p.) a súčasne postupujú aj v rozpore čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Rozhodnutie o uložení pokuty za porušenie zákonných povinností odôvodnené len konštatovaním, že bolo prihliadnuté na charakter protiprávneho konania a na rozsah jeho následkov je v tejto časti nepreskúmateľné (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž 71/01 - R 109/2002) Ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd aj námietku žalovaného, že krajský súd vyhľadával dôvody nezákonnosti rozhodnutia namiesto žalobcu. Žalobca už v žalobe žiadal zrušiť rozhodnutie v zmysle § 250 j ods. 2 písm. d) O.s.p., čo je zrušenie pre nezrozumiteľnosť, resp. pre nedostatok dôvodov. Žalobca výšku pokuty, ako aj jej odôvodnenie namietal v žalobe, ako aj v odvolaní voči rozhodnutiu správneho orgánu 1. stupňa, keď poukazoval na okolnosti, na ktoré správny orgán pri svojom rozhodovaní mal prihliadať a vysporiadať sa s nimi v odôvodnení. V prípade správneho trestania súd sleduje, či správny orgán náležite zdôvodnil uloženie sankcie v určitej výške, ak zákon pripúšťa rozpätie sankcie, či prihliadol na okolnosti viazané na subjekt, samotný skutok a jeho následok. Žalovaný sa nevyjadril k žiadnej z námietok žalobcu týkajúcich sa pokuty, a to ani k námietke, že výška pokuty je pre žalobcu likvidačná, k čomu odvolací súd poznamenáva, že pokuta likvidačného charakteru neplní preventívnu funkciu. Čo sa týka stanoviska, na ktoré žalovaný v odvolaní poukazuje, najvyšší súd poznamenáva, že pre rozhodovanie súdov nie je záväzné stanovisko orgánu štátnej správy. Pri rozhodovaní je určujúce to, čo ustanovujú právne predpisy. Okrem uvedeného je potrebné upriamiť pozornosť aj na ustanovenie § 250i ods. 1 O. s. p.,
ktorého pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. V stanovisku, ktorého text žalovaný prevzal aj do odvolania, nesprávne správny orgán poukazuje na zákonné znenie § 68a ods. 1 písm.
osobitného predpisu od výšky 2 000 eur do 200 000 eur.“ Taktiež je nesprávne tvrdenie, že žiadny právny predpis okrem zákona o službách zamestnanosti neukladá správnym orgánom povinnosť odôvodniť výšku uloženej pokuty. Ustanovenie § 47 ods. 3 Správneho poriadku jednoznačne ukladá správnemu orgánu povinnosť v rozhodnutí uviesť, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri aplikácii právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako sa vysporiadal s námietkami a návrhmi účastníkov. Pri uložení sankcie je správny orgán povinný určiť, ktorý z použiteľných druhov sankcií a v akej výške uložil, pričom musí uviesť, akými úvahami sa pri ukladaní týchto sankcií spravoval. Odvolací súd naopak konštatuje, že v žiadnom z právnych predpisov nie je ustanovené, že pokuty môžu byť ukladané v neodôvodnenej výške. Odvolacie námietky žalovaného neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ krajský súd rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, odvolací súd sa s jeho názorom stotožnil a rozsudok krajského súdu potvrdil
ako vecne správny. V novom rozhodnutí žalovaný riadne odôvodní svoju úvahu vo vzťahu k uloženej pokute a k jej výške, a to s poukazom na § 68a ods. 2 zákona o službách zamestnanosti v spojení s § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Žiada sa ešte poznamenať, že krajský súd rozhodol v súlade so zákonom, keď zrušil iba rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože to nevylučuje možnosť, aby sám žalovaný rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie, pokiaľ to bude považovať za vhodnejšie. O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky
1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 246c O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý mal úspech vo veci, priznal ich náhradu z titulu trov právneho zastúpenia
vyčíslenia jeho právneho zástupcu v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, vo výške 148,22 €. Tie pozostávajú z odmeny za 1 úkon právnej služby 1x 139,83 € (vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 10.08.2015) + 1x paušálna náhrada 8,39 €= 148,22 Eur. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok postupoval odvolací súd v konaní
predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Poučenie: Proti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.