(2)Policajt môže byť prepustený zo služobného pomeru, ak spĺňa podmienky nároku na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu 40a) a dovŕšil vek 55 rokov alebo spĺňa podmienky nároku na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu. 40b)

(3)Policajt zaradený v prípravnej štátnej službe alebo v dočasnej štátnej službe sa prepustí zo služobného pomeru, ak sa v dôsledku organizačných zmien zrušila jeho doterajšia funkcia a nie je pre neho v štátnej službe voľná iná funkcia.

(4)Policajt zaradený v stálej štátnej službe nemôže byť prepustený z dôvodu uvedeného v odseku 1 písm. a). Z dôvodu uvedeného v odseku 1 písm. b), ak podľa rozhodnutia lekárskej komisie stratil dlhodobo zo zdravotných dôvodov spôsobilosť vykonávať doterajšiu funkciu a nemožno ho previesť ani preložiť na inú funkciu v štátnej službe, ktorej výkon by nebol na ujmu jeho zdravia, policajt zaradený v stálej štátnej službe môže byť prepustený, iba ak po dobu predchádzajúcich dvoch rokov bol zaradený v zálohe pre prechodne nezaradených policajtov.

(5)O prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku 1 písm.

1. d)až
2. g)možno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod prepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol; v týchto lehotách sa musí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť. Podľa § 47 zákona, služobná disciplína policajtov spočíva v dôslednom plnení povinností ustanovených ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených. Podľa ust. § 48 ods. 3 zákona, policajt je povinný
3. a)plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený,
4. b)vykonávať štátnu službu osobne, riadne a včas,
5. c)oznámiť bezprostredne nadriadenému poruchy a nedostatky, ktoré ohrozujú alebo sťažujú výkon štátnej služby, a hroziacu škodu,
6. d)zakročiť, ak hrozí škoda a na jej odvrátenie je potrebný neodkladný zákrok; nemusí tak urobiť, ak mu v tom bráni dôležitá okolnosť alebo ak by tým seba alebo iné osoby vystavil vážnemu ohrozeniu,
7. e)pri výkone štátnej služby dodržiavať pravidlá služobnej zdvorilosti a správať sa slušne k štátnym zamestnancom a v služobnom styku aj k ostatným občanom,
8. f)zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s osobnými záujmami, najmä nezneužívať informácie získané v súvislosti s výkonom služby na vlastný prospech alebo na prospech iného,
9. g)v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor,
10. h)dodržiavať služobnú disciplínu,
11. i)vykonávať štátnu službu nestranne,
12. j)poskytnúť Policajnému zboru osobné údaje, 8) ktoré sú nevyhnutné na realizáciu práv a povinností vyplývajúcich zo služobného pomeru,
13. k)plne využívať čas služby a dodržiavať ustanovený základný čas služby v týždni, prípadne kratší čas služby v týždni; to neplatí v prípade, že mu bolo udelené služobné voľno alebo dovolenka,
14. l)byť pri výkone štátnej služby ustrojený a dbať o náležitú úpravu svojho zovňajšku,
15. m)oznámiť bezodkladne bezprostredne nadriadenému príbuzenské vzťahy podľa § 18, ktoré vznikli počas trvania služobného pomeru,
16. n)plniť aj povinnosti vyplývajúce z iných všeobecne záväzných právnych predpisov,
17. o)preukázať nadriadenému, že riadne študuje a bezodkladne mu oznámiť všetky zmeny súvisiace so štúdiom pri výkone štátnej služby,
18. p)predložiť bezodkladne nadriadenému rozhodnutia zakladajúce stratu bezúhonnosti,
19. r)oznámiť bez zbytočného odkladu nadriadenému stratu alebo odcudzenie svojho služobného preukazu alebo služobného odznaku,
20. s)podrobiť sa lekárskej prehliadke, prieskumnému konaniu alebo psychologickému vyšetreniu na zistenie zdravotnej a duševnej spôsobilosti na výkon štátnej služby,
21. t)nastúpiť do výkonu štátnej služby bezodkladne po zrušení rozhodnutia o skončení služobného pomeru a oboznámiť s týmto rozhodnutím bezprostredne nadriadeného,
22. u)zvyšovať si odborné vedomosti, zručnosti, schopnosti a návyky potrebné na výkon štátnej služby a prehlbovať si kvalifikáciu,
23. v)dodržiavať liečebný režim určený ošetrujúcim lekárom počas dočasnej neschopnosti na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz a zdržiavať sa na adrese uvedenej na tlačive, ktorým sa potvrdzuje dočasná neschopnosť na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz.
24. w)zdržiavať sa na adrese v Slovenskej republike uvedenej na tlačive, ktorým sa potvrdzuje dočasná neschopnosť na výkon štátnej služby pre chorobu alebo úraz a bezodkladne oznámiť nadriadenému zmenu tejto adresy; to neplatí, ak je tomuto policajtovi poskytovaná zdravotná starostlivosť mimo územia Slovenskej republiky. Podľa ust. § 238 ods. 1 až 4 zákona č. 73/1998 Zb.,

(1)Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.

(2)Dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka.

(3)Účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu svojich tvrdení dôkazy.

(4)Oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.V danom prípade žalobca v žalobe aj v odvolaní voči prvostupňovému rozsudku okrem iného namietal, nedostatočne zistený skutkový stav a okolnosť, že rozhodnutie vychádzalo z dôkazných prostriedkov, ktoré neboli získané zákonným spôsobom. Žalovaný využil pre svoje rozhodnutie dôkazy získané v trestnom konaní, najmä zápisnice o výsluchu poškodeného a svedkyne, rekognície podľa fotoalbumu, informácie z výpisu hovorov a sms správ vyhotovených na základe príkazu sudcu pre prípravné trestné konanie a interné doklady. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na ustálenú judikatúru, podľa ktorej za zákonný spôsob získania dôkazu je potrebné považovať nielen splnenie formálnych, čiže procesných podmienok vyžadovaných príslušným procesným poriadkom na vykonanie konkrétneho dôkazu ale aj splnenie materiálnych (obsahových) podmienok, aby tak použitý dôkazný prostriedok bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže a má byť. Právo na riadne dokazovanie je súčasťou európskych garancií práva na spravodlivý súdny proces, hoci výslovne iba vo vzťahu k súvisiacim právam obvinenej (podozrivej) osoby v konaní o trestnom obvinení. „Zo znenia článku 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (Európsky dohovor) vyplýva, že obvinený má jednak právo byť prítomný a aktívne sa zapájať do výsluchu svedkov a jednak právo dosiahnuť, aby sa zabezpečil výsluch svedkov, ktorých výpovede by mali byť v jeho prospech. Ani jedno z týchto práv nie je absolútne.“ Najvyšší súd Slovenskej republiky v danej súvislosti poukazuje na právne závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovené už v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 5/2011-77, z ktorých vyplýva: „procesné ustanovenie, podľa ktorého za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, pokiaľ sú v súlade s právnymi predpismi, treba z ústavnoprávneho hľadiska považovať za kolíziu verejného záujmu a ochrany práv. Ide totiž o stret medzi verejným záujmom na dôslednom objasnení rozhodujúcich skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia v konaní a ochranou určitých práv, resp. oprávnených záujmov, ktoré bránia použitiu niektorého dôkazného prostriedku. Vo všeobecnej rovine možno konštatovať, že prednosť má verejný záujem na dôslednom objasnení rozhodujúcich skutočností potrebných na vydanie rozhodnutia, avšak za súčasného spolupôsobenia bŕzd daných s ohľadom na ochranu určitých práv, resp. oprávnených záujmov. Tým je dané, že nie všetky prostriedky, pomocou ktorých by objektívne bolo možné zistiť a objasniť skutočný stav veci, sa smú použiť v príslušnom konaní. Z ustanovenia § 114 ods. 7 Trestného poriadku vyplýva zásadný zákaz použitia obrazovo-zvukového záznamu získaného v rámci konkrétneho trestného konania v inom trestnom konaní, avšak s určitými taxatívne vymenovanými výnimkami. Trestný poriadok upravuje matériu získavania a použitia obrazovo-zvukových záznamov zhotovených informačno-technickými prostriedkami iba v rámci trestného konania. Naproti tomu získavanie a použitie obrazovo-zvukových záznamov zhotovených informačno-technickými prostriedkami v iných konaniach, resp. pre účely iných konaní upravuje zákon o ochrane pred odpočúvaním (§ 1 ods. 1 a 2).“ Uvedené platí aj pri použití dôkazného prostriedku - záznamu telekomunikačnej prevádzky, alebo oznámenia údajov o telekomunikačnej prevádzke, čo vyplýva z ust. § 115 ods. 7 a § 116 (pre trestné činy podľa ods. 1) Trestného poriadku, podľa ktorého, v inej trestnej veci, ako je tá, v ktorej sa odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky vykonal, možno záznam ako dôkaz použiť len vtedy, ak sa súčasne v tejto veci vedie trestné konanie pre trestný čin uvedený v odseku 1 a v súlade s princípmi upravenými v zákona o ochrane osobných údajov. Vzhľadom k uvedenému, vychádzajúc z názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vysloveného vo vyššie uvedenom náleze, ktorým je súd viazaný, odvolací súd dospel k záveru o nezákonnosti postupu žalovaného pri použití niektorých podstatných dôkazných prostriedkov na náležité zistenie skutkového stavu ako materiálnej podmienky pre posúdenie skutku kladeného žalobcovi za vinu, ktorý bol dôvodom pre jeho prepustenie zo služobného pomeru ako príslušníka Policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z., podmieňujúci nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Z uvedených dôvodov odvolací súd považoval námietky žalobcu vznesené v jeho odvolaní, ako aj v žalobe, o nedostatočne zistenom skutkovom stave za dôvodné. Odvolací súd súčasne dáva do pozornosti, že Ústavný súd Slovenskej republiky v právnom závere vyslovenom vo vyššie označenom náleze vychádzal z namietaného porušenia čl. 22 ods. 1 ústavy, čl. 13 listiny a čl. 18 ods. 1, 2 dohovoru sťažovateľom, ktorý o. i. v tejto súvislosti konštatoval, že „z už citovaných ustanovení zákona o ochrane pred odpočúvaním vyplýva, že použitie informačno - technických prostriedkov bez predchádzajúceho súhlasu toho, komu sa zasahuje do súkromia, v inom ako trestnom konaní je možné, iba „ak je to nevyhnutné na zabezpečenie bezpečnosti štátu, obranu štátu, predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných“. Aj keď je Colná správa oprávnená používať záznamy vyhotovené informačno-technickými prostriedkami, rozsah takéhoto oprávnenia je obmedzený už uvedeným účelom uvedeným v zákone. Správne konanie o skončenie služobného pomeru colníka, ale ani občianske súdne konanie o preskúmanie rozhodnutia vydaného v takomto správnom konaní nie sú konaniami, v ktorých by bolo možné použiť záznam vyhotovený pomocou informačno-technických prostriedkov, keďže to odporuje účelu, na ktorý môžu byť takéto záznamy použité. Je pravdou, že podľa ustanovenia § 227 ods. 1 zákona o štátnej službe za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, avšak iba za podmienky, že tieto dôkazné prostriedky sú v súlade s právnymi predpismi. Nie je teda možné prihliadnuť na dôkazy získané či vykonané nezákonným spôsobom.“ V zmysle uvedeného odvolací súd konštatuje, že v predmetnej veci správny orgán, pokiaľ pri preukazovaní protiprávneho konania žalobcu na podporu nepriamych indícií (výkon služby žalobcom v inkriminovanom čase a tvrdenia Ing. J. a Ing. E., ktorí sú osobami v blízkom priateľskom vzťahu) vychádzal z výpisu hovorov a sms správ zo SIM karty vedenej v databáze spoločnosti Telefónica, s.r.o. na meno žalobcu, z ktorého Ing. J. prijal dňa 08.08.2013 hovor, získaného v rámci nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu, vychádzal predovšetkým z dôkazu, ktorý bol v rámci správneho konania použitý v rozpore s právnymi predpismi, a preto možno prisvedčiť žalobcovi, že skutkový stav nebol náležite zistený a protiprávne konanie žalobcu nebolo zákonným spôsobom preukázané, pričom z ostatných predložených a správnym orgánom hodnotených dôkazov priamo nevyplýva. Tvrdený a žalovaným zistený skutkový stav sa tak opiera len o výpovede dvoch osôb, ktorých motorové vozidlo bolo hliadkou zastavené z dôvodu porušenia dopravných predpisov. V spise sa nenachádza doklad o opoznaní žalobcu Ing. J. a Ing. E. a nevyplýva z neho ani dôkaz, že žalobca požadoval od nich šumivé víno. Zo správy MV SR, úradu inšpekčnej služby zo dňa 08.10.2013 vyplýva, že podľa výpovede Ing. E. žalobca, ktorý mal byť opoznaný z predloženého fotoalbumu (Ing. J. ho neopoznal), bol osobou, ktorá pri zastavení vozidla si opisovala údaje vodiča. Vo svojej výpovedi neuviedli, že by s nimi žalobca pri zastavení ich vozidla akokoľvek komunikoval. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že v preskúmavanej veci bol nedostatočne zistený skutkový stav pre posúdenie právnej otázky, či skutočne v danom prípade došlo ku konaniu, ktoré napĺňa pojmové znaky skutkovej podstaty porušenia povinnosti ustanovenej v § 192 ods. 1 písm. e/ zákona, ktoré bolo dôvodom prepustenia žalobcu zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru. Čo sa týka námietky žalobcu, že súd nevykonal navrhnuté dokazovanie, odvolací súd uvádza, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 prvá veta O.s.p.). Preto v správnom súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia, t.j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho súdnictva (§ 250i ods. 1 veta druhá O.s.p.). Je to tak preto, že úlohou súdu v správnom súdnictve (prvostupňového ani odvolacieho) nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania. Uvedená námietka preto nie je dôvodná. Žalobca v žalobe poukázal na vadu konania pred prvostupňovým súdom, spočívajúcu v nevydaní uznesenia vo veci jeho návrhu na prerušenie konania až do právoplatného rozhodnutia Špecializovaného trestného súdu v Pezinku vo veci PK-2T/54/2013. Pri posúdení uvedenej požiadavky žalobcu je potrebné uviesť, že administratívno - personálne konanie o prepustenie zo služobného pomeru a trestné konanie sú samostatnými konaniami s osobitnou právnou úpravou, pričom v konaní o prepustení zo služobného pomeru nemožno vydanie rozhodnutia viazať a podmieňovať rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní. Kým v konaní o prepustenie so služobného pomeru postačí preukázanie porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom s podmienkou, že ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, v trestnom konaní podmienkou o uznaní viny je preukázanie spáchania skutku, ktorý má povahu trestného činu alebo prečinu (napr. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžo/152/2007) Z obsahu súdneho spisu súd zistil, že žalobca po nariadení pojednávania súdom, podal návrh na prerušenie konania, o ktorom nebolo rozhodnuté. Podľa názoru odvolacieho súdu, prvostupňový súd pochybil, keď pred vydaním rozhodnutia vo veci, prípadne súčasne s jeho prijatím, neprihliadol na doručený návrh a neoboznámil účastníkov konania s dôvodmi, pre ktoré návrhu nevyhovel. Podľa úpravy v ust. § 246c ods. 1 druhá veta O.s.p., je v konaniach podľa Piatej časti O.s.p. prípustný opravný prostriedok, len ak je to ustanovené v tejto časti. Možnosť podať odvolanie voči rozhodnutiu, ktorým nebolo návrhu o prerušenie konania vedeného podľa Piatej časti O.s.p., daná nie je. Postup súdu, z ktorého je zrejmé, že nedospel k záveru o potrebe prerušiť konanie, pričom nevydal príslušné rozhodnutie, je síce možné považovať za chybný, avšak nemajúci vplyv na zákonnosť vydaného rozhodnutia. Vzhľadom na okolnosť, že najvyšší súd dospel k záveru o potrebe zmeniť prvostupňové rozhodnutie krajského súdu z iných dôvodov, námietka žalobcu je vo vzťahu k výsledku odvolacieho konania irelevantná. Z uvedených dôvodov odvolací súd v danej veci dospel k záveru, že pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu zamietol, rozhodol vo veci vecne nesprávne a v rozpore so zákonom, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 250ja ods. 3 O.s.p.