Súd: Najvyšší súd SR Spisová značka: 10SZa/16/2016 Identifikačné číslo spisu: 1016200631 Dátum vydania rozhodnutia: 11.07.2016 Meno a priezvisko: JUDr. Elena Berthotyová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:N

§ 88ods.

4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), do 17.09.2016 a navrhovateľ bol ponechaný v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove (ďalej len „ÚPZC Medveďov“). K námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu a k nepreskúmateľnosti rozhodnutia odporcu o predĺžení zaistenia krajský súd uviedol, že tieto námietky navrhovateľa neobstoja, nakoľko k predĺženiu lehoty zaistenia došlo aj vinou navrhovateľa, ktorý odmietal spoluprácu s pracovníkmi ÚPZC Medveďov, teda

názoru súdu odmietnutím spolupráce sám navrhovateľ zapríčinil svojou nesúčinnosťou predĺženie zaistenia odporcom.

názoru súdu k predĺženiu lehoty zaistenia došlo aj nesúčinnosťou maďarských orgánov, ktoré nereagovali na výzvu, či súhlasia s vyhostením navrhovateľa na územie Maďarska. Mal za to, že odporca správne považoval za dostatočne preukázanú skutočnosť, že navrhovateľ sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene.

názoru súdu povinnosťou policajného útvaru je zabezpečiť výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení a to zabezpečiť vycestovanie účastníka konania cez vonkajšiu hranicu Slovenskej republiky. Z preskúmania napadnutého rozhodnutia súd dospel k záveru, že účastník konania - navrhovateľ je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene bez platného cestovného dokladu a príslušného víza a teda považoval postup odporcu

§ 84ods.

1 písm.

1. a)a
2. d)zákona o pobyte cudzincov za zákonný a dôvodný. Vzhľadom na uvedené konštatoval, že preskúmavané rozhodnutie ako aj konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia je plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj so Správnym poriadkom. Odporca

krajského súdu pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav

§ 32ods.

1 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 Správneho poriadku), ako aj uvedené skutočnosti, ktoré boli podkladom na vydanie rozhodnutia, a je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený odporca pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s vyjadreniami navrhovateľa, a preto preskúmavané rozhodnutie krajský súd

§ 250qods.

2 O.s.p. potvrdil. II. Stručné zhrnutie odvolacích dôvodov navrhovateľa Proti rozsudku podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie. Uviedol, že rozsudok krajského súdu považuje za nezákonný a nesprávny z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a zmätočnosti, a to z dôvodu

§ 205ods.

2 písm. d) O.s.p. Uviedol, že v opravnom prostriedku namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu z nasledovných dôvodov: 1. Námietka použitého dôvodu zaistenia Navrhovateľ poukázal na tvrdenia obsiahnuté v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu, v ktorých uviedol, že dôvod na ďalšie pozbavenie jeho osobnej slobody, nad rámec šiestich mesiacov, ktoré strávil doteraz v zaistení, neexistuje z dôvodu, že dôvod na zaistenie

§ 88ods.

1 písm. a) bod. l zákona o pobyte cudzincov nebol daný od počiatku jeho zaistenia a dôvod na zaistenie

§ 88ods.

1 písm.

1. b)prestal existovať momentom, kedy sa odporca dozvedel o skutočnosti, že výkon administratívneho vyhostenia navrhovateľa na územie Maďarskej republiky nebude možný z dôvodu odmietnutia zo strany maďarských štátnych orgánov. S poukazom na uvedené uviedol, že nemôže dôjsť k výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ktoré vzhľadom na svoj obsah nie je vykonateľné. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu videl navrhovateľ v tom, že sa v rozhodnutí vôbec nezaoberal otázkou účelnosti a efektívnosti zaistenia navrhovateľa a navrhovateľovou vyhostiteľnosťou, pričom poukázal na judikatúru ako Ústavného súdu Slovenskej republiky, tak Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Mal za to, že v odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov o zaistení, ako aj o predĺžení zaistenia, je nevyhnutné vysporiadať sa s otázkou vyhostiteľnosti cudzinca a to v súvislosti s konkrétnou krajinou, do ktorej má byť cudzinec vyhostený. V opačnom prípade by išlo zo strany odporcu o arbitrárne zbavenie slobody v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm.
2. f)Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľ mal za to, že nakoľko sa odporcovi v priebehu 6 mesačnej doby zaistenia nepodarilo vyhostiť ho do Maďarska, tak odporca bol povinný v rozhodnutí o predlžení lehoty zaistenia riadne a zodpovedne odôvodniť, ako pomôže predĺženie lehoty zaistenia naplniť cieľ zaistenia a tiež sa mal dôkladne vysporiadať s otázkou vyhostiteľnosti majúc na pamäti všetky individuálne okolnosti daného prípadu a doterajšiu neúspešnosť výkonu správneho vyhostenia. Len tak by bolo možné rozhodnutie o predlžení lehoty zaistenia považovať za dostatočne odôvodnené a preskúmateľné súdom. Poznamenal, že odporca vo svojom rozhodnutí nikde neuvádza, či skúmal účel samotného predĺženia zaistenia. Rovnako ani krajský súd sa nikde vo svojom rozhodnutí nevysporiadal s touto námietkou, len stroho všeobecne konštatoval vo vzťahu ku všetkým jeho námietkam týkajúcim sa nedostatočne zisteného skutkového stavu a nepreskúmateľnosti rozhodnutia, že tieto námietky neobstoja z dôvodu, že k predĺženiu lehoty došlo vinou navrhovateľa. Takéto odôvodnenie vykazuje znaky zmätočnosti a je opätovne nedostačujúce. Krajský súd sa nikde v rozhodnutí nevysporiadal s tým, prečo neobstojí jeho námietka týkajúca sa pominutia účelu zaistenia, hoci mu Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení, ktorým bolo jeho predchádzajúce rozhodnutie zrušené, uložil povinnosť prejednať vec v medziach podaného odvolania, dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami navrhovatel'a, znovu vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť. 2. Námietka rizika úteku a aplikácie zaistenia ako poslednej možnosti Navrhovateľ napadnutému rozhodnutiu odporcu vytýkal, že odporca adekvátne neprešetril riziko úteku v jeho prípade s ohľadom na všetky okolnosti prípadu a skutočnosť, že ani prípadná predchádzajúca hrozba úteku nie je nemenná, a preto je potrebné ju vždy konfrontovať s aktuálnou situáciou. Odporca

názoru navrhovateľa dostatočne nepreukázal a neodôvodnil v čom spočívala obava z možného úteku navrhovateľa v prípade, že by namiesto rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia uložil navrhovateľovi jednu z alternatív k zaisteniu. Navrhovateľ dôvodil, že sa nikdy v minulosti nepokúsil o útek a nikdy nedal odporcovi zámienku, na základe ktorej by mohol dospieť k záveru existencie rizika jeho úteku. Odporcov záver o riziku úteku preto

navrhovateľa vychádza z nepodloženého predpokladu. Taktiež namietal, že odporca ani z obsahu zápisnice o vyjadrení účastníka konania nemal na základe čoho dospieť k záveru, že existuje riziko úteku, nakoľko doteraz sa navrhovateľa ani raz neopýtal otázku, ktorá by sa týkala jeho prípadného správania v prípade prepustenia na slobodu, preto navrhovateľ dospel k záveru, že záver odporcu o riziku úteku vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn.: 4Sp/14/2016 zo dňa 22. februára 2016, kde sa uvádza: „Z výpovedí navrhovateľa vyplýva, že jeho cieľovou krajinou je Belgicko, kde chce požiadať o azyl. I keď v spojitosti s inými okolnosťami by bolo možné takéto vyjadrenie navrhovateľa vykladať ako hrozbu rizika úteku,

názoru súdu bolo povinnosťou odporcu v konaní o zaistení navrhovateľa zistiť priamo položenou otázkou, ako by sa správal v prípade, ak by bol zo zadržania prepustený - teda ak by mu bol umožnený voľný pohyb na slovenskom území. Odporca však túto skutočnosť neskúmal a navrhovateľovi žiadnu otázku v tomto smere nepoložil. Pritom vyhodnotenie zámeru správania sa navrhovateľa, po vydaní rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, je podstatnou skutočnosťou pre rozhodnutie, či zaistenie navrhovateľa je dôvodné s poukazom na vyššie cit. článok 15 ods. 1 Návratovej smernice. Ak teda odporca nevykonal na ev. správanie sa navrhovateľa v prípade jeho prepustenia zo zaistenia („na slobodu“) žiadne dokazovanie, takýto jeho postup nemohol vyhodnotiť inak ako nedostatočné zistenie stavu veci.“ Krajskému súdu ďalej vyčítal, že sa ani v novom konaní vo svojom odôvodnení žiadnym spôsobom nevyjadril k uvedenej námietke. Keďže krajský súd ani v tomto prípade nerešpektoval povinnosť mu uloženú v preňho záväznom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, opätovne mu tým odňal možnosť konania pred súdom. V tejto súvislosti chcel ešte poukázať na záver Krajského súdu v Bratislave, ktorý uviedol v napadnutom rozhodnutí, že k predĺženiu lehoty zaistenia došlo aj nesúčinnosťou maďarských orgánov, ktoré nereagovali na výzvu, či súhlasia s vyhostením navrhovateľa na územie Maďarska. Tento záver krajského súdu je

navrhovateľa nesprávny a to z dôvodu, že dňa 16.10.2015 bola odporcovi zaslaná odpoveď maďarského Úradu pre imigráciu a štátne občianstvo, že navrhovateľa nebude možné odovzdať do Maďarskej republiky na základe medzinárodnej zmluvy o readmisii osôb na spoločnej hranici (publikovanej oznámením Ministerstva zahraničných vecí SR č. 30/2004 Z.z.), a to z dôvodu, že nebolo hodnoverným spôsobom preukázané, že by na územie Slovenskej republiky neoprávnene vstúpil z územia Maďarskej republiky. Chcel poukázať na skutočnosť, že odporca vydaním rozhodnutia o administratívnom vyhostení do Maďarskej republiky, ako krajiny tranzitu, sledoval v konečnom dôsledku jeho odovzdanie na základe bilaterálnej zmluvy o readmisii osôb na spoločnej hranici, ktorú podpísala Slovenská republika s Maďarskom. Na základe skutočnosti, že navrhovateľ neoprávnene pricestoval na územie Slovenskej republiky z Maďarska, odporca ako prvý úkon po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení a rozhodnutia o zaistení, už dňa 18.09.2015 v čase o 16.30 adresoval príslušnému maďarskému orgánu žiadosť o jeho readmisiu, v zmysle čl. 4 Protokolu vyššie spomenutej dohody medzi vládou SR a Maďarska evidovanú pod č. PPZ-HCP-BB5-23-016/2015. Z uvedeného

navrhovateľa vyplýva, že hoci odporca vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení, tak toto vyhostenie mal v úmysle realizovať prostredníctvom readmisie, inak by samotnú žiadosť o readmisiu neodoslal hodinu a pol po vydaní rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Odpoveď na žiadosť o readmisiu bola navrhovateľovi v preklade do slovenského jazyka doručená už dňa 16.10.2015 zo strany maďarského úradu pre imigráciu a štátne občianstvo, kde sa uvádza, že odovzdanie navrhovateľa na základe readmisnej dohody nebude možné, a to z dôvodu, že nebolo hodnoverným spôsobom preukázané, že by navrhovateľ na územie Slovenskej republiky neoprávnene vstúpil z územia Maďarskej republiky. Poukázal na to, že túto skutočnosť doložil v prílohe č. 3 k opravnému prostriedku proti rozhodnutiu o predlžení lehoty zaistenia, na základe čoho argumentoval, že samotný účel jeho zaistenia dávno pominul. Poznamenal, že hoci ÚPZC Medveďov do dnešného dňa neobdržalo odpoveď z Maďarska vo veci jeho vyhostenia, samotný odporca takúto odpoveď obdržal a to vo vzťahu k jeho žiadosti o readmisiu zo dňa 18.09.

1. Keďže readmisia predstavuje len spôsob výkonu administratívneho vyhostenia procesne zjednodušenou a rýchlejšou formou na základe bilaterálnej medzinárodnej zmluvy medzi príslušnými zmluvnými štátmi, odporca ako ani Krajský súd v Bratislave, preto nemôžu ďalej tvrdiť, že úkony uskutočňované zo strany ÚPZC Medveďov smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa do Maďarska sú naďalej efektívne a účelné a že k predlženiu lehoty zaistenia došlo na základe nesúčinnosti maďarských orgánov. Ak ho Maďarsko odmietlo prijať na základe readmisie z dôvodu, že nebolo hodnoverným spôsobom preukázané, že by bol na územie Slovenskej republiky neoprávnene vstúpil z územia Maďarska, tak Maďarsko, ako krajina tranzitu v jeho prípade, nebude súhlasiť s tým, aby bol na ich územie vyhostený ani iným spôsobom ako prostredníctvom readmisie. Odporca a ani ÚPZC Medveďov nemajú preto dôvod čakať na odpoveď zo strany maďarských orgánov, pretože takúto odpoveď už obdržali. Na základe vyššie uvedeného je zrejmé, že Krajský súd v Bratislave na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesúčinnosť maďarských orgánov nemohla byť dôvodom pre predĺženie lehoty zaistenia.
2. K námietke dĺžky zaistenia Navrhovateľ bol toho názoru, že z obsahu napadnutého rozhodnutia krajského súdu nie je možné zistiť ako sa s touto námietkou krajský súd vysporiadal a svoj záver o nej odôvodnil. V tomto prípade teda znovu krajský súd nerešpektoval právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a postupoval v rozpore ako s týmto právnym názorom, tak so zákonmi, čím mu odňal možnosť konať pred súdom.
3. K námietke, že odporca vykonáva úkony smerujúce k realizácii vyhostenia navrhovateľa bez zákonného dôvodu a v rozpore s výrokom rozhodnutia o administratívnom vyhostení S poukazom na str. 1, str. 6 a str. 7 napadnutého rozhodnutia odporcu uviedol, že odporca už neuskutočňuje úkony smerujúce k realizácii výkonu administratívneho vyhostenia do Maďarskej republiky, na účel výkonu ktorého bol zaistený, ale svojvoľne, bez existencie vykonateľného rozhodnutia obsahujúceho výrok o administratívnom vyhostení do krajiny pôvodu, sa ho snaží vyhostiť do krajiny pôvodu, pričom za týmto účelom mu predĺžil lehotu zaistenia o ďalších šesť mesiacov. Skutočnosť, že samotné úkony smerujúce k realizácii výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení, za účelom výkonu ktorého bol zaistený, nezodpovedajú výroku tohto rozhodnutia a tým pádom dochádza k porušovaniu princípu právnej istoty a predvídateľnosti práva obsiahnutému v čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, takýto postup odporcu predstavuje pochybenie, ktoré samo o sebe odôvodňuje zrušenie napadnutého rozhodnutia. Zároveň namietal, že odporca v konaní o predĺžení lehoty zaistenia nepreskúmal prekážky vyhostenia vo vzťahu k jeho domovskej krajine riadnym spôsobom, na základe čoho nezistil dostatočne skutočný stav veci a rozhodnutie v tejto časti ani neodôvodnil. Krajský súd v Bratislave v napadnutom rozhodnutí sa znova nikde s touto námietkou nevysporiadal a žiadnym spôsobom ju vo svojom odôvodnení neuviedol. Skutočnosť, že mu odporca predĺžil lehotu zaistenia s odôvodnením, že predĺženie lehoty zaistenia slúži na vybavenie všetkých náležitostí potrebných k reálnemu fyzickému vyhosteniu jeho osoby do domovskej krajiny, mu spôsobuje obrovskú úzkosť, pretože sa obáva návratu do krajiny pôvodu. Mesto Fallujah, z ktorého pochádza, sa momentálne nachádza v najkritickejšej situácii za posledných niekoľko rokov. Donedávna bolo pod okupáciou ISIL a po novom na základe dostupných správ dochádza k prenasledovaniu a mučeniu sunnitského obyvateľstva zo strany irackej armády a šiitskych občianskych milícií. Domnieval sa, že táto námietka je svojou povahou tak závažná, že skutočnosť, že sa k nej Krajský súd v Bratislave vo svojom rozhodnutí opätovne nevyjadril, predstavuje samotný dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia Krajského súdu, ktoré opätovne vykazuje znaky zmätočnosti a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.
4. K námietke nespolupráce Uviedol, že jeho nespoluprácu pri vyplnení dotazníka, nemožno vyhodnotiť ako dôvod, pre ktorý sa napriek vykonaným úkonom nerealizovalo administratívne vyhostenie jeho osoby. Odporca mu mohol napríklad vydať cudzinecký pas

§ 74ods.

2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a dať mu možnosť opustiť Slovenskú republiku dobrovoľne. Bol toho názoru, že takýto postup zo strany odporcu má mať prednosť pred zaistením, keďže zaistenie má byť použité až ako krajný prostriedok v prípade, keď ostatné možnosti neprichádzajú do úvahy. V jeho prípade mu ale odporca neposkytol možnosť dobrovoľne opustiť územie Slovenskej republiky, a pri predlžovaní lehoty zaistenia sa v rozhodnutí žiadnym spôsobom nezaoberal touto možnosťou. Predĺžiť zaistenie možno pritom iba v prípade, ak napriek všetkým úkonom zo strany odporcu nie je možné vyhostenie realizovať. Poznamenal, že v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu krajského súdu doplnil, že skutočnosť, že odmietol vyplniť a podpísať papiere predložené príslušníkmi ÚPZC Medveďov, nespĺňa, vzhľadom na závažnosť zásahu do práva na osobnú slobodu, kritérium primeranosti, z ktorého vychádza aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo

1. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) keď v bode 16 preambuly sa uvádza, že „Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné“. Jeho nespolupráca, ako ju označilo ÚPZC Medveďov, nenapĺňa zákonné podmienky potrebné pre predĺženie lehoty zaistenia. Predĺženie lehoty zaistenia musí byť odôvodnené a nevyhnutné, musí sledovať zákonný účel, nemôže byť akýmsi „trestom“ a prostriedkom nátlaku zo strany odporcu. K dodatočnému vysvetleniu jeho údajnej „nespolupráce“, ako ju nazvalo ÚPZC Medveďov, uviedol, že za celú dobu jeho zaistenia od 18.09.2015 dodnes s ním bol zo strany príslušníkov zaistenia len raz uskutočnený pohovor bez zabezpečenia riadneho tlmočenia do arabského jazyka. Počas tohto pohovoru mu boli predložené papiere na vyplnenie bez akéhokoľvek vysvetlenia. On hovorí len jazykom arabským a čítanie v latinke bohužiaľ neovláda. Keďže nevedel o čo sa jedná, odmietol predložené papiere podpísať a vyplniť, čo ÚPZC Medveďov vyhodnotilo neodôvodnene v jeho neprospech. Zároveň ÚPZC Medveďov nepredložilo odporcovi žiaden písomný dôkaz, ktorý by preukazoval jeho nespoluprácu. Obyčajné spísanie žiadosti o predlženie lehoty zaistenia bez priloženej dokumentácie týkajúcej sa odmietnutia spolupráce nemôže byť považované za dôkaz dostatočný a smerodajný pre predĺženie lehoty zaistenia. Ďalej poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Mikolenko vs. Estónsko, rozsudok z
2. októbra 2009, sťažnosť Č. 10664/05 (na ktoré sa odvoláva aj rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. l0SZa/12/2016 zo dňa
3. júna), kde ESĽP dospel k záveru, že „vyhostenie sťažovateľa sa stalo fakticky nemožné, lebo si vyžadovalo jeho spoluprácu, ktorú ale on odmietal poskytnúť.“ Nie je možné preto tvrdiť, že by zaistenie sťažovateľa bolo uskutočnené „za účelom jeho vyhostenia, lebo to prestalo byť uskutočniteľné“. ESĽP uviedol, že orgány mali k dispozícii aj iné opatrenia než držať žiadateľa v predlžovanej väzbe v deportačnom stredisku, keď nemali bezprostrednú vyhliadku na jeho vyhostenie. ESĽP naviac zdôraznil, že k vyhosteniu sťažovateľa v priebehu jeho zaistenia nakoniec vôbec nedošlo a po prepustení mu bola uložená povinnosť sa v pravidelných intervaloch hlásiť na migračnom úrade. Prakticky rovnaký názor vyslovil ESĽP v rozsudku Louled Massoud vs. Malta, kde vláda žalovaného štátu tvrdila, že „vrátenie bolo obtiažne, lebo sťažovateľ bol bez dokladov, alžírske úrady mu odmietli príslušné dokumenty vydať a sťažovateľ nebol ochotný spolupracovať“. Európsky súd však konštatoval, že aj keby toto tvrdenie bolo pravdivé, „muselo byť veľmi skoro jasné, že pokusy o vrátenie sťažovateľa sú odsúdené k neúspechu“. A to práve z dôvodov, že sťažovateľ odmietal spolupracovať a/alebo alžírske úrady neboli ochotné mu dokumenty vystaviť. Súd preto odkázal na svoj skorší rozsudok vo veci Mikolenko vs. Estónsko a zopakoval, že zaistenie nemôže byť považované za uskutočnené za účelom vyhostenia, pokiaľ sa toto ukázalo ako neuskutočniteľné.

súdu naviac tiež v tomto prípade platí, že príslušné úrady mohli za rovnakým účelom uplatniť aj iné opatrenia, ako bolo sťažovateľovo predlžované zaistenie. Jednomyseľne preto súd dospel k záveru, že k porušeniu čl. 5 ods. 1 Európskeho dohovoru vo vzťahu k sťažovateľovi došlo, a to z dôvodu „pravdepodobnej absencie reálneho predpokladu jeho vyhostenia“. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že predĺžiť zaistenie možno iba v prípade, ak napriek všetkým úkonom zo strany odporcu nie je možné vyhostenie realizovať. Krajský súd na základe všetkých vyššie uvedených skutočností dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a tieto jeho závery sú nedostatočným spôsobom odôvodnené, čo predstavuje nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia. Takéto odôvodnenie opätovne nezodpovedá zákonným limitom odôvodnenia rozhodnutia v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. V spojitosti s odmietaním jeho spolupráce chcel súdu dať na vedomie, že dňa 06.05.2016 prípisom doložil do spisu vedeného o jeho osobe na ÚPZC Medveďov kópiu jeho cestovného dokladu, kópiu občianskeho preukazu a kópiu preukazu o pobyte jeho otca. K týmto uviedol, že cestovný doklad bohužiaľ nemá k dispozícii a to z dôvodu, že mu bol zabavený prevádzačmi ešte na území Tureckej republiky. V predloženej kópii cestovného dokladu je odlišný prepis jeho mena a namiesto U. B. B. je tam uvedené U. B. B.. Túto skutočnosť počas konania pred odporcom nevedel ovplyvniť, keďže nevie čítať v latinke. Doteraz nebol zo strany ÚPZC Medveďov, ako ani odporcu vyrozumený o ich postupe v súvislosti s predložením týchto kópií. Odporca ako ani krajský súd preto nemôžu ďalej tvrdiť, že odmieta spoluprácu. On len nesúhlasí s vrátením do krajiny pôvodu, kde mu hrozí nebezpečenstvo a k čomu úkony odporcu a ÚPZC Medveďov očividným spôsobom smerujú. Na záver uviedol, že skutočnosť, že bolo predchádzajúcim rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sza/10/2016-78 zrušené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie s tým, že mu bola uložená povinnosť prejednať vec v medziach podaného odvolania, dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami, znovu vo veci rozhodnúť a svoje rozhodnutie aj riadne a presvedčivo odôvodniť, tak aj napriek tomuto záväznému právnemu názoru Najvyššieho súdu SR v konaní nedošlo zo strany krajského súdu k náprave. Krajský súd v Bratislave sa opätovne nevysporiadal s jeho námietkami ako ani riadnym a presvedčivým spôsobom neodôvodnil svoje rozhodnutie. Jeho postup bol čisto formalistický, čo znova viedlo k situácii, kedy mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadal najvyšší súd, aby túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní zohľadnil, vzhľadom na to, že sa nachádza v zaistení (v rámci jedného poschodia ubytovacej časti bez akýchkoľvek voľnočasových aktivít) už od 17. septembra 2015 (t. j. 10 mesiacov). Dal súdu na vedomie, že žiada o urýchlené konanie v zmysle čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, aby sa tak minimalizovala lehota pozbavenia jeho osobnej slobody. Zároveň žiadal z vyššie uvedených dôvodov, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že rozhodnutie odporcu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie a nariaďuje sa bezodkladné prepustenie navrhovateľa zo zaistenia alebo prípadne zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. III. Vyjadrenie odporcu k odvolaniu navrhovateľa Odporca sa k odvolaniu vyjadril v podaní zo dňa 28. júna 2016. K námietke použitého dôvodu zaistenia navrhovateľa uviedol, že má za to, že súd dostatočným spôsobom v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na dôkazy, na základe ktorých rozhodol. Ako správne potvrdil, dôvody zaistenia navrhovateľa sa nezmenili a naďalej trvajú. Dôvodmi a námietkami, ktoré navrhovateľ uvádza v opravnom prostriedku, sa správny orgán už zaoberal v stanovisku k opravnému prostriedku proti rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa. Odporca poukázal na to, že v napadnutom konaní postupoval

zákona o pobyte cudzincov, ako aj

zákona o správnom poriadku. V predmetnej veci nerozhodoval o zaistení, ale zaoberal sa otázkou predĺženia lehoty zaistenia

tretej vety ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Uviedol, že navrhovateľ bol zaistený z dôvodov

ustanovenia § 88 ods. 1 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov a

ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko je to potrebné v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť vycestovanie navrhovateľa do krajiny

§ 77ods.

1 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko existuje riziko úteku navrhovateľa a je to potrebné na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Zdôraznil, že dôvody zaistenia navrhovateľa sa nezmenili a naďalej trvajú, dôkazom čoho je rozhodnutie o zaistení č. PPZ-HCP-BB5-23-013/2015-AV s uvedením dôvodov zaistenia, ktoré bolo tak Krajským súdom Bratislava, ako aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky potvrdené. Túto skutočnosť uviedol aj krajský súd v napadnutom rozsudku.

názoru odporcu ich citácia bez bližšieho odôvodnenia súdom je postačujúca, nakoľko navrhovateľ bol s rozsiahlym odôvodnením predmetných rozsudkov oboznámený. K námietke navrhovateľa, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia spočívala v tom, že v rozhodnutí sa odporca vôbec nezaoberal otázkou účelnosti a efektívnosti (vyhostiteľnosťou) uviedol, že nie je pravdivá, pretože skutkové okolnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia sa nezmenili (k zaisteniu navrhovateľa došlo za účelom výkonu administratívneho vyhostenia) a odporca pri rozhodovaní o predlžení doby zaistenia na toto odôvodnenie odkázal a v napadnutom rozhodnutí uviedol dôvody, pre ktoré došlo k predĺženiu doby zaistenia, pretože bolí splnené. V tomto prípade takto postupoval a pri predĺžení doby zaistenia vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny, pretože nelegálne prekročil vonkajšiu hranicu Slovenskej republiky a navyše

dôkazov nespolupracuje s príslušníkmi ÚPZC Medveďov pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu. Mal za to, že na základe dôkazov uvedených v rozhodnutí dôvody a účel zaistenia navrhovateľa naďalej existuje. K námietke rizika úteku a aplikácie zaistenia, ako poslednej možnosti navrhovateľa uviedol, že zákonom stanovené dôvody na zaistenie naďalej existujú. Konanie o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť vycestovanie navrhovateľa z územia Slovenskej republiky stále prebieha, nebolo ukončené. Riziko jeho úteku naďalej existuje. Otázkou existencie rizika úteku sa správny orgán zaoberal dostatočne na 4 a 5 strane rozhodnutia, kde sú uvedené dôvody, ktoré vedú v prípade navrhovateľa k tomuto záveru. Dôvodmi sú hlavne jeho nelegálny prechod vonkajšej hranice, jednoznačný úmysel migrovať do západnej Európy, chýbajúci doklad a doteraz absentuje jednoznačná identifikácia navrhovateľa, nedostatok finančných prostriedkov, absencia spolupráce pri určovaní totožnosti, predchádzajúce aj terajšie správanie, kde možno považovať aj to, že navrhovateľ nevyužil možnosť dobrovoľného návratu, nechce sa vrátiť, chce naďalej nelegálne migrovať. V zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov je

zákona o správnom konaní na správnom orgáne ako tieto dôkazy vyhodnotí a odporca nemal povinnosť klásť navrhovateľovi otázku ohľadom jeho správania po prípadnom prepustení, lebo získané dôkazy poukazujú jednoznačne na riziko jeho úteku ( pokračovanie nelegálnej migrácie). Vo vzťahu k námietke nedostatočného skúmania a odôvodnenia alternatív k zaisteniu navrhovateľa s poukazom na § 89 ods. 1 a ods. 3 zákona o pobyte cudzincov odporca uviedol, že po vyhodnotení dokazovania z pohľadu toho, že navrhovateľ nemá na území Slovenskej republiky udelený žiadny druh pobytu, je bez finančných prostriedkov, z pohľadu na jeho osobu, jeho pomery a miery ohrozenia účelu zaistenia, zistených v konaní

zápisnice navrhovateľa, lustrácie, osobnej prehliadky a všetkých dôkazoch založených v spise, alternatíva zaistenia bola vylúčená. Touto otázkou sa správny orgán zaoberal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. K námietke dĺžky zaistenia a k námietke nespolupráce uviedol, že dĺžka lehoty zaistenia - predĺženie lehoty zaistenia a individuálne posúdenie prípadu a riadne zdôvodnenie lehoty bola hlavným predmetom vydaného a napadnutého rozhodnutia. ÚPZC Medveďov sa zaoberal otázkou vyhostenia navrhovateľa na územie Maďarska, no do dnešného dňa neeviduje žiadnu odpoveď v tejto veci, či príslušné maďarské orgány súhlasia s vyhostením na ich územie. V prípade navrhovateľa sa skúmala zariadením možnosť jeho vyhostenia na územie Bulharska a taktiež Turecka, a v obidvoch prípadoch zariadenie bolo informované, že Iracká republika má vízovú povinnosť voči obidvom štátom a prípadný súhlas na vyhostenie je podmienený cestovným dokladom s vízom. Odporca dal do pozornosti, že aj v tomto prípade v danej veci nejde o konkrétny dátum lehoty zaistenia, ale ide o hraničný termín doby zaistenia, na čas nevyhnutne potrebný s tým, že boli zohľadnené skutočnosti uvedené v žiadosti zariadenia o predĺženie lehoty zaistenia a značných skúseností súvisiacich s vykonávaním potrebných opatrení a úkonov na výkon vyhostenie štátnych príslušníkov Iraku v súvislosti s dĺžkou návratovej procedúry ÚPZC Medveďov. Z dôvodu, že zastupiteľský úrad v lehote zaistenia nevydal náhradný cestovný doklad navrhovateľovi, odporca aplikoval zákonom povolenú možnosť predĺženia doby zaistenia. Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 88 ods. 4 umožňuje policajnému útvaru okrem iného aj z dôvodu, že zastupiteľský úrad nevydal tento doklad cudzincovi predĺžiť dobu zaistenia maximálne o 12 mesiacov. K námietke, že odporca vykonáva úkony smerujúce k realizácii vyhostenia navrhovateľa bez zákonného dôvodu a v rozpore s výrokom rozhodnutia o administratívnom vyhostení uviedol, že z registratúrnych záznamov uložených v spise má preukázané, že príslušníci ÚPZC Medveďov v súlade so zákonom podnikli kroky k vydaniu náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa bez toho, aby tento k tomu (až do 06.05.2016 kedy sa navrhovateľ zrazu rozhodol doložiť kópie úradne nepreverených dokladov) akýmkoľvek spôsobom prispel, resp. aby s nimi spolupracoval. Skutočnosť, že sa cestou irackého zastupiteľského úradu snažia zabezpečiť vydanie cestovného dokladu pre navrhovateľa nie je možné vyhodnotiť ako konanie, smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa do Iraku. Nemožno vytknúť ÚPZC Medveďov, že sa vo vzťahu k navrhovateľovi zaoberalo vyhostením nie len do Maďarska, ale aj do Bulharska či Tureckej republiky, pretože pri realizácii administratívneho vyhostenia navrhovateľa bude smerodajné práve rozhodnutie o administratívnom vyhostení a nie kroky podnikané zákonne zo strany ÚPZC Medveďov pri overovaní jeho totožnosti (do dnešného dňa nie je úradne potvrdená ) a pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu. Tak, ako bolo uvedené v napadnutom rozhodnutí,

smernice o návrate 2008/115/ES, ako usmerňujúcej normy Európskej únie týkajúcej sa návratu neoprávnene sa zdržiavajúcich štátnych príslušníkov tretích krajín na území členských štátov, výlučným legitímnym cieľom zaistenia je príprava procesu návratu alebo vykonanie procesu odsunu predovšetkým ak existuje riziko úteku alebo vyhýbanie sa alebo bránenie v príprave procesu návratu alebo odsunu zo strany navrátilca (navrhovateľa). Hlavným cieľom zaistenia na účely odsunu je zaistiť, aby navrátilci neohrozovali vykonanie povinnosti návratu útekom. Účelom zaistenia nie je chrániť spoločnosť pred osobami, ktoré predstavujú hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť, ale minulé správanie osoby, ktorá predstavuje riziko pre verejný poriadok a bezpečnosť (napríklad nedodržanie správneho práva v iných oblastiach ako právo v oblasti prisťahovalectva alebo porušenie trestného práva), sa však môže zohľadniť pri posudzovaní existencie rizika úteku. Ak sa zo správania dotknutej osoby v minulosti dá vyvodiť záver, že táto osoba pravdepodobne nebude konať v súlade s právom a bude sa vyhýbať návratu, táto skutočnosť môže viest' k odôvodneniu predpokladu existencie rizika úteku. V prípade navrhovateľa odporca na základe dôkazov uvedených v napadnutom rozhodnutí a konania navrhovateľa dospel k takémuto záveru. Odporca uviedol, že trvá na všetkých skutočnostiach, ktoré boli uvedené v stanovisku k opravnému prostriedku voči rozhodnutiu o predĺžení lehoty zaistenia zo dňa 12. mája 2016. Skutočnosti uvedené navrhovateľom v opravnom prostriedku proti rozsudku krajského súdu považoval za irelevantné a vydané rozhodnutie za zákonné. IV. Argumentácia rozhodnutia odporcu Odporca rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB5-6-006/2016-AV zo dňa 17. marca 2016 rozhodol o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa

ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov dňom

1. marca 2016 do
2. septembra 2016, na čas nevyhnutne potrebný, teda na dobu realizácie výkonu administratívneho vyhostenia uloženého vykonateľným rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCP-BB5-23-012/2015-AV zo dňa
3. septembra 2015 a ponechal ho umiestneného v zariadení Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ bol odovzdaný pred správny orgán za účelom vykonania ďalších úkonov v konaní o jeho administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky, v ktorom je potrebné rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia a to na účel zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Navrhovateľ bol dňom
4. septembra 2015 rozhodnutím odporcu č. PPZ-HCP-BB5-23-013/2015-AV zaistený a umiestnený do ÚPZC Medveďov na dobu do
5. marca
6. Rozhodnutie o zaistení navrhovateľa bolo po preskúmaní Krajským súdom Bratislava rozsudkom č. k. 9Sp/103/2015-30, ako aj Najvyšším súdom Bratislava rozsudkom č. k. 10SZa/18/2015, potvrdené. Rozsudky súdov nadobudli právoplatnosť dňa
7. novembra
8. Dňa
9. marca 2016 bol správnemu orgánu zo strany ÚPZC Medveďov pod č. PPZ-HCP-ME-8-005/2016-U doručený registratúrny záznam, ktorým zariadenie požiadalo o predĺženie lehoty zaistenia navrhovateľa v zmysle § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Zariadenie upovedomilo správny orgán o tom, že pracovníci ÚPZC Medveďov po zaistení navrhovateľa dňa
10. septembra 2015 vykonali osobný pohovor so zástupkyňou vedúceho diplomatickej misie Veľvyslanectva Irackej republiky so sídlom v Bratislave, vo veci vystavovania dokladov. Zastupiteľský úrad Irackej republiky uviedol, že môžu vystaviť tzv. Laisser - Passer, ktorý je platný na 1 mesiac a slúži na návrat do krajiny pôvodu. Vo veci vyhosťovania štátnych príslušníkov Irackej republiky zastupiteľský úrad uviedol, že v súčasnosti neexistuje žiadna prekážka, kvôli ktorej by nebolo možné realizovať prípadné vyhostenie do krajiny pôvodu. Ďalej zariadenie upovedomilo správny orgán o tom, že pracovníci vykonali viac krát s navrhovateľom pohovor za účelom zistenia totožnosti.

oznámenia pri pohovore mu bol predložený osobný dotazník s otázkami smerujúcimi k zisteniu totožnosti. Počas pohovoru odmietol akúkoľvek spoluprácu a predmetné dotazníky nevyplnil. V odôvodnení zaslanej žiadosti ÚPZC Medveďov ohľadne totožnosti navrhovateľa zaslal žiadosť o vykonanie lustrácie na území Iraku, a to prostredníctvom NÚ Interpol Bratislava. Do dnešného dňa zariadenie nedisponuje novými skutočnosťami ohľadne totožnosti osoby. Odporca poznamenal, že ÚPZC Medveďov sa zaoberalo otázkou vyhostenia navrhovateľa na územie Maďarska, no do dnešného dňa neeviduje žiadnu odpoveď v tejto veci, či príslušné maďarské orgány súhlasia s vyhostením na ich územie. V prípade navrhovateľa zariadenie skúmalo možnosť jeho vyhostenia na územie Bulharska a taktiež Turecka a v obidvoch prípadoch bolo informované, že Iracká republika má vízovú povinnosť voči obidvom štátom a prípadný súhlas na vyhostenie je podmienený cestovným dokladom s vízom. V závere žiadosti zariadenie uviedlo, že navrhovateľ s príslušníkmi ÚPZC Medveďov nespolupracuje, nedisponuje žiadnym cestovným dokladom a vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti existuje reálny predpoklad, že v zákonom stanovenej lehote zaistenia, t. j. do 17. marca 2016 rozhodnutie o administratívnom vyhostení vydané odporcom dňa 18. septembra 2015 pod č. PPZ-HCP-BB5-23-012/2016-AV nebude možné realizovať. Po preskúmaní zaslaných podkladov pre rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia správny orgán pristúpil dňa 17. marca 2016 k predĺženiu lehoty zaistenia navrhovateľa. Lustráciou v informačných systémoch Policajného zboru odporca zistil, že na území Slovenskej republiky navrhovateľ nemá udelený žiadny druh trvalého alebo prechodného pobytu

zákona o pobyte cudzincov a nebol ani žiadateľom o udelenie azylu, alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany

zákona o azyle. Na útvare bolo potvrdené, že navrhovateľ sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného cestovného dokladu a ako vízový cudzinec sa zdržiaval na území Slovenskej republiky bez platného víza alebo platného povolenia na pobyt, alebo dočasného povolenia k pobytu vydaného jednou zo zmluvných strán, čím porušil ustanovenie čl. 19 ods. 1 a čl. 21 ods. 1, ods. 2 Schengenského dohovoru a nesplnil podmienky na vstup na územie členských štátov. Na základe skutočností uvedených v zápisnici, tvoriacich súčasť spisového materiálu vo veci administratívneho vyhostenia účastníka konania, ako aj na základe vyššie uvedených listinných dôkazov, správny orgán považoval za dostatočne preukázanú skutočnosť, že navrhovateľ sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene. Po jeho zadržaní, správny orgán mal za to, že na územie Slovenskej republiky vstúpil vedome bez oprávnenia, nelegálne. Svojím neoprávneným pobytom navrhovateľ ohrozuje záujem spoločnosti, ktorá má právo na spoločenskú bezpečnosť a budovanie základných sociálnych a ekonomických pilierov štátu. Navrhovateľ je štátny príslušník tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene, bez platného cestovného dokladu a príslušného víza, teda správny orgán považoval postup

§ 84ods.

1 písm. a/ a písm. d/ zákona o pobyte cudzincov (zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia) za zákonný a dôvodný. Odporca mal ďalej za to, že sú naplnené podmienky stanovené zákonom o pobyte cudzincov na zaistenie navrhovateľa v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny

§ 77ods.

1, ak existuje riziko jeho úteku. Správny orgán uviedol, že riziko úteku u navrhovateľa je dané existenciou dôvodov, ktoré vychádzajú z objektívnych kritérií stanovených v zákone o pobyte cudzincov - chýbajúce doklady, chýbajúce miesto bydliska, nedostatok finančných prostriedkov, absencia spolupráce pri určovaní totožnosti a predchádzajúce správanie (nelegálna migrácia, útek).

dôkazov a správania navrhovateľa existencia rizika úteku trvá, kým nebude reálne potvrdená jeho totožnosť vydaním cestovného dokladu príslušného štátu, ktorého je štátnym príslušníkom a vykonané jeho administratívne vyhostenie z územia Slovenskej republiky. Pred vydaním rozhodnutia o zaistení sa odporca zaoberal aj tým, či bude možné vykonať administratívne vyhostenie v zmysle § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, teda či bude naplnený účel zaistenia.

§ 90ods.

2 zákona o pobyte cudzincov je potrebné opatrenia a úkony na výkon vyhostenia navrhovateľa povinné vykonať zariadenie, v tomto prípade ÚPZC Medveďov.

písomnej informácie zariadenia evidovanej pod číslom PPZ-HCP-ME-2014/012778-002 zo dňa 28. decembra 2015 všetky žiadosti o NCD vykonáva ÚPZC Medveďov, ktorý plní úlohy s celoslovenskou pôsobnosťou. Na základe doterajšej praxe útvar potvrdil, že ak cudzinec nedisponuje platným cestovným dokladom a odmieta spoluprácu s pracovníkmi ÚPZC Medveďov, po preštudovaní spisu pristupujú k lustráciám a následnému zisťovaniu totožnosti zaisteného cudzinca. Odovzdáva sa žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu na príslušnom ZÚ so sídlom v Bratislave. Potvrdenie totožnosti, vystavenie NCD a samotný proces realizácie výkonu vyhostenia je v tomto prípade zdĺhavý proces, preto zariadenie odporúča zaistiť štátneho príslušníka Iraku bez dokladu na dobu

§ 22ods.

1 Správneho poriadku spísanej dňa 17. marca 2016, evidovanej pod číslom PPZ-HCP-BB5-6-005/2016-AV.

nej navrhovateľ potvrdil osobné údaje, vypovedal, že nemá cestovný doklad, finančné prostriedky a domov sa nechce vrátiť. O azyl na území Slovenskej republiky nepožiadal, a ani nechce. Chce ísť do Rakúska, alebo Nemecka, to mu je jedno, do ktorého štátu. V domovskom štáte sa trestného činu nedopustil, ale nechce sa tam vrátiť. Uviedol, že všetko je v rukách polície. Na záver mu bol predložený kompletný spisový materiál, ktorý tvorí podklady pre vydanie rozhodnutia o zaistení a bol poučený o jeho práve ešte sa k veci vyjadriť.

zápisnice opätovne uviedol, že všetko už povedal v predchádzajúcej zápisnici, a preto nemá už čo dodať k predmetnému konaniu. Na území Slovenskej republiky nemá žiadnu rodinu. V domovskom štáte mu nehrozí žiadny trest, nedopustil sa žiadneho trestného činu a domov sa nechce vrátiť. Po oboznámení s celým spisom sústredeným pred vydaním rozhodnutia vo veci jeho zaistenia nežiadal doplnenie alebo zmenu zápisnice. Následne

ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov odporca predĺžil dĺžku lehoty zaistenia od

1. marca 2016 do
2. septembra
3. Poznamenal, že uvedená doba zaistenia je nevyhnutná, pretože počas nej zariadenie vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu navrhovateľa z územia Slovenskej republiky. Predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia navrhovateľa je potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a úkony k samotnej realizácii administratívneho vyhostenia. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne závisí od spolupráce cudzinca pri vybavovaní cestovného dokladu potrebného k reálnemu vyhosteniu. Dĺžka lehoty zaistenia sa taktiež bude odvíjať od dĺžky vybavenia potrebných náležitostí nutných k vystaveniu NCD pre účastníka konania. Odporca vyjadril názor, že doba zaistenia je priamo úmerná dobe vystavenia cestovného dokladu ako aj vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu navrhovateľa do domovskej krajiny. Počas celej doby zaistenia bude odporca postupovať v zmysle ustanovenia § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov - či trvá účel zaistenia. V súvislosti s alternatívami zaistenia

§ 89ods.

1 písm. a/, písm. b/ zákona o pobyte cudzincov správny orgán prihliadal na skutočnosť, že totožnosť navrhovateľa nie je potvrdená. V konaniach taktiež uvádzal nepravdivé údaje o svojej štátnej príslušnosti, na základe čoho vyhodnotil správny orgán navrhovateľa za nedôveryhodnú osobu. Po vyhodnotení osoby navrhovateľa a z dôvodu toho, že navrhovateľ je od 18. septembra 2015 umiestnený v ÚPZC Medveďov a jeho finančná situácia, ako ani ostatné pomery, sa nijako nezmenili, mal odporca za nepochybné, že nemohol konať v zmysle ustanovenia § 89 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/ zákona o pobyte cudzincov a dospel k záveru, že navrhovateľovi nemožno uložiť jednu z alternatív zaistenia

citovaného ustanovenia zákona o pobyte cudzincov, nakoľko tento by svoju povinnosť nevedel reálne splniť, resp. vykonať a jeho odsun by mohol byť z pohľadu existencie rizika jeho úteku ohrozený. Účelnosť zaistenia videl odporca v situácii, v ktorej sa navrhovateľ nachádzal. V zariadení je obmedzená protiprávna činnosť navrhovateľa, pričom je v tomto zariadení zároveň zabezpečená zdravotná starostlivosť, ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni. Na záver správny orgán uviedol, že predĺženie lehoty zaistenia je cieľavedomý, racionálny prostriedok v konaní o administratívnom vyhostení navrhovateľa z územia Slovenskej republiky, ktorým správny orgán zákonne zakročil voči osobe navrhovateľa z dôvodov, ktoré sú vyššie uvedené. V. Právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z.) dospel k záveru, že rozhodnutie krajského súdu je potrebné potvrdiť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania

ustanovenia § 250ja ods. 2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11.07.2016. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie odporcu o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa

§ 88ods.

4 zákona o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho pohľadu, či odvolacie námietky odporcu sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, resp. zákonnosť napadnutého rozhodnutia odporcu.

§ 244ods.

1 O. s. p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

§ 250lods.

1 O. s. p. sa v prípadoch, v ktorých zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutia správnych orgánov, postupuje

tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku „Rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov“. Pokiaľ v tretej hlave piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je ustanovené inak, použije sa primerane ustanovenie druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku s výnimkou § 250a (§ 250l ods. 2 O. s. p.).

§ 88ods.

4 zákona o pobyte cudzincov štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote

prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. Meritom posudzovaného sporu je posúdenie zákonnosti rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa, ktorý namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odporcu. Rovnako namietal aj nezákonnosť a nesprávnosť rozhodnutia krajského súdu z dôvodu jeho neprekúmateľnosti a zmätočnosti. Úvahy o nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho orgánu nemožno odvodzovať od subjektívnej predstavy navrhovateľa o tom, ako podrobne by malo byť rozhodnutie správneho orgánu odôvodnené, ale musí sa jednať o objektívny stav, znemožňujúci preskúmanie napadnutého rozhodnutia správneho orgánu. Z hľadiska objektívneho je zrejmé, že rozhodnutie odporcu nároky uskutočniť posúdenie rozhodnutia a jeho odôvodnenia tieto atribúty spĺňa. Odvolací súd k námietke ohľadne údajného neskúmania účelu predĺženia zaistenia navrhovateľa z dôvodu, že je nevyhostiteľný uvádza, že

názoru odvolacieho súdu táto námietka navrhovateľa neobstojí, pretože pokiaľ sa skutkové okolnosti, ktoré boli podkladom rozhodnutia o zaistení cudzinca nezmenili (k zaisteniu navrhovateľa došlo za účelom výkonu administratívneho vyhostenia), postačí pri rozhodovaní o predĺžení doby zaistenia na toto odôvodnenie odkázať a uviesť dôvody, pre ktoré došlo k predĺženiu doby zaistenia, pričom tieto musia byť splnené. V danom prípade odporca takto postupoval a pri predĺžení doby zaistenia vychádzal zo zistenia, že navrhovateľ nerešpektuje medzinárodné právne predpisy a zmluvy, ktoré upravujú pohyb štátnych príslušníkov tretej krajiny, nakoľko nelegálne prekročil vonkajšiu hranicu Slovenskej republiky a navyše nespolupracuje s príslušníkmi ÚPZC Medveďov pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu. Na základe uvedeného dospel odporca k záveru, že dôvody a účel zaistenia u navrhovateľa naďalej trvajú. K navrhovateľom namietanej bezúčelnosti jeho ďalšieho zaistenia považoval odvolací súd za potrebné ešte uviesť, že táto jeho námietka by bola dôvodná iba v prípade, ak by napriek jeho spolupráci a pomoci príslušníci ÚPZC Medveďov zlyhali resp. nepodnikli žiadne kroky k vybaveniu náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa. Nakoľko navrhovateľ je v otázke spolupráce pri vybavovaní cestovných dokladov neaktívny, námietka bezúčelnosti ďalšieho zaistenia navrhovateľa vo svetle uvedeného neobstojí. Námietku nesúladu úkonov odporcu s výrokom rozhodnutia o administratívnom vyhostení vyhodnotil odvolací súd za nedôvodnú. Z administratívneho spisu má odvolací súd za preukázané, že príslušníci ÚPZC Medveďov podnikli kroky k vydaniu náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa bez toho, aby tento k tomu akýmkoľvek spôsobom prispel, resp. aby s nimi spolupracoval. Nemožno vytknúť ÚPZC Medveďov, že sa vo vzťahu k navrhovateľovi zaoberalo vyhostením nie len do Maďarska, ale aj do Bulharska a Turecka, pretože pri realizácií administratívneho vyhostenia navrhovateľa bude smerodajné práve rozhodnutie odporcu o administratívnom vyhostení navrhovateľa č. PPZ-HCP-BB5-23-012/2015-AV zo dňa 18.09.2015 a nie kroky podniknuté ÚPZC Medveďov pri vybavovaní náhradného cestovného dokladu pre navrhovateľa. V tejto súvislosti dáva odvolací súd do pozornosti, že odporca vo výroku napadnutého rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia navrhovateľa č. PPZ-HCP-BB5-6-006/2016-AV zo dňa 17.03.2016 presne uviedol, že lehota zaistenia navrhovateľa sa predlžuje za účelom realizácie výkonu administratívneho vyhostenia navrhovateľa uloženého rozhodnutím odporcu zo dňa 18.09.2015, v ktorom je uvedené, že sa navrhovateľ administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky do Maďarskej republiky. Ak aj odporca v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že k predĺženiu lehoty došlo za účelom administratívneho vyhostenia navrhovateľa do domovskej krajiny, čo považuje odvolací súd len za chybu z nepozornosti, výrok rozhodnutia odporcu, ktorý je pre navrhovateľa kľúčový, obsahuje uvedenie dôvodu predĺženia lehoty zaistenia navrhovateľa v súlade s rozhodnutím o jeho administratívnom vyhostení. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu odporcu vyplynulo, že navrhovateľ bol právoplatným rozhodnutím odporcu č. p.: PPZ-HCP-BB5-23-012/2015-AV zo dňa 18.09.2015

§ 82ods.

1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky do Maďarskej republiky a

§ 82ods.

3 písm.

1. b)zákona o pobyte cudzincov mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 2 roky. Následne bol navrhovateľ právoplatným rozhodnutím odporcu č. p.: PPZ-HCP-BB5-23-013/2015-AV zo dňa 18.09.2015 zaistený v ÚPZC Medveďov z dôvodu § 88 ods. 1 písm.
2. a)bod 1 a § 88 ods. 1 písm.
3. b)zákona o pobyte cudzincov na dobu do 17.03.2016. Odporca následne svojim rozhodnutím č. p.: PPZ-HCP-BB5-6-006/2016-AV zo dňa 17.03.2016 predĺžil dobu zaistenia do 17.09.2016. Predovšetkým Najvyšší súd Slovenskej republiky považuje za nevyhnutné uviesť, že si je vedomý mimoriadnosti inštitútu zaistenia a vo svojej judikatúre zohľadňuje, že sa fakticky jedná o obmedzenie (v závislosti na povahu, dĺžku, dôsledky a spôsob zaistenia), dokonca pozbavenie osobnej slobody človeka. Ide tak o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, zaručeného čl. 8 Charty (a vo všeobecnej rovine aj článok 7 ods. 1 Charty), ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen zákonom o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom. Krajnej povahy tohto inštitútu si bol napokon vedomý aj zákonodarca, a preto ustanovením § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov (nadväzujúcim na obdobnú úpravu v článku. 15 ods. 6 návratovej smernice) striktne obmedzil dobu, po ktorú je možné cudzinca obmedziť na slobode najviac na šesť mesiacov, respektíve ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny alebo výkon trestu vyhostenia sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote

prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Pokiaľ teda došlo k zaisteniu navrhovateľa § 88 ods. 1 písm.

1. a)bod 1 a § 88 ods. 1 písm.
2. b)zákona o pobyte cudzincov a predĺženiu doby zaistenia a doba zaistenia nepresiahla zákonom maximálne povolenú dobu 18 mesiacov, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov,

ktorého policajný útvar môže rozhodnúť o predĺžení lehoty zaistenia najviac o dvanásť mesiacov. Z ustanovenia § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov však nevyplýva obmedzenie predlžovať lehotu jedenkrát alebo viackrát, ale len časové obmedzenie spočívajúce v tom, že táto lehota môže byť predĺžená najviac o 12 mesiacov. Možno teda všetky zhora vyslovené závery zhrnúť tak, že jednotlivé doby, počas ktorých bol navrhovateľ (hoc aj opakovane) zaistený sa sčítavajú a vo svojom úhrne nesmú prekročiť maximálnu dobu zaistenia ustanovenú v § 88 ods. 4 toho istého zákona. V danom prípade dôvodom predĺženia doby zaistenia bola skutočnosť, že v stanovenej dobe zaistenia sa odporcovi napriek vykonaným úkonom nepodarilo zabezpečiť jeho cestovný doklad. Z obsahu administratívneho spisu vyplynulo, že dňa 18.09.2015 pracovníci ÚPZC Medveďov po zaistení navrhovateľa vykonali osobný pohovor so zástupkyňou vedúceho diplomatickej misie Veľvyslanectva Irackej republiky so sídlom v Bratislave vo veci vystavovania dokladov. Zastupiteľský úrad Irackej republiky uviedol, že môžu vystaviť tzv. Laisser - Passer, ktorý je platný na 1 mesiac a slúži na návrat do krajiny pôvodu. Vo veci vyhosťovania štátnych príslušníkov Irackej republiky zastupiteľský úrad uviedol, že v súčasnosti neexistuje žiadna prekážka, kvôli ktorej by nebolo možné realizovať prípadné vyhostenie do krajiny pôvodu. Pracovníci vykonali viac krát s navrhovateľom pohovor za účelom zistenia totožnosti. Pri pohovoroch mu bol predložený osobný dotazník s otázkami smerujúcimi k zisteniu totožnosti. Počas pohovoru odmietol akúkoľvek spoluprácu a predmetné dotazníky nevyplnil. Ohľadne totožnosti navrhovateľovej osoby ÚPZC Medveďov zaslal žiadosť o vykonanie lustrácie na území Iraku, a to prostredníctvom NÚ Interpol Bratislava. Do dnešného dňa však zariadenie nedisponuje novými skutočnosťami ohľadne totožnosti osoby. ÚPZC Medveďov sa zaoberal otázkou vyhostenia navrhovateľa na územie Maďarska, no do dnešného dňa neeviduje žiadnu odpoveď v tejto veci, či príslušné maďarské orgány súhlasia s vyhostením na ich územie. V prípade navrhovateľa príslušníci ÚPZC Medveďov skúmali možnosť jeho vyhostenia na územie Bulharska a taktiež Turecka a v obidvoch prípadoch zariadenie bolo informované, že Iracká republika má vízovú povinnosť voči obidvom štátom a prípadný súhlas na vyhostenie je podmienený cestovným dokladom s vízom. ÚPZC Medveďov záverom konštatoval, že vzhľadom k tomu, že navrhovateľ s príslušníkmi ÚPZC Medveďov nespolupracuje a nedisponuje žiadnym cestovným dokladom existuje reálny predpoklad, že v zákonom stanovenej lehoty zaistenia, t. j. do 17.03.2016 rozhodnutie o administratívnom vyhostení vydané odporcom dňa 18.09.2015 č. PPZ-HCP-BB5-23-012/2016-AV nebude možné realizovať. Na základe uvedeného požiadal o predĺženie lehoty zaistenia navrhovateľa. Z dôvodu, že zastupiteľský úrad v lehote zaistenia nevydal náhradný cestovný doklad navrhovateľovi, odporca aplikoval zákonom povolenú možnosť predĺženia doby zaistenia. Zákon o pobyte cudzincov v ustanovení § 88 ods. 4 umožňuje policajnému útvaru okrem iného aj z dôvodu, že zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad cudzincovi predĺžiť dobu zaistenia maximálne o 12 mesiacov. Nie je sporné, že zastupiteľský úrad nevydal navrhovateľovi napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia náhradný cestovný doklad. Preto pokiaľ odporca rozhodol o predĺžení doby zaistenia tak, ako je uvedené vo výroku jeho rozhodnutia, pričom táto doba neprekročila po sčítaní doby zaistenia zákonom povolenú maximálnu dobu zaistenia, odporca aj s poukazom na okolnosti daného prípadu, ktoré spočívali v uprednostnení záujmu spoločnosti na ochrane verejného poriadku a bezpečnosti pred záujmami a právom jednotlivca na osobnú slobodu, a tieto okolnosti uprednostnenia pri kolízii dvoch práv aj náležite odôvodnil, rozhodol v súlade so zákonom. Námietku navrhovateľa, že pohovor s ním bol uskutočnený bez zabezpečenia riadneho tlmočenia do arabského jazyka a z tohto dôvodu odmietol podpísať a vyplniť predložené dotazníky, nakoľko nevedel o čo sa jedná, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Z obsahu zápisníc o podaní vysvetlenia má odvolací súd za preukázané, že navrhovateľovi boli ustanovený na tlmočenie, z jazyka slovenského do jazyka arabského a naopak, dňa 18.09.2015 tlmočník MUDr. C. R., PhD., a dňa 17.03.2016 U. T.. Navrhovateľ v oboch prípadoch vyhlásil, že tlmočníkom rozumie a že s obsahom zápisníc súhlasí, nežiada ich doplniť, ani v nich vykonať žiadne zmeny čo potvrdil svojim podpisom, preto je jeho tvrdenie účelové a bezpredmetné. Tvrdenie navrhovateľa, že dňa 06.05.2016 doložil prípisom ÚPZC Medveďov kópiu svojho cestovného dokladu, kópiu občianskeho preukazu a kópiu preukazu o pobyte jeho otca a preto nemôže súd tvrdiť, že odmieta spoluprácu, považuje odvolací súd za irelevantné.

§ 250iods.

1 O.s.p. pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Nakoľko v čase vydania rozhodnutia odporcu, ako aj v čase rozhodovania súdu prvého stupňa navrhovateľ akúkoľvek spoluprácu odmietal, namietané tvrdenie neobstojí. Predloženie úradne neoverených kópií dokladov po viac ako pol roku od rozhodnutia o zaistení navrhovateľa neodôvodňuje nezákonnosť rozhodnutí odporcu a krajského súdu, ani spoluprácu navrhovateľa. Ide o neoverené dokumenty, ktoré nemenia nič na skutočnosti, že dôvody a účel zaistenia u navrhovateľa naďalej trvajú. Navrhovateľ záverom namietal, že krajsk