1, ods. 4 Tr. zák. č. 140/1961 Zb. v znení účinnom v čase spáchania skutku (ďalej len „Tr. zák."), na neverejnom zasadnutí konanom
c/ Tr. por. dovolanie obvineného G. G. sa odmieta. Odôvodnenie Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo 7. septembra 2012, sp. zn. 1T 46/2001, uznal v bode I/ obvineného G. G. a Ing. H. I. za vinných zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu
1, ods. 4 Tr. zák., a to na skutkovom základe tam bližšie uvedenom. Obvinenému G. G. bol za to uložený
4 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 2 Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov so zaradením
3 Tr. zák. na výkon trestu do prvej nápravnovýchovnej skupiny. Súd zároveň zrušil výrok o treste právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice I z
1 Tr. por. v znení účinnom do
1 Tr. por. vylúčil na samostatné konanie) tak, že v bode I/
1 písm. e/, ods. 2 Tr. por. v znení účinnom do
4 Tr. zák. s použitím § 35 ods. 2 Tr. zák. súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 a pol roka so zaradením
3 Tr. zák. na výkon trestu do prvej nápravnovýchovnej skupiny s tým, že zároveň zrušil výrok právoplatného rozsudku Okresného súdu Košice I z
por. v znení účinnom do
obžaloby, čo je ale v zjavnom rozpore s uznesením najvyššieho súdu z
názoru obvineného nebol v rámci vykonaného dokazovania zistený jediný priamy dôkaz svedčiaci o tom, že by firmy neexistovali, čo je meritum obvinenia a obžaloby. Neboli vykonané ani úkony, ktorých vykonanie označil za potrebné (v súvislosti s preverením jeho obhajoby) samotný Krajský súd v Bratislave v uznesení z 21. júna 1999, sp. zn. 1T 57/98, ktorým bola vec vrátená do prípravného konania prokurátorovi na došetrenie. Vyhodnotenie dôkazov nebolo zo strany konajúcich orgánov vykonané tak, aby bolo možné bez akýchkoľvek pochybností prijať záver o jeho vine (s poukazom na ust. § 2 ods. 10 Tr. por.). Jeho obhajoba nebola vyvrátená a jeho tvrdenia boli bez ďalšieho dokazovania použité proti nemu. Vo vzťahu k uplatnenému dovolaciemu dôvodu
1 písm. g/ Tr. por. dovolateľ poznamenal, že všetky dôkazy predkladané prokuratúrou boli získané nezákonne. Ak ide o výpoveď korunného svedka obžaloby pani X., táto je nezákonná z toho dôvodu, že menovaný svedok nebol ani v prípravnom konaní, ani v konaní pred súdom vypočutý za jeho prítomnosti, či prítomnosti jeho obhajcu. Tým mu bolo znemožnené prostredníctvom obhajcu klásť tomuto svedkovi pri jeho výsluchu otázky, čo je treba označiť za zásadné porušenie jeho práva na obhajobu. V dôsledku toho, že skôr uvádzaný svedok nebol nikdy v konaní pred súdom osobne vypočutý, boli potom porušené i ďalšie dve základné navzájom úzko súvisiace zásady trestného konania, a síce zásada ústnosti a bezprostrednosti. Zároveň o vykonaní výsluchu tohto svedka nebola obhajoba žiadnym spôsobom vopred upovedomená, ako to vyžaduje ust. § 213 ods. 3 Tr. por. Pokiaľ ide o svedka pani X., obvinený tiež uviedol, že tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom opakovane navrhol a žiadal vykonanie konfrontácie medzi ním a týmto svedkom. K vykonaniu tejto však nikdy nedošlo, čím boli tiež zásadným spôsobom porušené jeho práva na obhajobu uvedené v § 34 ods. 1 Tr. por., spočívajúce v práve navrhovať vykonanie dôkazov. Za porušenie práva na obhajobu a spravodlivý proces obvinený ďalej považuje aj extrémne prieťahy v predmetnej veci, keď konkrétne od vznesenia obvinenia až do jeho právoplatného odsúdenia ubehlo 22 rokov, 7 mesiacov a 17 dní, čo je v rozpore i s ustálenou európskou judikatúrou. V danom ohľade poukázal tiež na uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 3. marca 2010, sp. zn. 1T 23/02, kde bolo v inej jeho veci z dôvodu konštatovaných neúmerných prieťahov (bez zavinenia obhajoby) rozhodnuté o zastavení trestného stíhania. Na citované uznesenie by mal
jeho názoru dovolací súd analogicky prihliadnuť i v danom konaní. Záverom uviedol, že i v iných súdnych rozhodnutiach sa konštatuje, že uplynutie doby viac ako 8 rokov od vznesenia obvinenia je z hľadiska práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej už len „Dohovor“) treba považovať za extrémny prípad, ktorý odôvodňuje zastavenie trestného stíhania
1 písm. h/ Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 per analogiam. Nevyhnutným dôsledkom extrémnej dĺžky jeho trestného stíhania tak malo byť zákonné zastavenie trestného stíhania. Obvinený G. G. dovolaciemu súdu navrhol, aby s ohľadom na ním uvedené skutočnosti
1 Tr. por. rozsudkom vyslovil, že rozsudkom najvyššieho súdu z
2 Tr. por. aby napadnuté rozsudky v celom rozsahu zrušil a aby zrušil tiež aj chybné konanie im predchádzajúce a napokon
1 Tr. por. aby Krajskému súdu v Bratislave prikázal vec v potrebnom rozsahu znovu prerokovať a rozhodnúť. Na výzvu predsedu senátu súdu prvého stupňa (§ 376 Tr. por.) sa k podanému dovolaniu vyjadril prokurátor i obvinený Ing. H. I.. Prokurátor k jednotlivým argumentom dovolateľa uviedol nasledovné: „Ad1/ Výhrady formulované vo vzťahu k nedostatočne zistenému skutkovému stavu veci, k nevykonaniu dôkazu, ktorý
dovolateľa pre potrebu náležitého objasnenia veci vykonaný mal byť, alebo k potenciálne rôznym záverom vyvodeným z vykonaných dôkazov rôznymi súdmi pri riešení parciálnych otázok konania, pri zmene konajúcich senátov alebo pri prejednávaní veci po jej vrátení do prípravného konania a opätovnom podaní obžaloby, zjavne v dovolacom konaní nemožno uplatniť, nakoľko ide o otázky neoddeliteľne súvisiace so zisteným skutkovým stavom veci, ktorý nemôže byť predmetom prieskumnej činnosti dovolacieho súdu (§ 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.). Ad2/ Nemožno sa stotožniť s názorom, že všetky obžalobou predložené dôkazy boli získané nezákonne. Pre absenciu bližšieho zdôvodnenia tohto tvrdenia s ním nemožno ani polemizovať. K vytýkaným nedostatkom súvisiacim s výpoveďou dovolateľom označovaného svedka X. je potrebné uviesť, že táto výpoveď rozhodne nepredstavuje jediný alebo v rozhodujúcej miere podstatný usvedčujúci dôkaz, výhradne na ktorom by napadnuté súdy založili rozhodnutie o vine. Ad3/ Skutočnosť objektívne existujúcich prieťahov v konaní nezavinených dovolateľom neunikla pozornosti ani jedného z konajúcich súdov, táto bola zohľadnená pri ukladaní trestu, určovaní jeho výmery a spôsobu jeho výkonu, čo rezultovalo v uložení mimoriadne zmierneného trestu dovolateľovi. Takýto spôsob kompenzácie konvenuje s ustálenými postupmi justičnej praxe.“ So zreteľom na vyššie uvedené nepovažoval prokurátor podané dovolanie za dôvodné. Obvinený Ing. H. I. v rámci svojho písomného vyjadrenia v podstate uviedol, že sa s obsahom podaného dovolania v plnom rozsahu stotožňuje a zároveň (ako účastník predmetnej kauzy) ponúka svoju súčinnosť v rozsahu, v akom to prejednávaný súd bude považovať za potrebné. Dovolací súd zistil, že dovolanie nie je potrebné odmietnuť z formálnych dôvodov (§ 382 písm. a/, b/, alebo d/ až f/ Tr. por.). Zároveň však zistil, že nie sú splnené dôvody dovolania
1) Tr. por. Úvodom je nutné zdôrazniť, že dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok. Nielen z označenia tohto opravného prostriedku ako mimoriadneho, ale predovšetkým zo samotnej úpravy dovolania v Trestnom poriadku je zrejmé, že dovolanie nie je určené k náprave akýchkoľvek pochybení súdov, ale len tých najzávažnejších - mimoriadnych procesných a hmotnoprávnych chýb. Tie sú ako dovolacie dôvody výslovne uvedené v § 371 Tr. por., pričom v porovnaní s dôvodmi zakotvenými v Trestnom poriadku pre zrušenie rozsudku v odvolacom konaní sú koncipované podstatne užšie. Dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktorým bola vec právoplatne skončená. Predstavuje tak výnimočný prielom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych vzťahov a právnej istoty. Možnosti podania dovolania, vrátane dovolacích dôvodov, sú striktne obmedzené, aby sa širokým uplatnením tohto mimoriadneho opravného prostriedku nezakladala ďalšia riadna opravná inštancia a dovolanie nebolo chápané len ako „ďalšie“ odvolanie. Pokiaľ ide viazanosť dovolacieho súdu dôvodmi dovolania, ktoré sú v ňom uvedené v zmysle § 385 ods. 1 Tr. por., tak k tomu je dôležité poznamenať - tak ako to napokon najvyšší súd už stabilne zdôrazňuje v rámci svojej rozhodovacej činnosti - že táto sa týka vymedzenia chýb napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 374 ods. 1 Tr. por.) a nie právnych dôvodov dovolania uvedených v ňom v súlade s § 374ods. 2 Tr. por. z hľadiska ich hodnotenia
por. Teda zjednodušene povedané, podstatné sú vecné argumenty uplatnené dovolateľom a nie ich subsumpcia (podradenie) pod konkrétne ustanovenia § 371 Tr. por. (viď k tomu bližšie uznesenie najvyššieho súdu zo 16. augusta 2011, sp. zn. 2 Tdo 30/2011, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 120/2012). Skôr než sa dovolací súd konkrétne vyjadrí k jednotlivým obvineným uplatneným dovolacím námietkam, je žiaduce (s ohľadom na ich obsah) vo všeobecnosti uviesť, že pojítkom dovolacích dôvodov uvedených pod písm. c/ a g/ § 371 ods. 1 Tr. por. je okolnosť, že namietanými skutočnosťami podraditeľnými pod niektorý z nich je možné sa zo strany dovolacieho súdu zaoberať iba pri splnení podmienky uvedenej v prvej vete § 371 ods. 4 Tr. por., t.j. iba v prípade predchádzajúceho uplatnenia týchto skutočností najneskôr v odvolacom konaní (za predpokladu, že dotknuté skutočnosti boli dovolateľovi známe už v pôvodnom konaní). Spoločnou pre oba uplatnené dovolacie dôvody je aj okolnosť, že pre konštatovanie naplnenia niektorého z nich je nevyhnutné, aby zistené porušenie zákona dosahovalo určitú intenzitu. Dovolací dôvod
1 písm. c/ Tr. por. zakladá len zásadné porušenie práva na obhajobu (a teda nie akékoľvek), pod ktorým možno rozumieť stav, ak došlo v trestnom konaní k pochybeniu, ktoré malo resp. mohlo mať vplyv na konečný výsledok konania. Podobne v prípade dôvodu
1 písm. g/ Tr. por. sa vyžaduje, aby zistené porušenie zákona svojou povahou a závažnosťou zodpovedalo porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), z čoho potom logicky vyplýva, že nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom len vtedy, ak mal (má) negatívny materiálny dopad na práva obvineného. K porušeniu práva na spravodlivý proces by pritom mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie obvineného bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na dôkaze, ktorého vykonanie sa spochybňuje. In concreto, vo vzťahu k prvému „okruhu“ dovolacích výhrad obvineného G. G. najvyšší súd uvádza, že tieto sú z pohľadu dovolacieho konania - konaného na podklade dovolania obvineného - irelevantné, keďže sú výlučne skutkového charakteru a napádajú len súdmi nižšieho stupňa zistený skutkový stav, ktorý je však v súlade s ust. § 371 ods. 1 písm. i/ časť vety za bodkočiarkou Tr. por. pre dovolací súd záväzný (ten môže hodnotiť len správnosť právneho posúdenia zisteného skutku). Dovolací súd je viazaný konečným skutkovým zistením, ktoré vo veci urobili súdy prvého a druhého stupňa, teda dôvodom dovolania nemôžu byť nesprávne skutkové zistenia. Dovolací súd skutkové zistenia urobené súdmi prvého a druhého stupňa nemôže ani meniť, ani dopĺňať (to neplatí len pre dovolanie ministra spravodlivosti Slovenskej republiky podané
3 Tr. por.). Rovnako nie je oprávnený ani posudzovať rozsah vykonaného dokazovania, spôsob hodnotenia jednotlivých dôkazov či závery, ktoré z dokazovania súdy vyvodili a ktoré sú podkladom pre zistenie skutkového stavu. Dovolací súd nemôže posudzovať správnosť a úplnosť skutkových zistení aj preto, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol v konaní o dovolaní sám vykonávať (dokazovanie tu právne úprava pripúšťa len celkom výnimočne a v značne obmedzenom rozsahu, keď môže byť zamerané výlučne na to, aby mohlo byť rozhodnuté o dovolaní - viď § 379 ods. 2 Tr. por.). Ťažisko dokazovania je v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže doplňovať, prípadne korigovať len odvolací súd (v zmysle § 317 ods. 1 veta druhá Tr. por. však nie obligatórne). Dovolací súd nie je možné chápať ako tretiu „odvolaciu“ inštanciu zameranú k preskúmaniu rozhodnutí súdu druhého stupňa. Obvinený v podanom dovolaní vyjadruje svoj nesúhlas s hodnotením vo veci vykonaných dôkazov, upozorňuje na nedostatky a neúplnosť vykonaného dokazovania (t.j. nedostatočne zistený skutkový stav veci), pričom - po vlastnom hodnotení dôkazov, odlišnom od toho, ktoré vykonali vo veci konajúce súdy - dochádza k záveru, že s prihliadnutím na zásadu „in dubio pre reo“ ho nemali súdy uznať za vinného zo spáchania skutku
obžaloby. Ide tu teda zjavne o otázky skutkového charakteru, ktoré sú z dovolacieho prieskumu vylúčené. Najvyšší súd v rámci svojich rozhodnutí opakovane upozorňuje na to, že právo na obhajobu v zmysle dovolacieho dôvodu
1 písm. c/ Tr. por. je potrebné chápať ako vytvorenie podmienok pre plné uplatnenie procesných práv obvineného a jeho obhajcu, pričom za jeho porušenie v zmysle uvedeného dôvodu dovolania nemožno považovať obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom konaní o voľbe použitých dôkazných prostriedkov pri plnení povinností
5 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006 (v pôvodnom konaní sa postupovalo
Trestného poriadku v tomto znení). Ak by záver orgánu činného v trestnom konaní učinený v zmysle § 2 ods. 6 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006, že určitú skutkovú okolnosť považuje za dokázanú, a že ju nebude overovať ďalšími dôkazmi, zakladal opodstatnenosť dôvodu dovolania
1 písm. c/ Tr. por., odporovalo by to viazanosti dovolacieho súdu zisteným skutkom v zmysle § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., ktorá vyjadruje zásadu, že účelom dovolacieho konania je posudzovanie právnych otázok, a nie posudzovanie správnosti a úplnosti zistenia skutkového stavu. Súdu rozhodujúcemu o vine nemožno s ohľadom na zásadu voľného hodnotenia dôkazov (§ 2 ods. 6 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006) prikázať, o ktoré dôkazy má oprieť svoje rozhodnutie, ani to, akú relevanciu má prikladať jednotlivým vykonaným dôkazom. Vzhľadom na argumentáciu dovolateľa je napokon žiaduce na danom mieste podotknúť tiež tú okolnosť, že len samotný poukaz na (
názoru obvineného) nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nemôže byť úspešne uplatniteľnou námietkou v dovolacom konaní (viď k tomu i § 371 ods. 7 Tr. por.). Ak ide potom o to tvrdenie dovolateľa, že všetky dôkazy predložené obžalobou boli získané nezákonne, na čom o.i. zakladá opodstatnenosť uplatneného dovolacieho dôvodu v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., tak k tomu je potrebné uviesť iba toľko, že ide o tvrdenie všeobecné, bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia (s výnimkou jedinej konkrétnej námietky týkajúcej sa zákonnosti výpovede svedka X.), a preto pri už skôr spomínanej viazanosti dovolacieho súdu vecnými argumentmi a nie uvedenými (uplatnenými) právnymi dôvodmi nie je povinnosťou dovolacieho súdu preskúmavať, či je napadnuté rozhodnutie skutočne založené na nejakých nezákonných dôkazoch (a zisťovať, ktoré dôkazy to konkrétne sú a v čom táto nezákonnosť spočíva). Zjednodušene povedané, nie je úlohou dovolacieho súdu pri takejto len všeobecnej konštatácii „pátrať“ po prípadnom pochybení, ktoré by zodpovedalo právnemu dôvodu dovolania označenému dovolateľom v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por., konkrétne teda § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. zák. Iba v súvislosti s výpoveďou svedka menom T. X. obvinený priblížil, v čom konkrétne vidí porušenie zákona pri danom dôkaze. K tomu prislúchajúcej argumentácii je však potrebné uviesť nasledovné: Ako najvyšší súd zistil z obsahu predloženého spisového materiálu, na hlavnom pojednávaní konanom 24. apríla 2012 bola
1 Tr. por. v znení účinnom do
1, veta prvá Tr. por. v znení účinnom do
1 písm. g/ Tr por., keďže takto zistený nedostatok by nedosahoval potrebnú intenzitu, zodpovedajúcu porušeniu práv na spravodlivý proces), nedá mu nepoukázať v tejto súvislosti na závery uznesenia najvyššieho súdu z
1 Tr. por. v znení účinnom do 1. januára 2006, že dokazovanie je skončené. Vyhlásenie procesnej strany o tom, že nemá návrhy na doplnenie dokazovania v záverečnej fáze súdneho konania je konečným prejavom strany o disponovaní s právom na navrhovanie doplnenia dokazovania a v prípade predtým uplatnených návrhov na doplnenie dokazovania jednoznačným prejavom, že na pôvodných návrhoch na doplnenie dokazovania procesná strana netrvá a teda, že ich berie späť. Rešpektovanie takto prejavenej vôle strany súdom nemožno potom považovať za porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom v zmysle § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. A napokon posledné námietky obvineného sa dotýkali extrémnej dĺžky konania, ktorá nebola
jeho názoru v rozpore s európskou judikatúrou a niektorými rozhodnutiami slovenských súdov zobraná do úvahy v tom smere, že by došlo s poukazom na túto k zastaveniu trestného stíhania (uvedenej chybe, vecne špecifikovanej dovolateľom
1 Tr. por., by pri jej správnej právnej kvalifikácii zodpovedal iný právne uplatniteľný dôvod dovolania, než ktorý dovolateľ uviedol v dovolaní v zmysle § 374 ods. 2 Tr. por., a síce dovolací dôvod uvedený pod písm. k/ § 371 ods. 1 Tr. por. - proti obvinenému sa viedlo trestné stíhanie, hoci bolo neprípustné). Tu je potrebné odkázať na už stabilnú judikatúru najvyššieho súdu, v zmysle ktorej môže neprimeraná dĺžka trestného konania (posudzovaná vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu) predstavovať okolnosť odôvodňujúcu použitie mimoriadneho zmierňovacieho ustanovenia
1 Tr. zák. v znení účinnom do
1 písm. i/ Tr. por. Rovnako nemožno s poukazom na vyššie uvedené (neuloženie trestu za použitia § 40 Tr. zák. v znení účinnom do 1. januára 2006) odvodzovať ani naplnenie špeciálneho dovolacieho dôvodu, viažuceho sa výroku o treste, a síce dôvodu dovolania v zmysle § 371 ods. 1 písm. h/ Tr. por., keďže pokiaľ súd nevyužil moderačné oprávnenie
uvedených ustanovení a trest vymeral v rámci nezníženej trestnej sadzby, nemožno tvrdiť, že trest bol uložený mimo trestnú sadzbu stanovenú Trestným zákonom za trestný čin, z ktorého bol obvinený uznaný za vinného (bližšie viď k tomu stanovisko trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu zo 14. júna 2010, sp. zn. Tpj 46/2010, uverejnené v pod č. 5/2011). Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností, prezentovaných úvah a ustálenej rozhodovacej praxe dospel tak dovolací súd k záveru, že v posudzovanej trestnej veci dôvody dovolania
1 Tr. por. evidentne nie sú dané (uplatnené dovolacie námietky stoja zjavne mimo nich), a preto dovolanie obvineného s použitím § 382 písm. c/ Tr. por. uznesením na neverejnom zasadnutí odmietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
AI výklad z oficiálneho znenia zákona. Orientačný, nenahrádza právne poradenstvo.